2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), list ţalovaného zo
Ústavného dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. (ďalej len „ústavný dekrét“), o vydanie osvedčenia, ţe aţ do vybavenia tejto ţiadosti má sa povaţovať za československého štátneho občana. Ako vyplýva z predmetnej ţiadosti, do tohto osvedčenia ţiadal otec ţalobcu poňať aj jeho maloletého syna G. P. ml., nar. X. v K. - ţalobcu. O tejto ţiadosti rozhodla Rada ONV v Sabinove, ktorá vydala uznesenie č. 1005/1946, ktorým predmetnú ţiadosť otca ţalobcu zamietla. Dňa 29.10.1946 podal otec ţalobcu odvolanie voči výmeru č. 6118/1946 zo dňa 2.10.1946 a tomuto odvolaniu bolo vyhovené a došlo k zrušeniu uznesenia č. 1005/1946 uznesením Rady ONV č. 1409/
Ďalej vyplýva z administratívneho spisu, ţe miestny Národný výbor v M.N. pod č. 912/1946 vydal dňa 26.6.1946 svedectvo mravnej zachovalosti, ktorým dosvedčil, ţe G. P., obyvateľ v M.N., nar. X. v Ţ. je mravne zachovalý a dosiaľ trestaný nebol. Z rozhodnutia Konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru Prešov zo dňa 26.8.1948 pod č. Kom 10/46-III vyplýva, ţe komisia zriadená
7 a 8 Nariadenia č. 104/1945 Zb. rozhodla o tom, ţe I. P. st., K. P. rod. S., G. P. mal., I. P. mal. sú obyvatelia, ktorých treba povaţovať
Nariadenia č. 104/1945 Zb. za osoby národnosti maďarskej.
P. st. a K. P. sa povaţuje za skonfiškovaný ku dňu 1.3.1945 a to bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území, či v ktorej obci na celom území Slovenska sa tento majetok nachádza. Z písomného potvrdenia Krajského národného výboru v Prešove zo dňa 21.6.1951 pod VII/FNO-193.0-1951/819 vyplýva, ţe oddelenie finančného referátu ţiadalo, aby bol okamţite prevedený súpis inventárneho hnuteľného majetku u G. P. v M.N. Akonáhle bude súpis urobený, menovaný sa môţe vysťahovať so všetkým zariadením, ktoré bude podchytené v inventárnej zápisnici. Toto stanovisko tunajšieho oddelenia sa muselo zaujať z dôvodu toho, ţe menovaný preukázal, ţe 4 2Sţo/42/2011 v roku 1946 bolo mu vydané osvedčenie
V administratívnom spise sa taktieţ nachádza kópia rozsudku Okresného ľudového súdu v Sabinove zo dňa 5.11.1945, ktorým bol otec ţalobcu ako obyvateľ M., národnosti maďarskej, štátny občan Československého národa , oslobodený z trestného činu, ktorý sa mu kládol za vinu
33/1945 Zb. o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva. Z odôvodnenia rozsudku okrem iného vyplýva, ţe z vykonaného dokazovania, hlavne výpoveďami svedkov, súd dospel k presvedčeniu a mal dokázané, ţe obţalovaný vedel o mnohých ilegálnych pracovníkoch, ktorým všemoţne ako mohol pomáhal a keby bol býval nepriateľom mohol týmto uškodiť, ale tento práveţe opačne pomáhal a pomáhal aj takým, ktorých vôbec nepoznal a kaţdému, kto sa k nemu obrátil o pomoc, keď mohol vyhovel a pomohol. Písomnou ţiadosťou z
názoru krajského súdu sa mal ţalovaný s uvedeným listinným dôkazom v spojení s ďalšími ustanoveniami ústavného dekrétu zaoberať a skúmať skutočnosti, či zo strany ţalobcu bolo preukázané splnenie hmotnoprávnych predpokladov zachovania československého štátneho občianstva
ustanovení ústavného 5 2Sţo/42/2011 dekrétu a to tak otcovi ako aj ţalobcovi, nakoľko súčasťou ţiadosti o vyslovenie zachovania československého štátneho občianstva bol aj ţalobca, vtedy ako maloletý uvedený v predmetnej ţiadosti. Krajský súd sa stotoţnil s tvrdením ţalobcu v tom zmysle, ţe o ţiadosti ţalobcu o zachovanie československého štátneho občianstva nebolo do dnešného dňa rozhodnuté. Táto skutočnosť však nemôţe byť pre ţalobcu príťaţou. Krajský súd pritom poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS“) č. III. ÚS 346/09-50 zo dňa 27.4.2010, v ktorom išlo o totoţný prípad, ako je tomu v predmetnom konaní,
ktorého z citovaných ustanovení ústavného dekrétu moţno povaţovať rozdelenie osôb tvoriacich okruh osobnej pôsobnosti tohto právneho predpisu do dvoch skupín. Prvou skupinou boli osoby, ktoré sa hlásili k nemeckej alebo maďarskej národnosti, ale štátne občianstvo nestratili, pretoţe splnili hmotnoprávne podmienky ustanovené v § 2 ods. 1 ústavného dekrétu a na účely zachovania štátneho občianstva podali ţiadosť
2. Druhou skupinou boli osoby, ktoré v dôsledku prihlásenia sa k nemeckej alebo maďarskej národnosti stratili štátne občianstvo, ale
ústavného dekrétu mohli poţadovať vrátenie štátneho občianstva.
názoru krajského súdu, v predmetnej veci je ţalobca osobou, ktorej sa týka prvá skupina, teda osobou, ktorá sa hlásila k nemeckej alebo maďarskej národnosti, ale štátne občianstvo nestrati la. Otec ţalobcu, ako vyplýva z podanej ţiadosti
2 ústavného dekrétu, na účel zachovania štátneho občianstva predmetnú ţiadosť podal a nebolo jeho vinou a uţ vôbec nie vinou maloletého ţalobcu, ţe o tejto ţiadosti v čase jej podania, resp. v období keď sa o nej malo rozhodnúť nebolo rozhodnuté v tom zmysle, či štátne občianstvo bolo zachované aj u maloletého ţalobcu. Ako vyplýva z citovaného ústavného nálezu, dôkazné bremeno týkajúce sa štátneho občianstva ţiadateľa, u ktorého prichádza do úvahy aplikácia právneho reţimu zakotveného v ústavnom dekréte, nemusí spočívať výlučne na pleciach tohto ţiadateľa. Ak teda konkrétna osoba nemeckej národnosti alebo maďarskej národnosti splnila všetky formálne podmienky na deklarovanie zachovania štátneho občianstva alebo na konštatovanie o jeho vrátení, bolo 6 2Sţo/42/2011 povinnosťou príslušného štátneho orgánu o jej ţiadosti rozhodnúť. Táto povinnosť sa pri prvej skupine osôb prejavila aj zakotvením právnej domnienky zachovania štátneho občianstva aţ do rozhodnutia o ţiadosti konkrétnej osoby. Ak si teda štát prostredníctvom príslušných štátnych orgánov nesplnil povinnosť rozhodnúť o ţiadosti určitej osoby, hľadelo sa na ňu akoby štátne občianstvo nikdy nestratila. A tak tomu bolo
názoru krajského súdu aj u otca ţalobcu a u ţalobcu samého. Preto ak ţalovaný rozhodoval listom o tom, či štátne občianstvo u ţalobcu bolo zachované, resp. nebolo zachované a či ţiadosti o štátne občianstvo vyhovie alebo nevyhovie, bolo jeho prvoradou úlohou právne relevantným spôsobom preukázať, či k strate štátneho občianstva u ţalobcu naozaj došlo a na základe čoho. V tejto súvislostí opätovne krajský súd poukázal a zdôraznil, ţe zdôvodnenie právneho záveru o strate štátneho občianstva ţalobcu v predmetnom liste bolo nesprávne a nedostatočné.
jeho názoru skutočnosť, ţe Povereníctvo vnútra v Bratislave odvolanie otca ţalobcu nevybavilo na základe toho, aby posúdilo predmetné odvolanie v zmysle príslušných ustanovení ústavného dekrétu, ale vrátilo spisový materiál ONV s doţiadaním, či si otec ţalobcu uplatnil nárok na slovenské štátne občianstvo v zmysle zákona č. 245/1948 Zb. o štátnom občianstve osôb maďarskej národnosti (ďalej len „zák.č.245/1948 Zb.“), pretoţe medzičasom tento zákon nadobudol účinnosť, neznamená, ţe o štátnom občianstve otca ţalobcu bolo rozhodnuté
zák. č. 245/1948 Zb.. Navyše táto skutočnosť nemala ţiadny vplyv na podstatu pôvodnej ţiadosti, ktorú podal otec ţalobcu
ust. § 2 ods. 2 ústavného dekrétu. O tejto ţiadosti, ktorej súčasťou bol aj maloletý ţalobca, príslušné štátne resp. správne orgány nerozhodli. Skutočnosť, ţe listom z 10. februára 1949 oznámil ONV v Sabinove Povereníctvu vnútra v Bratislave, ţe G. P. st. si uplatnil nárok na československé štátne občianstvo v zmysle zák. č. 245/1948 Zb. a bol mu vydaný výrok
februára 1946 irelevantná, nakoľko v predmetnej veci išlo o zachovanie československého štátneho občianstva, nie o jeho vrátenie. 7 2Sţo/42/2011 Táto základná skutočnosť je
názoru krajského súdu podstatným rozdielom medzi príslušnými ustanoveniami ústavného dekrétu a ustanoveniami zák. č. 245/1948 Zb. Odôvodnenie nevyhovenia ţiadosti ţalobcu tou skutočnosťou, ţe otec ţalobcu a ţalobca boli v roku 1940 pri sčítaní ľudu prihlásení k osobám maďarskej národnosti je
názoru krajského súdu odôvodnením nepostačujúcim a navyše sa ţalovaný neriadil právnym názorom Krajského súdu v Prešove, vysloveným v rozsudku z
toho aj orgány v jednotlivých prípadoch rozhodovať.
názoru krajského súdu, s ohľadom na názor vyslovený vo vyššie uvedenom náleze ÚS, nemoţno jeho ustanovenia interpretovať tak, ţe to bude mať vo svojej podstate za následok vyvodenie právnych následkov voči osobám za kolaboráciu, ktorej sa ako maloleté objektívne nemohli dopustiť a s totalitným reţimom spolupracovať. Takýto výklad by nemohol spĺňať poţiadavku ústavnej konformity. Krajský súd skonštatoval, ţe v prejednávanom prípade príslušné štátne orgány
ustanovení ústavného dekrétu vôbec nerozhodli o ţiadosti o zachovanie štátneho občianstva, ktorá bola otcom ţalobcu a samotným ţalobcom podaná, čo je v príkrom rozpore s poţiadavkou spravodlivého usporiadania pomerov ţalobcu a vo svojej podstate aj v rozpore s kvalitou právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR). Neskorší záver orgánov toho istého štátu, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno práve v tejto súvislosti s tvrdením o zachovaní štátneho občianstva je rozporuplné. Pokiaľ ide o druhú podmienku nevyhovenia ţiadosti, ktorú ţalovaný zdôrazňuje, ţe ţalobca nemal trvalý pobyt na území Slovenskej republiky , pretoţe sa ešte v roku 1943 vysťahoval mimo územia Československej republiky, krajský súd 8 2Sţo/42/2011 poukázal na to, ţe podmienku štátneho občianstva a podmienku trvalého pobytu nemoţno
ustanovení ústavného dekrétu posudzovať izolovane. Ako vyplýva z ust. § 2 ods. 2 ţiadosť o zistenie, ţe československé štátne občianstvo je zachované sa podáva do 6 mesiacov od začiatku účinnosti tohto ústavného dekrétu u miestne príslušného okresného národného výboru, alebo ak ţije ţiadateľ v cudzine na zastupiteľskom úrade. Rozhoduje o nej krajský národný výbor na návrh okresného národného výboru. Tieto osoby sa aţ do rozhodnutia o ţiadosti povaţujú za československých štátnych občanov, ak vydá okresný národný výbor alebo zastupiteľský úrad osvedčenie o okolnostiach uvedených v predchádzajúcom odseku. Ďalej z § 4 ods. 2 vyplýva, ţe ţiadosti,
, ktoré podajú manţelky a maloleté deti československých štátnych občanov , sú posudzované blahovoľne. Aţ do rozhodnutia o nich sú ţiadatelia povaţovaní za československých štátnych občanov. Z uvedeného je zrejmé, ţe
citovaných ustanovení ústavného dekrétu, u osoby, o ktorej sa rozhodovalo, či má alebo nemá zachované štátne občianstvo, nebol podmienkou trvalý pobyt. V tejto súvislosti krajský súd skonštatoval, ţe v administratívnom spise sa nenachádza ţiadny doklad o tom, ţe by ţalovaný skúmal, či okrem otca ţalobcu podala ţiadosť v zmysle § 2 ods. 2 ústavného dekrétu aj matka maloletého ţalobcu na zastupiteľskom úrade v Rakúsku, resp. USA. Z uvedených dôvodov krajský súd po preskúmaní listu ţalovaného v medziach a z dôvodov uvedených v ţalobe dospel k záveru, ţe vydaný list vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, nerešpektoval názor vyslovený v predchádzajúcom rozsudku Krajského súdu v Prešove, a preto ho
2 písm. a) OSP zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. O náhrade trov konania súd rozhodol
1 OSP a ţalobcovi, ktorý mal v konaní úspech priznal ich náhradu. Včas podaným odvolaním ţalovaný ţiadal, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil, konanie zastavil a účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania.
jeho názoru krajský súd dospel na základe vykonaných 9 2Sţo/42/2011 dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho záveru a v konaní došlo k vydám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP. Predovšetkým namietal, ţe vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky je administratívny úkon a nie rozhodovanie o tom či ţiadateľ je alebo nie je štátnym občanom Slovenskej republiky – rozhodovanie o statuse, preto aj vydávanie osvedčenia je v zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnom občianstve“) vyňaté zo všeobecného predpisu o správnom konaní, lebo sa nerozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach konkrétneho subjektu. Osvedčenie o štátnom občianstve sa vydáva na potvrdenie určitej skutočnosti, o ktorej nie sú pochybnosti a nie je úlohou správneho orgánu odstraňovať pri osvedčovaní prípadné pochybnosti o existencii alebo neexistencii štátneho občianstva. Správny orgán môţe teda osvedčenie vydať alebo nevydať. Ak sa teda ţalobca domnieva, ţe je štátnym občanom Slovenskej republiky , mal by sa svojho nároku domáhať v občianskoprávnom konaní ţalobou o určenie či má alebo nemá štátne občianstvo Slovenskej republiky a nie domáhať sa vydania osvedčenia o štátnom občianstve. Osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky je verejná listina, ktorou sa preukazuje skutočnosť, ţe určitá fyzická osoba je štátnym občanom Slovenskej republiky. Správny orgán konajúci o vydaní tohto osvedčenia na základe posúdenia relevantných právnych predpisov a vydaných dokladov a listín osvedčí, ţe konkrétna osoba je štátnym občanom Slovenskej republiky, ak to preukazujú uvedené dokumenty. Osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky je deklaratórnym aktom existencie štátneho občianstva Slovenskej republiky ku dňu jeho vydania s platnosťou na šesť mesiacov. Ak sa zistilo, ţe ţiadateľ nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, správny orgán v sídle kraja ţiadosť o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky zamietne a písomne odôvodní, prečo nemoţno ţiadosti o jeho vydanie vyhovieť. Z uvedeného vyplýva, ţe správny orgán pri vydaní osvedčenia vychádza z platných právnych predpisov príslušného obdobia a dokladov, rozhodnutí a listín na ich základe vydaných, pričom tieto dokumenty nemá oprávnenie posudzovať 10 2Sţo/42/2011 z hľadiska ich súladu s hmotným a procesným právom platným v čase ich vydania. Na takéto konanie nemá správny orgán konajúci o vydaní osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky ţiadnu zákonnú kompetenciu.
jeho názoru krajský súd rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov a je zo súdneho preskúmavania pojmovo vylúčená. Ďalej poukázal na to, ţe v administratívnom konaní bolo nepochybne preukázané, ţe ţiadateľ stratil československé štátne občianstvo ako osoba maďarskej národnosti
2 ústavného dekrétu a keďţe od roku 1943, kedy ilegálne vycestoval do Rakúska, ţil v cudzine (najprv študoval na škole v P. a na fakulte v L. a po roku 1950 sa odsťahoval aj s matkou do W. USA; tieto skutočnosti uviedol ţalobca vo svojom ţivotopise ku ţiadosti o udelenie štátneho občianstva SR zo 14.12.2004, ktorý vlastnoručne podpísal), otec ţalobcu nemal právo podať ţiadosť v mene svojho syna na okresnom národnom výbore, lebo tento nebol na podanie ţiadosti miestne príslušný, pričom na miestne a vecne príslušnom zastupiteľskom úrade ţiadosť podaná nebola, čo bolo dôkladne preskúmané v archívoch, kde sa takáto ţiadosť nenašla, čo nespochybňuje ani ţalobca. Preto ani nemohlo byť vydané osvedčenie o dočasnom zachovaní československého štátneho občianstva ţalobcovi.
názoru ţalovaného, ţalobca si bol skutočnosti, ţe stratil československé štátne občianstvo, vedomý, lebo dňa 14.12.2004 podal na Krajskom úrade v Prešove ţiadosť o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky, ktorá bola zamietnutá rozhodnutím č. 219191-2UU3/U2232 z 24. marca 2005 a konanie bolo zastavené, nakoľko ţiadateľ vzal ţiadosť späť. Skutočnosť, ţe ţiadateľ nie je štátnym občanom Slovenskej republiky
názoru ţalovaného potvrdilo aj Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky tým, ţe ţiadateľovi dňa 29.6.2005 vydalo preukaz zahraničného Slováka.
1 zákona č. 70/1997 Z. z. o zahraničných Slovákoch je zahraničným Slovákom osoba, ktorej je priznané postavenie zahraničného Slováka
tohto zákona.
2 tohto zákona postavenie zahraničného Slováka moţno priznať za podmienok ustanovených v tomto zákone osobe, ktorá nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, ak má slovenskú národnosť alebo slovenský etnický pôvod 11 2Sţo/42/2011 a slovenské kultúrno-jazykové povedomie. Z uvedeného je zrejmé, ţe ţiadateľovi bolo priznané postavenie zahraničného Slováka na základe ţiadosti, v ktorej preukázal, ţe je štátnym občanom USA, čo je uvedené aj na vydanom preukaze zahraničného Slováka z 29.6.2005. Ţalovaný nesúhlasil s tvrdením krajského súdu, ţe prípad W. F. K. (vyššie uvedený nález ÚS) je totoţný s prípadom ţalobcu. V prípade K. ide o konanie na Obvodnom pozemkovom úrade vo veci reštitúcie, pričom ide o preskúmavanie neprávoplatného rozhodnutia
tretej hlavy piatej časti OSP a nie o konanie o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky. To, ţe otcovi ţalobcu bolo zrušené osvedčenie o dočasnom zachovaní československého štátneho občianstva uznesením č. 396/1948 z 13.8.1948, je nezvratné, je potrebné to rešpektovať a tento fakt nemoţno nijako revidovať. Následne bolo preukázané, ţe otec ţalobcu nadobudol československé štátne občianstvo ku dňu 17.11.1948
zák. č. 245/1948 Zb., čo potvrdil aj sám ţalobca v konaní o ţiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky vo svojom odvolaní proti zamietnutiu ţiadosti z 12. apríla 2005, kde naďalej ţiadal o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky. Proti zrušeniu osvedčenia o dočasnom zachovaní československého štátneho občianstva uznesením č. 396/1948 z 13.8.1948 podal otec ţalobcu odvolanie. Povereníctvo vnútra v Bratislave postupovalo
názoru ţalovaného správne, keď posudzovalo ako predbeţnú otázku skutočnosť, ţe otec ţalobcu nadobudol dňa 17.11.1948 československé štátne občianstvo. Vzhľadom k tomu, ţe uţ bol československým štátnym občanom, nebolo moţné pokračovať v konaní o zachovaní československého štátneho občianstva, pretoţe jeho občianskoprávny status bol uţ stanovený na základe jeho vlastného rozhodnutia. Otcov občiansky status však nemal vplyv na štátne občianstvo ţalobcu, nakoľko
1 ústavného dekrétu sa neplnoleté deti posudzovali samostatne a
2 zákona č. 245/1948 Zb. sa vyţadovalo bydlisko na území Československej republiky, čo ţiadateľ nespĺňal. Na záver ţalovaný zdôraznil, ţe v súlade s ust. § 9a ods. 5 zák. č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej 12 2Sţo/42/2011 len „zákon o štátnom občianstve“) ak sa ţiadateľ nenachádza v Ústrednej evidencii nadobudnutia a straty štátneho občianstva Slovenskej republiky alebo ak sú pochybnosti o jeho štátnom občianstve, obvodný úrad v sídle kraja poţiada ministerstvo o súhlas s vydaním osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky. V prípade, ţe Ministerstvo vnútra SR takýto súhlas nevydá, je správny orgán týmto stanoviskom viazaný a teda nemôţe nezávisle od právneho názoru MV SR vydávať svoj vlastný právny názor. Správny orgán konajúci o ţiadosti o vydanie štátneho občianstva tento právny názor MV SR vo svojom rozhodnutí uvádza, pretoţe odôvodnenie nesúhlasu uvedené v stanovisku MV SR je tým právnym názorom, na základe ktorého sa ţiadosti nevyhovuje. Ţalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu z 1. augusta 2011 ţiadal rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť , pričom zdôraznil, ţe krajský súd sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami ţalobcu a ţe ţalovaný v odvolaní neuvádza ţiadne nové skutočnosti, ku ktorým by bolo potrebné sa vyjadriť.
jeho názoru je skutočne neúctou tohto orgánu, keď protifašistický odboj jeho otca hodnotí z pohľadu právnych predpisov vydaných po roku 1948. Výklad ţalovaného týkajúci sa vzťahu medzi ústavným dekrétom a zák. č. 245/1948 Zb. je
názoru ţalobcu nelogický, krajský súd správne poukazuje na rozhodnutie Okresného ľudového súdu v Sabinove z 5.11.1945, ktorým bol otec ţalobcu ako občan československého národa spod obţaloby oslobodený a ostatné ţalovaným uvádzané argumenty v jeho odvolaní sú len manévrom na odvedenie pozornosti súdu od skutočnej neochoty a neústupčivosti odporcu, vydať ţalobcovi osvedčenie o štátnom občianstve. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací,
2 OSP, preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania
1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania,
2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, ţe deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred 13 2Sţo/42/2011 na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalovaného nie je moţné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený 21. marca 2012
1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.
1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
ods. 3 rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
1 pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva ide. Predmetom súdneho preskúmania je list ţalovaného, ktorým oznámil ţalobcovi, ţe zamieta jeho ţiadosť o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky.
a) zákona o štátnom občianstve, štátne občianstvo Slovenskej republiky sa preukazuje platným osvedčením o štátnom občianstve Slovenskej republiky.
ods. 2 osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky vydáva príslušný obvodný úrad v sídle kraja na základe písomnej ţiadosti o vydanie osvedčenia o štátnom 14 2Sţo/42/2011 občianstve Slovenskej republiky, ktorá sa podáva osobne na obvodnom úrade v sídle kraja, diplomatickej misii alebo na konzulárnom úrade Slovenskej republiky.
ods. 5 ak sa ţiadateľ nenachádza v Ústrednej evidencii nadobudnutia a straty štátneho občianstva Slovenskej republiky alebo ak sú pochybnosti o jeho štátnom občianstve, obvodný úrad v sídle kraja poţiada ministerstvo o súhlas s vydaním osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky.
ods. 8 ak sa zistilo, ţe ţiadateľ nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, obvodný úrad v sídle kraja ţiadosť o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky zamietne a písomne odôvodní, prečo nemoţno ţiadosti vyhovieť. Najvyšší súd Slovenskej republiky, viazaný rozsahom odvolania, preskúmal rozsudok krajského súdu, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v jeho odôvodnení, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s rozsudkom krajského súdu stotoţňuje v celom rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti povaţuje za vhodné doplniť nasledovné: Pokiaľ ţalovaný namietal nedostatok právomoci krajského súdu vo veci rozhodnúť, odvolací súd pripomína, ţe touto otázkou sa Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ zaoberal a v uznesení sp. zn. 6 Sţo/167/2007 z 24. septembra 2008 vyslovil záväzný právny názor, prečo takýto list nemôţe byť vylúčený zo súdneho prieskumu. Odvolací súd nemá dôvod odchýliť sa od právneho názoru uţ vysloveného a to napriek tomu, alebo práve preto, ţe medzičasom došlo k novele zákona o štátnom občianstve, ktorá v § 15 explicitne vylúčila subsidiaritu Správneho poriadku v konaní
tretej časti zákona o štátnom občianstve. Štátne občianstvo Slovenskej republiky je chránené čl. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v zmysle § 9a ods. 1 písm. a) zákona o štátnom občianstve sa preukazuje platným osvedčením. Pokiaľ ţiadateľovi nie je osvedčenie vydané, nemôţe preukázať, ţe je štátnym občanom Slovenskej republiky. Preto ak ţiadateľ tvrdí, ako je tomu v prejednávanom prípade, ţe nikdy československé štátne občianstvo nestratil, je povinnosťou správnych orgánov – ţalovaného a Ministerstva 15 2Sţo/42/2011 vnútra Slovenskej republiky, aby v konaní
Táto povinnosť vyplýva z § 9a ods. 8, pričom z hľadiska právneho postavenia ţalobcu je irelevantné, či skutočnosti ohľadne straty resp. zachovania občianstva zisťuje ţalovaný sám, alebo prevezme argumentáciu obsiahnutú v stanovisku ministerstva vnútra, ktoré, ako tomu bolo v predmetnom prípade, bolo podkladom pre rozhodnutie ţalovaného. Nedostatky právnej úpravy a vágnosť ustanovení § 9a zákona o štátnom občianstve nemôţu byť na ťarchu ţalobcu. Odvolací súd pripomína, ţe pokiaľ názor ţalovaného vychádza zo stanoviska ministerstva vnútra, potom aj toto stanovisko v zmysle § 245 ods. 1 OSP je predmetom súdneho prieskumu a v prípade, ak dôjde k zrušeniu rozhodnutia ţalovaného v súdnom konaní, je právnym názorom súdu vysloveným v zrušujúcom rozsudku viazaný nielen ţalovaný, ale aj ministerstvo vnútra (§ 250j ods. 7 OSP). Túto skutočnosť povaţuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť aj vzhľadom na právny názor Krajského súdu v Prešove vyslovený uţ v rozsudkoch 3Scud/1/2007- 91 z 9.decembra 2008 ako aj 3Scud/10/2009-83 z 23. marca 2010. Pokiaľ ide o tvrdenie ţalovaného, ţe otec ţalobcu nemal právo podať ţiadosť o zistenie, ţe sa mu zachováva československé štátne občianstvo aj v mene svojho syna na okresnom národnom výbore
Je síce pravdou, ţe ţalobca sa v čase podania ţiadosti jeho otcom nachádzal mimo územia Československa, avšak zo spisového materiálu nevyplýva, ţe by bol otec ţalobcu pozbavený rodičovských práv, resp. ţe by nebol zákonným zástupcom maloletého ţalobcu. Navyše,
1 sa ţiadosti maloletých detí posudzovali samostatne, pričom ústavný dekrét 16 2Sţo/42/2011 neriešil otázku, ktorý z rodičov mal resp. mohol uvedenú ţiadosť podať. Aj v prípade, ţe bola ţiadosť podaná na zastupiteľskom úrade, o nej rozhodoval krajský národný výbor na návrh okresného národného výboru, ako vyplýva z § 2 ods. 2. Preto aj v prípade, ak by mal platiť výklad ţalovaného, ţe ţiadosť o zachovanie československého štátneho občianstva ţalobcu bola podaná na miestne nepríslušnom úrade, v konečnom dôsledku o nej rozhodoval vecne aj miestne príslušný orgán. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, ţe o ţiadosti ţalobcu o zachovanie československého štátneho občianstva do dnešného dňa právoplatne rozhodnuté nebolo. Prípad, ktorý posudzoval vo svojom náleze č. III. ÚS 346/09-50 zo dňa 27.4.2010 ústavný súd sa síce týkal reštitučných nárokov, avšak v otázke zisťovania štátneho občianstva reštituenta išlo o vec totoţnú s prejednávanou vecou, preto odvolací súd poukazuje na tento nález, ako aj citované odseky uvedené v odôvodnení rozsudku krajského súdu, s ktorými sa plne stotoţňuje. Tvrdenie ţalovaného, ţe išlo o úplne iné skutkové okolnosti nemá oporu v spisovom materiály a predloţených dokumentoch. Aj
názoru odvolacieho súdu je ţalobca osobou, ktorá sa hlásila k maďarskej národnosti, ale štátne občianstvo nestratila. Otec ţalobcu, ako vyplýva z podanej ţiadosti
2 ústavného dekrétu, na účel zachovania štátneho občianstva predmetnú ţiadosť podal a nebolo jeho vinou a uţ vôbec nie vinou maloletého ţalobcu, ţe o tejto ţiadosti v čase jej podania, resp. v období, keď sa o nej malo rozhodnúť, nebolo rozhodnuté v tom zmysle, či štátne občianstvo bolo zachované aj u maloletého ţalobcu. Ak si teda štát prostredníctvom príslušných štátnych orgánov nesplnil povinnosť rozhodnúť o ţiadosti určitej osoby, hľadelo sa na ňu akoby štátne občianstvo nikdy nestratila. A tak tomu bolo u otca ţalobcu aj u ţalobcu samého. Preto ak ţalovaný rozhodoval listom o tom, či štátne občianstvo u ţalobcu bolo zachované, resp. nebolo zachované a či ţiadosti o štátne občianstvo 17 2Sţo/42/2011 vyhovie alebo nevyhovie, bolo jeho prvoradou úlohou právne relevantným spôsobom preukázať, či k strate štátneho občianstva u ţalobcu naozaj došlo a na základe čoho. Rozhodnutie o priznaní štátneho občianstva ţalobcovmu otcovi
zák. č. 245/1948 Zb. nemohlo mať ţiaden vplyv na situáciu ţalobcu, nakoľko toto sa týkalo len ţalobcovho otca a táto skutočnosť nemala ţiadny vplyv na podstatu pôvodnej ţiadosti, minimálne v tej časti, ktorá sa týkala ţalobcu. Pokiaľ ide o ostatné námietky uvádzané v odvolaní, tieto uţ boli niekoľkokrát súdmi viacerých inštancií zodpovedané, a preto odvolací súd nepovaţuje za potrebné sa k nim vyjadriť. Navyše, pre posúdenie predmetného prípadu nie sú rozhodujúce. Po preskúmaní predloţeného spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, ţe krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami účastníkov konania. Skutočnosti, ktorými ţalovaný v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totoţné s námietkami, ktoré ţalovaný namietal uţ v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náleţite vysporiadal. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu ţalovaného nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Prešove ako vecne správny
1 a 2 OSP potvrdil. V ďalšom konaní bude povinnosťou správnych orgánov rešpektovať záväzný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a v intenciách tohto rozsudku v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove a právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným v náleze č. III. ÚS 346/09-50 z 27. apríla 2010 o ţiadosti ţalobcu opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj náleţite odôvodniť. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd
1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP a priznal úspešnému ţalobcovi titulom 18 2Sţo/42/2011 náhrady trov právneho zastúpenia sumu 75,48 € za jeden úkon právnej pomoci (zaslanie vyjadrenia k odvolaniu) vo výške 55,49 € + 7,41 € reţijný paušál + 20% DPH. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave dňa 21. marca 2012 JUDr. Alena Poláčková, PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.