Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 10Sžsk/5/2018 Identifikačné číslo spisu: 2014200609 Dátum vydania rozhodnutia: 26.09.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Zuzana Ďurišová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

slovenskej legislatívy. V odôvodnení uviedla, že od 01.05.2010 sa uplatňuje Nariadenie ES a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie EP a Rady č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Dňa 26.02.2013 vykonali kontrolní zamestnanci prvoinštančného orgánu kontrolu v sídle zamestnávateľa zameranú na overenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov. Kontrolní zamestnanci v sídle spoločnosti v čase vykonania kontroly nezistili prítomnosť žiadneho zamestnanca a taktiež nebol prítomný žiaden z konateľov spoločnosti a nebola zaznamenaná ani prítomnosť vlastníkov spoločnosti. Bol vypočutý konateľ spoločnosti ACARTUS Slovakia, s. r. o., Mgr. J.. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že by sťažovateľka reálne vykonávala činnosť ako zamestnanec na území SR a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani

čl. 13 ods. 3 základného nariadenia ani

čl. 13 ods. 1 základného nariadenia. 2. Na základe odvolania sťažovateľky vo veci rozhodovala žalovaná, ktorá rozhodnutím č. 24553-2/2014-BA zo dňa 17.03.2014 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) jej odvolanie zamietla a prvoinštančné rozhodnutie potvrdila. V odôvodnení poukázala na kontrolu vykonanú od 26.02.2013 do 08.03.2013 pobočkou Čadca, s výsledkom, ako bolo uvedené v prvoinštančnom rozhodnutí. Opakovaná kontrola vykonaná 05.03.2013 taktiež nepriniesla preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnanca - sťažovateľky, pretože na adrese spoločnosti sa nachádzala konateľka spoločnosti a osoba splnomocnená konať za ďalšieho účastníka. Bolo zistené, že pracovné zmluvy so zamestnancami sú uzavreté na 4 hodiny mesačne (do 28.06.2012), po tomto dátume na desať hodín mesačne. Všetci zamestnanci roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území SR. Zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom telefonicky, e-mailom alebo prostredníctvom pošty. Na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území SR, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Zamestnávateľ síce predložil formálne doklady, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste, v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste. Firemné pečiatky slovenských podnikov, resp. vizitky, dokazujú existenciu podnikateľských subjektov v mieste, kde má zamestnanec účastníka konania

ním predložených štvrťročných správ o vykonaní prác vykonávať činnosti, avšak aj tieto doklady je možné na účely preverenia predmetu kontroly považovať za nedostatočné. Registračný list FO - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie.

1. Záverom žalovaná poukázala na to, že aj Národný inšpektorát práce vykonal 13.03.2013 inšpekciu práce zamestnávateľa. V priebehu výkonu inšpekcie sa fyzicky nestretol so zamestnancami zamestnávateľa. Záznamy z výkonu inšpekcie, v ktorých sa v závere konštatuje „neboli zistené nedostatky“, boli vyhotovené na základe písomných podkladov získaných počas výkonu inšpekcie práce vo vzťahu k skúmanej papierovej dokumentácii a nie v súvislosti s prešetrením reálneho výkonu činnosti daných zamestnancov. Určovať uplatniteľnú legislatívu, zároveň kontrolovať splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami je oprávnená len inštitúcia ustanovená na tento cieľ, t. j. Sociálna poisťovňa. II. Konanie na krajskom súde
2. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podala sťažovateľka správnu žalobu. Krajský súd v Trnave napadnutým rozsudkom v zmysle § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) zamietol správnu žalobu sťažovateľky z nasledujúcich dôvodov: - žalovaná nepostupovala v rozpore s právnou úpravou obsiahnutou v základnom nariadení a v jeho vykonávacom nariadení. Nemožno vytknúť žalovanej že vo veci nevykonala dokazovanie v dostatočnom rozsahu a že nezistila dostatočne skutkový stav, pretože formálne doklady predložené zamestnávateľom len formálne deklarovali vznik pracovného pomeru medzi sťažovateľkou a ďalším účastníkom konania bez akejkoľvek výpovednej hodnoty o tom, že sťažovateľka ako zamestnanec na území Slovenskej republiky skutočne uskutočňovala činnosť

pracovnej zmluvy, - nie je tiež možné vytknúť žalovanej, že na sťažovateľku, resp. jej zamestnávateľa preniesla nad rozsah zákona dôkaznú povinnosť, pretože vykonávacie nariadenie článok 16 ods. 1 a 6 stanovuje osobe vykonávajúce činnosť vo viacerých členských štátoch povinnosť poskytnúť príslušnej inštitúcii sociálneho zabezpečenia informácie, teda samotná práva úprava vykonávacieho nariadenia ustanovuje dôkaznú povinnosť osobe vykonávajúcej činnosť vo viacerých členských štátoch výkon svojej činnosť preukázať. Nepredloženie dôkazov malo za následok neunesenie dôkaznej povinnosti na preukázanie pravdivosti jej tvrdení o výkone zamestnania na Slovensku, - neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného nariadenia, článok 13 ods. 3, nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností sťažovateľky ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, - v danom prípade nie je rozhodnutie Európskeho súdneho dvora číslo C-89/2016 zo dňa 13.07.2017 aplikovateľné pre daný prípad, keďže žalovaná vyslovila právny záver, že sťažovateľke nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkového poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti

slovenskej legislatívy na základe skutkových zistení, že sťažovateľka nepreukázala výkon činnosti zamestnanca na území Slovenska a nie z dôvodu, že výkon práce sťažovateľky na území Slovenska bol zanedbateľný ako to stanovuje článok 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia, - samotná prihláška do systému sociálneho zabezpečenia podaná zamestnávateľom sťažovateľky nezakladá právo na vznik uvedeného poistenia na území SR z dôvodov uvedených vyššie, t. j. že nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnanca - sťažovateľky na území SR, - za skutkového stavu zisteného v preskúmavanej veci sa sťažovateľka

Súdneho dvora musí fakticky považovať za osobu, ktorá podlieha právnej úprave členského štátu, kde je zamestnancom (Slovenská republika). Avšak s poukazom na čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia Súdny dvor uviedol, že na určenie rozhodnej právnej úpravy

článku 13 základného nariadenia sa neberú do úvahy zanedbateľné činnosti, ktorej rozsah mal poľský úrad ZUS zistiť u sťažovateľky v inej veci, t. j. aj v preskúmavanej veci. Preto pri určení rozhodnej právnej úpravy, ktorej podlieha sťažovateľka, mala žalovaná vychádzať z článku 13 ods. 3 základného nariadenia zohľadňujúc čl. 14 ods. 5b ako aj čl. 16 vykonávacieho nariadenia, - ustanovenia zakotvené v čl. 14 ods. 5b prvej ako aj druhej vety vykonávacieho nariadenia do právnej úpravy vykonávacieho nariadenia explicitne zaviedli pravidlo o neposudzovaní zanedbateľných činností na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov naprieč celým čl. 13 základného nariadenia, teda bez ohľadu na to, či ide o SZČO alebo ide o zamestnanca. Z uvedeného dôvodu potom poľský úrad ZUS pristúpil k aplikácii čl. 11 ods. 3 písm.

1. a)základného nariadenia na situáciu sťažovateľky, - ak sa sťažovateľka domnievala, že jej sociálne zabezpečenie spadá pod slovenský právny poriadok, mala sa domáhať nápravy svojho nežiaduceho stavu na konajúcom vnútroštátnom orgáne, t. j. na poľských úradoch (Rozsudok NS SR sp. zn.1Sžo/11/2015 zo dňa 22.08.2017). III. Obsah kasačnej sťažnosti/stanoviská A) 5. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka v zákonnej lehote podala kasačnú sťažnosť z dôvodu uvedeného v § 440 ods. 1 písm.
2. g)S.s.p., t. j. že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. 6. Sťažovateľka v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm.
3. c)S.s.p. najmä uviedla, že: - krajský súd nereflektoval na čl. 13

čl. 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia v pôvodnom znení na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.

čl. 14 ods. 5 vykonávacieho nariadenia v znení relevantnom na preskúmavanú vec na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia sa osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, rozumie osoba, ktorá vykonáva súbežne alebo striedavo jednu alebo viacero oddelených činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch pre ten istý podnik alebo toho istého zamestnávateľa, alebo pre rôzne podniky alebo rôznych zamestnávateľov.

čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia v citovanom znení na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov

článku 13 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Článok 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady

tohto článku.

čl. 14 ods. 8 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 a 2 základného nariadenia formulácia podstatná časť činnosti, ktorú osoba vykonáva ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte znamená, že sa kvantitatívne podstatná časť všetkých činností zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby vykonáva v tomto členskom štáte, pričom to nemusí byť nevyhnutne väčšia časť týchto činností.

čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení platí, že ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.

čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.

čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení platí, že ak dotknutá osoba neposkytne informácie

odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.

§ 245ods.

1 zákona o sociálnom poistení, o výsledku vykonanej kontroly vypracujú zamestnanci kontroly protokol, ktorý musí obsahovať označenie kontrolovaného subjektu, miesto a dátum vykonania kontroly, predmet kontroly, kontrolované obdobie, kto kontrolu vykonal, preukázané kontrolné zistenia, dátum vypracovania protokolu, vlastnoručné podpisy zamestnancov kontroly, podpisy zodpovedných zamestnancov, ktorí boli s protokolom oboznámení a dátum oboznámenia sa s protokolom. Súčasťou protokolu je vyjadrenie vedúceho kontrolovaného subjektu, vyjadrenia zodpovedných zamestnancov ku kontrolným zisteniam a ďalšie písomnosti a materiály potvrdzujúce kontrolné zistenia vrátane priebežného protokolu a čiastkového protokolu.

§ 245ods.

6 zákona o sociálnom poistení, ak sa kontrolou nezistí porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov alebo interných predpisov, vypracuje sa len záznam o kontrole. Pri jeho vypracúvaní sa postupuje primerane

odseku 1.

§ 20ods.

1 zákona o sociálnom poistení, povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnanca uvedeného v § 4 ods. 1 vzniká odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3, a zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu, ak tento zákon neustanovuje inak.

§ 172ods.

5 zákona o sociálnom poistení, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy.

§ 184ods.

8 zákona o sociálnom poistení, nedávkové konanie sa začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.

§ 209ods.

1 zákona o sociálnom poistení, rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak.

1. Predmetom kasačnej sťažnosti bol napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým súd zamietol žalobu o preskúmanie preskúmavaného rozhodnutia žalovanej. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti namietala nevyhodnotenie záznamu a správy z kontroly zo dňa 14.07.2011 zo strany správnych orgánov ako aj krajského súdu. Zároveň trvala na posúdení jej osoby ako zamestnanca v zmysle čl. 1 základného nariadenia a § 4 ods. 1 zákona o sociálnom poistení.
2. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že za účelom preukázania skutočného výkonu činnosti na území Slovenskej republiky zamestanancov ďalšieho účastníka, vykonal prvoinštančný správny orgán v dňoch od 26.02.2013 do 08.03.2013 ako aj Národný inšpektorát práce dňa 13.03.2013 kontrolu priamo v sídle zamestnávateľa, ktorú mal zamestnávateľ uvedenú vo výpise zo živnostenského registra. Vykonanými kontrolami však reálny výkon činnosti zamestnancov vrátane sťažovateľky na území Slovenskej republiky nebol preukázaný. V súvislosti s predmetnou kontrolou sťažovateľka namietala neakceptovanie záznamu a správy o kontrole zo strany krajského súdu. K tomu kasačný súd poznamenáva, že sťažovateľka nesprávne poukazuje na § 246 ods. 6 zákona o sociálnom poistení, pričom však cituje znenie § 245 ods. 6 predmetného zákona. Vzhľadom na obsah „Správy o vykonaní kontroly“ napriek tomu, že správny orgán v označení pochybil, nakoľko boli zistené nedostatky a preto mal byť predmetný dokument označený súlade s § 245 ako „Protokol o vykonaní kontroly“, uvedené nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia, nakoľko rozhodujúci je obsah, z ktorého jednoznačne vyplývajú zistené nedostatky aj s poukazom na to, že ako v čase kontroly Národného inšpektorátu práce, tak aj v čase prvej kontroly zo strany prvoinštančného orgánu sa v sídle spoločnosti nenachádzal zamestnávateľ ani zamestnanci. Krajský súd ako aj správne orgány sa zaoberali vykonanou kontrolou a zisteným skutkovým stavom zo strany správneho orgánu a skonštatovali, že ako sťažovateľka, tak ani zamestnávateľ neprodukovali dôkazy spochybňujúce závery žalovanej a prvoinštančného správneho orgánu.
3. Kasačný súd poukazuje aj na článok 3 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, zo znenia ktorého vyplýva, že od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili informácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo situácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych predpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú. Vo svetle uvedeného dôkazné bremeno leží nielen na Sociálnej poisťovni, ale aj na sťažovateľovi a zamestnávateľovi, a túto povinnosť, ktorá im vyplývala z vykonávacieho nariadenia, si riadne nesplnili. Sťažovateľka počas správneho konania ako aj konania pred súdom nepreukázala, že od uzavretia pracovnej zmluvy dňa 01.08.2012 vykonávala u zamestnávateľa na území SR konkrétny dojednaný druh práce - promotéra služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľmi alebo klientmi zamestnávateľa. Sťažovateľka rovnako nepreukázala skutočný rozsah vykonávaných, resp. konkrétnych prác.
4. Čo sa týka nepreukázania rozsahu vykonávaných prác a dokladov predložených sťažovateľkou v správnom ako aj v súdnom konaní, kasačný súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého súdneho rozhodnutia v tejto časti je plne vyčerpávajúce a logicky odôvodnené. Nebolo možné postupovať inak ako súhlasiť s názorom krajského súdu, že žalovanej nemožno vytknúť, že nevykonala dokazovanie v dostatočnom rozsahu a že nezistila dostatočne skutkový stav, pretože doklady predložené zamestnávateľom sťažovateľky (ako prvoinštančnému orgánu tak aj Národnému inšpektorátu práce) len formálne deklarovali vznik pracovného pomeru bez akejkoľvek výpovednej hodnoty o tom, že sťažovateľka ako zamestnanec na území Slovenskej republiky skutočne uskutočňovala činnosť

pracovnej zmluvy. Rovnako nie je možné vytknúť žalovanému, že na sťažovateľku, resp. jej zamestnávateľa preniesol nad rozsah zákona dôkaznú povinnosť s poukazom na článok 16 ods. 1 a 6 vykonávacieho nariadenia. 14. Nie je dôvodné ani tvrdenie sťažovateľky, že na základe pracovnej zmluvy automaticky nadobúda status zamestnanca. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, v zmysle ktorej: „pojem pracovník v zmysle článku 39 ES má autonómny význam v práve Únie a nemá byť vykladaný zužujúco. Za pracovníka je potrebné považovať každého, kto vykonáva skutočne a konkrétne činnosť, s výnimkou činností, ktoré sú tak obmedzené, že sa javia ako čisto okrajové a vedľajšie. Pracovný pomer je možné vyložiť

judikatúry Súdneho dvora tak že: ... za pracovníka musí byť považovaný každý, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť ... (rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Matlen a Cikotic C-1 0/05). 15. Kasačný súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku sťažovateľky, ktorou namietala porušenie článku 13 ods. 3 základného nariadenia.

názoru kasačného súdu formálne uzatvorenie pracovnej zmluvy medzi zamestnancom a zamestnávateľom ešte nezakladá sťažovateľke právo na aplikáciu článku 13 ods. 3 základného nariadenia, pretože uzatvorením pracovnej zmluvy pracovník nenadobúda automaticky status zamestnanca. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EU za zamestnanca je potrebné považovať každého, kto vykonáva skutočne konkrétne činnosti, teda toho, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť. Napokon aj z článku 13 ods. 3 základného nariadenia vyplýva, že výkon práce musí byť reálny. Vzhľadom k uvedenému kasačný súd dospel k záveru, že tak správne orgány svojimi rozhodnutiami, ako aj krajský súd v procese preskúmania zákonnosti rozhodnutia, nepostupovali v rozpore s právnou úpravou obsiahnutou v základnom nariadení a v jeho vykonávacom nariadení.

1. Vo vzťahu k oprávnenosti žalovanej vydať rozhodnutie o tom, že zamestnancovi nevzniklo povinné sociálne poistenia na území Slovenskej republiky kasačný súd poukazuje na vyššie citované ustanovenia zákona o sociálnom poistení, v zmysle ktorých je žalovaná oprávnená v sporných nedávkových konaniach okrem iného rozhodnúť aj o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti sťažovateľky ako zamestnankyne po tom, čo bola prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaná v registri poistencov žalovanej. Kasačný súd tiež dáva do pozornosti, že z predchádzajúcej rozhodovacej praxe je súdu známe, že listom zo dňa
2. decembra 2013 žalovaná akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS zo dňa
3. októbra 2013 na uzatvorenie spoločnej dohody medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS v súlade s článkom 16

tam uvedených ustanovení slovenskej legislatívy. 18. Vo svetle vyššie uvedeného kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami sťažovateľky sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, a s ktorými sa kasačný súd v celom rozsahu stotožňuje. Námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší súd ako nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť

§ 461S. s.

p. ako nedôvodnú zamietol. 19. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľke, ktorá v tomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky

§ 167ods.

1 S. s. p.) a rovnako aj žalovanej nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky

§ 168S. s.

p.

1. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 :
2. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.