161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboţenským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon č. 161/2005 Z.z.“) nevyhovela jej písomnej výzve, ktorou si
tohto zákona v zákonnej lehote ako oprávnená osoba
2 uplatnila z dôvodu
právo na navrátenie nehnuteľností, ktoré prešli 4 Cdo 11/2010 2 do vlastníctva štátu v rozhodnom období na základe odňatia bez náhrady, čo osvedčoval zápis v časti B PKV č. x, ktorá je verejnou listinou. Okresný súd Trnava rozsudkom z 15. decembra 2008 č.k. 19 C 53/2007-81 uloţil ţalovanej povinnosť vydať a navrátiť ţalobkyni vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti a k rukám jej právneho zástupcu zaplatiť náhradu trov konania vo výške 1 168,39 Eur (35 199 Sk) do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšku konanie zastavil. Právne svoje rozhodnutie v časti, v ktorej ţalobe vyhovel, odôvodnil § 2 ods. 1 písm. a/, § 2 ods. 2, § 3 ods. 1 písm. a/, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1 a 3 a § 6 písm. b/ zákona č. 161/2005 Z.z. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, ţe ţalobkyňa je oprávnenou osobou a ţalovaná povinnou osobou, ţe sporná nehnuteľnosť prešla so vlastníctva Československého štátu spôsobom uvedeným v § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 161/2005 Z.z. postupom
nariadenia Slovenskej národnej rady č. 47/1945 Zb. odňatím bez náhrady, keď v konaní nebol preukázaný opak (nevyplatenie náhrady), ţe oprávnená osoba si v zákonnej lehote uplatnila právo na navrátenie vlastníctva k spornej nehnuteľnosti písomnou výzvou voči povinnej osobe, ţe sporná nehnuteľnosť je poľnohospodárskou pôdou (záhradou) a ţe na preskúmavaný prípad sa nevzťahuje § 6 písm. b/ zákona č. 161/2005 Z.z. Rozhodnutie o zastavení konania ohľadom ďalších nehnuteľností a dokumentácie k sporným nehnuteľnostiam okresný súd odôvodnil čiastočným späťvzatím ţaloby so súhlasom ţalovanej
1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalovanej rozsudkom z 15. júna 2009 sp.zn. 10 Co 43/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej zmenil tak, ţe ţalobu zamietol a ţalobkyňu zaviazal k povinnosti zaplatiť ţalovanej náhradu trov konania vo výške 1 098,78 Eur k rukám jej právnej zástupkyne do troch dní. Dospel k záveru, ţe okresný súd zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, avšak
jeho názoru na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Stotoţnil sa so závermi súdu prvého stupňa ohľadom právneho posúdenia ţalobkyne ako oprávnenej osoby, ţalovanej ako povinnej osoby a uplatnenia práva na navrátenie vlastníctva k spornej nehnuteľnosti písomnou výzvou. Nestotoţnil sa však s jeho záverom, ţe ţalobkyňa si včas a riadne uplatnila právo na navrátenie vlastníctva k spornej nehnuteľnosti písomnou výzvou, doručenou ţalovanej 27. apríla 2006, ktorú otázku povaţoval za spornú medzi účastníkmi konania.
názoru odvolacieho súdu, písomná výzva
1 zákona č. 161/2005 Z.z., aby vyvolala 4 Cdo 11/2010 3 zákonom sledované účinky, musí zodpovedať jednak osobitným podmienkam uvedeným v tomto ustanovení, t.j. právo na navrátenie vlastníctva musí byť uplatnené v zákonnej lehote a v tejto lehote musí oprávnená osoba aj preukázať skutočnosti
161/2005 Z.z. a jednak všeobecným podmienkam platnosti právneho úkonu. S poukazom na § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ktorého písomný právny úkon musí byť určitý a zrozumiteľný, uviedol, ţe predmetná písomná výzva ako jednostranný právny úkon nie je zrozumiteľná, keď ţalobkyňa v nej nehnuteľnosti, vydania ktorých sa domáhala, dostatočne neoznačila a neuviedla, akým spôsobom prešla sporná nehnuteľnosť do vlastníctva štátu. Len všeobecné označenie nehnuteľností číslom PKV a katastrálnym územím, bez bliţšej špecifikácie parcelným číslom a výmerou, alebo priloţenia PKV k písomnej výzve, nie je
jeho názoru dostatočné. Proti rozsudku krajského súdu, v jeho zmeňujúcej časti, podala dovolanie ţalobkyňa
v spojení s § 238 ods. 1 O.s.p. z dôvodov
2 písm. a/ a c/ O.s.p. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhla rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Poukázala na porušenie procesných ustanovení O.s.p., zakladajúcich vadu
f/ O.s.p. Namietala porušenie jej základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré porušenie videla v odňatí moţnosti konať pred súdom, a to náleţite skutkovo a právne argumentovať na rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré
jej názoru nie je riadne odôvodnené, je jednostranné, nepresvedčivé, bez hodnotenia dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, nereagujúce na rozsah a dôvody podania ţaloby, čím jej bola postupom súdu znemoţnená realizácia jej procesných práv. Zdôraznila, ţe sama ţalovaná neplatnosť a nezrozumiteľnosť výzvy nikdy nespochybnila. Nesprávne právne posúdenie videla ţalobkyňa v právnom závere odvolacieho súdu, ktorý nepovaţoval písomnú výzvu za uplatnenú riadne a včas, ktorý záver nemá
jej názoru oporu v zákone, keďţe náleţitosti výzvy vymedzuje zákon č. 161/2005 Z.z. len po formálno-právnej stránke (písomná výzva) a nie po stránke obsahovej. Keby zákonodarca poţadoval na perfektnosť výzvy konkrétne obsahové náleţitosti, tieto by museli byť v zákone výslovne uvedené. Uviedla, ţe poţiadavka písomnej výzvy
1 zákona č. 161/2005 Z.z. nie je obsahom práva na vydanie nehnuteľných vecí, ale len podmienkou vzniku nároku na vydanie veci, ktorou sa tento nárok zakladá. Poukázala na to, ţe
1 zákona č. 161/2005 Z.z. právo zaniká neuplatnením práva, teda nezaslaním písomnej výzvy. K preklúzii tak dochádza len neuplatnením práva v zákonnej lehote, nie jeho 4 Cdo 11/2010 4 nepreukázaním v tejto lehote, keďţe z dikcie zákona č. 161/2005 Z.z. iné nevyplýva. Výklad tohto ustanovenia odvolacím súdom vyznieva reštriktívne, svedčí v neprospech oprávnených osôb a je v absolútnom rozpore s účelom a cieľom reštitučného zákona. Povinnosť, aby ţalobkyňa uţ vo výzve okrem pôvodného listu vlastníctva a katastrálneho územia presne špecifikovala parcely, kladie na ţalobkyňu neprimerané bremeno v rozpore s čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. K nepreukázaniu dôvodu
161/2005 Z.z. uviedla, ţe dôvod prechodu vlastníctva na štát osvedčuje zápis v časti B PKV č. x ktorá je verejnou listinou. Zároveň uviedla, ţe podklady na vydanie nehnuteľností zaslala ţalovanej uţ s výzvou
zákona č. 282/1993 Z.z. 27. februára 1996, ktoré tak ţalovaná mala k dispozícii a z ktorého dôvodu ich opätovne neprikladala k písomnej výzve. Ţalovaná sa vo vyjadrení k dovolaniu stotoţnila s rozhodnutím odvolacieho súdu a dovolanie povaţovala za nedôvodné. Opätovne poukázala na dôvody, ktorými odôvodnila svoje odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu, ţe ţalobkyňa nepreukázala odňatie spornej nehnuteľnosti bez náhrady, čím neuniesla dôkazné bremeno a nenaplnila jednu z podmienok § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. pre vydanie spornej nehnuteľnosti a ţe v danej veci ide o nehnuteľnosť, ku ktorej sa
b/ zákona č. 161/2005 Z.z. vlastníctvo nenavracia. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhla dovolanie ţalobkyne zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu
1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd je
ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom podaného dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolacie dôvody, ktorými bolo dovolanie odôvodnené, dovolací súd pritom neposudzuje
toho, ako ich dovolateľ označil, ale 4 Cdo 11/2010 5
obsahu tohto opravného prostriedku. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Dovolateľka nenamietala, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 píam. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. So zreteľom na obsah dovolania, dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní (ne)došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
2 O.s.p. (pozn. dovolacieho súdu – príslušné ustanovenie i nasledujúce, účinné v čase rozhodovania odvolacieho súdu), ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení 4 Cdo 11/2010 6 dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V preskúmavanej veci mal súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania preukázané, ţe ţalobkyňa si uplatnila právo na vydanie spornej nehnuteľnosti riadne a včas a vo výzve uviedla i dôvod navrátenia vlastníctva, ktorý dôvod mal preukázaný zápisom v príslušnej PKV ako verejnej listine,
ktorého zápisu na základe výmeru Krajského národného výboru, odboru pre školstvo v Bratislave z 29. septembra 1954 boli nehnuteľnosti, zapísané v PKV č. x (pôvodne v PKV č. x), zapísané do vlastníctva Československého štátu, keď
zápisu v PKV č. x, katastrálneho územia D. sa 27. júla 1956 poznamenal vklad vlastníckeho práva pre Československý štát v správe školského odboru Rady ONV v Trnave v celosti
47/1945 Zb., z čoho
jeho názoru vyplýva, ţe sporná nehnuteľnosť prešla do vlastníctva štátu z dôvodu
1 zákona č. 161/2005 Z.z. na základe odňatia bez náhrady, keď v konaní nebol preukázaný opak (vyplatenie náhrady). Odvolací súd (posudzujúci vec z iných ako v odvolaní namietaných dôvodov) na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho právneho názoru, ţe ţalobkyňa výzvu neuplatnila riadne a včas, keď v nej dostatočne nešpecifikovala nehnuteľnosti a neuviedla, akým spôsobom prešla sporná nehnuteľnosť do vlastníctva štátu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa však obmedzil iba na odôvodnenie, v čom videl nezrozumiteľnosť výzvy a na konštatovanie, ţe ţalobkyňa vo výzve neuviedla, akým spôsobom prešla sporná nehnuteľnosť do vlastníctva štátu. Záver o nepreukázaní prechodu spornej nehnuteľnosti do vlastníctva štátu tak skutkovo ani právne neodôvodnil, z ktorého dôvodu je nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd mení rozhodnutie súdu niţšieho stupňa, musí
názoru dovolacieho súdu obsahovať zákonné náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.), pretoţe pri zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom, tento súd svojim rozhodnutím nahrádza napadnuté prvostupňové rozhodnutie. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia preto musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený jednak s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ako aj s poukazom na ním prijaté právne závery a zároveň musí odôvodniť, prečo neprihliadol na ostatné skutočnosti a dôkazy, ktoré počas konania vyšli najavo. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu 4 Cdo 11/2010 7 musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, ţe rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých skutkových záverov súd vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých výpovedí svedkov vychádzal, z ktorých vyvodil skutkové zistenia odlišné od zistení, z ktorých vychádzal súd prvého stupňa a vôbec nie je právne odôvodnené (čo i len v jednom závere), ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nemá náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. je potom nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá moţnosť konať pred súdom, nakoľko nemá moţnosť v dovolacom konaní náleţite argumentovať. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Hoci judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, moţno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v písm. a/ aţ f/.
3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môţe odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
2 O.s.p. súd nie je viazaný rozsahom odvolania len v prípadoch taxatívne vymenovaných v písm. a/ aţ d/. V preskúmavanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky zo spisu zistil, ţe proti rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie ţalovaná, v ktorom odvolaní nenamietala nezrozumiteľnosť výzvy ani nespochybnila, ţe by ţalobkyňa v nej dostatočne neuviedla, akým spôsobom prešla sporná nehnuteľnosť do vlastníctva štátu (ktorú skutočnosť nespochybňovala ani počas konania a ktorá vyplývala zo zápisu v PKV), avšak namietala, ţe k prechodu vlastníctva na štát nedošlo odňatím bez náhrady, nakoľko je presvedčená a z počutia vie, ţe náhrada za spornú nehnuteľnosť vyplatená bola. Namietala tak, ţe ţalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala odňatie spornej nehnuteľnosti bez náhrady. Zároveň namietala, ţe v predmetnej veci ide o nehnuteľnosť, ku ktorej sa vlastníctvo
b/ a d/ zákona č. 161/2005 Z.z. nenavracia. Podaného odvolania sa pridrţiavala v celom rozsahu aj na pojednávaní pred odvolacím súdom. Spornou skutočnosťou v predmetnej veci medzi účastníkmi konania tak bola otázka, či došlo k odňatiu spornej nehnuteľnosti
161/2005 Z.z. bez náhrady a otázka, či ide o nehnuteľnosť, ku ktorej sa vlastníctvo nenavracia. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania výzvou z č.l. 7, odpovede ţalovanej z č.l. 37, doplnenia údajov z č.l. 38 a výzvy ţalovanej 4 Cdo 11/2010 9 z č.l. 39 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu v napadnutej časti zamietol z toho dôvodu, ţe písomná výzva, ktorou si ţalobkyňa ako oprávnená osoba uplatnila právo na navrátenie vlastníctva k spornej nehnuteľnosti voči ţalovanej ako povinnej osobe, nebola zrozumiteľná, keď ţalobkyňa spornú nehnuteľnosť neoznačila aj číslom parcely a jej výmerou, resp. aspoň priloţením PKV k písomnej výzve a neuviedla, akým spôsobom prešla predmetná nehnuteľnosť do vlastníctva štátu. Odvolací súd tak za spornú skutočnosť medzi účastníkmi konania povaţoval otázku splnenia všetkých náleţitostí písomnej výzvy. Odvolací súd sa dôsledne neriadil § 212 ods. 1 O.s.p.,
ktorého je viazaný dôvodmi vymedzenými v odvolaní, čo znamená, ţe na iné pochybenie súdu prvého stupňa, ktoré by inak mohlo byť zákonným dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadnuť nemôţe, aj keby takéto porušenie zistil. Odvolací súd môţe pri svojom rozhodnutí prihliadať iba na dôvody odvolania, ktoré boli uvedené v odvolacej lehote (okrem tých, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti). V preskúmavanej veci z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu navyše vyplýva, ţe sa dôvodmi odvolania namietanými ţalovanou vôbec nezaoberal. Skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesnej vade
f/ O.s.p., ale najmä inej vade
2 písm. b/ O.s.p., je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne. V ďalšom konaní bude úlohou odvolacieho súdu zaoberať sa a vysporiadať sa s dôvodmi odvolania ţalovanej, teda či sporná nehnuteľnosť bola ţalobkyni odňatá bez náhrady, resp. na ktorej z účastníčok konania bolo dôkazné bremeno v tejto otázke a či v zmysle odvolania ţalovanej ide (nejde) o nehnuteľnosť, ku ktorej sa vlastníctvo nenavracia
161/2005 Z.z. Pokiaľ dovolateľka ako dovolací dôvod uvádza aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe napadnutý rozsudok vzhľadom na zistenú tzv. inú vadu konania nemohol (a vzhľadom na vyššie uvedené ani nebolo potrebné)v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, avšak povaţuje za potrebné poukázať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 7. júla 2010 č.k. I. ÚS 12/2010-47,
ktorého, Ratio legis v prípade aplikovaného zákona č. 161/2005 Z.z. je výslovne vymedzený v samotnom texte zákona č. 282/1993 Z.z., 4 Cdo 11/2010 10 na ktorý zákon č. 161/2005 Z.z. nadväzuje a spočíva v sledovaní zmiernenia následkov niektorých majetkových krívd (ako i porušenia základných práv), ku ktorým došlo voči cirkvám a náboţenským spoločenstvám v dobe totality. V prípade písomnej výzvy
1 zákona č. 161/2005 Z.z. nemoţno ustúpiť od poţiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu ako podmienky jej platnosti v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka. Avšak vzhľadom na to, ţe v tomto ustanovení nie je bliţšie vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej náleţitosti, potom sa stanovenie minimálnych kritérií pre jej určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým pravidlom, ktorý sleduje naplnenie účelu zákona. Stanovenie minimálnych kritérií pre určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky a rovnako je na mieste neopomenúť a prihliadať na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu oprávnenej a povinnej osoby.
názoru ústavného súdu nemoţno pri výzve oprávnenej osoby
1 zákona č. 161/2005 Z.z. ustúpiť od poţiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje reštitučný nárok a uvedenia dôvodu, o ktorý ho opiera.
ústavného súdu na splnenie poţiadavky určitosti výzvy poţiadavka minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatnila reštitučný nárok, bola splnená označením príslušnej PKV a katastrálneho územia. Označenie nehnuteľnosti v menšom rozsahu, ako to urobila ţalobkyňa vo svojej výzve, teda bez označenia PKV a katastrálneho územia, by uţ nemohlo spĺňať poţiadavku minimálnej konkretizácie nehnuteľností.
názoru ústavného súdu poţadovanie ďalších náleţitostí výzvy pre jej určitosť a platnosť vychádza z reštriktívneho a formalistického výkladu zákona č. 161/2005 Z.z., ktorým opomína naplnenie účelu reštitúcií cirkevného majetku. V preskúmavanej veci je zo spisu zrejmé, ţe ţalobkyňa vo výzve špecifikovala spornú nehnuteľnosť číslom PKV a katastrálnym územím a vo výzve uviedla, ţe nehnuteľnosti zapísané v uvedenej PKV prešli do vlastníctva štátu na základe dôvodu uvedeného v § 3 zákona č. 161/2005 Z.z., čo osvedčuje zápis v časti B pripojenej PKV ako verejnej listiny. Dovolací súd z dôvodov vyššie uvedených zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). 4 Cdo 11/2010 11 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 27. februára 2012 JUDr. Ľubor Šebo, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.