Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 10Sža/15/2016 Identifikačné číslo spisu: 1013200545 Dátum vydania rozhodnutia: 27.03.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Elena Berthotyová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

§ 58ods.

1 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov uvedenú možnosť neprihliadnuť na existenciu prekážky administratívneho vyhostenia neobsahuje. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný neskúmal prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu v konaní o jeho žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu z dôvodu existencie prekážok administratívneho vyhostenia. 23. Žalobca poukázal na to, že v podanom odvolaní namietal, že zo zákona o pobyte cudzincov platnom a účinnom ku dňu podania žiadosti navrhovateľa nevyplýva, že by dôvodom na neudelenie tolerovaného pobytu podľa § 43 ods. 1 písm.

1. f)zákona o pobyte cudzincov mohla byť konštatovaná nebezpečnosť žalobcu. Žalobca požiadal o udelenie povolenia na tolerovaný pobyt dňa 16.10.2008 a k tomuto dňu zákon žiaden takýto dôvod neobsahoval. Konštatovanie žalovaného, že rozhodnutie musí byť v súlade s úpravou platnou a účinnou ku dňu vydania rozhodnutia (teda, že bolo nutné aplikovať aj zmenu zákona o pobyte cudzincov v kontexte zákona č. 594/2009 Z. z. zo dňa 01.12.2009) je vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia a súčasne ide o použitie nesprávneho a neúčinného právneho predpisu. Postupom žalovaného došlo k porušeniu zásady zákazu retroaktivity. 24. Krajský súd vyhodnotil uvedenú námietku ako nedôvodnú z dôvodu, že podľa znenia zákona účinného v čase podania žiadosti o tolerovaný pobyt v zmysle ustanovení § 46 a § 47 Správneho poriadku je správny orgán povinný v rozhodnutí použiť právny predpis účinný v čase vydania rozhodnutia a to aj v prípade, keď v priebehu správneho konania dôjde k zmene zákona, napr. novelou. S uvedeným názorom vyslovil žalobca nesúhlas, nakoľko ustanovenia § 46 a § 47 Správneho poriadku (podľa znenia účinného v čase podania žiadosti) vôbec neobsahujú povinnosť správneho orgánu použiť predpis účinný v čase vydania rozhodnutia a to aj v prípade, keď v priebehu správneho konania dôjde k zmene zákona, napr. novelou tak, ako to uvádza krajský súd. 25. Vyššie uvedené zákonné ustanovenia obsahujú len povinnosť správneho orgánu vydať rozhodnutie, ktoré je v súlade so zákonom. 26. Žalobca sa nestotožnil ani s názorom krajského súdu, že konania začaté pred účinnosťou zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, ktorý vo svojom ustanovení v § 58 ods. 2 písm.
2. b)obsahuje identickú právnu úpravu so znením § 43 ods. 1 písm.
3. f)zákona č. 48/2002 Z.z. sa v zmysle § 131 ods. 10 zákona č. 404/2011 Z.z. dokončia podľa doterajších predpisov, t. j. zákona č. 48/2002 Z.z. a to v jeho znení účinnom v čase vydania rozhodnutia. 27. Žalobca namietal nemožnosť oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou a nesúhlasil s názorom krajského súdu, podľa ktorého žalovaný nemal povinnosť umožniť žalobcovi vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia pred jeho vydaním. 28. Namietal názor súdu, že zákonná úprava v danom prípade je postavená na dôvere v spravodajské poznatky príslušného orgánu (SIS) a súdu zostáva len mu dôverovať vzhľadom na zistené skutočnosti ohľadom preverovaných osôb. Potom aj ochrana správnym súdom dotknutých osôb je v tejto oblasti značne limitovaná. Uvedený záver súdu je v rozpore s princípom rovnosti účastníkov pred súdom, namietal porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, ktoré predchádzalo uvedenému rozsudku. Namietal, že žalovaný ako správny orgán má k dispozícii dôkazy (utajované skutočnosti), ktorými žalobca ako účastník konania nedisponuje a nemá ani žiadnu možnosť sa s týmito dôkazmi oboznámiť. Tieto dôkazy nie sú súčasťou administratívneho a správny orgán žalobcovi v žiadnom rozsahu a v žiadnej forme utajovanú skutočnosť nesprístupnil. 29. Záver súdu o tom, že žalovaný postupoval správne, ak žalobcovi nesprístupnil celý spis na vyjadrenie, podľa žalobcu nemôže byť správny, pretože a ako účastníka súdneho konania a aj správneho konania tým značne znevýhodňuje. Žalobca tak nemá možnosť v celom rozsahu využiť práva účastníka konania, nakoľko nevie, k akým skutočnostiam sa má vyjadrovať a tak brániť svoje práva. Také isté nevýhodné postavenie má žalobca aj v konaní pred súdom, nakoľko nevie, akú informáciu má odporca a súd k dispozícií a tak nevie, aké skutočnosti má uvádzať, aby mohol hodnovernosť takejto informácie vyvrátiť. 30. Na základe uvedených skutočností má za to, že krajský súd nesprávne právne posúdil vec, ak dospel k záveru, že je v súlade so zákonom, ak žalovaný neumožnil žalobcovi vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia v celom rozsahu, t. j. aj k utajovanej skutočnosti. 31. Žalobca namietal zásah do práva na rodinný a súkromný život. Podľa žalobcu z dôvodu zásady zákazu retroaktivity nebolo možné zamietnuť žiadosť žalobcu o udelenie tolerovaného pobytu z dôvodu rešpektovania rodinného a súkromného života na základe zistenia, že by tento ohrozoval bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. 32. Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie žalovaného sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. IV. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu 33. Žalovaný k námietkam uvedeným v odvolaní žalobcu uviedol, že všetky okolnosti podania žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu a celú genézu konania uviedol vo vyjadrení k žalobe č.: PPZ-HCP-BA2-2013/004935-005 zo dňa 02.05.2013, ktoré bolo na krajský súd doručené dňa 03.05.2016. S uvedeným vyjadrením bol oboznámený aj právny zástupca žalobcu. 34. K námietke neskúmania prekážok administratívneho vyhostenia uviedol, že žalobca bol skutočne reálne vyhostený do domovského štátu, t. j. Alžírskej republiky, ktorá ho prijala a zaviazala sa, že žalobcovi v domovskom štáte nehrozí mučenie, kruté ľudské zaobchádzanie ani smrť. Preto žalovanému nie je známy dôvod uvedených námietok. 35. Čo sa týka použitia zákona, žalovaný je toho názoru, že použitie zákona náležite a riadne odôvodnil, rovnako aj vyjadrenie k podkladom rozhodnutia. V administratívnom spise sa nachádzajú všetky podklady, čo uviedol vo svojom rozsudku aj krajský súd. 36. Čo sa týka súkromného a rodinného života, ten bol skúmaný vyčerpávajúco. Bolo zistené, že žalobca sa so synom nestretával, ani na neho finančne neprispieval. Dokonca jeho prítomnosť mala na syna zlý vplyv. Z priloženého spisového materiálu je zrejmé, že k žalobcovi boli získané informácie utajovaného charakteru a bolo zistené aj preukázané, že ide o nebezpečnú osobu. 37. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca sa na území Slovenskej republiky nezdržiava, bol reálne administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky, bol mu uložený zákaz vstupu na toto územie a nespĺňa žiadnu z podmienok na udelenie tolerovaného pobytu, preto považujeme odvolanie žalobcu za nedôvodné. 38. Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť. V. Prerušenie odvolacieho konania 39. V predmetnej právnej veci najvyšší súd vzhľadom k tomu, že na Ústavný súd Slovenskej republiky bol podaný návrh na začatie konania o nesúlade ustanovení zákona o pobyte cudzincov s Ústavou Slovenskej republiky, Dohovorom a Chartou, ktorý je založený na vyslovení pochybnosti najvyššieho súdu o ústavnosti tých ustanovení zákona o pobyte cudzincov, ktoré umožňujú správnemu orgánu rozhodnúť na základe utajovanej skutočnosti, teda mať k dispozícii dôkazy (utajované skutočnosti), ktorými cudzinec nedisponuje a nemá ani žiadnu možnosť sa s týmito dôkazmi oboznámiť, vyvstala otázka, či takýto zákonom povolený spôsob rozhodovania správneho orgánu obsiahnutý v ustanovení § 43 ods. 1 písm. f/ zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, (na základe ktorého správny orgán rozhodol o neudelení povolenia na tolerovaný pobyt) je ústavne konformný, teda či nepopiera princíp rovnosti účastníkov konania, pričom závery ústavného súdu, ktorý posudzuje súladnosť napadnutých ustanovení zákona č. 404/2011 Z.z. s ústavou je pre totožnosť namietaného porušenia princípu - zásady rovnosti účastníkov konania aplikovateľný aj na prípad žalobcu. Zaujatie stanoviska Ústavným súdom SR k predmetnej otázke je právne významné pre rozhodnutie najvyššieho súdu v tomto konaní, vzhľadom na žalobcom uplatnenú námietku, že mu nebolo umožnené oboznámiť sa s utajovanou informáciou, ktorá bola jedným z podkladov rozhodnutia žalovaného, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o potrebe prerušenia konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ OSP až do rozhodnutia ústavného súdu vo veci pod sp. zn. PL. ÚS 8/2016, preto odvolacie konanie v tejto veci dňa 29.11.2016 prerušil. VI. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018 40. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 dňa 12. decembra 2018 rozhodol,

§ 120ods.

2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Vo zvyšnej časti návrhom nevyhovel. VII. Konanie pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa

1. decembra 2018
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
3. marca 2019 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).
4. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia č. PPZ-HCP-BA2-2013/000041-003 zo dňa 15.01.2013, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie vydané Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda č. PPZ-HCP-BA8-Ž-23-47/2012 zo dňa 21.09.2012, ktorým bola žalobcovi zamietnutá žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky.
5. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 dňa
6. decembra 2018 rozhodol,

§ 120ods.

2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. 44. Vyhlásením v zbierke zákonov má nález ústavného súdu vydaný v konaní o súlade právnych predpisov okamžité právne účinky: - právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o ktorých ústavný súd rozhodol, že nie sú v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, ale s medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „s ústavou“), strácajú svoju účinnosť, t. j. ich aplikácia sa „zastavuje“ a nemajú žiadne právne účinky. 45. Ústava v čl. 125 ods. 3 prikazuje zákonodarcovi, t. j. orgánu, ktorý vydal taký právny predpis nesúladný s ústavou, uviesť ho do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu do súladu s ústavou, ak ide o „podzákonné právne predpisy“ [čl. 125 ods. 1 písm.

1. b)a
2. c)ústavy] aj s inými zákonmi a ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 ods. 1 písm.
3. d)ústavy, aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. „Sankciou“ za nesplnenie tejto povinnosti je strata platnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia po márnom uplynutí šiestich mesiacoch legislatívnej pasivity zákonodarcu (normotvorcu) od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov. 46. Z výroku nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018 vyplýva, že podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky strácajú účinnosť ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie tieto ustanovenia do súladu s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, strácajú po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť. 47. Na tomto mieste považuje najvyšší súd za dôležité zdôrazniť, že zatiaľ čo derogačné účinky určujú, kedy prestáva byť derogovaný predpis platným, neaplikovateľnosť znamená, že všeobecné súdy nemajú aplikovať ustanovenia zákona, ktoré bolo ako protiústavné zrušené ústavným súdom, a to aj v prípade, že účinky takéhoto nálezu nastanú až v budúcnosti. Ústavný súd SR tiež judikoval, že aj keď síce k pozbaveniu platnosti derogovaného zákona dochádza s účinkom „ex nunc“, rozpor s ústavným poriadkom, ktorý bol dôvodom zrušenia zákona nastáva už v priebehu jeho platnosti. 48. Účinok „ex nunc“ nevylučuje, že práve aplikácia protiústavného právneho predpisu zo strany orgánu verejnej moci mohla viesť k zásahu do základného práva alebo slobody jednotlivca. Preto nemožno v niektorých prípadoch aplikovať právnu úpravu účinnú v relevantnom období, aj keď táto bola zrušená derogačným nálezom pre neústavnosť až následne. 49. S prihliadnutím na uvedené, možno konštatovať, že pokiaľ bol aj zákon zrušený pre rozpor s ústavným poriadkom, tak v zásade neprestáva byť vo vzťahu k právnym skutočnostiam nastaným behom jeho platnosti aplikovateľný, s výnimkou ak sa derogačný dôvod týka zásahu do ústavou garantovaných základných práv a slobôd (materiálneho jadra ústavy). Uvedené by pritom malo platiť aj vo vzťahu k výkonu práv a povinností z rozhodnutí orgánu verejnej moci vydaných na základe zrušeného právneho predpisu. 50. Všetky orgány verejnej moci vrátane sú povinné interpretovať výklad ústavných zákonov, zákonov a ďalších právnych predpisov v súlade s generálnym interpretačným princípom zakotveným v čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého takýto výklad musí byť v súlade s ústavou. 51. Vzhľadom k tomu, že na Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom PL.ÚS 8/2016 dňa 12.12.2018 rozhodol o nesúlade ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov s ústavou a Chartou základných práv Európskej únie, ktoré umožňovalo správnemu orgánu rozhodnúť na základe utajovanej skutočnosti, teda mať k dispozícii dôkazy (utajované skutočnosti), ktorými cudzinec nedisponuje a nemá ani žiadnu možnosť sa s týmito dôkazmi oboznámiť, bude úlohou správneho orgánu posúdiť otázku, či takýto v čase rozhodovania správneho orgánu zákonom povolený spôsob rozhodovania správneho orgánu obsiahnutý v ustanovení § 43 ods. 1 písm. f/ zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, (na základe ktorého správny orgán rozhodol o neudelení povolenia na tolerovaný pobyt) je po náleze ústavného súdu PL.ÚS 8/2016 dňa 12.12.2018 ústavne konformný, teda či nepopiera princíp rovnosti účastníkov konania, pričom závery ústavného súdu, ktorý posudzoval súladnosť napadnutých ustanovení zákona č. 404/2011 Z.z. s ústavou je pre totožnosť namietaného porušenia princípu - zásady rovnosti účastníkov konania potrebné primerane aplikovať aj na prípad žalobcu. 52. Zaujatie stanoviska Ústavným súdu SR k predmetnej otázke je právne významné pre rozhodnutie správneho orgánu v ďalšom konaní vzhľadom na žalobcom uplatnenú námietku, že mu nebolo umožnené oboznámiť sa s utajovanou informáciou, ktorá bola jedným z podkladov rozhodnutia žalovaného. 53. Vzhľadom k tomu,

§ 120ods.

2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov stratilo účinnosť dňom zverejnenia Nálezu Ústavného súdu SR PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018 v zbierke zákonov, bolo potrebné rozsudok krajského súdu zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. 54. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu nie je v súlade so zákonom, a keďže súd prvého stupňa žalobu zamietol, odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné podľa § 220 OSP zmeniť a rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 55. V zmysle ustanovenia § 250j ods. 6 O.s.p. je správny orgán viazaný právnym názorom súdu. 56. O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p. tak, že v konaní úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhl.“). Trovy konania tvoria pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 427,52 € a iné trovy konania vo výške 140 €. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú: - z odmeny za 3 úkony právnej služby 1. prevzatie a príprava zastúpenia, (§ 13a ods. 1 písm.

1. a)vyhl.) 130,16 € 2. podanie opravného prostriedku (§ 13a ods. 1 písm.
2. b)vyhl.) 130,16 € 3. odvolanie proti rozsudku krajského súdu, (§ 13a ods. 1 písm.
3. b)vyhl.) 143 € k nim prislúchajúcich režijných paušálov 2 x 7,81 a 1 x 8,58 € (24,20 € ) Spolu: 427,52 € Trovy právneho zastúpenia za žiadosť o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní najvyšší súd žalobcovi nepriznal z dôvodu, že nešlo o účelne vynaložené náklady. Iné trovy konania pozostávajú: - z náhrady za súdny poplatok 1. za podanie žaloby 70 € 2. za podanie odvolania 70 € 57. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). 58. S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.