Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 10Sža/39/2015 Identifikačné číslo spisu: 1014200466 Dátum vydania rozhodnutia: 22.06.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Elena Berthotyová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1014200466.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: N. N., narodený dňa XX.XX.XXXX, indická štátna príslušnosť, zastúpený: JUDr. Miroslava Mittelmannová, advokát, Hurbanovo námestie 5, Bratislava, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2014/000700-004 zo dňa 10.01.2014, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/64/2014-38 zo dňa 24.06.2015, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie konanie p r e r u š u j e . Odôvodnenie I. Predmet konania Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia podľa § 250 j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2014/000700-004 zo dňa 10.01.2014, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie vydané Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda č. PPZ-HCP-BA8-495-009/2013-Ž zo dňa 10.10.2013, ktorým bola žalobcovi zamietnutá žiadosť o udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej republiky. V dôvodoch rozsudku uviedol, že s ohľadom na vymedzenie žalobných dôvodov mu pripadlo posúdiť, či žalobcovi bolo v konaní umožnené realizovať všetky zákonom garantované procesné práva a či vydané rozhodnutie nepredstavuje neprípustný zásah do práva žalobcu na rodinný život a práv jeho detí, ktoré sú slovenskými štátnymi občanmi. Poznamenal, že z rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov vyplýva, že dôvodom zamietnutia žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území SR bol bezpečnostný záujem SR. Podkladom pre toto rozhodnutia bola utajovaná informácia od Slovenskej informačnej služby č. p. 65/12-D-28-112/2013-S zo dňa 14.08.2013, ktorá je utajovanou skutočnosťou so stupňom utajenia „Dôverné“. Z administratívneho spisu nesporne vyplýva, že poverený policajt, ktorý vo veci rozhodoval, bol s touto utajovanou skutočnosťou oboznámený. Rovnako s ňou bol oboznámený aj konajúci senát Krajského súdu v Bratislave, ktorý si ju vyžiadal od Slovenskej informačnej služby. Konštatoval, že neoddeliteľnou vlastnosťou právneho štátu, ku ktorému sa Slovenská republika hlási (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR), je uplatňovanie princípov právnej istoty a spravodlivosti, s dôrazom na ochranu ústavne garantovaných práv a slobôd. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (I. ÚS 10/98, I. ÚS 54/02). Súčasťou práv na súdnu a inú právnu ochranu, ktorých podmienky a podrobnosti upravujú osobitné zákony, je aj právo účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR). Tomuto právu zodpovedá ústavná povinnosť súdu alebo iného orgánu s rozhodovacou právomocou umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý môže obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie (mutatis mutandis I. ÚS 75/96,1. ÚS 49/01). V súvislosti s posúdením námietky žalobcu, že nebol oboznámený s predmetnou utajovanou skutočnosťou, vychádzal z toho, že režim utajovaných skutočností upravuje zákon č. 215/2004 Z. z., ktorý vymedzuje jednak utajované skutočnosti a určuje okruh oprávnených osôb na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami. Oprávnenou osobou s osobitným postavením v rozsahu svojej funkcie je aj sudca (§ 34 ods. 1 písm.
- f)zákona č. 215/2004 Z. z.). Za oprávnenú osobu sa považuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie. Medzi týmito osobami je aj advokát, ktorému môže byť umožnené po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch porušenia, jednorazovo sa oboznámiť s utajovanými skutočnosťami (§ 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z.). Pokiaľ ide o utajovanú informáciu o žalobcovi obsiahnutú vo vyjadrení Slovenskej informačnej služby, jej pripojenie do administratívneho spisu podlieha špeciálnemu režimu ustanoveného citovaným zákonom, pričom nahliadnutie do tejto časti administratívneho spisu upravuje § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z. Ak o to oprávnená osoba požiada, je na zvážení príslušného orgánu, do pôsobnosti ktorého predmetná utajovaná skutočnosť patrí, aby žiadosť posúdil a vzhľadom na povahu utajovaných skutočností a na predmet konania určila rozsah jednorazového oboznámenia, majúc na zreteli ochranu záujmov, ktoré viedli k utajeniu predmetnej informácie (bezpečnosť SR, boj s terorizmom, odhaľovanie trestných činov, boj proti organizovanej kriminalite, ochrana utajených svedkov, agentov a podobne). Súd zvýraznil, že právna zástupkyňa žalobcu v správnom konaní nepožiadala o oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou, na základe ktorej bola žiadosť žalobcu o udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území SR zamietnutá. Po oboznámení sa s obsahom utajovanej písomnosti, ktorá bola senátu sprístupnená, považoval súd za nutné ozrejmiť, že utajované skutočnosti sa týkali nelegálnych aktivít žalobcu, za ktoré bol zatiaľ neprávoplatne odsúdený. Súdu nebol zrejmý vecný dôvod utajovania skutočností, ktoré sú niekoľko rokov predmetom činnosti orgánov činných v trestnom konaní, viedli k vzneseniu obvinenia žalobcovi, k podaniu obžaloby a k odsúdeniu žalobcu súdom prvého stupňa. Žalobca mal a stále má v trestnom konaní vytvorený náležitý priestor pre to, aby sa dostupnými procesnými prostriedkami bránil proti obvineniam z členstva v organizovanej skupine páchajúcej obzvlášť závažné zločiny prevádzačstva, pre ktoré je súdený. Preto uviedol, že nemožno konštatovať, že by v dôsledku neoboznámenia sa s utajovaným vyjadrením Slovenskej informačnej služby utrpel ujmu na svojich procesných právach v konaní o udelenie povolenia na trvalý pobyt na území SR, najmä na práve podať účinný opravný prostriedok proti rozhodnutiu založenému na predmetnej utajovanej skutočnosti. Ak by aj bola táto skutočnosť žalobcovi sprístupnená, nemalo by to žiadny vplyv na jeho práva účastníka správneho konania. Správnemu orgánu totiž v konaní o žiadosti o povolenie trvalého pobytu na území SR neprináleží posudzovať skutočnosti tvoriace predmet konania pred trestným súdom. K námietke žalobcu týkajúcej sa zásahu do práva na súkromný a rodinný život krajský súd uviedol, že prvostupňový správny orgán sa zaoberal aj rodinnou situáciou žalobcu a podmienky povolenia na pobyt žalobcu na území SR skúmal aj vo väzbe na ustanovenia č1. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v zmysle protokolov nadväzujúcich na tento dohovor. Podľa č1. 8 Dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie a štátny orgán, s výnimkou zákonom stanovených prípadov, nemôže do výkonu tohto práva zasahovať. Zásah do práva na súkromný a rodinný život sa však pripúšťa, ak sa tak stane na základe zákona a je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Krajský súd bol toho názoru, že správne orgány oboch stupňov správne vyhodnotili, že zásah do tohto práva je v prípade žalobcu nevyhnutný pre bezpečnosť SR a v záujme predchádzania zločinnosti, vychádzajúc predovšetkým zo záväzného vyjadrenia Slovenskej informačnej služby. O nevyhnutnosti zásahu svedčí aj vážnosť obvinení z trestnej činnosti, ktoré viedli k zatiaľ neprávoplatnému odsúdeniu žalobcu ako člena organizovanej skupiny pre zločin prevádzačstva. Za týchto okolností nemôže viesť k povoleniu na trvalý pobyt žalobcu na území SR ani uplatnenie zásady najlepšieho záujmu dieťaťa ustanovenej v Dohovore o právach dieťaťa, ktorej sa žalobca dovolal až v konaní pred súdom. Vzhľadom na uvedené dospel krajský súd po preskúmaní veci k záveru, že relevantné skutočnosti odôvodňujúce zamietnutie žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území SR v zmysle § 48 ods. 2 písm.
- b)zákona o pobyte cudzincov boli v konaní naplnené a preukázané a napadnutým rozhodnutím a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, nedošlo k nezákonnému zásahu do namietaných práv. Nakoľko žalobné námietky neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, postupoval súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a žalobu zamietol. II. Odvolanie žalobcu Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, podanie ktorého odôvodnil tým, že rozsudok krajského súdu považuje za nesprávny a nezákonný z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo vzťahu k dôvodu zamietnutia žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt na päť rokov na území Slovenskej republiky, ktorým je bezpečnostný záujem Slovenskej republiky namietal, že prvostupňový správny orgán ako aj druhostupňový správny orgán mu neumožnili v konaní o udelenie trvalého pobytu na päť rokov vyjadriť sa ku všetkým dôkazom tak, ako toto právo garantuje Ústava Slovenskej republiky v článku 48 ods. 2. Namietal, že v dôsledku v konaní použitých utajených skutočností súvisiacich s jeho údajnou nebezpečnosťou, nemal doposiaľ reálnu možnosť účinne brániť svoje práva a záujmy, nakoľko presne nevie, za čo konkrétne je považovaný za nebezpečného a teda vychádzajúc z tejto skutočnosti pred žalovaným správnym orgánom nemal prístup k účinnému opravnému prostriedku a nesprístupnením dôkazných prostriedkov mu bolo umožnené sa brániť len formálne, ale nie skutočne. Z odôvodnenia rozsudku súdu mal za zrejmé, že dôvodom pre zamietnutie jeho žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej republiky je jeho trestná činnosť, predovšetkým členstvo v organizovanej skupine, ktorá páchala trestnú činnosť prevádzačstva. V súvislosti s uvedeným zdôraznil, že v čase vyhlásenia rozsudku nebol právoplatne odsúdený za trestný čin prevádzačstva. Mal preto za to, že krajský súd mal v tomto štádiu (neprávoplatné odsúdenie) povinnosť aplikovať prezumpciu neviny. Žalovaný správny orgán, prvostupňový správny orgán a rovnako aj krajský súd použili ako podklad pre svoje rozhodnutia trestné stíhanie žalobcu za trestný čin prevádzačstva. Ak bol krajský súd toho názoru, že „súdu nie je zrejmý vecný dôvod utajovania skutočností, ktoré sú niekoľko rokov predmetom činnosti orgánov činných v trestnom konaní, mal teda za to, že neexistuje opodstatnený dôvod utajovania tejto skutočnosti. Krajský súd v podstate informoval žalobcu o tom, z akých dôvodov sa považuje za nebezpečného pre bezpečnosť SR. Ak si bol skutočne istý tým, že neexistoval vecný dôvod na utajenie tejto skutočnosti mal urobiť všetko preto, aby sa žalobca mohol pred súdom účinne brániť. Tým, že žalobca nebol informovaný o vykonávanom dôkaze žalovaným, bolo porušené právo žalobcu na účinný opravný prostriedok a spravodlivý súdny proces. Ak by žalobca mal túto informáciu v predstihu k dispozícii, mohol na súde účinnejšie hájiť svoje práva a oprávnené záujmy. Žalobca síce mohol podať na Krajský súd v Bratislave žalobu a žiadať súd o preskúmanie rozhodnutia, čo aj urobil, avšak toto svoje právo na účinný opravný prostriedok a spravodlivý súdny proces mohol vykonať len formálne. Ak by vedel dôvody, pre ktoré sa považuje za nebezpečného alebo minimálne aspoň základnú skutkovú podstatu, mohol mať v konaní zabezpečenejší spravodlivejší prístup ku konaniu, ako ho v skutočnosti mal. Opätovne poukázal na porušenie zásady prezumpcie neviny, ktorá by v každom právnom štáte mala byť aplikovaná do doby, pokiaľ osoba nie je právoplatne odsúdená za trestný čin. Právo na účinný opravný prostriedok v sebe zahŕňa predovšetkým možnosť sa účinne brániť na príslušnom súde proti postupu a rozhodnutiu správneho orgánu. Ak by mal žalobca k dispozícii informácie o svojej nebezpečnosti v predstihu mohol sa v podanej žalobe vyjadriť napr. k tomu, či SIS podložila svoje vyjadrenia aj hodnovernými dôkazmi skutočne preukazujúcimi aktivity alebo úmysel žalobcu ohroziť bezpečnosť Slovenskej republiky, prípadne mohol žalobca svojimi argumentmi spochybniť tieto dôkazy, ak by neboli zreteľné a presvedčivé. Vyjadril sa, že postup, ktorým Slovenská republika aplikuje tzv. „bezpečnostné dôvody“ v konaniach o pobyte na štátnych príslušníkov tretích krajín tzv. „bezpečnostné dôvody“ je neakceptovateľný. Slovenská informačná služba svojim postupom zasahuje do rodinných životov cudzincov a tým porušuje aj výkon ich práva na rodinný a súkromný život. Je nespochybniteľné, že štát má právo zasiahnuť do výkonu tohto práva ak je to nevyhnutné a v záujme národnej bezpečnosti. Správny orgán ani krajský súd neodôvodnili, akým spôsobom by žalobca, ktorý má za manželku občianku SR, dlhodobo s ňou a ich spoločnými deťmi žije na území Slovenskej republiky, ohrozil bezpečnosť štátu a prečo je takýto postup v prípade žalobcu nevyhnutný. Vážnosť obvinení je jedna vec, právoplatne odsúdenie vec druhá. Ak by aj osoba žalobcu bola právoplatne odsúdená, nezbavovalo by štát povinnosti sprístupniť použité dôkazy v konaní a najmä neodôvodniť svoje rozhodnutie o zamietnutí trvalého pobytu na území SR. Namietal, že žalobca nemal vytvorené žiadne podmienky pre obhajobu svojho rodinného života a obhajobu toho, že nepredstavuje bezpečnostnú hrozbu. Jediné, čo mohol žalobca v konaní využiť boli všeobecné tvrdenia vyvracajúce ohrozenie každého jedného z bezpečnostných záujmov, ktorý zákon o pobyte cudzincov vypočítava v § 2 ods. 1 písm. i). Žalobca mal za to, že napadnutý rozsudok krajského súdu je z vyššie uvedených dôvodov nesprávny a nezákonný, a že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Rovnako mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Na základe uvedeného žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného druhostupňového správneho orgánu ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ruší a vec vracia na ďalšie konanie. III. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) pri preskúmavaní odvolania žalobcu proti rozsudku krajského súdu zistil skutočnosti, pre ktoré dospel k záveru o potrebe prerušenia odvolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky podal dňa 24.05.2016 v obdobnej veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 10Sža/3/2016 na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s ustanovením s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a ods. 2, čl. 47 ods. 3 a s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 6 ods. 1, s čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Ustanovenie § 109 ods. 2 OSP upravuje situácie, kedy súd na základe vlastnej úvahy môže rozhodnúť o prerušení konania, ak vzniknú v konaní určité prekážky. Na rozdiel od ustanovenia § 109 ods. 1 OSP, ktorý taxatívne vymenúva prekážky konania, v prípade ktorých je súd povinný konanie prerušiť, ustanovenie ods. 2 vymenúva prekážky, kedy je posúdenie opodstatnenosti prerušenia konania ponechané na úvahu konajúceho súdu. To znamená, že je len na úvahe súdu, či v prípade vzniku určitej zákonom vymedzenej prekážky konania, toto preruší, alebo bude v konaní ďalej pokračovať. V predmetnej právnej veci najvyšší súd vzhľadom k tomu, že na Ústavný súd Slovenskej republiky bol podaný návrh na začatie konania o nesúlade vyššie uvedených ustanovení zákona o pobyte cudzincov s Ústavou Slovenskej republiky a posúdenie tohto ustanovenia je aj dôvodom preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o potrebe v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ OSP odvolacie konanie prerušiť. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.