Obsah (4)

§ 142§ 202§ 211§ 218

Najvyšší sud 7 Cdo 56/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M. J., bývajúcej v S.S., zastúpenej JUDr. J. M., advokátkou so sídlom v B.,

§ 142ods.

1 O.s.p. a § 151 ods. 1, 5 vety druhej O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil. Na zdôraznenie dodal, ţe dohoda o zúţení BSM je platná (spĺňa všetky formálne náleţitosti), bola uzavretá medzi účastníkmi počas trvania ich manţelstva, ohľadne časti majetku, ktorý by mohol patriť do BSM, v tejto časti námietky odvolateľa o jej absolútnej neplatnosti nepovaţoval za dôvodné. Stotoţnil sa so záverom súdu prvého stupňa o vzniku hrubého nepomeru medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného z vecného bremena, zohľadňujúc stav do i po právoplatnosti rozsudku o rozvode manţelstva účastníkov konania (najmä pre názorové nezhody, rozdielnosť pováh, vzájomné odcudzenie). Doplnenie dokazovania navrhnuté odvolateľom na zistenie príčin rozvratu manţelstva a ich zmeny, povaţoval odvolací súd za nadbytočné a nehospodárne vzhľadom na viazanosť súdu právoplatným rozhodnutím o rozvode manţelstva (§ 159 ods. 2, 3 O.s.p.). Za primeranú povaţoval i náhradu za zrušenie vecného bremena zaťaţujúcu ţalobkyňu v povinnosti 3 7 Cdo 56/2011 zabezpečenia náhradného bytu ţalovanému. Odmietol odvolanie ţalovaného smerujúce proti uzneseniu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu ţalovaného na doplnenie dokazovania v zmysle § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

§ 202ods.

3 písm. a/ O.s.p.). Odvolací súd osobitne uviedol, ţe o vyhlásení tohto rozsudku upovedomil účastníkov konania zákonným spôsobom (§ 211 ods. 2 O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.). Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodnil poukazom na § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. ţe postupom súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa názoru ţalovaného súdy „nekvalifikovane“ zistili skutkový stav, dostatočne sa nevysporiadali s predloţenými dôkazmi a tvrdeniami ţalovaného v konaní a preto vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Súdom vyčíta nevykonanie ním navrhnutých dôkazov na preukázanie toho, ţe ţalobkyňa „cielene navodila stav“, ktorý vyústil k zrušeniu vecného bremena. Nepovaţoval za správny ale ich záver o vzniku hrubého nepomeru medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného, pretoţe neboli vzaté do úvahy všetky skutočnosti vedúce k rozvratu manţelstva. Za nesprávny označil i záver o neplatnosti dohody o zúţení BSM, keď podľa jeho názoru mali súdy v tejto súvislosti riešiť zánik členstva ţalovaného v bytovom druţstve a vyplatenie polovice jeho členského podielu ţalovanou. Napokon ţalovaný spochybnil postup odvolacieho súdu, ktorý pri vyhlásení rozsudku nezodpovedal § 211 ods. 2 O.s.p. a § 156 ods. 2 O.s.p. I keď je v spise zaloţené oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku predsedníčky senátu odvolacieho súdu z

1. októbra 2010 (doručené súdnej kancelárii
2. októbra 2010), na deň
3. novembra 2010 o 10 hodine, v budove Krajského súdu v Bratislave, pojednávacia miestnosť č. dv. 41, za ktorým v spise sa nachádza aj písomné vyhotovenie oznámenia, z ničoho sa však nedá vyvodiť, ţe súdna kancelária predmetný pokyn predsedníčky senátu realizovala. Z obsahu spisu nemoţno nijako usúdiť, ţe miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu boli skutočne oznámené na úradnej tabuli odvolacieho súdu a nedá sa ani posúdiť zachovanie lehoty určenej v ustanovení § 156 ods. 3 O.s.p. Ţalovaný sa preto domnieva, ţe miesto a čas verejného vyhlásenia výsledku neboli riadne vyhlásené. Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie ţalovaného „zamietnuť“. Ţalovanému nebola odňatá moţnosť konať pred súdom, lebo mohol všetky dôkazy uplatniť 4 7 Cdo 56/2011 pred súdom prvého stupňa, opakovanie dokazovania v dovolacom konaní povaţovala za nehospodárne. Uplatnila si náhradu trov dovolacieho konania 154,58 €. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie ţalovaného smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (viď § 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
4. V danom prípade dovolaním ţalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký jeho potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto 5 7 Cdo 56/2011 dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Dovolanie ţalovaného by mohlo byť procesne prípustné (i dôvodné), len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), ale ani samotné nesprávne právne posúdenie veci opierajúce sa o dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. 6 7 Cdo 56/2011 S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali dopustiť súdy oboch niţších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizáciu tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv (viď napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), právo zúčastniť sa verejného vyhlásenia rozsudku (§ 156 O.s.p.), právo na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Dovolací súd v danom prípade z obsahu spisu nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemoţňujúcou ţalovanému realizáciu jeho procesných práv. Dovolateľ súdom niţších stupňov vytýka, ţe nevykonali všetky ním navrhnuté dôkazy a ţe vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili. Pokiaľ ide o námietku nevykonania všetkých navrhovaných dôkazov, je súdna prax jednotná v názore, ţe ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Treba zdôrazniť, ţe k procesným právam účastníka nepatrí, ako sa dovolateľ mylne domnieva, aby bol súdom vykonaný kaţdý ním navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vţdy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p., § 211 ods. 2 O.s.p.). Ak súd rozhodne, ţe navrhnuté dôkazy nevykoná a toto rozhodnutie primerané zdôvodní (napr. preto, ţe sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné - čo je aj prejednávaný prípad), nemôţe to byť povaţované za postup odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom. K uvedenej námietke ţalovaného treba dodať, ţe súd neodníme účastníkovi moţnosť pred ním konať ani tým, ţe (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov; jeho rozhodnutie môţe byť síce z tohto dôvodu vecne 7 7 Cdo 56/2011 nesprávne, ale to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľ namieta, ţe súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení, ide po stránke obsahovej o námietku, ţe v konaní došlo k tzv. inej (neţ v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľom tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak len v procesne prípustnom dovolaní (čo však nie je prejednávaný prípad), sama osebe by ale nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). K námietke dovolateľa, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. 4 Cdo 165/2003). I keby teda tvrdenia dovolateľa o zaloţení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení otázky (ne)platnosti dohody o zúţení BSM, či otázky (ne)zániku vecného bremena v zmysle ustanovenia § 151p ods. 2 O.s.p. (z dôvodu vzniku hrubého nepomeru medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného) boli prípadne aj opodstatnené, dovolateľom vytýkané okolnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť 8 7 Cdo 56/2011 napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. Dovolací súd pristúpil k posúdeniu otázky, či v prejednávanej veci došlo k dovolateľom namietanému odňatiu moţnosti konať pred súdom – znemoţneniu prítomnosti ţalovaného na verejnom vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu v tejto právnej veci – zdôvodňovanej dovolateľom tým, ţe z ničoho (ani z obsahu spisu) sa nedá vyvodiť, ţe súdna kancelária realizovala pokyn predsedníčky senátu o oznámení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu na úradnej tabuli súdu v zmysle § 156 ods. 3 O.s.p.

§ 211ods.

2 O.s.p. Ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť

1. októbra 2008, umoţňuje odvolaciemu súdu v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje § 214 ods. 1 O.s.p., rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Aj v prípadoch, v ktorých odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, je povinný oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Podľa ustanovenia § 183 ods. 1 a 2, časť piata Kancelárskeho poriadku, vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy, všetky vyhotovenia rozhodnutí, ktorých rovnopisy sa musia vyhotoviť, a všetky písomné úpravy sudcu a súdneho úradníka asistentovi príslušného súdneho oddelenia, ktoré sa musia v určitej lehote vykonať, opatrí asistent odtlačkom kontrolnej pečiatky, v ktorom sa vyznačí deň, kedy písomnosť došla do súdneho oddelenia a kedy sa vypravila; kontrolná pečiatka sa umiestni pod úpravu sudcu alebo súdneho úradníka. Kontrolnú pečiatku vyplní dátumom a podpisom asistent, ktorý písomnosť vypravil, pričom vyznačí aj spôsob vypravenia a počet zásielok s doručenkou. O tom, či bol v preskúmavanej veci zachovaný procesný postup odvolacieho súdu, ktorý je upravený v § 156 ods. 3 O.s.p., môţe dovolací súd usudzovať (ako to správne uvádza dovolateľ) len z obsahu spisu. Na č.l. 217 súdneho spisu je zaloţená písomná úprava (tieţ pokyn) predsedníčky senátu odvolacieho súdu určený súdnej kancelárii, aby na úradnej tabuli súdu bolo oznámené, ţe rozhodnutie v danej veci bude vyhlásené
2. novembra 2010 9 7 Cdo 56/2011 o 10.00 hod v budove Krajského súdu v Bratislave, č. dv. 41 (prízemie). Táto úprava bola súdnej kancelárii doručená
3. októbra 2010, v rovnaký deň bola súdnou kanceláriou (asistentkou) opísaná, porovnaná a vypravená – t.j. vyvesená na oznámenie. Kontrolná (referenčná) pečiatka súdnej kancelárie s obsahom dátumu spracovania úpravy sudcu (prijatia, opísania, porovnania a vypravenia pokynu) podpísaná konkrétnym pracovníkom (asistentom) podľa názoru dovolacieho súdu je nepochybným (obvyklým a zauţívaným) postupom, ktorý zodpovedá kancelárskemu poriadku súdu (§ 183 ods. 1 a 2 citovanej vyhlášky) zároveň preukazujúcim realizáciu (vykonanie) písomného pokynu (písomnej úpravy) sudcu - o oznámení verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu (viď oznámenie pripojené za č.l. 217 spisu). Pochybnosti dovolateľa, ţe z „ničoho“ nemoţno vyvodiť, ţe súdna kancelária predmetný pokyn predsedníčky senátu skutočne aj zrealizovala, dovolací súd nepovaţoval za dôvodné. Obsah spisu v dôsledku toho umoţňoval dovolaciemu súdu posúdiť, ţe došlo k zachovaniu lehoty vyplývajúcej z § 156 ods. 3 O.s.p. Postupom odvolacieho súdu ani v tomto prípade nedošlo k odňatiu moţnosti dovolateľa konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolací súd poznamenáva, ţe pokiaľ dovolateľ prípadne vychádzal z niektorých rozhodnutí najvyššieho súdu (napr. 3 Cdo 179/2010, 3 Cdo 236/2010) neznamená to, ţe v týchto prípadoch išlo o skutkové základy, ktoré sú identické skutkovému základu, z ktorého vychádzal dovolací súd v tejto veci. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe v prejednávanej veci je dovolanie ţalovaného podľa Občianskeho súdneho poriadku procesne neprípustné. So zreteľom na to jeho mimoriadny opravný prostriedok odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Trovy konania v danom prípade spočívajú v odmene advokáta za právnu sluţbu, ktorú poskytol ţalovanému prípravou a prevzatím zastúpenia a vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z

1. apríla 2011 (§ 14 ods. l písm. a/ a b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej sluţby dovolací súd stanovil podľa § 11 ods. l 10 7 Cdo 56/2011 písm. a/ tejto vyhlášky vo výške 57 €, čo s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky) 7,41 €, s 20 % DPH 12,88 €, spolu za dva úkon právnej sluţby predstavuje spolu 154,58 € (2 x 77,29 €). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
2. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. marca 2012 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková