← Slovensko

30 538,41 eur s prísl.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Obo/31/2014 Identifikačné číslo spisu: 6011899760 Dátum vydania rozhodnutia: 22.06.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Priecelová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:6011899760.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Mederovej a členov senátu JUDr. Lenky Praženkovej a JUDr. Andrey Moravčíkovej v právnej veci žalobcu: Q. I., XX XXX E. - N., X., zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Vevurkom, Štefánikova 269/24, 029 01 Námestovo, proti žalovanému: Q.. A. B., R. XXX/X, XXX XX Y., zastúpený advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Radlinského 1718, 026 01 Dolný Kubín o zaplatenie 30 538,41 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica z

  1. marca 2014, č. k. 26Cb/1/2011-495, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 26Cb/1/2011-495 zo dňa
  2. marca 2014 p o t v r d z u j e. Odôvodnenie Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „súd prvého stupňa") napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu. V ďalšom výroku uviedol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Z odôvodnenia vyplýva, že žalobca 1/ POMA Intl., 6 rue des Renaudes, 750 17 Paríž a žalobca 2/ PALMER. International, Paríž, pôvodne označený v žalobe na začatie konania, si uplatnili proti žalovanému právo na zaplatenie sumy 30 538,41 eur (920 000 Sk) s 18% úrokom z omeškania. V žalobe uviedli, že žalobca 1/ a žalobca 2/, ktorých majiteľom a zástupcom je Q., dodali žalovanému na základe zmluvy medzi žalobcom 1/ a žalovaným z
  3. decembra 1990, 36 kusov mikropočítačov podľa špecifikácie Výskumného ústavu spojov, Praha. Tvrdili, že kúpna cena bola dohodnutá v zmluve, na sumu 3 420 000 Kčs, z ktorej žalovaný zaplatil žalobcovi za dodávku, ktorá bola splnená príchodom na československú vyclievaciu colnicu len 82 984,80 eur tak, že 49 790,88 eur na príkaz pána I. zaplatil k rukám Q.. K. L. a ďalších 33 193,92 eur na účet Slovenskej sporiteľne Žilina. Ďalej tvrdili, že žalovaný uznal dňa
  4. augusta 1993 pohľadávku za 36 kusov mikropočítačov, teda sumu 113 523,20 eur, z ktorej žalovaný zaplatil 82 984,80 eur a zvyšná čiastka 30 538,41 eur zostala predmetom sporu. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe potvrdil, že dodávka počítačov sa uskutočnila na základe hospodárskej zmluvy uzavretej medzi žalobcom 1/ a žalovaným dňa
  5. decembra 1990 podľa špecifikácie VÚS Praha a dodanej vzorke, ktorá pozostávala z dvoch dodaných počítačov PALMER dodaných spoločnosťou EUROPE CONSEIL. Žalobca 1/ sa zaviazal v doložke k zmluve uhradiť dlžné sumy tejto spoločnosti za počítače a zaistiť údržbu a uhradiť províziu za dovoz a používanie počítačov. Špecifikáciou boli dohodnuté technické údaje a parametre počítačov, ktoré spĺňali iba počítače dodané ako vzorka, no tiež neobsahovali operačný systém. Ostatné počítače boli dodané s monitormi Herkules, čo je nižšia technická trieda, súčasti počítačov neobsahovali výrobné čísla, názvy výrobcov a nedosahovali požadovanú kvalitu, ani operačný systém, bez ktorého nie je možné počítač užívať. Voči žalovanému boli uplatnené reklamácie pre vady tovaru s nárokom na zaplatenie majetkových sankcií a žalobca napriek svojej povinnosti v hospodárskej zmluve vady neodstránil. Žalovaný si vzhľadom na uvedené skutočnosti započítal žalovanú sumu ako nárok na zľavu z kúpnej ceny a náhradu škody spôsobenej vadami tovaru. Ďalej vzniesol námietku premlčania, pretože žalobcovia sa svojho plnenia mohli domáhať na súde najneskôr
  6. decembra
  7. Pohľadávku, ktorú žalovaný čo do dôvodu a výšky písomne
  8. augusta 1993 v sume 33 193,92 eur a túto uhradil
  9. augusta 1999 na účet vedený v Slovenskej štátnej sporiteľni a sumu 16 596,96 eur na účet, ktorý patril Q. I.. V prípade, že by súd neprihliadol na námietku premlčania tvrdil, že pohľadávku, ktorú žalovaný
  10. augusta 1993 písomne čo do dôvodu a výšky v sume 33 193,92 eur uznal, uhradil dňa
  11. augusta 1999 na účet vedený v SLŠP a sumu 16 596,96 eur na účet, ktorý patril IG.. Navrhol preukázať skutočnosť, že
  12. augusta 1993 v Námestove došlo medzi účastníkmi k pokonávke v znení, že žalovaný zaplatí 33 193,92 eur, žalobca prevezme všetky záväzky voči zahraničným dodávateľom, čím sú ich vzájomné pohľadávky a záväzky, dovtedy sporné a spochybnené, urovnané. V priebehu konania žalobca 2/ vzal žalobu v celom rozsahu späť a po súhlase žalovaného súd konanie v tejto časti zastavil. Súčasne žalobca 1/ žiadal zaplatenie úroku z omeškania len vo výške 5 % ročne od podania žaloby. Preto predmetom sporu ostalo právo žalobcu 1/ proti žalovanému na zaplatenie 30 538,41 eur s 5 % úrokom z omeškania od
  13. decembra
  14. V priebehu konania žalobca 1/ ako právnická osoba zapísaná v obchodnom registri cudzieho štátu bol z registra vymazaný dňom
  15. mája
  16. Súd prvého stupňa v rámci skúmania splnenia podmienok konania ohľadne spôsobilosti účastníkov konania výzvou z
  17. januára 2003 opakovanou
  18. apríla 2003 a
  19. júla 2003 vyzval K.. I. G., aby tieto skutočnosti preukázal. Uvedený právny zástupca pôvodného žalobcu 1/ dňa
  20. októbra 2003 oznámil, že žalobca zmluvou o postúpení pohľadávky z
  21. mája 1997 postúpil svoju pohľadávku proti žalovanému a zároveň podal návrh, aby súd pripustil, aby do konania namiesto pôvodného žalobcu vstúpil pán Q. I., bytom XX XXX E., Francúzsko. a aby z konania na strane žalobcu vystúpila spoločnosť POMA Intl. 6 rue des Renaudes, Paríž, Francúzsko. Súčasne priložil súhlas Q. I. so vstupom do konania na strane žalobcu a pripojil plnú moc udelenú mu vedenou osobou z
  22. septembra
  23. Súd návrhu vyhovel a vstup Q. I. do konania namiesto pôvodného žalobcu pripustil. Súd prvého stupňa v odôvodnení konštatoval, že v konaní nebolo sporné dodanie a prevzatie tovaru na základe zmluvy z
  24. decembra 1990 uzavretej medzi firmou POMA Intl., Paríž a žalovaným. Na začiatku žalovaný zmluvu nespochybňoval a jej platnosť nenamietal, rovnako nenamietal výšku dohodnutej kúpnej ceny, namietal len vadnosť dodávky a z tohto dôvodu podľa § 413 ods. 2 zákona č. 101/1963 Z. z., žalovanú sumu si započítal ako nárok na zľavu z kúpnej ceny a náhradu škody spôsobenej vadami tovaru. Žalovaný začal namietať neplatnosť zmluvy z
  25. decembra 1990 z dôvodu nedostatku právnej subjektivity na strane žalobcu ku dňu podpisu zmluvy, pretože pôvodný žalobca POMA Intl. podľa výpisu z obchodného registra Obchodného súdu Paríž vznikol
  26. decembra 1990, ale svoju činnosť začal vykonávať až
  27. júna
  28. V tejto súvislosti súd konštatoval, že v čase uzavretia predmetnej zmluvy firma POMA Intl. existovala a to vyplýva z výpisu obchodného a podnikového registra Obchodného súdu v Paríži z
  29. januára 1996 a mala aj právnu subjektivitu. Skutočnosť, že začala vykonávať činnosť
  30. júna 1991 sama o sebe nemá vplyv na platnosť zmluvy. Súd zmluvu z
  31. decembra 1990 považoval za platný právny úkon, pretože je dostatočne určitá, je v nej obsiahnutá zhoda vôle strán o podstatných podmienkach dodávky 36 kusov mikropočítačov v určenej cene 3 420 000 Kčs podľa objednávky VÚS, s tým, že žalovaný uznal francúzskej firme plné právo a majetok na túto sumu. Podľa takto uzavretej zmluvy sa zmluvné strany aj správali, obchod zrealizovali dodaním tovaru pre VÚS do miesta určenia, žalobca splnil svoju povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu v súlade § 276 ods. 1 zák. č. 101/1963 Z. z. (Zákonník medzinárodného obchodu), voči žalovanému, preto mu vzniklo právo na zaplatenie dohodnutej kúpnej ceny a žalovanému povinnosť podľa § 276 ods. 1 v spojení s § 339 a § 340 ods. 1 Zákonníka medzinárodného obchodu, zaplatiť žalobcovi celú dohodnutú kúpnu cenu. Žalovaný potvrdil v konaní, že VÚS mu za túto dodávku zaplatil 113 523,20 eur. Zo správania žalovaného vyplýva, že svoju povinnosť nepopieral a zvyšok dohodnutej kúpnej ceny odmietol uhradiť len z dôvodu vád tovaru a preto zvyšok kúpnej ceny si chcel započítať na zľavu z kúpnej ceny a za náhradu škody. Námietku premlčania súd nepovažoval za dôvodnú s poukazom na § 79 ods. 1, § 82, § 225 ods. 1, 2 Zákonníka medzinárodného obchodu. Po predložení zmluvy o postúpení pohľadávky žalovaný spochybnil jej pravosť a pravdivosť. Namietal, že zmluva bola antidatovaná. V tejto súvislosti zdôraznil, že pôvodný žalobca do zániku spoločnosti t. j. do
  32. mája 1998 zmluvu o postúpení s dátumom
  33. mája 1997 súdu nepredložil, napriek tomu, že pôvodného žalobcu reprezentovala osoba Q., ktorá je terajším žalobcom. Preto má pochybnosti o tom, kedy bola predmetná listina z časového hľadiska vyhotovená a navrhol vykonať dokazovanie predložením originálu zmluvy o postúpení pohľadávok na zistenie tejto rozhodujúcej skutočnosti. Podľa názoru súdu, vážne a dôvodné pochybnosti o tom, kedy skutočne bola zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá vzbudzuje skutočnosť, že pôvodný žalobca v konaní súdu nepredložil predmetnú listinu do zániku jeho spoločnosti, hoci o listine vedel, nakoľko zmluvu o postúpení pohľadávky z
  34. mája 1997 na postupcu, aj postupníka uzavrel Q. a na základe tejto právnej skutočnosti, ktorá nastala po začatí konania v primeranej lehote nepodal návrh na zámenu účastníkov na strane žalobcu a nechal súd ďalej konať a vo veci rozhodnúť napriek tomu, že mal vedomosť o strate jeho aktívnej vecnej legitimácie v danej veci. Terajší žalobca relevantnú listinu súdu predložil až po zrušujúcom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  35. novembra 2002, ktorý rovnako ako pôvodný žalobca o predmetnej listine musel vedieť, rovnako vedel aj o prebiehajúcom konaní a bezprostredne po uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávky nepodal návrh konajúcemu súdu na zámenu účastníka na strane žalobcu. Pochybnosti o pravosti a pravdivosti listiny vznikajú aj vzhľadom na personálne prepojenie medzi pôvodným a terajším žalobcom. K.. I. G., právny zástupca pôvodného a terajšieho žalobcu podaním doručeným súdu
  36. septembra 2003 súdu oznámil, že pôvodný žalobca bol vymazaný z obchodného registra v Paríži a zmluvou o postúpení pohľadávky z
  37. apríla 1998 postúpil pohľadávku voči žalovanému na postupníka - fyzickú osobu L., bytom P. nám. XXX/X, W. a súdu navrhol postup podľa § 92 ods. 2 O. s. p. Žalobca až po uplynutí ôsmich rokov od uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky a uplynutí siedmich rokov od zániku pôvodného žalobcu prostredníctvom právneho zástupcu navrhol súdu postup podľa § 92 ods. 2 O. s. p. a predložil predmetnú zmluvu. Súd prvého stupňa s poukázaním na ust. § 125 veta 1 O. s. p. konštatoval, že medzi najbežnejšie dôkazné prostriedky patrí aj listina, za ktorú sa na účely občianskeho súdneho konania považuje písomný prejav v jazykovej forme spôsobilý na vykonanie dôkazu, spôsobom predpokladaným v Občianskom súdnom poriadku. Pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny, alebo odpis či fotokópiu. Od spôsobilosti listiny byť dôkazným prostriedkom však treba odlišovať spôsob vykonania dôkazov listinou súdom a posudzovanie pravosti a pravdivosti listiny. Pravosťou a pravdivosťou listiny sa súd zaoberá v rámci hodnotenia dôkazov v zmysle § 132 O. s. p., t. j. v rámci činnosti, pri ktorej súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada starostlivo na to, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. V prípade vykonania dôkazu fotokópiou listiny možno len zvážiť jeho dôkaznú silu, dôkazné bremeno v spore má predovšetkým žalobca. Splnenie dôkaznej povinnosti podľa § 120 ods. 1 O. s. p. neznamená unesenie dôkazného bremena. Procesná strana môže splniť dôkaznú povinnosť, avšak ak ju splní len tak, že to nevedie k preukázaniu jej tvrdení, resp. splní ju bez náležitej procesnej pozornosti, dôkazné bremeno neuniesla. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje toho účastníka, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze, keďže neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti. V posudzovanom prípade povinnosťou žalobcu, ktorý z predmetnej listiny pre seba vyvodzuje priaznivé právne následky v súvislosti s pochybnením listiny žalovaným bolo navrhnúť dôkaz, ktorým by iným spôsobom, ako listinným dôkazom hodnoverne potvrdil jej pravdivosť a pravosť v súvislosti s jej dátumom. Žalobca však v priebehu konania taký návrh nepodal. Z uvedeného vyplýva, že z vykonaného dokazovania súd nemal preukázané, či skutočne vznikol medzi pôvodným žalobcom a terajším žalobcom platne právny vzťah z listiny ( zmluvy o postúpení pohľadávky z
  38. mája 1997 ) z ktorej terajší žalobca odôvodňuje svoj uplatnený nárok. Zároveň poznamenal, že znalecké dokazovanie pre posúdenie pravosti a pravdivosti spornej listiny nenariadil z dôvodu, že súdom oslovená znalkyňa z Kriminalisticko expertízneho ústavu PZ Bratislava sa vyjadrila v tom smere, že podľa konkrétneho dôkazného prostriedku nie je dosť dobre možné predpokladať určenie jednoznačného záveru o pravosti a pravdivosti listiny. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nepredložil a neoznačil žiadne relevantné dôkazy, ktorými by preukázal pravosť a pravdivosť zmluvy o postúpení pohľadávky z
  39. mája 1997, neuniesol dôkazné bremeno a preto súd žalobu zamietol. O trovách konania nerozhodol s poukázaním na ust. § 151 ods. 3 O. s. p. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca s poukázaním na existenciu odvolacích dôvodov v zmysle § 205 ods. 1, 2 písm. c/, d/, f/ O. s. p. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobe vyhovel v celom rozsahu, v prípade napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal predovšetkým na nesprávnosť rozsudku a vytkol súdu prvého stupňa, že neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe už vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal záver súdu, že je spochybnená pravosť a pravdivosť zmluvy o postúpení pohľadávky z
  40. mája 1997 na základe ktorej malo dôjsť k postúpeniu uplatneného nároku v predmetnom spore z pôvodného žalobcu na terajšieho žalobcu. Na takýto záver súdu niet v spise opory. Na platnosť postúpenia pohľadávky nie je potrebný súhlas dlžníka, musí však byť o postúpení vyrozumený. Povinnosť oznámiť dlžníkovi postúpenie pohľadávky sa ukladá pôvodnému veriteľovi (postupcovi) a to bez zbytočného odkladu. Ak pôvodný veriteľ opomenie splnenie oznamovacej povinnosti, môže nový veriteľ privodiť účinnosť postúpenia pohľadávky voči dlžníkovi tým, že preukáže postúpenie pohľadávky. Je pravdou, že v danom prípade pôvodný veriteľ žalovanému neoznámil postúpenie pohľadávky, avšak postupník (nový veriteľ) preukázal postúpenie pohľadávky zmluvou o postúpení pohľadávky z
  41. mája 1997, ktorá má písomnú formu. Preukázaním postúpenia pohľadávky vznikli právne účinky postúpenia aj voči žalovanému a jeho povinnosť plniť novému žalobcovi. Samotná skutočnosť, že žalobca súdu nepredložil originál zmluvy, nemôže mať vplyv na posúdenie pravdivosti a pravosti. Poukázal pritom na fakt, že v súdnom spise sa nachádza overená fotokópia, ku ktorej bol vykonaný preklad súdnym prekladateľom. V konaní nebol produkovaný žiadny dôkaz, ktorým by bolo preukázateľne možné posúdiť zmluvu o postúpení pohľadávky za antidatovanú. Samotná skutočnosť, že žalobca túto listinu predložil po uplynutí určitého časového odstupu nemá vplyv na jej pravosť a pravdivosť. Žalobca v konaní označil dôkazy, prostredníctvom ktorých preukázal dôvodnosť svojho uplatneného nároku riadne, z čoho možno konštatovať, že žalobca dôkazné bremeno v konaní uniesol, pričom poukázal na predchádzajúce rozhodnutia vydané v tejto veci, ako aj na rozhodnutie o zámene účastníka na strane žalobcu. Z vykonaného dokazovania je nesporne preukázané, že uplatnený návrh žalobcu je v celom rozsahu dôvodný a na závery súdu o tom, že zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá medzi pôvodným žalobcom a terajším žalobcom nie je hodnoverná, niet opory. V konečnom dôsledku sám súd v závere napadnutého rozhodnutia konštatuje, že v danom prípade vykonaním znaleckého skúmania listiny nie je možné pre určenie jednoznačného záveru o pravosti a pravdivosti listiny. Dôvodom spochybnenia pravosti a pravdivosti listiny nemôže byť len tá skutočnosť, že žalobca zmluvu nepredložil súdu bez meškania. Táto povinnosť žalobcovi nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia. Súd pochybil, keď predmetnú listinu vyhodnotil ako spornú. Žalobca navrhol v konaní vykonať dôkaz, výsluch znalkyne - prekladateľky, ktorá listinu úradne overovala a ktorá mala originál predmetnej zmluvy. Žalobca je presvedčený, že dôkazné bremeno v konaní uniesol a preukázal vznik splatnej pohľadávky voči žalovanému. Podľa § 524 a nasl. OZ postúpenie pohľadávky zakladá nový záväzok len medzi postupníkom a postupcom. Obsah pôvodného záväzku sa postúpením nemení a samotným uzavretím zmluvy o postúpení sa nemení ani postavenie dlžníka. Jeho postavenie sa mení až tým, že mu postúpenie postupca alebo postupník oznámi. Nemení sa nič na jeho povinnosti dlh splatiť. K splatnosti postúpenia pohľadávky sa nevyžaduje súhlas dlžníka. Zmluva o postúpení pohľadávky je súkromnou listinou pre posúdenie súkromnej listiny ako dôkazného prostriedku je významná jej pravosť a pravdivosť. Listina je pravá ak pochádza od jej vystaviteľa a tiež je ním podpísaná. Táto skutočnosť nebola v konaní vyvrátená ani spochybnená. Skutočnosť, že listina je pravá, teda nie je sfalšovaná alebo pozmenená dokazuje, že vystaviteľ prejavil vôľu obsahu v listine zachytenom, prípadne vykonal prehlásenie v listine obsiahnuté. Originál zmluvy z
  42. mája 1997 bol poskytnutý znalkyni, súdnej prekladateľke, ktorá vyhotovila jeho preklad z francúzskeho do slovenského jazyka a je založený v súdnom spise. Žalovaný v konaní len účelovo spochybňoval pravosť predmetnej listiny, ale pre podporu svojich tvrdení nepredložil súdu žiadny dôkaz. Zo správania sa žalovaného je nepochybné, že v rámci celého konania sa snažil súd neúspešne presvedčiť o nedôvodnosti uplatneného nároku žalobcu, jednak spochybňovaním nároku ako takého, zánikom tohto nároku, premlčaním a podobne. Bolo preto na mieste, aby súd skúmal a zaoberal sa námietkou žalovaného, spochybňujúcou pravosť a pravdivosť zmluvy o postúpení pohľadávky s poukazom na všetky doposiaľ neúspešné a účelové argumentácie žalovaného s cieľom vyhnúť sa plneniu povinnosti voči žalobcovi. Táto úvaha súdu absentuje, pričom podľa názoru žalobcu je dôležitá z hľadiska posúdenia pochybností týkajúcich sa pravosti a pravdivosti zmluvy. Žalobca nesúhlasí s tým, že formálne popretie pravdivosti a pravosti obsahov súkromnej listiny nepostačí na to, aby bol účastník konania, ktorý ju predložil, opätovne zaťažený dôkaznou povinnosťou a pravdivosť obsahu súkromnej listiny, ktorá už sama o sebe poskytuje dôkaz o tvrdených skutočnostiach preukazoval ešte iným dôkazom. V prípade, že žalovaný v konaní popieral pravdivosť obsahu súkromnej listiny, mal súdu podrobne odôvodniť a vysvetliť, že obsah listiny nie je pravdivý a z akých dôvodov sa odchyľuje od skutočnosti. Tvrdenie uvedené v odôvodnení rozhodnutia o tom, že vzniká vážne podozrenie, že zmluva bola vyhotovená dodatočne po zániku pôvodného žalobcu, nebolo podložené žiadnym dôkazom. Navrhovateľ navrhol vykonanie dôkazu výsluchu tlmočníčky, ktorá mala originál zmluvy o postúpení pohľadávok k dispozícii pri vyhotovovaní úradného prekladu, ale súd navrhnutý dôkaz nevykonal a bližšie nešpecifikoval dôvody, pre ktoré vykonanie dôkazu zamietol. Nevykonanie dôkazov môže mať za následok neúplnosť skutkových zistení vedúcich k vydaniu nesprávneho rozhodnutia. Súdu možno vytknúť, že nevyhovel návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom súdnej znalkyne - prekladateľky, ktorý bol navrhnutý za účelom náležitého zistenia skutkového stavu, kedy tlmočníčka sa mala vyjadriť ku skutočnosti, či vykonávala preklad z originálu listiny. V zmysle vyššie uvedených skutočností a absencie dôkazov, ktoré by reálne potvrdzovali alebo spochybňovali pravosť a pravdivosť zmluvy o postúpení pohľadávky z
  43. mája 1997, z ktorej žalobca odvodzuje svoju aktívnu legitimáciu v konaní, nie je možné sa stotožniť so záverom súdu, ktorý na základe špekulácie a nepotvrdených faktov rozhodol tak, že žalobu zamietol. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie náležitým a presvedčivým spôsobom aj odôvodnil. Námietky žalobcu vedené v odvolaní nie sú dôvodné a vo svojom súhrne nezakladajú dôvod na žalobcom navrhované zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie. Poukázal na účelové tvrdenie žalobcu s cieľom spochybniť správny záver súdu prvého stupňa o tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu platného právneho vzťahu medzi pôvodným žalobcom a súčasným žalobcom na základe zmluvy o postúpení pohľadávky, z ktorej žalobca odôvodňuje svoj uplatnený nárok. Opätovne zdôraznil, že pôvodný žalobca nedoložil žiadnu listinu preukazujúcu existenciu zmluvy o postúpení pohľadávky, ani žiadne oznámenie o postúpení pohľadávky a žalobca ako postupník do spisu predkladal len neoverenú fotokópiu listiny. Pravosť listiny bola kvalifikovane spochybňovaná zo strany žalovaného už v základnom konaní, pričom dôkazné bremeno na preukázanie pravosti bolo na žalobcovi. Bolo jeho povinnosťou doložiť súdu originál zmluvy o postúpení pohľadávky. V súvislosti s dokazovaním listinou uviedol, že u súkromných listín neplatí právna domnienka pravosti či správnosti listiny a oslabenie jej dôkaznej sily je možné dosiahnuť už jej jednoduchým popretím. Pri súkromnej listine súd skúma jej pravdivosť i pravosť. Pokiaľ žalobca do konania nepredložil originál zmluvy o postúpení pohľadávky z
  44. mája 1997, nesplnil si svoju edičnú povinnosť v zmysle § 129 O. s. p. a zároveň neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu dôvodnosti podanej žaloby. K tvrdeniu žalobcu o tom, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, keď nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz výsluchom tlmočníčky PhDr. Dušany Vavríkovej, žalovaný uviedol, že toto neobstojí, nakoľko ani výsluch tlmočníčky by neodstránil skutočnosť nesplnenia edičnej povinnosti žalobcu v zmysle § 129 O. s. p. vo vzťahu k predloženiu originálu zmluvy o postúpení pohľadávky. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že ak by bolo pravdivé tvrdenie žalobcu o tom, že žalobca tlmočníčke v čase vyhotovenia prekladu predložil originál zmluvy o postúpení pohľadávky, potom žalobca bezdôvodne a úmyselne nerešpektoval opakované výzvy súdu prvého stupňa a žalovaného na predloženie originálu zmluvy o postúpení pohľadávky do konania a týmto konaním sa dobrovoľne vystavil riziku nepreukázania svojho tvrdenia ohľadom postúpenia pohľadávky, ktoré tvorí predmet sporu. Súd preto postupoval správne, keď zamietol návrh žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom tlmočníčky. Navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal vec v rozsahu podľa § 212 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a zistil, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Odvolací súd poukazuje na správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje ( § 219 ods. 2 O. s. p. ) a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v nadväznosti na odvolacie námietky žalobcu dopĺňa nasledovné : Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania je zaplatenie časti kúpnej ceny tovaru podľa kúpnej zmluvy uzavretej medzi zahraničnou spoločnosťou POMA Intl., 6 rue des Renaudes, Paríž ( ďalej POMA Paríž) a žalovaným. Žalobca vecnú legitimáciu v konaní odôvodňuje nadobudnutím pohľadávky od spoločnosti POMA Paríž na základe zmluvy o postúpení predmetnej pohľadávky z
  46. 1997, ktorú podpísal za obe strany a kópiu ktorej predložil súdu po zániku spoločnosti POMA Paríž (11.
  47. 1998) až na opakované výzvy súdu listom z
  50. V prílohe predchádzajúceho listu z
  52. 2003 predložil inú zmluvu z
  54. 1998 o postúpení rovnakej pohľadávky, uzavretej medzi postupcom POMA Paríž a postupníkom L. bytom v Olomouci. Žalovaný v súvislosti s uvedeným postupom žalobcu v konaní spochybnil dátum uzavretia zmluvy a tvrdil, že do zániku spoločnosti POMA Paríž nebola predmetná pohľadávka na žalobcu postúpená a predložená zmluva je antidatovaná. Súd prvého stupňa vychádzajúc z usmernenia odvolacieho súdu uvedeného v dôvodoch predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia, zaoberal sa základnou námietkou žalovaného o antidatovaní postúpenia pohľadávky konateľovi následne z registra vymazanej spoločnosti POMA Paríž. Na základe vykonaného dokazovania dospel ku skutkovému záveru, že zmluva o postúpení pohľadávky z
  56. 1997 bola vyhotovená dodatočne po zámiku pôvodného žalobcu POMA Paríž, z čoho vyvodil právny záver že žalobca nenadobudol pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania. Uvedený právny záver je v súlade so skutkovým stavom zisteným z vykonaných dôkazov, ktoré súd hodnotil jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca nepreukázal nadobudnutie pohľadávky, ktorá je predmetom konania pred zánikom spoločnosti POMA Paríž. Okrem fotokópie zmluvy o postúpení pohľadávky žalobca nenavrhol a nepredložil súdu iný dôkaz o skutočnosti, že uvedená zmluva, podpísaná za obe strany jednou osobou - žalobcom, bola skutočne uzavretá
  58. 1997 pred zánikom spoločnosti POMA Paríž. Uvedenú tvrdenú skutočnosť spochybnilo samotné správanie sa právneho predchodcu žalobcu aj žalobcu v priebehu súdneho konania v súvislosti s oznámením právnej skutočnosti, na základe ktorej došlo k zmene účastníka a s tvrdením žalobcu je v rozpore aj ďalší listinný dôkaz predložený žalobcom, a to zmluva o postúpení rovnakej pohľadávky spoločnosťou POMA Paríž na fyzickú osobu L. N. z
  61. Na základe už vykonaných dôkazov dospel súd k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil, a preto odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p. nie je daný. Odvolateľ v odvolaní predovšetkým namietal, že súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, čo možno považovať za prípustný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Odvolaciu námietku, týkajúcu sa nedostatočného zistenia skutkového stavu založil žalobca na tvrdení, že súd nevykonal na návrh žalobcu dokazovanie o existencii originálu zmluvy o postúpení pohľadávky z
  63. 1997, výsluchom svedkyne PhDr. Vavríkovej, prekladateľky z francúzskeho do slovenského jazyka, ktorá preložila uvedenú zmluvu. K uvedenej námietke žalobcu je potrebné zdôrazniť, že preklad zmluvy bol urobený dňa
  65. 2003, v čase, kedy postupca - spoločnosť POMA Paríž už neexistovala, a preto z hľadiska času uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky
  67. 1997 nie je právne významné zistenie skutočnosti, či prekladateľka mala k dispozícii dňa
  69. 2003 originál zmluvy alebo jej kópiu. Súd prvého stupňa vykonal dôkazy potrebné pre zistenie skutkového stavu veci, ktorý je dostatočným podkladom pre rozhodnutie, preto odvolaniu nemožno vyhovieť ani z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania v zmysle § 224 ods. 4 O. s. p. rozhodne súd prvého stupňa. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  70. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.