Obsah (10)

§ 88a§ 32§ 88§ 89§ 22§ 33§ 244§ 250l§ 47§ 250s

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 10SZa/15/2016 Identifikačné číslo spisu: 1016200775 Dátum vydania rozhodnutia: 01.07.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Elena Berthotyová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

§ 88aods.

1 písm.

1. a)a
2. c)zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), dňom 25.03.2016. Odporca v zmysle ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov navrhovateľa zaistil na čas nevyhnutne potrebný a stanovil dĺžku doby zaistenia do ukončenia azylového konania najdlhšie však do 10.06.2016. V zmysle § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov bol navrhovateľ umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. Účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, pričom vychádzal z jednotlivých námietok uvedených v opravnom prostriedku navrhovateľa a na základe toho skonštatoval, že preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a navrhovateľom podané námietky proti nemu uvedené v jeho opravnom prostriedku nie sú dôvodné. Navrhovateľova námietka o spoľahlivo nezistenom stave veci

názoru súdu neobstojí, nakoľko odporca riadne zistil skutkový stav a u navrhovateľa stále trvajú dôvody zaistenia. K námietke navrhovateľa, že odporca mohol byť zaistený iba vtedy, ak by existovalo riziko jeho úteku alebo ak by sa vyhýbal procesu prípravy výkonu administratívneho vyhostenia, považoval za potrebné uviesť, že vychádzajúc z napadnutého rozhodnutia odporcu je zrejmé, že tento zaistil navrhovateľa

§ 88aods.

1 písm. a), c) zákona o pobyte cudzincov na účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti, ako aj z existencie podozrenia, že navrhovateľ podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Krajský súd poukázal na zápisnice o podaní vyjadrenia zo dňa 25.03.2016 v ktorej navrhovateľ uviedol, že je si vedomý, že na území Slovenskej republiky sa zdržiava neoprávnene, a chcel by pracovať a bývať na Slovensku. Poukázal aj na to, že navrhovateľ o udelenie azylu požiadal až potom, ako bol zaistený. Mal za to, že odporca správne vychádzal z jemu dostupných informácií a tieto objektívne posúdil, posudzoval relevantnosť dôvodov na strane navrhovateľa v súvislosti so zaistením tejto osoby. V tejto súvislosti uviedol, že povinnosť zistiť skutkový stav veci

§ 32zákona č.

71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ v priebehu správneho konania uviedol. K námietke vzťahujúcej sa na dĺžku zaistenia súd prvého stupňa uviedol, že odporca

§ 88ods.

4 zákona o pobyte cudzincov navrhovateľa zaistil na čas nevyhnutne potrebný resp. dĺžku zaistenia stanovil do doby ukončenia azylového konania. Dodal, že celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Navrhovateľ sa nachádza na území Slovenskej republiky bez povolenia na pobyt, nie je držiteľom žiadneho cestovného dokladu, v súčasnosti je bez akýchkoľvek finančných prostriedkov potrebných na starostlivosť o svoju osobu, zdravie a bývanie. Navrhovateľ sa zdržiaval v Bratislave, kde býval v ubytovni pre bezdomovcov J.. Dňa 11.03.2015 mu bola zamietnutá žiadosť o tolerovaný pobyt. K námietke navrhovateľa o nezaoberaní sa odporcu alternatívami zaistenia krajský súd uviedol, že odporca sa zaoberal aj súkromným životom navrhovateľa. Krajský súd zhodnotil, že odporca mal za to, že na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, ktoré by nebolo možné získať ak existuje podozrenie, že navrhovateľ podal žiadosť o azyl s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Navrhovateľ by nemohol splniť podmienky

§ 89ods.

1 zákona o pobyte cudzincov. Krajský súd opäť poukázal na zápisnicu o podaní vyjadrenia zo dňa 25.03.2016, v ktorej navrhovateľ okrem iného uviedol, že je rozvedený, momentálne nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami, má dvoch dospelých synov, je s nimi v kontakte, 2 krát spolu telefonovali, ale za posledný polrok, ktorý strávil v UPZC Medveďov ho neboli ani 1 krát navštíviť. Na otázku, či má možnosť ubytovať sa u vlastných synov v Partizánskom navrhovateľ uviedol, že predpokladá, že u synov asi áno, ale nakoľko bývajú spoločne s bývalou manželkou, tak ona s tým určite nebude súhlasiť. Z uvedeného mal odporca za zrejmé, že navrhovateľ by podmienky stanovené v ustanovení § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov nevedel splniť a preto odporca nemohol namiesto zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. Záverom súd poznamenal, že počas celej doby zaistenia bude odporca postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov a skúmať, či trvá účel zaistenia a či nepominuli dôvody zaistenia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie odporcu ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj správnym poriadkom. Odporca pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32 ods. 1 Správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 Správneho poriadku). Súd zároveň mal za to, že vznesené námietky v opravnom prostriedku navrhovateľa nie sú odôvodnené a preto preskúmavané rozhodnutie potvrdil (§ 250q ods. 2 O.s.p.). II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Uviedol, že s rozhodnutím súdu sa v celom rozsahu nestotožňuje z dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. S poukazom na ustanovenia § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní navrhovateľ uviedol, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie odporcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nakoľko sa súd nestotožnil ani s jedným dôvodom uvedeným v podanom odvolaní a v celom rozsahu vyhovel všetkým skutočnostiam odôvodňujúcich zaistenie navrhovateľa, s ktorými navrhovateľ nesúhlasí, poukázal tento na existenciu inej vady konania súdu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

navrhovateľa odporca v konaní nedostatočne zistil skutkový stav veci a následne vec nesprávne právne posúdil, pričom napadnuté rozhodnutie odporcu je zároveň nepreskúmateľné. V ďalšom dal do pozornosti, že v zmysle konštantnej judikatúry všeobecných súdov SR ako aj Ústavného súdu SR, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť súčasne efektívne a účelné. Zároveň je správny orgán v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby je naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených aj inými právnymi predpismi. Navrhovateľ mal za to, že z napadnutého rozhodnutia odporcu vyplýva, že odporca v napadnutom rozhodnutí stanovil dĺžku doby zaistenia do 10.06.2016, čím bola predĺžená pôvodná lehota zaistenia. Zároveň upozornil na skutočnosť, že odporca v napadnutom rozhodnutí hovorí o vykonaní trestu administratívneho vyhostenia. V súvislosti s tým považoval za potrebné poukázať na to, že navrhovateľ sa nedopustil žiadneho trestného činu a preto v žiadnom prípade nemožno hovoriť o treste. Okrem toho právny poriadok Slovenskej republiky nepozná trest administratívneho vyhostenia, ale len trest vyhostenia, čo však bezpodmienečne súvisí so spáchaním trestného činu. S poukazom na ustanovenia § 89 ods. 1, 2 a 3 zákona o pobyte cudzincov konštatoval, že z napadnutého rozhodnutia odporcu nevyplýva, že by sa odporca v prípade navrhovateľa zaoberal niektorou z alternatív k zaisteniu a tým dôvodne vylúčil uloženie niektorej z možnosti uvedenej v § 89 ods. 1 písm.

1. a)alebo
2. b)zákona o pobyte cudzincov. Odporca iba stroho skonštatoval, že alternatívu k zaisteniu v prípade navrhovateľa nemožno uložiť. Navrhovateľ dal ďalej do pozornosti, že na území Slovenskej republiky žije od roku 1981. Bol ženatý až do roku 1997 a na území Slovenskej republiky sa zdržiavajú jeho dvaja dospelí synovia, ktorí majú obaja slovenské štátne občianstvo a finančne ho podporovali už pred zaistením. V ďalšom navrhovateľ vyjadril názor, že odporca neposúdil jeho prípad individuálne, a teda v súlade s § 87 ods. 5 písm.
3. a)zákona o pobyte cudzincov a jednotlivé dôvody zaistenia aj administratívneho vyhostenia navrhovateľa striktne založil na aspektoch všeobecnej prevencie. Opätovne uviedol, že má na území Slovenskej republiky dvoch dospelých synov a bývalú manželku, prežil tu legálne niekoľko desaťročí ako aktívny človek, k nášmu štátu sa viaže jeho celý sociálny život. Okrem toho sa na našom území nechcel zdržiavať nelegálne, o čom svedčí aj fakt, že požiadal o predĺženie svojho tolerovaného pobytu. Odkedy prišiel na územie Slovenskej republiky nemal v úmysle ju opustiť a taktiež aj vzhľadom na jeho zdravotný stav má za to, že trvanie účelu zaistenia nie je dôvodné. Považoval za potrebné poukázať na vyjadrenie odporcu: „zaistením je možnosť dosiahnuť realizáciu azylového konania a účastník konania bude vždy prítomný pre potreby konania,“ s tým, že

navrhovateľa nie je možné, aby dôvodom na zaistenie osoby bolo jeho prebiehajúce konanie o azyle. Taktiež poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1Sp/20/2012, v ktorom je uvedené, že „v zmysle judikatúry všeobecných súdov SR je správny orgán povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. (...) Lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný", je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležité odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca....". Zdôraznil, že odporca v napadnutom rozhodnutí nijakým spôsobom neodôvodnil stanovenú dĺžku doby zaistenia. Mal za to, že v zmysle citovaných rozhodnutí všeobecných súdov SR je takéto pochybenie podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Napadnuté rozhodnutie odporcu považoval preto s ohľadom na stanovenú dĺžku doby zaistenia za nepreskúmateľné. Vzhľadom na uvedené skutočnosti v spojení s uvedenými právnymi predpismi a judikatúrou slovenských súdov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu o jeho zaistení zruší, vec vráti odporcovi na ďalšie konanie a nariadi jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu Odporca rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA7-2-042/2016-AV zo dňa 25.03.2016 rozhodol o zaistení navrhovateľa

ustanovenia

§ 88aods.

1 písm.

1. a)a
2. c)zákona o pobyte cudzincov dňom 25.03.2016 na čas nevyhnutne potrebný a stanovil dĺžku doby zaistenia do ukončenia azylového konania najdlhšie však do 10.06.2016 a navrhovateľa umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že dňa 25.03.2016 o 14.05 hod. bol navrhovateľ kontrolovaný hliadkou správneho orgánu v obci Medveďov, kde na požiadanie hliadky predložil príkaz na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny z útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove pod č. p.: PPZ-HCP-ME-10-1/2016-U zo dňa 24.03.2016. Nakoľko nevedel preukázať oprávnenosť pobytu na území Slovenskej republiky bol následne predvedený policajnou hliadkou na správny orgán. Totožnosť navrhovateľa, ako aj jeho štátna príslušnosť bola zistená z príkazu na pustenie štátneho príslušníka tretej krajiny z útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove zo dňa 24.03.2016 ako aj na základe vyhlásenia navrhovateľa. Bola vykonaná lustrácia osoby v informačných systémoch policajného zboru, kde bolo zistené, že navrhovateľ na území Slovenskej republiky nemá udelené žiadne povolenia na pobyt (trvalý, prechodný resp. tolerovaný). Dňa 04.03.2016 bola na správny orgán doručená písomnosť z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, vedená na správnom orgáne pod. č. p.. PPZ-HCP-BA7-002-031/2016-AV, kde Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov oznamuje, že navrhovateľ dňa 04.03.2016 požiadal na Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Na správnom orgáne bola dňa 25.03.2016 s navrhovateľom spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia

§ 22

odsek 1 zákona o správnom konaní č.: PPZ-HCP-BA7-2-041/2016-AV, bez prítomnosti tlmočníka, nakoľko navrhovateľ dal čestné prehlásenie, že si neželá tlmočníka pri úkone zaistenia, nakoľko ovláda slovenský jazyk slovom a aj písmom. V zápisnici navrhovateľ uviedol, že momentálne nemá žiadny doklad, ale v minulosti mal kartičku trvalého pobytu, ktorú mu zrušili na cudzineckej polícii. V marci 2015 mu ukradli jeho vak, kde mal všetky doklady. Kvôli tomu sa nedostavil na cudzineckú políciu v Bratislave - Petržalke. Od 11.03.2015, kedy mu bol zamietnutý tolerovaný pobyt na území SR sa stále zdržiaval na území SR. Uviedol, že si bol vedomý, že sa zdržiava na území SR neoprávnene. Na území SR sa môže zdržiavať aj s potvrdením o podanej žiadosti o tolerovaný pobyt. Navrhovateľ sa zdržiaval v hlavnom meste Bratislava, kde býval v ubytovni pre bezdomovcov J.. Dokazovaním, ktoré vykonalo OHK PZ BA Ružinov - letisko bolo preukázateľne zistené, že navrhovateľ sa zdržiava na území SR a schengenského priestoru neoprávnene, nakoľko od 11.03.2015, kedy mu bol zamietnutý tolerovaný pobyt, neopustil územie SR. Taktiež bolo zistené, že navrhovateľ bol dňa 26.09.2015 zaistený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov z dôvodu, že je to potrebné na účel výkonu administratívneho vyhostenia

§ 88ods.

1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov. Navrhovateľ bol

§ 88ods.

4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, zaistený na čas nevyhnutne potrebný a stanovila sa dĺžka doby zaistenia do zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia, najdlhšie však do 26.03.2016. Avšak ani do dňa 25.01.2016 Zastupiteľský úrad Vietnamskej socialistickej republiky nevydal náhradný cestovný doklad (Menovaný nespolupracuje, odmieta vyplniť dotazník potrebný na vystavenie náhradného cestovného dokladu). Správny orgán dňa 14.01.2016 pod č. p.: PPZ-HCP-BA7-2016/001821-002 opätovne požiadal Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov o stanovisko s uvedením konkrétnych krokov, ktoré útvar vykonal od začiatku zaistenia a aké úkony vykonal k vystaveniu náhradného cestovného dokladu. Dňa 14.01.2016 bolo z útvaru zaslané stanovisko k účelu zaistenia a k vystaveniu náhradného cestovného dokladu, z ktorého bolo zistené, že: - Odo dňa umiestnenia navrhovateľa do ubytovacích priestoroch ÚPZC Medveďov bolo vykonaných viacero osobných pohovorov s navrhovateľom, ktorý nespolupracuje, odmieta vyplniť dotazník potrebný na vystavenie náhradného cestovného dokladu. - Dňa 02.10.2015 bola odovzdaná žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa, ktorej prílohu tvorili fotokópie osobných dokumentov navrhovateľa, získané zo spisového materiálu č. UHCP-246/UPZC-M-2009-U, ako podporný materiál. - Dňa 11.11.2015 vykonal návštevu ÚPZC Medveďov prvý tajomník Zastupiteľského úradu Vietnamskej socialistickej republiky, pán V. O. P.. Účelom návštevy bolo vykonanie osobného pohovoru so zaisteným príslušníkom tretej krajiny, nakoľko to je potrebné na vystavenie náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa. Po ukončení osobného pohovoru pán V. O. P. uviedol, že po obdržaní odpovede z domovskej krajiny ich bude informovať. - Dňa 11.12.2015 bol vykonaný telefonický pohovor s pracovníkom Zastupiteľského úradu Vietnamskej socialistickej republiky za účelom získania informácií o stave vystavenie náhradného cestovného dokladu. Pracovník oznámil, že do dnešného dňa neevidujú odpoveď z domovskej krajiny. - Dňa 07.01.2016 bol vykonaný opätovný telefonický pohovor s pracovníkom Veľvyslanectva Vietnamskej socialistickej republiky za účelom získania informácií. Pracovník oznámil, že v blízkej budúcnosti bude vykonaná ďalšia návšteva ÚPZC Medveďov, za účelom vykonania opätovného osobného pohovoru. Následne správny orgán vo vzťahu k alternatívam zaistenia

§ 89ods.

1 zákona o pobyte cudzincov uviedol, že považuje za nespochybniteľne preukázané, že navrhovateľ by tieto nevedel splniť a z tohto dôvodu správny orgán nemohol navrhovateľovi uložiť alternatívu voči jeho zaisteniu. Správny orgán uviedol, že vychádzal zo skutočností ním zistených a navrhovateľ v predmetnej zápisnici tieto potvrdil. V ďalšom zdôraznil, že zaistenie navrhovateľa je účelné z dôvodu realizácie a ukončenia azylového konania. Z už uvedených skutočností a dôvodov (realizácia azylového konania, overenia totožnosti a dôvodného podozrenia, že podal žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialenia alebo zmariť administratívne vyhostenie) dňa 25.03.2016 začal správny orgán konanie vo veci zaistenia navrhovateľa v zmysle § 88a ods. l písm.

1. a)a
2. c)zákona o pobyte cudzincov na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, s ktorým bol pred vydaním uvedeného rozhodnutia oboznámený, čo potvrdil svojim podpisom. Dokazovaním, individuálnym prístupom k navrhovateľovi a na základe získaných podkladov (výstup z informačných systémov Policajného zboru, zápisnice o podaní vyjadrenia účastníka konania zo dňa 25.03.2016) správny orgán zistil, že v prípade navrhovateľa sú splnené podmienky na zaistenie

§ 88aods.

1 písm.

1. a)a
2. c)zákona o pobyte cudzincov, t. j. zaistenie je potrebné pre účely tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať. Správny orgán považoval zaistenie navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať za účelové a efektívne, pretože v prípade účastníka konania je potrebné realizovať azylové konanie na území Slovenskej republiky. Jeho zaistenie ako žiadateľa o azyl na území Slovenskej republiky je predpoklad, že azylové konanie bude realizované a ukončené. Dal do pozornosti, že navrhovateľ nie je držiteľom žiadneho cestovného dokladu, v súčasnosti je bez akýchkoľvek finančných prostriedkov potrebných na starostlivosť o svoju osobu, zdravie a bývanie. Na základe uvedeného odporca zhodnotil, že len zaistením navrhovateľa ako žiadateľa o azyl je možné zabezpečiť riadnu účelnosť realizácie a ukončenia azylového konania, na ktoré je Slovenská republika príslušná. Vo vzťahu k dĺžke lehoty zaistenia správny orgán poznamenal, že táto bola určená v súlade so zákonným ustanovením do 10.06.2016. Uvedená doba zaistenia je

správneho orgánu nevyhnutná aj s ohľadom na zabezpečenie realizácie azylového konania. Zdôraznil, že doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, pretože závisí od viacerých faktorov, ako doba realizácie azylového konania, ako aj spolupráca navrhovateľa so štátnym orgánom Slovenskej republiky. Počas celej doby zaistenia bude správny orgán postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov a skúmať či trvá účel zaistenia. Poznamenal, že logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že bude môcť byť naplnený. Zaistením je možnosť dosiahnuť realizáciu azylového konania a účastník konania bude vždy prítomný pre potreby konania. Správny orgán pred vydaním rozhodnutia dospel k záveru, že neboli zistené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali rešpektovať súkromný a rodinný život navrhovateľa v zmysle článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a preto bolo rozhodnuté o jeho zaistení. So zaisteným navrhovateľom sa zaobchádza humánne a dôstojne a rešpektujú sa jeho základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom a sú tiež dodržané zásady uznávané najmä Chartou základných práv Európskej únie. Správny orgán ustálil, že právnym dôvodom na udržanie navrhovateľa na určitom mieste, t. j. v útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove je realizácia azylového konania. Záverom správny orgán uviedol, že navrhovateľ bol správnym orgánom v zmysle § 3 ods. 2 zákona o správnom konaní vyzvaný, aby sa vyjadril v zápisnici o podaní vyjadrenia

§ 22ods.

1 zákona o správnom konaní vedenou pod č. p.: Č. p.: PPZ-HCP-BA7-2-041/2016 -AV zo dňa 25.03.2016 a bol mu predložený kompletný spisový materiál vedený pod č. p.: PPZ-HCP-BA7 -2/2016-AV, ktorý tvorí podklady pre vydanie rozhodnutia o zaistení a bol poučený o jeho práve

§ 33zákona o správnom konaní.

V uvedenej zápisnici bol taktiež vyzvaný, aby sa vyjadril k predmetnému konaniu a podkladom. Navrhovateľ sa k prebiehajúcemu konaniu vyjadril, a to tak, že bude dodržiavať všetky zákony platné na Slovensku. Dňa 04.03.2016 požiadal o azyl s tým, že bude dodržiavať všetky náležitosti a povinnosti, ktoré sú potrebné od žiadateľa o azyl. Správny orgán uviedol, že na základe uvedených skutočností bolo potrebné rozhodnúť o zaistení navrhovateľa. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 01.07.2016 (§ 156 ods. 1 O.s.p.). V predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa

§ 88aods.

1 písm.

1. a)a
2. c)zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

§ 244ods.

1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

§ 250lods.

1 O.s.p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje

tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O.s.p.).

§ 88aods.

1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, na účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti.

§ 88aods.

1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného

§ 88ods.

1 písm.

1. a)alebo písm.
2. b)a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.

§ 88aods.

2 cit. zákona žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody

odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu

odseku 1 písm. a), b),

1. c)alebo písm.
2. e)nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu

odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia

§ 88ods.

4.

§ 88ods.

3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie

zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.

§ 88ods.

4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.

§ 47ods.

3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

názoru odvolacieho súdu sa citovanými ustanoveniami odporca dostatočne neriadil a súd prvého stupňa vytýkané pochybenia v intenciách podaného odvolania náležite nevyhodnotil. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že odporca svoj postup oprel o dôvody zaistenia vyplývajúce z ustanovenie § 88a ods. 1 písm.

1. a)a
2. c)zákona o pobyte cudzincov, jeho povinnosťou preto bolo v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať sa preukázaním splnenia tam uvedených predpokladov. Z obsahu ustanovenia § 88a ods. 1 písm.
3. a)zákona o pobyte cudzincov je zrejmé, že účelom zaistenia žiadateľa o azyl je zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti. Vychádzajúc z napadnutého rozhodnutia odporcu ako aj celej spisovej dokumentácie vyznieva absurdne skutočnosť, že odporca zaistil navrhovateľa, aby zistil prípadne overil jeho totožnosť či štátnu príslušnosť, nakoľko hneď na začiatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odporca uvádza, že „Dňa 25.03.2016 o 14.05 hod. bol účastník konania kontrolovaný hliadkou správneho orgánu v obci Medveďov, kde na požiadanie hliadky predložil príkaz na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny z útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove pod č. p.: PPZ-HCP-ME-10-1/2016-U zo dňa 24.03.2016.... Totožnosť účastníka konania, ako aj jeho štátna príslušnosť bola zistená z príkazu na pustenie štátneho príslušníka tretej krajiny z útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove pod č. p.: PPZ-HCP-ME-10-011/2016-U zo dňa 24.03.2016 vydaného Útvarom Policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove, ako aj na základe vyhlásenia účastníka konania.“ Najvyšší súd nemá na základe uvedeného žiadne pochybnosti o tom, že správny orgán už v čase, keď navrhovateľa kontroloval v obci Medveďov vedel s úplnou presnosťou o koho sa jedná, teda poznal jeho totožnosť rovnako ako poznal štátnu príslušnosť navrhovateľa. Z obsahu ustanovenia § 88a ods. 1 písm.
4. c)zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že účelom zaistenia cudzinca je skutočnosť, že ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného

§ 88ods.

1 písm.

1. a)alebo písm.
2. b)zákona o pobyte cudzincov, a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Jedným z predpokladov postupu

uvedeného ustanovenia zákona je, že sa navrhovateľ v čase podania žiadosti o azyl nachádzal v zaistení

ustanovenia § 88 ods. 1 písm.

1. a)alebo písm.
2. b)zákona o pobyte cudzincov. Najvyšší súd vychádzajúc z priloženého spisového materiálu dospel k záveru, že daná požiadavka nebola splnená, nakoľko má za preukázané, že došlo k prepusteniu navrhovateľa zo zaistenia príkazom na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny z útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove pod č. p.: PPZ-HCP-ME-10-1/2016-U zo dňa 24.03.2016. Vo svetle uvedeného je nepochybné, že odporca sa nijakým spôsobom nepokúsil preukázať splnenie podmienok zaistenia v zmysle ustanovenia § 88a ods. 1
3. a)a
4. c)zákona o pobyte cudzincov, čo by sa mu

názoru odvolacieho súdu vzhľadom na vyššie uvedené ani nepodarilo. Navyše, odporca v rozpore s dôvodom zaistenia uvedenom vo výroku napadnutého rozhodnutia v jeho odôvodnení konštatoval, že „zaistenie je potrebné pre účely tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať. Správny orgán považuje zaistenie účastníka konania na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať za účelové a efektívne, pretože v prípade účastníka konania je potrebné realizovať a úspešne azylové konanie na území Slovenskej republiky.“ Najvyšší súd dáva do pozornosti, že zaistenie cudzinca na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, je zákonným dôvodom zaistenia uvedeným v ustanovení § 88a ods. 1 písm.

1. b)zákona o pobyte cudzincov. Vzhľadom na zjavný rozpor výroku napadnutého rozhodnutia s jeho odôvodnením v tak zásadnej otázke ako je samotný dôvod zaistenia navrhovateľa musí odvolací súd konštatovať zmätočnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu. Takéto pochybenie v spojení s neprehľadnosťou kontextu rozhodnutia z hľadiska relevantnosti použitej argumentácie citovaním právnych a politických dokumentov bez naznačenia priamej súvislosti k použitým zákonným dôvodom zaistenia a chronológii prípadu vykazuje znaky zmätočnosti a tým nepreskúmateľnosti rozhodnutia, čo nemalo ujsť pozornosti súdu prvého stupňa a krajský súd mal na túto vadu prihliadnuť aj bez námietok navrhovateľa, pretože uvedená vada mala nepochybne vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného nemala teda v záujme presvedčivosti rozhodnutia odporcu o zaistení v jeho odôvodnení absentovať zmienka o takých skutočnostiach, ktoré by naplnenie citovaného zákonného účelu zaistenia dostatočne zrozumiteľne odôvodňovali, napr. na základe čoho vyvstala potreba zisťovania skutočností týkajúcich sa jeho žiadosti o azyl, či išlo o súčinnosť s Migračným úradom, prípadne na aké skutočnosti malo byť zisťovanie vykonané, resp. aké úkony si takéto zisťovanie ešte vyžiada, najmä ak je zrejmé, že navrhovateľ potom čo požiadal o azyl už absolvoval v azylovom konaní vstupný pohovor. Z obsahu citovaného zákonného ustanovenia § 88a ods. 1 písm.
2. a)a
3. c)zákona o pobyte cudzincov okrem iného vyplýva, že žiadateľa o udelenie azylu možno zaistiť, ak na dosiahnutie účelu nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky. Okrem toho, že rozhodnutie odporcu neobsahuje presvedčivé zdôvodnenie potreby zisťovania akýchkoľvek ďalších skutočností okrem tých, na ktoré bol navrhovateľ už vypočutý pri vstupnom pohovore v azylovom konaní z rozhodnutia odporcu nevyplýva, na základe čoho ustálil nemožnosť využitia menej závažných opatrení, v rámci ktorých by v prípade navrhovateľa ako žiadateľa o azyl prichádzalo do úvahy v zmysle zákona o azyle (§ 23 ods. 3 písm. c/ resp. § 23a ods. 1 zákona č. 480/2002 Zb.) zdržiavanie sa v azylovom zariadení bez možnosti udelenia priepustky, čím sa správny orgán nezaoberal, resp. z odôvodnenia jeho rozhodnutia to nevyplýva, rovnako ako sa nezaoberal možnosťou bývania navrhovateľa u jeho dvoch synov. V tejto súvislosti je treba zdôrazniť, že vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, resp. doplňujúcim vyjadrením odporcu a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, resp. absentujúce argumenty odporcu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť odporca, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov. Z obsahu citovaného zákonného ustanovenia § 88a ods. 1 písm.
4. a)a
5. c)zákona o pobyte cudzincov okrem iného vyplýva, že žiadateľa o udelenie azylu možno zaistiť, ak na dosiahnutie účelu nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky. K nevyhnutnosti využitia miernejších opatrení ESĽP vo veci Rusu v. Rakúsko, rozsudok z 2. októbra 2008, sťažnosť č. 34082/02, (sťažovateľka bola uväznená, keď sa pokúšala opustiť krajinu, pretože do krajiny vstúpila nelegálne, bez platného pasu a víz, a na život v Rakúsku nemala potrebné prostriedky, z týchto dôvodov orgány usúdili, že v prípade prepustenia by utiekla a zmarila konanie) zdôraznil, že zaistenie jednotlivca je vážne opatrenie a že v kontexte, kde je zaistenie nutné na dosiahnutie stanoveného cieľa, bude zaistenie svojvoľné, pokiaľ nie je odôvodnené ako posledná možnosť po zvážení ostatných menej prísnych opatrení a ak sa zistí, že tieto opatrenia sú nedostatočné na ochránenie jednotlivca alebo verejného záujmu. Odôvodnenie orgánov na zaistenie žiadateľky bolo neprimerané a jej zaistenie obsahovalo prvky svojvôle. Jej zaistenie preto porušilo článok 5 EDĽP. Vo veci Mikolenko v. Estónsko, rozsudok z 8. októbra 2009, sťažnosť č. 10664/05, ESĽP zistil, že orgány mali k dispozícii aj iné opatrenia než držať žiadateľa v predlžovanej väzbe v deportačnom stredisku, keď nemali bezprostrednú vyhliadku na jeho vyhostenie. Vo veci Yoh-Ekale Mwanje v. Belgicko, rozsudok z 20. decembra 2011, č. 10486/10, sa sťažnosť týkala zaistenia kamerunskej štátnej príslušníčky s pokročilým nálezom HIV. Orgány poznali totožnosť a stálu adresu žiadateľky a tá vždy dodržala termíny ich návštev a podnikla niekoľko krokov s cieľom zlegalizovať svoje postavenie v Belgicku. Napriek skutočnosti, že jej zdravotný stav sa počas pobytu vo väzení zhoršil, orgány neposúdili menej intruzívnu možnosť- miernejšie opatrenia, ako napríklad vydanie povolenia na dočasný pobyt s cieľom chrániť verejný záujem. Namiesto toho ju držali vo väzení takmer štyri mesiace. ESĽP nevidel žiadne prepojenie medzi zaistením žiadateľky a cieľom vlády deportovať ju, a preto usúdil, že došlo k porušeniu článku 5 ods. 1 EDĽP. Vo veci A. a i. proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok veľkého senátu z 19. februára 2009, sťažnosť č. 3455/05, ESĽP konštatoval, že politika „aktívneho sledovania“ možnej deportácie žiadateľky nebola dostatočne určitá ani determinujúca, aby predstavovala „opatrenie [...] prijaté na účel deportácie“

článku 5 ods. 1. Zaistenie nebolo jasne zacielené na zabránenie nepovolenému vstupu, a preto bolo nezákonné. S poukazom na konštantnú judikatúru ESĽP ohľadne nutnosti využitia miernejších opatrení namiesto zaistenia odvolací súd posudzoval námietku navrhovateľa ohľadne nepreskúmateľnosti rozhodnutia odporcu v tej časti, v ktorej sa rozhodol neaplikovať alternatívy zaistenia v zmysle § 89 ZoPC. Odkázať možno v tejto súvislosti taktiež na pomerne nedávny rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo dňa 17.12.2015, č. j. 5 AZS 236/2015 - 34, v ktorom najvyšší správny súd konštatoval nepreskúmateľnosť rozhodnutia polície o zaistenie cudzincov pre nedostatok dôvodov. Odvolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia dokonca zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým ústavným poriadkom SR.

čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená.

čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon.

čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním stanoveným zákonom.... (písm. f/) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie, (tiež čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Listiny základných práv Európskej únie). Zo všetkých zmienených právnych dokumentov

najvyššieho súdu vyplýva zákaz svojvoľného zbavenia či obmedzenia osobnej slobody.

čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry ESĽP môže zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo vyhosťovacia väzba) prebehnúť jednak iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo iného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie či vydanie (napr. rozsudky ESĽP zo dňa 25.06.1996 Amuur proti Francúzsku, zo dňa 05.02.2002 Čonka a další proti Belgicku, zo dňa 27.11.2003 Shamsa proti Poľsku, zo dňa 25.01.2005 Singh proti ČR, zo dňa 27.01.2008 Rashed proti ČR, zo dňa 12.02.2009 Nolan a ostatní proti Rusku, zo dňa 19.02.2009 A. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu). Rovnako

čl. 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín (ďalej len „smernica 2008/115/ES“) môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch, kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné dostatočné účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia. Akékoľvek zaistenie musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Pokiaľ sa ukáže, že reálny predpoklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať alebo prestali existovať podmienky uvedené v odst. 1, stráca zaistenie odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená (čl. 15 ods. 4 smernice 2008/115/ES).

Súdneho dvora Európskej únie návratová smernica zavádza presný postup, ktorý majú členské štáty použiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín a stanovuje poradie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa. Najvyšší súd preto upozorňuje na nutnosť eurokonformného výkladu zákona o pobyte cudzincov práve s ohľadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do vnútroštátnych právnych noriem.

Smernice Parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (

jej preambuly) v súlade so Smernicou Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl v členskom štáte, nemal považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa o azyl. Z ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle vyplýva, že žiadateľ o azyl je počas konania o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa k záveru, že námietky navrhovateľa boli spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu, neboli teda splnené predpoklady na jeho potvrdenie súdom prvého stupňa a preto odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 250ja ods. 3 O.s.p.). Odvolací súd však zároveň nerozhodol o povinnosti bezodkladne prepustiť navrhovateľa zo zaistenia

§ 250sa ods.

7 O.s.p., pretože navrhovateľ bol napadnutým rozhodnutím zaistený najdlhšie do 10.06.2016. Odvolací súd teda predpokladá, že navrhovateľ bol po uplynutí lehoty zaistenia prepustený z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, a ak by aj došlo v prípade navrhovateľa k predĺženiu lehoty jeho zaistenia alebo k zaisteniu z iného dôvodu, preskúmanie daného rozhodnutia by bolo predmetom iného konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p. a ustanovením § 224 ods. 2 O.s.p. Navrhovateľovi, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, právo na náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich neuplatnil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.