Obsah (13)

§ 5§ 185§ 6§ 68§ 492§ 14§ 15§ 21§ 138§ 228§ 73§ 461§ 167

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 9Sžsk/16/2018 Identifikačné číslo spisu: 3017200307 Dátum vydania rozhodnutia: 26.09.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Judita Kokolevská Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

osobitného predpisu. Uvedené oprávnenie na výkon činnosti je potrebné vidieť tak vo formálnej ako aj materiálnej rovine. Zatiaľ čo formálna rovina predstavuje existenciu tohto povolenia (v danej veci licencie), materiálna predstavuje právo uvedenú činnosť

tohto oprávnenia vykonávať a dosahovať z nej príjem. Nepredstavuje však dobrovoľné nevykonávanie činnosti, na ktorú je držiteľ oprávnenia licencovaný, ale faktickú (objektívnymi skutočnosťami) danú nemožnosť vykonávať regulovanú činnosť v zmysle udeleného oprávnenia. Uvedené vo svojej podstate konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich nálezoch II.ÚS 63/2012 z 21.02.2013 a II. ÚS 426/2012 zo dňa 21.02.2013, v prípade advokátov, ktorí boli zapísaní v advokátskej komore a zmenili formu výkonu advokácie zo samostatného výkonu advokácie na výkon advokácie ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným. Ústavný súd uviedol, že v prípade takejto zmeny formy výkonu advokácie tu existuje zákonná prekážka, ktorá bráni týmto advokátom dosahovať príjem z advokátskej činnosti (nemôžu vykonávať túto činnosť na vlastný účet), a preto uzavrel, že tieto osoby nespĺňajú materiálnu podmienku pre to, aby mohli byť považovaní za osobu samostatne zárobkovo činnú. O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde. Žalobkyňa netvrdila a správny súd nezistil, že by tu existovala zákonná prekážka, ktorá by bránila žalobkyni naplniť materiálnu stránku veci, teda dosahovať z predmetnej udelenej licencie príjem. Rozhodnutie žalobkyne uvedenú licenciu reálne nevyžívať napriek tomu, že o ňu požiadala, nemá pre posúdenie naplnenia materiálnej roviny postavenia žalobkyne ako SZČO právny význam. Ustanovenie § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom k 01.07.2005 definuje SZČO. Súčasne platí, že takto definovanej SZČO vzniká povinné nemocenské a dôchodkové poistenie, ak v predchádzajúcom roku dosiahla príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti

osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu. Na strane druhej, povinné nemocenské a dôchodkové poistenie zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý sa nedosiahol vyššie uvedený príjem. Skutočnosť, že žalobkyňa nedosiahla v období roku 2004 príjem z predmetnej licencie typu L1A nemá vplyv na právne posúdenie veci ani s poukazom na skutočnosť, že § 21 ods. 1 zákona stanovuje ako ďalšiu podmienku vzniku poistenia dosiahnutie príjmu v zákonom stanovenej výške. Z gramatického výkladu tohto ustanovenia nie je možné dôvodiť, že by malo ísť o príjem práve z tejto licencie. Naopak zákon je postavený na „jednote“ poistenia fyzickej osoby, ktorá má postavenie SZČO (a to aj v prípade, že dosahuje príjem na základe viacerých oprávnení napr. živnostenského a oprávnenia

§ 5písm.

c/ zákona). Ak napr. SZČO dosahovala príjmy z viacerých činností, pre výpočet poistného na sociálne poistenie sa vychádza z príjmu, ktorý dosiahla zo všetkých týchto činností spolu. Uvedené platí aj pri posudzovaní vzniku a zániku poistenia, a teda aj pri posudzovaní vzniku statusu SZČO pre účely poistenia v zmysle zákona. Pre vznik poistenia preto nie je rozhodné, že žalobkyňa nedosahovala z tejto licencie v rozhodnom období žiaden príjem, nakoľko je preukázané, že mala príjmy z podnikania, a to vo výške presahujúcej 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5 zákona. Z uvedených dôvodov považuje správny súd záver správnych orgánov o vzniku poistenia za správny. Pokiaľ ide o námietku, že správny orgán I. stupňa neupovedomil žalobkyňu o začatí predmetného nedávkového konania, a tým mu neposkytol možnosť vyjadriť sa k začatému konaniu, krajský súd zastáva názor, že táto nie je dôvodná. Prejednávaná vec predstavuje nedávkové konanie, ktorá sa v súlade s § 184 ods. 8 zákona č. 461/2003 Z. z. začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Konanie, ktoré sa začalo na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ako tomu bolo aj v predmetnom prípade, je

§ 185ods.

4 zákona č. 461/2003 Z. z. začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon č. 461/2003 Z. z. však nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia. Žalobkyňa mala možnosť v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa uplatniť svoje námietky, čo v danej veci aj využila, žalovaná sa s jeho námietkami v rozhodnutí vyporiadala, a preto nedošlo k porušeniu zákonných práv žalobcu.

1. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalobkyňa, tvrdiac, že v prejednávanej veci nie je naplnená materiálna rovina oprávnenia na vykonávanie činnosti. Krajský súd nebral do úvahy, že samostatnou zdravotníckou praxou sa rozumie poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia. Žalobkyňa nikdy neposkytovala zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sa/4/2017 zo dňa 07.07.2017 a Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 18Sa/1/2017 zo dňa 02.10.
2. Poukazuje tiež na to, že úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzenoprávnymi princípmi, t. j. k povinnosti súdu nachádzať právo je nutné pristupovať nielen z pohľadu priamych a výslovných pokynov v zákonnom texte, ale aj cez povinnosť formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súdy musia nielen rešpektovať právo, ale aj jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Žalobkyňa sa odvoláva na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11.10.2007, v ktorom tento uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve, sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy)“. Žalobkyňa uvádza, že požiadala o zrušenie registrácie pre daň z príjmu u príslušného správcu dane a oznámila Štatistickému úradu SR skutočnosti potrebné pre zrušenie identifikačného sídla organizácie, odhlásila sa zo sociálneho poistenia. Sťažovateľka si nebola vedomá toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekára je oprávnením zakladajúcim status SZČO. Predmetnú licenciu nikdy nevyužívala, nemala za ňu nikdy žiaden príjem. Vôľa žalobkyne nebyť SZČO je zrejmá. Extrémne negatívny dopad rozhodnutia na žalobkyňu spočíva v tom, že žalobkyňa bude musieť z dôvodu administratívneho pochybenia uhradiť niekoľko tisíc eur na poistnom a ďalších niekoľko tisíc eur penále napriek tomu, že jednoznačne prejavila vôľu nebyť SZČO. Žalobkyňa ďalej uvádza, že písomnú formu nemajú rozhodnutia, v ktorých sociálna poisťovňa rozhodla o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v nesporných prípadoch, kedy sociálna poisťovňa rozhodnutie vyznačí len v spise. Žalobkyňa oznámila sociálnej poisťovni skutočnosti, rozhodujúce pre zánik povinného sociálneho poistenia SZČO k 31.12.
3. Žalobkyňa má za to, že jej podaniu sa vyhovelo v plnom rozsahu, keďže jej nebolo doručené rozhodnutie, ktoré malo byť vydané ak išlo o sporný prípad. Vzhľadom na uvedené potom žalobkyňa navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
4. Ku kasačnej sťažnosti žalobkyne sa vyjadrila žalovaná, ktorá zdôrazňuje, že do 31.12.2010 nadobudla status SZČO každá fyzická osoba, ktorá mala oprávnenie na vykonávanie činnosti

osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie

osobitného predpisu. Pri posudzovaní vzniku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby nie je rozhodujúce na základe akého oprávnenia na vykonávanie činnosti

osobitného predpisu dosiahla samostatne zárobkovo činná osoba príjem z podnikania a inej samostatne zárobkovej činnosti, rozhodujúca je len tá skutočnosť, že fyzická osoba, ktorá spĺňa právnu definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia, dosiahla v rozhodujúcom roku príjem

§ 6ods.

1, 2 zákona č. 595/2003 Z. z.. Žalovaná poukazuje na to, že zo zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti vyplýva, že držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A je oprávnený vykonávať zdravotnícke povolanie v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení a dosahovať príjmy z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti

§ 6ods.

1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z.. Vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ako uvádza žalobkyňa) nie je viazaná na licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, keďže na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je jej držiteľ priamo oprávnený vykonávať zdravotnícke povolanie, poskytovať zdravotnú starostlivosť a dosahovať príjmy z podnikania. Ministerstvo zdravotníctva SR alebo samosprávny kraj vydáva povolenie takej fyzickej osobe ktorá má licenciu na výkon zdravotníckeho povolania

§ 68ods.

1 písm. b/ (licencia L1B) alebo oprávnenie prevádzkovať živnosť

osobitného predpisu. Povolenie právnickej osobe vydá príslušný orgán, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon odborného zástupcu v kategórií zdravotníckych pracovníkov, v ktorej má poskytovateľ prevažne poskytovať zdravotnú starostlivosť

§ 68ods.

1 písm. c/ (licencia L1C). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že príslušný orgán vydá povolenie, ak má licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe označovanú ako L1A. Žalovaná zároveň poukazuje na rozhodnutia krajských súdov, ktoré sa stotožnili s jej právnym názorom. Odvoláva sa na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016 z 27.06.2017, v ktorom najvyšší súd dospel k záveru, že vznik a trvanie povinného sociálneho poistenia je spojené s existenciou oprávnenia na podnikanie, nie s jeho realizáciou. Žalovaná tiež uvádza, že sťažnostné body žalobkyne sú zhodné s námietkami, ktoré žalobkyňa uviedla v žalobe a žalovaná sa k nim podrobne vyjadrila už v konaní pred krajským súdom. Na týchto svojich argumentoch žalovaná trvá a navrhuje, aby najvyšší súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) postupom

§ 492ods.

2 SSP preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobkyne je nedôvodná a ako takú je potrebné ju zamietnuť. 6.

§ 5písm.

c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom k 01.07.2005 samostatne zárobkovo činná osoba

tohto zákona je fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti

osobitného predpisu okrem činnosti znalca a tlmočníka, ktorú vykonávajú

osobitného predpisu, v konaní pred štátnym orgánom a orgánom, na ktorý prešli úlohy štátnych orgánov, a okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie

osobitného predpisu. 7.

§ 14ods.

1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom k 01.07.2005 povinne nemocensky poistená je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti

osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5. 8.

§ 15ods.

1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom k 01.07.2005 povinne dôchodkovo poistená je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá je povinne nemocensky poistená. 9.

§ 21ods.

1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom k 01.07.2005 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 01. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti

osobitného predpisu34) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 10, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti

osobitného predpisu34) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 10, ak tento zákon neustanovuje inak. 10.

§ 138ods.

5 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom k 01.07.2005 vymeriavací základ, ak tento zákon neustanovuje inak, je mesačne najmenej vo výške minimálnej mzdy66) zamestnancov v pracovnom pomere odmeňovaných mesačnou mzdou, ktorá platí k prvému dňu kalendárneho mesiaca, za ktorý sa platí poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie, poistné na poistenie v nezamestnanosti a poistné do rezervného fondu.

1. Kasačné body možno v prejednávanej veci zhrnúť do troch okruhov. Žalobkyňa jednak tvrdí, že nemala vedomosť, že jej sociálne poistenie nezaniklo, resp. vzniklo, keďže jej nebolo doručené rozhodnutie sociálnej poisťovne o tejto skutočnosti, teda mala za to, že ide o nesporný prípad. Druhým kasačným bodom je absencia materiálnej roviny oprávnenia na vykonávanie činnosti a záverom žalobkyňa poukazuje na všeobecnú ideu spravodlivosti a prirodzenoprávne princípy. Pokiaľ ide o zánik postavenia SZČO a zánik poistenia dňom 31.12.2004 na základe odhlášky z poistenia, táto skutočnosť medzi účastníkmi nebola sporná a žalovaná ani nerozhodla o tom, že by poistenie žalobkyne trvalo aj v čase po 31.12.2004, teda aj v období od 01.01.2005 do 30.06.
3. Pokiaľ ide o prvé tvrdenie, žalovaná nemala možnosť skôr rozhodnúť o vzniku sociálneho poistenia (a teda ani toto rozhodnutie žalobkyni doručiť), keďže nemala vedomosť o existencii licencie typu L1A žalobkyne, táto licenciu nepredložila ani príslušný správny orgán (pobočku) neinformovala. Informáciu o vzniku a trvaní licencie poskytla Sociálnej poisťovni Slovenská lekárska komora.

§ 228ods.

3 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2010 samostatne zárobkovo činná osoba je povinná prihlásiť sa na nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie najneskôr do ôsmich dní od vzniku týchto poistení. Túto povinnosť žalobkyňa nesplnila. Nie je možné odvolávať sa na legitímne očakávania (k čomu zrejme žalobkyňa smerovala), ak tieto očakávania vznikli len z dôvodu porušenia právnej povinnosti voči žalovanej. V takomto prípade totiž očakávania nie sú legitímne a nemohlo žiadnym spôsobom prísť k nepredvídateľnému zásahu verejnej moci do práv jednotlivca, pretože tento zásah by bol za splnenia zákonom uložených povinností predvídaný. 13. Otázku statusu SZČO

§ 5písm.

c/ zákona č. 461/2003 Z. z. z titulu vydania oprávnenia na vykonávanie činnosti nielen vecne správne, ale aj logicky a zrozumiteľne vysvetlil krajský súd, zohľadňujúc tak formálnu ako aj materiálnu rovinu oprávnenia. Formálnou rovinou je samotná existencia tohto oprávnenia, zatiaľ čo rovinou materiálnou praktická možnosť vykonávať činnosť v zmysle tohto oprávnenia a mať z nej príjem. Rovnaký výklad vyplýva aj z krajským súdom citovaných nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom opačný názor by viedol k záveru, kedy by ktokoľvek (po splnení zákonných náležitostí) mohol získať x licencií na výkon povolania, tvrdiť však, že žiadne z nich nevykonáva a takto neprimerane prenášať dôkazné bremeno na správny orgán. Vznik takejto situácie je však neprípustný. Zákon vychádza z racionálneho predpokladu, že ten, kto požiada o licenciu na výkon regulovanej činnosti, má záujem túto činnosť vykonávať. Na tomto mieste považuje kasačný súd za potrebné zdôrazniť, že na výkon lekárskej činnosti v pracovnom pomere nie je potrebné vydanie licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe

§ 68ods.

1 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z., ale licencia na výkon zdravotníckeho povolania

§ 68ods.

1 písm. b/ uvedeného zákona. Ak by teda žalobkyňa mala úmysel vykonávať činnosť lekára výlučne iba v pracovnom pomere, nebolo potrebné žiadať o licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Žalobkyňa však o takúto licenciu požiadala a tiež jej bola vydaná. Pokiaľ mala záujem mať licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, avšak túto dočasne nevykonávať, mala možnosť požiadať o dočasné pozastavenie licencie

§ 73zákona č.

578/2004 Z. z.. Ani toto zákonné oprávnenie však nevyužila, požiadala o vydanie licencie a túto ponechala aktívnou. Vzhľadom na uvedené má potom kasačný súd za to, že obe, materiálna ako aj formálna rovina oprávnenia boli v prejednávanej veci naplnené.

1. Veľký priestor v kasačnej sťažnosti venovala žalobkyňa poukazovaním na všeobecný princíp spravodlivosti a prirodzenoprávne princípy, nekonkretizovala však, ktorý z ňou uvedených princípov mal byť pri rozhodovaní žalovanej porušený. So všeobecným princípom spravodlivosti nie je možné stotožňovať úspech v spore. Medzi predpoklady právneho štátu patrí právna istota, princíp legality, čiže viazanosti štátnej moci právom či rovnosť účastníkov. Princíp právnej istoty a spravodlivosti v práve sociálneho zabezpečenia znamená, že je potrebné zabezpečiť, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podmienkami pre vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO je jednak status SZČO (ktorý žalobkyňa naplnila, ako už uviedol kasačný i krajský súd a žalovaná) a výška príjmu (ktorá pred kasačným súdom spochybnená nebola). Keďže teda žalobkyňa splnila všetky predpoklady pre vznik povinného sociálneho poistenia, bolo by práve porušením princípov právnej istoty a legality, ak by žalobkyni uvedené povinné poistenie, a tým aj platiť poistné na sociálne poistenie nevznikla. V právnom štáte - a v duchu všeobecného princípu spravodlivosti - nie je možné očakávať zvýhodnenie vo forme nevzniku povinností na základe či už neznalosti práva (žalobkyňa tvrdí, že nevedela o tom, že vydaním licencie je vzniká status SZČO), alebo akéhokoľvek iného opomenutia.
2. Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11.10.2007 poukazuje na oprávnenie správnych súdov odstraňovať nedostatky zákonnej úpravy, teda vypĺňať tzv. pravé či nepravé medzery v práve. Aby mohlo byť využité toto oprávnenie, musí však existovať medzera v práve, ktorú treba výkladom vyplniť. Súd nie je oprávnený odmietnuť aplikovať jasné a vnútorne nerozporné ustanovenie zákona.
3. Vzhľadom na uvedené dôvody považoval kasačný súd kasačnú sťažnosť za nedôvodnú a rozhodol

§ 461SSP tak, že kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol.

17. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd

§ 167ods.

1 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP a nepriznal účastníkom náhradu trov tohto konania, keďže žalobca v tomto konaní nebol úspešný a žalovanému právo na náhradu trov v konaní pred správnymi súdmi zásadne neprináleží.

1. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:
2. Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.