Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Obo/17/2018 Identifikačné číslo spisu: 8004111226 Dátum vydania rozhodnutia: 29.03.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Priecelová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:8004111226.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Aleny Priecelovej a členiek JUDr. Gabriely Mederovej a JUDr. Viery Pepelovej v právnej veci žalobcu: JUDr. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom E., zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Barňákom so sídlom Kukorelliho 58, Humenné proti žalovaným: 1/ Súkromné lesy Kredba, spol. s r. o., so sídlom Námestie Slobody 1, Humenné, IČO: 36 447 013, zastúpenému advokátom JUDr. Miroslavom Korchom, so sídlom Kukorelliho 1505/50, Humenné, 2/ Súkromné lesy Kredba a Mudroch, spol. s r. o., so sídlom Kukorelliho 1505/50, Humenné, IČO: 36 497 479, zastúpenému advokátom JUDr. Jozefom Kravcom, CSc., so sídlom Čingovská 9, Košice, za účasti:
- MUDr. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom L., W.,
- V., XX. XX. XXXX, bytom O., B.,
- X., nar. XX. XX. XXXX, bytom U., B.,
- F., nar. XX. XX. XXXX, bytom M., B., zastúpených advokátom JUDr. Miroslavom Korchom, so sídlom Kukorelliho 1505/50, Humenné o neplatnosť darovacej zmluvy, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove, č. k. 5Cbs/7/2004-769 zo
- februára 2018, o nároku na náhradu trov konania, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove, č. k. 5Cbs/7/2004-769 zo
- februára 2018 p o t v r d z u j e. Odôvodnenie
- Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“ alebo „súd prvej inštancie“) svojim (v poradí tretím) rozsudkom, č. k. 5Cbs/7/2004-634 zo dňa
- marca 2012, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“), č. k. 4Obo/47/2012-691 z
- októbra 2014, zamietol žalobu o určenie neplatnosti darovacej zmluvy a vyslovil, že o trovách všetkých konaní rozhodne po právoplatnosti uvedeného rozsudku.
- Po právoplatnosti predmetného rozsudku rozhodol súd prvej inštancie uznesením, č. k. 5Cbs/7/2004-717 zo
- septembra 2015 o trovách konania tak, že žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému 1/ trovy konania v o výške 23 678,39 eur a žalovanému 2/ trovy konania vo výške 972,89 eur. Na základe podaných odvolaní odvolací súd zrušil uvedené rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie okrem iného s tým, že musí náležite zdôvodniť, prečo sa v danej veci nevysporiadal s možnosťou použitia ustanovenia § 150 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), najmä keď v predchádzajúcom svojom rozhodnutí, sp. zn. 5Cbs/7/2004 zo
- októbra 2005 dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania vzhliadol.
- Krajský súd v Prešove následne uznesením, č. k. 5Cbs/7/2004-769 zo
- februára 2018 priznal žalovaným 1/ a 2/ proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Zároveň priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100% aj MUDr. V., V., X. a F., vystupujúcim do
- 2016 v konaní ako vedľajší účastníci na strane žalovaného 1/.
- Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd prvej inštancie postupoval už podľa nového procesného predpisu, t. j. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“), aplikujúc i jeho intertemporálne ustanovenia (§ 470 ods. 1, 2 C. s. p.). Vo svojom rozhodnutí uviedol, že nakoľko bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá, úspešnou stranou v konaní boli žalovaní 1/ a 2/ a osoby vystupujúce v konaní do
- 2016 ako vedľajší účastníci na strane žalovaného 1/, a preto im v zmysle § 255 ods. 1 C. s. p. patrí právo na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal. Krajský súd pri rozhodovaní skúmal aj to, či v prejednávanej veci neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 C. s. p., ktoré by odôvodňovali výnimočne nepriznať náhradu trov konania úspešným stranám sporu, avšak dospel k záveru, že takéto dôvody v konkrétnej veci nie sú dané. Samotná skutočnosť, že pred Krajským súdom v Prešove sa pod sp. zn. 7Cbs/6/2004 viedlo konanie o neplatnosť rozhodnutia valného zhromaždenia žalovaného 1/ zo dňa
- augusta 2004 a skutočnosť, že súd tejto žalobe vyhovel, nemá vplyv na výsledok tohto konania, v ktorom sa riešila úplne iná otázka, a to otázka určenia neplatnosti darovacej zmluvy. Preto túto skutočnosť nemožno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovaným, ktorí boli v tomto spore v plnom rozsahu úspešní. Rovnako súd prvej inštancie vyhodnotil tvrdenie žalobcu, že žalovaná strana konala v snahe znížiť hodnotu obchodného majetku spoločnosti, a teda aj jeho majetku. V tomto smere odkázal na právoplatné rozhodnutie v tejto veci a v ňom uvedené výsledky znaleckého dokazovania, z ktorých vyplýva, že hodnota jeho obchodného podielu v spoločnosti žalovaného 1/ sa po uzavretí darovacej zmluvy zvýšila o 9 000,-Sk. Preto ani toto tvrdenie žalobcu nezakladá dôvod hodný osobitného zreteľa pre rozhodnutie o náhrade trov konania v zmysle § 257 C. s. p. K zdôrazňovanej výnimočnosti použitia ustanovenia § 257 C. s. p. uviedol, že nepriznanie náhrady trov konania podľa tohto ustanovenia by mohlo v značnej miere zasiahnuť do majetkových pomerov žalovaných strán, ktoré by museli všetky trovy svojho konania znášať samé aj napriek ich plnému úspechu v spore, čím by mohlo dôjsť k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vzhľadom k uvedenému rozhodol o priznaní nároku na náhradu trov konania žalovaným 1/ a 2/ a MUDr. V. V. X. a F., vystupujúcim do
- 2016 v konaní ako vedľajší účastníci na strane žalovaného 1/, a to v rozsahu 100%.
- Voči predmetnému uzneseniu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa jeho názoru účelom ustanovenia § 257 C. s. p. je zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Pri úvahe o jeho aplikácii súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery účastníkov, prihliada na ich postoj v konaní a prípadne na iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane sporu alebo nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. Odvolateľ sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o neexistencii dôvodov hodných osobitného zreteľa pre použitie ustanovenia § 257 C. s. p., pretože podľa jeho názoru v predmetnej veci existuje niekoľko dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré mal pri svojom rozhodovaní zohľadniť. Nakoľko Krajský súd v Prešove rozhodol o neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, takýto rozsudok má podľa jeho názoru za následok relatívnu neplatnosť predmetnej darovacej zmluvy a aj z uvedeného dôvodu žalobca nemal inú možnosť svojej obrany ako podanie žaloby o neplatnosť darovacej zmluvy v tejto veci. Podľa žalobcu zároveň zo záverov súdneho znalca v konaní vo veci samej možno skonštatovať, že hodnota obchodného podielu žalobcu pred darovacou zmluvou zo dňa
- 2004 a po darovacej zmluve sa účtovne znížila o 178 120,-Sk, čo zodpovedá 61% zníženiu účtovnej hodnoty obchodného podielu žalobcu. Napokon súd nezohľadnil ani pomery žalobcu a žalovaných, keď žalobca bol v konaní neúspešný, prišiel o majetok a ak by ešte mal znášať aj trovy konania žalovaných, bolo by to vo vzťahu k žalobcovi neprimerane tvrdé a nespravodlivé, pretože pri rozhodovaní o trovách má súd prihliadať aj na okolnosti, ktoré žalobcu viedli k súdnemu sporu. Z vyššie uvedených dôvodov preto podľa žalobcu nepochybne vyplýva, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a navrhuje, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil a žalovaným náhradu trov konania nepriznal alebo ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
- Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd odvolací [podľa § 470 ods. 4 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“)], po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C. s. p.) oprávnenou osobou - stranou sporu (§ 359 C. s. p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 C. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
- Z obsahu samotného odvolania je zrejmé, že nesprávne právne posúdenie veci vidí žalobca v tom, že súd prvej inštancie podľa jeho názoru dostatočne nezohľadnil okolnosti, ktoré ho viedli k podaniu samotnej žaloby v tejto veci a tiež v skutočnosti, že na základe predmetnej darovacej zmluvy malo dôjsť k zníženiu hodnoty obchodného podielu žalobcu. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že sa podrobne oboznámil s názorom žalobcu, vysloveným v odvolaní z
- 2015 (bod 14 uvedeného uznesenia), a preto sa pri zdôvodňovaní svojho rozhodnutia o neaplikácii ustanovenia § 257 C. s. p. zameral priamo na tieto žalobcom uvádzané skutočnosti. Odvolací súd konštatuje obsahovú zhodnosť argumentov žalobcu v oboch jeho podaných odvolaniach, či už z
- 2015 alebo z
- 2018, čo sa týka možnosti použitia ustanovenia § 150 O. s. p., resp. § 257 C. s. p. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa zaoberal všetkými relevantnými námietkami žalobcu ohľadne možnosti aplikácie ustanovenia § 257 C. s. p., adekvátnym spôsobom sa s nimi vysporiadal a svoje závery dostatočným spôsobom odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia v zmysle § 387 ods. 1, 2 C. s. p. a závery v ňom vyjadrené považuje za správne.
- Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že je potrebné rozlišovať konanie o neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia a konanie o určenie neplatnosti konkrétnej darovacej zmluvy. Úspech v konaní o neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia automaticky nemá za následok neplatnosť darovacej zmluvy, ako sa mylne po celý čas trvania predmetného sporu domnieval žalobca a čo mu bolo odvolacím súdom zdôraznené už v predchádzajúcich jeho rozhodnutiach, sp. zn. 5Obo/29/2006 z
- apríla 2008, sp. zn. 5Obo/73/2009 z
- decembra 2010 a napokon aj v poslednom vo veci vydanom rozsudku, sp. zn. 4Obo/47/2012 z
- októbra
- Konanie o určenie neplatnosti darovacej zmluvy je návrhovým konaním a jeho (ne)iniciovanie bolo na zvážení samotného žalobcu. S uvedeným rozhodnutím sa spája aj uvedomenie si možných, s konaním spojených, nákladov v prípade neúspechu žalobcu v konaní, čo žalobca, ako osoba právnicky vzdelaná a v konaní zastúpená právnym zástupcom, musela mať od počiatku na zreteli. Zároveň odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že uznesenie o nároku na náhradu trov konania je naviazané na samotné rozhodnutie vo veci a pri rozhodovaní o priznaní nároku na náhradu trov konania súd vychádza zo záverov meritórneho rozhodnutia a úspechu jednotlivých strán v spore. Odvolateľom opakovane predkladaná argumentácia spočíva vo svojej podstate s nestotožnením sa so závermi súdu vyslovenými v meritórnom rozhodnutí, pričom túto svoju argumentáciu, ktorou sa opakovane súdy zaoberali v konaní vo veci samej a nestotožnili sa s ňou, považuje za skutočnosť, na základe ktorej by mal súd aplikovať ustanovenie § 257 C. s. p. a úspešnú stranu v spore zaťažiť bremenom znášania vlastných trov vzniknutých v tomto spore. Ustanovenie § 257 C. s. p. však nemožno aplikovať čisto na podklade tvrdení žalobcu, ktoré sa v konaní vo veci samej nepotvrdili, resp. súd pri ich posúdení dospel k iným záverom ako žalobca (napr. otázka zvýšenia/zníženia hodnoty obchodného podielu žalobcu pred a po uzavretí predmetnej darovacej zmluvy). Inými slovami, samotnej nespokojnosti žalobcu so závermi vyslovenými súdom v konaní vo veci samej nemožno pripísať relevanciu vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania po právoplatnom skončení konania a možnosti (ne)aplikácie ustanovenia § 257 C. s. p. v konkrétnej veci.
- Vzhľadom k tomu, že odvolateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť závery prijaté súdom prvej inštancie, odvolací súd na základe uvedeného napadnuté uznesenie krajského súdu podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. ako vecne správne potvrdil.
- Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné dovolanie (§ 419 C. s. p. a nasl.).