1 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, sa písomnosti doručujú do vlastných rúk osobe, ktorej sú určené, pričom na doručovanie sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu, ktorým bol v danom prípade Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O. s. p.“). Tento, vo svojom ustanovení § 47 upravoval kvalifikovaný spôsob doručovania písomnosti do vlastných rúk. Predpokladom postupu
2 O. s. p. bolo, že adresát sa zdržiaval v mieste doručenia, hoci aj prechodne, čo musel doručovateľ spoľahlivo zistiť. V opačnom prípade bola následkom neúčinnosť doručenia. Preto k platnému doručeniu písomnosti, ktorá mala byť doručená adresátovi do vlastných rúk nedošlo, ak sa v mieste doručenia v čase doručovania nezdržiaval, alebo, ak nedošlo k novému pokusu o doručenie. V konaní bolo preukázané, že žalobcovia sa v čase konania celého procesu dražby (tak dražby predchádzajúcej, ako i opakovanej), zdržiavali na území Č. J., na adrese X. XX. Z týchto dôvodov potom nemal súd prvej inštancie za preukázané účinné doručenie písomností adresovaných žalobcom, ktorých doručenie dražobníkovi ukladal zákon č. 527/2002 Z. z. (t. j. oznámenie o predchádzajúcej dražbe, znalecký posudok, notársku zápisnicu a pod.). Žalobcovia tak nemohli mať vedomosť o začatí dražby, dozvedeli sa o nej až v jej priebehu. Súd prvej inštancie vyslovil záver, že samotným doručením oznámenia o opakovanej dražbe žalobcom (na adresu X. XX, Č. J.), žalovaný 1/ nezhojil svoju povinnosť doručiť oznámenie o konaní dražby predchádzajúcej. V ďalšom súd prvej inštancie konštatoval, že hoci žalovaný 1/ pri opakovanej dražbe nebol povinný zaisťovať nový odhad predmetu dražby (§ 22 ods. 12 zák. č. 527/2002 Z. z.), bol však povinný znalecký posudok vypracovaný znalcom Ing. arch. Júliusom Facunom č. 56/2011 z 2. augusta 2011 doručiť osobám uvedeným v zákone. V tomto smere súd nepovažoval za dôvodné tvrdenie žalovaného 1/, že k jeho účinnému doručeniu žalobcom došlo
2 O. s. p. (tzv. fikciou doručenia). Žalobcom potom nebola doručená ani notárska zápisnica o vykonanej dražbe (§ 24 ods. 7 zák. č. 527/2002 Z. z.). Súd prvej inštancie mal za to, že v procese dražby (tak predchádzajúcej, ako i opakovanej), bol dražobník povinný notársku zápisnicu zaslať rovnako ako zápisnicu o vykonaní dražby osobám uvedeným v § 17 ods. 5 cit. zákona, teda aj žalobcom. Z listu dražobníka z 8. februára 2012 (označeného ako „oznámenie o výsledku opakovanej dobrovoľnej dražby“) nevyplýva, že by súčasťou doručovaných písomností žalobcom bola aj notárska zápisnica. Súd prvej inštancie v ďalšom poukázal na to, že v prípade neplatnosti dobrovoľnej dražby sa jedná o tzv. relatívnu neplatnosť dražby, ktorú súd môže vysloviť len na základe návrhu osoby, ktorá tvrdí, že porušením zákona bola dotknutá na svojich právach. Súd sa preto nestotožnil s tvrdením žalovaného 1/, že ust. § 21 ods. 2 zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, nevymedzuje taxatívne konkrétne zákonné ustanovenia, porušenie ktorých by odôvodňovalo určenie neplatnosti dražby bez toho, aby sa ďalej zaoberal závažnosťou tohto porušenia. Súd prvej inštancie bol opačného názoru,
ktorého rozhodujúce bolo, či k porušeniu zákona došlo alebo nie, aj keď nie je vylúčené, aby prihliadal aj na intenzitu, či závažnosť tohto porušenia. V danom prípade došlo k porušeniu viacerých ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z. v celom procese dražby, ktorá bola zavŕšená dňa
1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“). Žalobcom 1/ až 4/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu voči žalovaným 1/, 2/ spoločne a nerozdielne. Voči žalovanej 3/ im nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V zmysle § 387 ods. 2 C. s. p. sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie
neho riadne a dostatočne zistil skutkový stav veci, z ktorého vyvodil aj správne právne závery, a preto nepovažoval za potrebné doplniť alebo zopakovať dokazovanie. Uviedol, že účelom zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách je ustanovenie právnej úpravy za účelom rýchleho a efektívneho predaja založených vecí, t. j. efektívneho nástroja realizácie záložného práva, za účelom uspokojenia pohľadávky veriteľa, avšak s primeranou ochranou dotknutých práv záložcu. Zákon o dobrovoľných dražbách je tak založený na vyrovnanom pomere síl veriteľa a dlžníka, t. j. okrem možnosti realizácie záložného práva na uspokojenie veriteľa poskytuje aj primeranú ochranu práv dlžníkov, osobitne vlastníkov dražených nehnuteľností. Ustanovenia Zákona o dobrovoľných dražbách, ktoré tomu účelu slúžia, musia byť vykladané v súvislosti s vyššie uvedeným zmyslom a účelom zákona. Ochrana práv veriteľa a ochrana rovnakých práv (predchádzajúceho) vlastníka nehnuteľností musí byť proporcionálna, keď z hľadiska Ústavy, ako aj Listiny základných práv a slobôd majú veriteľ i dlžník garantovaný rovnaký rozsah ochrany. Poukázal na to, že iba také zbavenie záložcu predmetu jeho vlastníctva, ktoré prebehlo zákonom ustanoveným spôsobom, je prijateľné a zodpovedá zmyslu a účelu Zákona o dobrovoľných dražbách. Inštitút dobrovoľnej dražby predstavuje zásah do práva vlastniť majetok
čl. 20 Ústavy SR s dosahom na ústavné právo na obydlie
čl. 21 Ústavy SR, avšak ide o zásah zákonom dovolený, ale to len za predpokladu, že proces vykonania dobrovoľnej dražby prebehne v súlade so zákonom. Odvolací súd bol zhodne so súdom prvej inštancie toho názoru, že v celom procese dobrovoľnej dražby, od jej vyhlásenia až po opakovanú dražbu, ktorá sa uskutočnila 8. februára 2012, došlo k takému zásadnému porušeniu právnych predpisov o dobrovoľných dražbách, ktoré predstavujú nezákonný zásah do vlastníckeho práva žalobcov a postihujú dražbu jej neplatnosťou. Tieto porušenia zákona o dražbách nemohlo zhojiť ani doručenie oznámenia o opakovanej dražbe žalobcom 1/ až 4/. Oznámenie o dražbe, ohodnotenie predmetu dražby, ako aj obhliadka predmetu dražby sú totiž úkonmi, z ktorých záložca nemôže byť vylúčený a ich uskutočnenie v zmysle zákona je predpokladom uskutočnenia dražby (§ 20 Zákona o dobrovoľných dražbách), ako aj opakovanej dražby (§ 22 Zákona o dobrovoľných dražbách). Hoci prvá dražba a opakovaná dražba majú charakter samostatných úkonov, bez pochybností sú súčasťou dlhšie trvajúceho procesu dobrovoľnej dražby a navzájom spolu súvisia. Opakovaná dražba sa môže uskutočniť iba v prípade, ak predmet dražby nebol vydražený alebo ak bola dražba zmarená vydražiteľom. Z uvedeného vyplýva, že opakovaná dražba nevyhnutne nadväzuje na konanie predchádzajúcej dražby. Súd prvej inštancie
názoru odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, že k účinnému doručeniu písomností v procese dobrovoľnej dražby, na ktorú sa v čase jej vykonania vzťahovali ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, nedošlo. Písomnosti boli žalobcom 1/ až 4/ doručované na adresu ich trvalého pobytu Q. B. XXX, ktoré miesto nezodpovedalo ich skutočnému pobytu, ktorý bol v Č. J. na adrese X. XX, X.. Žalobcovia si relevantné písomnosti osobne neprevzali, pri ich doručovaní sa aplikovala fikcia doručenia upravená v § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. V tomto smere odvolací súd uviedol, že pre uplatnenie fikcie doručenia museli byť súčasne splnené tieto podmienky:
názoru odvolacieho súdu bolo potom irelevantné prípadné porušenie povinností žalobcov vyplývajúce im zo Zákona o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky (zákon č. 253/1998 Z. z.). Z týchto dôvodov odvolací súd ustálil, že žalovaný 1/ (dražobník) v procese dobrovoľnej dražby nepostupoval v súlade so zákonom o dobrovoľných dražbách, keď žalobcom nedoručil relevantné písomnosti v procese predchádzajúcom vykonaniu opakovanej dražby (najmä upovedomenie o ohliadke nehnuteľností a znalecký posudok), čím vylúčil žalobcov z možnosti uplatnenia ich zákonom garantovaných práv, v dôsledku čoho došlo k nedovolenému zásahu do ich práva vlastniť majetok. Za správny potom považoval záver súdu prvej inštancie o neplatnosti dobrovoľnej dražby. Výrok o trovách odvolacieho konania odôvodnil § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 257 C. s. p. 3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalovaní 1/, 2/
f) C. s. p., ako aj
1 a nasl. C. s. p. Žalovaný 1/ namietal, že nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. Uviedol, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva
čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo, resp. vôbec nevysporiadal s jeho argumentáciou týkajúcou sa zákonnosti doručovania listín z jeho strany vo vzťahu k žalobcom, t. j. nedostatočne sa zaoberal potrebou aplikácie ust. § 6 zákona o hlásení pobytu občanov a riadne nevysvetlil vzájomný vzťah medzi uvedeným zákonným ustanovením a § 47 O. s. p., neinterpretoval ust. § 47 O. s. p. vo svetle zákonnej povinnosti
zákona o hlásení pobytu občanov, čím de facto legitimizoval nezákonný postup žalobcov a na žalovaného nezákonne preniesol povinnosť zisťovať obvyklý pobyt vlastníka predmetu dražby. V rozhodnutí opomenul riadne zdôvodniť, prečo posúdenie tejto závažnej okolnosti nebolo pre vecne správne rozhodnutie v merite veci podstatné. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je tak nepresvedčivé, a arbitrárne. Poukázal na to, že žalobcovia tým, že si nesplnili svoju zákonnú povinnosť ohlásiť obci, v ktorej mali nahlásený trvalý pobyt, že sa zdržujú na území iného štátu, ani neoznámili príslušnej obci adresu ich obvyklého pobytu, navodili protiprávny stav, spočívajúci v nezhode adresy evidovanej v registri obyvateľov s adresou, na ktorej sa skutočne zdržiavali. Žalobcovia sa tak podanou žalobou domáhali ochrany voči dôsledkom ich vlastného protiprávneho konania, spočívajúceho v nesplnení si svojej zákonnej povinnosti vyplývajúcej im z ust. § 6 zákona o hlásení pobytu občanov, hoci platí, že nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania. Nakoľko žalobcovia v konaní nepreukázali, že si splnili svoju zákonnú ohlasovaciu povinnosť voči obci a nepreukázali ani to, že by oznámili žalovanému 2/ ako záložnému veriteľovi, že ich obvyklým pobytom je adresa X. XX, X., Č., nemožno dávať žalovanému 1/ na ťarchu, že žalobcom doručoval písomnosti na adresu, ktorá bola v oficiálnom registri obyvateľstva uvedená ako adresa trvalého pobytu. Žalobcovia si v tomto smere nesplnili ani povinnosť poskytovať záložnému veriteľovi potrebnú súčinnosť na výkon záložného práva
4 Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov žalovaný 1/ navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Žalovaný 2/ svoje dovolanie podal
1 C. s. p. z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, keď rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené (§ 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.). Za právne otázky, od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktoré neboli doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešené, označil, či možno za neplatnú považovať dražbu, pri ktorej boli porušené ustanovenia zák. č. 427/2002 Z. z. o doručovaní písomností vlastníkovi predmetu dražby (žalobcom) iba z dôvodu, že si títo neplnili svoju ohlasovaciu povinnosť
1 zák. č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov SR, ani oznamovaciu povinnosť
čl. 10.5 Všeobecných obchodných podmienok žalovaného 2/, ako aj, či z dôvodu neplatnosti prvej dražby (navyše u ktorej nedošlo k súdnemu určeniu jej neplatnosti) možno za neplatnú považovať i opakovanú dražbu, vo vzťahu ku ktorej neboli zistené žiadne porušenia ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. Odvolací súd potom vec nesprávne právne posúdil, keď vo svojom rozhodnutí konštatoval, že na právnom závere o nedoručení relevantných písomností žalobcom v procese dobrovoľnej dražby, nič nezmení ani ich prípadné porušenie povinností, vyplývajúce zo zákona o hlásení pobytu občanov SR. Rovnako vec nesprávne právne posúdil, keď pôvodnú a opakovanú dražbu považoval za jeden celok, pričom každá z nich má samostatný charakter (§ 20 ods. 12, § 22 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z.). Vo vzťahu k opakovanej dražbe potom neboli zistené žiadne porušenia ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z., i napriek tomu ju súdy vyhlásili za neplatnú. Z týchto dôvodov navrhol zrušiť rozsudky oboch súdov a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).
ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ 21. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). 22. Dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. Za procesnú vadu konania
f/ C. s. p. nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv žalovaného 1/. Z rozhodnutia odvolacieho súdu sú zrejmé úvahy odvolacieho súdu, ktoré ho viedli k potvrdeniu záveru súdu prvej inštancie o tom, že dobrovoľnú dražbu treba považovať za neplatnú. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uviedol, že pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcov boli dôležité dôvody, že im žalovaný 1/ v procese dobrovoľnej dražby nedoručil relevantné písomnosti, čím došlo k takému zásadnému porušeniu právnych predpisov o dobrovoľných dražbách, ktoré predstavovali nezákonný zásah do vlastníckeho práva žalobcov a postihujú dražbu jej neplatnosťou. Skutočnosť, že si žalobcovia nesplnili svoju oznamovaciu povinnosť
1 zákona o hlásení pobytu občanov SR, vyhodnotil v tejto súvislosti za irelevantnú, nakoľko predpoklady účinného doručovania písomností v procese dobrovoľnej dražby sú jasne upravené v ust. § 45 až § 50 O. s. p. s odkazom na poznámku pod čiarou k ust. § 10 ods. 1 zák. č. 527/2002 Z. z., a tieto v danej veci splnené neboli. Vzhľadom na neplatnosť pôvodnej dobrovoľnej dražby potom zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že nemohla platne prebehnúť ani opakovaná dražba.
f/ C. s. p. prípustné. 25. Pokiaľ žalovaný 1/ vyvodzoval procesnú vadu zmätočnosti uvedenú v § 420 písm. f/ C. s. p. aj z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázke uplatnenia (splnenia podmienok) fikcie doručenia (§ 47 ods. 2 O. s. p.), v prípadoch, ak si vlastník predmetu dražby nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť
1 zákona o hlásení pobytu občanov SR, dovolací súd uvádza, že „nesprávne právne posúdenie veci nezakladá procesnú vadu zmätočnosti“ (k tomu pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/1286/2015, ktoré bolo ako judikát prijaté pod R 24/2017). Ani sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 420 písm. f/ C. s. p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). 26. Z týchto dôvodov najvyšší súd dovolanie žalovaného 1/, ako dovolanie smerujúce proti rozsudku, proti ktorému nie je prípustné, odmietol (§ 447 písm. c/ C. s. p.). 27. Žalovaný 2/ podal dovolanie z dôvodu
1 písm. b) C. s. p.
ktorého, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 C. s. p. nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú
dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.), alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.) alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p.).
neho riešil odvolací súd nesprávne a ktorá nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená, z obsahu jeho dovolania (článok 11 C. s. p. a § 124 ods. 1 C. s. p.) možno však vyvodiť, že za podstatné právne otázky, od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu považoval jednak to, či je možné za neplatnú považovať dražbu, pri ktorej síce boli porušené ustanovenia zák. č. 427/2002 Z. z. [v časti upravujúcej doručovanie písomností vlastníkovi predmetu dražby (žalobcom)], avšak k tomu došlo z dôvodu, že si žalobcovia neplnili svoju ohlasovaciu povinnosť
1 zák. č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov SR, ani oznamovaciu povinnosť
čl. 10.5 Všeobecných obchodných podmienok žalovaného 2/ (t. j. či za týchto okolností došlo u žalobcov k účinnému uplatneniu tzv. fikcie doručenia (§ 47 ods. 2 O. s. p.) pri doručovaní relevantných písomností žalovaným 1/), ako aj to, či z dôvodu neplatnosti prvej dražby (u ktorej nedošlo k súdnemu určeniu jej neplatnosti) možno za neplatnú, považovať i opakovanú dražbu, vo vzťahu ku ktorej neboli zistené žiadne porušenia ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách (t. j. či v danom prípade pôvodná a opakovaná dražba majú samostatný charakter alebo je potrebné ich považovať za jeden celok - jednu dražbu).
2 O. s. p.), dovolací súd uvádza, že pri posudzovaní prípustnosti dovolania z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. je podstatné to, či táto otázka, od vyriešenia ktorej záviselo dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, bola alebo nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená. Dovolací súd dospel k záveru, že právna otázka (predpoklady uplatnenia tzv. fikcie doručenia
2 O. s. p.) je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ustálená.
1 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov účinného v čase konania dražby, písomnosti sa doručovali poštou formou listovej zásielky do vlastných rúk, a ak to nebolo možné alebo účelné, doručovali sa iným preukázateľným spôsobom do vlastných rúk osobe, ktorej boli určené. Na doručovanie sa primerane použili ustanovenia osobitného predpisu.
poznámky pod čiarou, boli týmto predpisom ustanovenia § 45 až § 50 O. s. p. 34.
1, 2 O. s. p., do vlastných rúk bolo treba doručiť písomnosti, pri ktorých tak ustanovoval zákon, a iné písomnosti, ak to nariadil súd. Ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa mala doručiť do vlastných rúk zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiaval, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomil, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Ak zostal i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uložil doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomil. Ak si adresát zásielku počas jej uloženia nevyzdvihol, považoval sa deň, keď bola zásielka vrátená súdu, za deň doručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel.
2 O. s. p. bola uvedeným ustanovením konštruovaná právna fikcia, že účinky doručenia písomností nastali ex lege po uplynutí stanovenej doby aj voči tomu, kto písomnosť fakticky neprevzal. Právna fikcia bol právno-technický postup, pomocou ktorého sa považovala za existujúcu situácia, ktorá bola zjavne v rozpore s realitou a ktorá dovoľovala, aby z nej boli vyvodené odlišné právne dôsledky než tie, ktoré by plynuli iba z konštatovania faktu. Účelom fikcie v práve je posilniť právnu istotu. Právna fikcia ako nástroj odmietnutia reality právom je nástrojom výnimočným, striktne určeným na naplnenie tohto jedného z hlavných ústavných postulátov právneho poriadku v podmienkach právneho štátu. Aby mohla právna fikcia svoj účel naplniť (dosiahnutie právnej istoty), musela rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spájal. Ak neboli všetky právne náležitosti splnené, súd nebol oprávnený naplnenie fikcie konštatovať (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 119/07).
nej súdy v danej veci i postupovali.
2 zák. č. 527/2002 Z. z. v znení účinnom v čase konania opakovanej dražby, opakovanú dražbu nie je možné vykonať, ak dražobník upustil od dražby alebo ak bola (pôvodná) dražba neplatná.
2 zák. č. 527/2002 Z. z. Je logické, že v prípadoch neplatnosti dražby alebo upustenia od dražby bude možné vykonať ďalšiu dobrovoľnú dražbu ako tzv. "prvú" dražbu, ak nebude s upustením od dražby alebo s jej neplatnosťou spojená prekážka postupu dražobníka a procesu draženia predmetu dražby. Je logické a výkladovo i z pohľadu právnych účinkov nesporné, že inštitút opakovanej dražby musí byť vždy vylúčený vtedy, ak skoršia dražba bola neplatná, a to už len z praktického dôvodu, keďže opakovaná dražba predstavuje vždy akúsi nadstavbu lege artis vykonávanej skoršej dražby. Analogicky možno uvedený argument spojiť aj s upustením od dražby, keďže ak z dôvodov
1 cit. zákona nebola vykonaná v poradí prvá dražba, o to menej možno požadovať, aby sa vykonala nasledujúca, t. j. opakovaná dražba predmetu dražby. 47. Závery, na ktorých súdy založili svoje rozhodnutia v tejto otázke, neodporujú ani záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v jeho rozhodnutiach sp. zn. 3 Cdo 186/2010 a sp. zn. 2 Cdo 66/2008 (t. j. že neplatnosť dobrovoľnej dražby môže určiť len súd v samostatnom konaní o určenie jej neplatnosti, a preto neplatnosť dražby súd nemôže posudzovať v inom konaní než v konaní
zákona § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách), nakoľko súdy neplatnosť „opakovanej“ i „pôvodnej“ dražby posudzovali práve v takomto konaní. Je iba logickým vyústením, že žalobcovia súčasne nežiadali samostatným výrokom určiť aj neplatnosť pôvodnej dražby, keďže táto skončila neúspešne (nedošlo k vydraženiu žalovaných nehnuteľností), a teda nijako neovplyvnila právne postavenie žalobcov. Uvedené však nebránilo, aby súdy v konaní o neplatnosť opakovanej dražby (ako predbežnú) riešili i otázku platnosti pôvodnej dražby, keďže podmienkou platnej realizácie (vykonania) opakovanej dražby je i skutočnosť, aby pôvodná dražba nebola neplatná (viď spomínané ust. § 22 ods. 2 zák. č. 527/2002 Z. z.). Možno teda uzavrieť, že ak opakovaná dražba bola vykonaná (a nadväzovala) na pôvodnú dražbu, ktorú súd prejudiciálne vyhodnotil ako neplatnú, je neplatná i táto opakovaná dražba, práve pre jej rozpor s ust. § 22 ods. 2 zákona o dražbách. Nebolo možné sa tak stotožniť s právnym názorom žalovaného 2/, že v danej veci pri opakovanej dražbe nedošlo k porušeniu žiadneho ustanovenia zákona o dražbách (došlo k porušeniu § 22 ods. 2). Dovolaním napadnuté rozhodnutie v tejto otázke teda nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.) tak, ako to neopodstatnene namieta žalovaný 2/. 48. Z uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovaného 2/ (v ním vymedzenej druhej dovolacej otázke) neopodstatnene smeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 2 C. s. p.). Dovolací súd preto jeho nedôvodné dovolanie zamietol
p. 49. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd
1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že úspešným žalobcom priznal náhradu trov dovolacieho konania voči žalovaným 1/, 2/ (spoločne a nerozdielne) v celom rozsahu.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.