2 zákona č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z.z.“) z poistného, ktoré ale nikdy platne platobným výmerom predpísané nebolo. Pre priznanie poplatku z omeškania ale je nevyhnutné, aby bol platiteľovi poistného predpísaný v zmysle § 23 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z.z. platobným výmerom; pre vznik nároku na poplatok z omeškania nepostačuje iba skutočnosť, ţe platiteľ poistného neuhradil včas poistné na zdravotné poistenie. Pre posúdenie, či vec patrí do právomoci súdu povaţoval ďalej za zásadné posúdenie povahy (charakteru) ţalobou uplatňovaného práva. K tomu uviedol, ţe „tento nárok vznikol ako zákonný následok oneskoreného plnenia povinností vyplývajúcej a upravenej právnou normou z oblasti verejného práva a nemoţno ho preto, a to ani v dôsledku jeho postúpenia na ďalší subjekt, povaţovať v ţiadnom prípade za pohľadávku z práva súkromného“. Vzhľadom na uvedené kaţdé nakladanie s ním, ako aj jeho následný právny reţim sa môţe uskutočniť len v rámci zákonných ustanovení práva verejného. Nadobudnutím účinnosti zákona č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 581/2004 Z.z.“) prešlo oprávnenie vydávať platobné výmery o pohľadávkach na poistnom vyplývajúcich z neodvedených preddavkov na poistné alebo neodvedeného nedoplatku na 3 6 Cdo 102/2011 poistnom
osobitného predpisu, o úrokoch z omeškania a pohľadávkach vyplývajúcich z nezaplatenej úhrady za neodkladnú zdravotnú starostlivosť
osobitného predpisu, na úrad. Na základe uvedeného odvolací súd ustálil, ţe pokiaľ v čase uplatnenia nároku na súde bol v účinnosti a platnosti osobitný zákon, ktorý kompetenciu rozhodovať o uplatnenom nároku vydávaním platobných výmerov zveril osobitnému správnemu orgánu, a to v intenciách zákonnej úpravy normy verejného práva, nemôţe byť daná právomoc súdu rozhodovať o tomto nároku
ustanovení súkromného práva. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie, ktoré odôvodnil dovolacím dôvodom
2 písm. a/ O.s.p. v spojení v § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. V odôvodnení dovolania ţalobca poukázal predovšetkým na to, ţe ustanovenia zákona č. 273/1994 Z.z. nekonštituovali právo na poplatok z omeškania s plnením poistného, ale priamo zákonnú povinnosť platiteľa poistného zaplatiť poistné spolu s poplatkom z omeškania. Platba poplatku z omeškania je zákonnou povinnosťou a ako taká nepredstavuje dispozičné oprávnenie zdravotnej poisťovne, ale explicitnú zákonnú povinnosť platiteľa poistného. Právo na zaplatenie poplatku z omeškania vzniká na základe omeškania platiteľa poistného s platením poistného a na jeho vznik nie je potrebná ďalšia právna skutočnosť. Predpis poplatku z omeškania príslušným orgánom „je len judikovanie práva, resp. jemu zodpovedajúcej povinnosti, a teda vznik exekučného titulu“. Uviedol, ţe „platobné výmery, vo vzťahu k zaplateniu časti poplatku z omeškania, plnia len funkciu preukázania počiatku plynutia doby, od ktorej je v zmysle zákonných ustanovení ,navrhovateľ´(zrejme správne ,odporca´; poznámka dovolacieho súdu) povinný zaplatiť zostávajúcu časť poplatku z omeškania. Je jednoznačné, ţe nárok na zaplatenie zvyšnej časti poplatku z omeškania nie je zaloţený platobnými výmermi, a ich prípadná neplatnosť nespôsobuje zánik nároku.“ K tejto časti svojho dovolania ţalobca ešte uviedol, ţe právne nesprávnu argumentáciu, ktorá napokon viedla k napadnutému rozhodnutiu, pouţil aţ odvolací súd a preto sa k nemu nemohol ţiadnym spôsobom vyjadriť. Ţalobca ďalej argumentoval, ţe právomoc rozhodnúť o nároku na poplatok z omeškania nemá úrad, ale nemal ju ani pôvodný veriteľ (okrem iného aj vzhľadom na jeho zánik). Keďţe jeho právo na zaplatenie poplatku z omeškania bezpochyby vzniklo, ale neexistuje relevantný právny predpis upravujúci právomoc nejakého orgánu a proces, akým má svoj nárok uplatniť, jediným orgánom, ktorého právomoc prichádza do úvahy, je súd. Ţalobca tieţ namietal, ţe odvolací súd „absolútne“ opomenul vyporiadať sa s jeho argumentmi v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Navrhol 4 6 Cdo 102/2011 napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, a rovnako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalovaný sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý je príslušný rozhodnúť o dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov, ako súdov odvolacích (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie bolo podané včas na tento procesný úkon oprávnenou osobou (§ 240 ods. 1 O.s.p.), prejednal vec bez nariadenia pojednávania, keďţe ide o dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu (§ 243a ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu treba zamietnuť, pretoţe v ňom uvádzané dôvody nie sú dané a konanie odvolacieho súdu nemá ani vady, pre ktoré by bol potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je
zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
toho, ako ich označil dovolateľ, ale aj
ich obsahu. Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ustanovenú v § 242 ods. 1, druhá veta O.s.p. skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa predovšetkým zaoberal otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). V dovolacom konaní ţiadna z týchto vád nevyšla najavo. 5 6 Cdo 102/2011 Pokiaľ ţalobca vyvodzuje dôvod svojho dovolania
2 písm. a/ O.s.p. v spojení v § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, ţe odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie skutočnosťami, ku ktorým sa nemohol predtým vyjadriť, robí tak neodôvodnene.
obsahu takto vymedzeného dovolacieho dôvodu ide tu o námietku porušenia ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. Prieskum postupu odvolacieho súdu z hľadiska citovaného ustanovenia vykonal dovolací súd aj z dôvodu, ţe prípadné porušenie tejto povinnosti odvolacím súdom by malo za následok vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2010 sp.zn. 5 Cdo 322/2009), na ktorú vadu by bol dovolací súd povinný prihliadnuť z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Vadu spočívajúcu v porušení ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. ale dovolací súd nezistil.
predmetného ustanovenia, ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. V preskúmavanej veci ale nešlo o procesnú situáciu riešenú v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. Otázka právomoci súdu, ktorá bola výlučne rozhodujúca pre rozhodnutie odvolacieho súdu, nebola totiţ v konaní nová a nevyskytla sa prvýkrát aţ bezprostredne pred konečným rozhodnutím odvolacieho súdu. Ţalobca uţ v odvolaní obšírne argumentoval, ţe prejednanie a rozhodovanie v tejto veci nepatrí do právomoci úradu a ţe „jediným orgánom, ktorého právomoc prichádza do úvahy v záujme prevencie denegácie spravodlivosti, je súd.“ Majúc na zreteli uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu nemá vadu
f/ O.s.p. spočívajúcu v porušení § 213 ods. 2 O.s.p. Dovolací súd potom plniac si zákonnú povinnosť v zmysle ustanovenia § 242 ods. 1. druhá veta O.s.p. skúmal, či konanie odvolacieho súdu nie je prípadne postihnuté vadami
a/ aţ e/ a d/ O.s.p. majúcimi za následok tzv. zmätočnosť konania a rozhodnutia. Takéto vady konania nezistil; existenciu takýchto vád netvrdil ani ţalobca vo svojom dovolaní. Po tomto zistení dovolací súd skúmal, či je dovolanie ţalobcu prípustné
iných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich prípustnosť dovolania proti 6 6 Cdo 102/2011 uzneseniam odvolacieho súdu, akú procesnú formu má aj dovolaním napadnuté rozhodnutie. Dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je prípustné
1 písm. a/ O.s.p., pretoţe odvolací súd tým, ţe otázku právomoci súdu posúdil inak neţ súd prvého stupňa, v skutočnosti zmenil jeho rozhodnutie o veci samej [prípustnosť dovolania je tu zaloţená na zásade diformity, teda rozdielnosti (nesúladu) rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa]. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu, či rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na správnom právnom posúdení veci, ktoré posúdenie ţalobca v dovolaní tieţ namieta. Mal pritom na zreteli, ţe právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dospel k záveru, ţe ţalobca neopodstatnene vytýka odvolaciemu súdu chybu pri právnom posúdení veci. Odvolací súd pri rozhodovaní o zrušení rozsudku súdu prvého stupňa, zastavení konania a postúpení veci úradu, vychádzal z toho, ţe na prejednanie danej veci nie je daná právomoc súdu, keďţe rozhodovanie o ţalobou uplatnených nárokoch patrí do právomoci iného orgánu, do právomoci úradu. Tento svoj záver odôvodnil tým, ţe pre posúdenie, či vec patrí do právomoci súdu, za primárne treba povaţovať posúdenie povahy (charakteru) ţalobou uplatňovaného práva. K tomu uviedol, ţe „tento nárok vznikol ako zákonný následok oneskoreného plnenia povinností vyplývajúcej a upravenej právnou normou z oblasti verejného práva a nemoţno ho preto, a to ani v dôsledku jeho postúpenia na ďalší subjekt, povaţovať v ţiadnom prípade za pohľadávku z práva súkromného“. Vzhľadom na uvedené kaţdé nakladanie s ním, ako aj jeho následný právny reţim, sa môţe uskutočniť len v rámci zákonných ustanovení práva verejného. Nadobudnutím účinnosti zákona č. 581/2004 Z.z. prešlo oprávnenie vydávať platobné výmery o pohľadávkach na poistnom vyplývajúcich z neodvedených preddavkov na poistné alebo neodvedeného nedoplatku na poistnom
osobitného predpisu, o úrokoch z omeškania a pohľadávkach vyplývajúcich z nezaplatenej úhrady za neodkladnú zdravotnú starostlivosť
osobitného predpisu, na úrad. Na základe uvedeného odvolací súd ustálil, ţe pokiaľ v čase uplatnenia nároku na súde bol v účinnosti a platnosti osobitný zákon, ktorý kompetenciu rozhodovať o uplatnenom nároku vydávaním 7 6 Cdo 102/2011 platobných výmerov zveril osobitnému správnemu orgánu, a to v intenciách zákonnej úpravy normy verejného práva, nemôţe byť daná právomoc súdu rozhodovať o tomto nároku
ustanovení súkromného práva. Tento právny záver odvolacieho súdu povaţuje dovolací súd za správny. Právomoc sa všeobecne posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu riešiť otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie. Občiansky súdny poriadok vymedzuje právomoc súdov v ustanoveniach § 7. V odseku 1 tohto paragrafu určuje, ţe v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú veci (nároky), ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, druţstevných, ako aj z obchodných vzťahov (včítane podnikateľských a hospodárskych vzťahov). Takto ohraničený súbor sa týka vzťahov súkromného práva, ktoré sa spravujú princípmi právnej rovnosti a vôľovej autonómie účastníkov. Veci, zaradené do tohto súboru, prejednávajú a rozhodujú prevaţne súdy; len výnimočne, ak to ustanovuje zákon, prejednávajú ich a rozhodujú o nich iné orgány.
2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich
zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Nad rámec, vymedzený uvedenými súbormi vzťahov, súdy
3 O.s.p. v občianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú aj iné veci, ktoré sa uţ, na rozdiel od predchádzajúcich, nezakladajú priamo na práve súkromnom, tieto však vţdy len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Vzhľadom na predmet daného konania a subjekty, ktoré v ňom majú postavenie účastníkov, a právny základ, z ktorého je ţaloba na zaplatenie úrokov z omeškania vyvodzovaná, nie je
dovolacieho súdu za potrebné bliţšie vysvetliť, ktoré vzťahy povaţuje zákon za pracovné, rodinné a druţstevné. Pokiaľ ale ide o ostatné vzťahy, vypočítané v § 7 ods.1 O.s.p., je pre účely ďalšieho výkladu vhodné podať ich stručnú charakteristiku: 8 6 Cdo 102/2011 Za občianskoprávne vzťahy sa povaţujú predovšetkým v ustanovení § 1 ods.2 Občianskeho zákonníka uvedené majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony (napr. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka). Úpravu niektorých osobitných majetkových a osobných vzťahov občianskoprávnej povahy obsahujú ďalšie zákony, napr. zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka sa podporne pouţijú aj vtedy, ak v niektorých predpisoch nie je upravená vlastná osobitná úprava. Napríklad
2 Obchodného zákonníka platí, ţe ak niektoré otázky nemoţno riešiť
ustanovení tohto zákonníka, riešia sa
občianskeho práva. Obchodnoprávnymi vzťahmi sú vzťahy podnikateľov, ďalej obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním (viď bliţšie najmä § 1 ods.1 Obchodného zákonníka). Tak pre občianskoprávne vzťahy, ako aj pre obchodnoprávne vzťahy platí to, čo bolo uvedené vyššie o všetkých vzťahoch vymenovaných v § 7 ods.1 O.s.p., totiţ ţe sú upravené normami súkromného práva a ţe sú zaloţené na princípoch právnej rovnosti a autonómie ich subjektov. Pre vyriešenie otázky, či tá - ktorá vec patrí do právomoci súdu v zmysle uvedených ustanovení, je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu ţalobca vyvodzuje ţalobou uplatnený nárok (predmet súdneho konania), tento vzťah dôsledne analyzovať a následne po právnej stránke správne vyhodnotiť a posúdiť. Za účelom zabezpečenia podkladov, nevyhnutných pre tento postup, ukladá zákon ţalobcovi povinnosť uviesť vţdy uţ v návrhu (ţalobe) rozhodujúce skutočnosti (§ 79 ods.1 O.s.p.). Tie majú súdu umoţniť, aby daný právny vzťah a z neho vyvodzovaný nárok analyzoval a právne kvalifikoval z aspektov, významných tak pre posúdenie rôznych otázok procesnej povahy (napr. právomoci, príslušnosti, spôsobilosti byť účastníkom konania), ako aj pre prípadné posúdenie veci samej. Ţalobca je povinný svoj nárok skutkovo vymedziť, nemusí ho však právne vyhodnotiť a zdôvodniť. Je totiţ vţdy vecou súdu, aby podal jeho právnu kvalifikáciu. Ak ho ale predsa len v ţalobe právne vyhodnotí, súd tým nie je viazaný. Pre analýzu právneho vzťahu účastníkov a posúdenie jeho povahy z hľadiska právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie o nároku, ktorý ţalobca vyvodzuje z tohto právneho vzťahu je rozhodujúce obsahové hľadisko, teda akú majú povahu práva a povinnosti účastníkov, tvoriace obsah tohto právneho vzťahu. Len uvedené kritérium je určujúce 9 6 Cdo 102/2011 pre posúdenie, či ţalobou uplatnený nárok je vyvodzovaný z takého právneho vzťahu, ktorý moţno podriadiť pod niektorý z právnych vzťahov vymenovaných v § 7 ods. 1 O.s.p. (porovnaj tieţ rozhodnutie sp.zn. 4 Cdo 128/97). Ţalobca v ţalobe o splnenie povinnosti ţalovanou zaplatiť mu poplatok z omeškania s platením poistného na zdravotné poistenie v sume 140,80 € a úrok z omeškania s platením poplatku z omeškania v sume 110,65 €, ako rozhodujúce skutočnosti uviedol, ţe na základe zmluvy zo 7. júla 2005 o postúpení pohľadávok uzavretej s P., nadobudol aj pohľadávku na poistnom na zdravotné poistenie a pohľadávku na poplatku z omeškania, ktoré pohľadávky bol ţalovaný povinný zaplatiť P.na základe ňou vydaných platobných výmerov č. 603/2004 zo 14. júna 2004 a č. 604/2004 zo 14. júna 2004. Ţalovaný postúpené pohľadávky na poistnom a poplatku z omeškania ţalobcovi síce zaplatil, urobil tak ale oneskorene a preto mu vznikla povinnosť zaplatiť ţalobcovi poplatok z omeškania v zmysle ustanovenia § 23 ods. 2 zákona č. 273/1994 Z.z. vo výške 0,2% z dlţnej sumy poistného za kaţdý kalendárny deň a úrok z omeškania v zmysle ustanovenia § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.
273/1994 Z.z. povinné zdravotné poistenie je poistenie, na ktorého základe sa poskytuje zdravotná starostlivosť v rozsahu a za podmienok ustanovených osobitnými predpismi a sluţby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v rozsahu a za podmienok ustanovených osobitnými predpismi.
9 zákona č. 273/1994 Z.z. príslušná poisťovňa predpíše platiteľovi poistného (§ 16 ods. 1 aţ 3) platobným výmerom dlţné poistné, ak ho neodviedol v termíne splatnosti
odsekov 1 aţ 4.
2 zákona č. 273/1994 Z.z., ak poisťovňa zistí nedostatky uvedené v odseku 1, predpíše platiteľovi poistného poplatok z omeškania vo výške 0,2% z dlţnej sumy poistného za kaţdý kalendárny deň, prípadne odo dňa pôvodnej splatnosti poistného za príslušný kalendárny mesiac alebo odo dňa skrátenia tohto poistného za príslušný kalendárny mesiac do dňa, keď bola dlţná suma poukázaná na účet príslušnej poisťovne.
4 zákona č. 273/1994 Z.z. príslušná poisťovňa predpíše platiteľovi poplatok z omeškania platobným výmerom. 10 6 Cdo 102/2011
1 zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 580/2004 Z.z.“) zdravotné poistenie je
osobitného predpisu. 2)
2 zákona č. 580/2004 Z.z. vykonávanie verejného zdravotného poistenia je činnosť vo verejnom záujme, pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami. Verejné zdravotné poistenie vykonávajú zdravotné poisťovne za podmienok ustanovených v osobitnom predpise.
1 zákona č. 580/2004 Z.z. na konanie a rozhodovanie o pohľadávkach z verejného zdravotného poistenia sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
2 zákona č. 580/2004 Z.z. ustanovenie odseku 1 sa pouţije rovnako na rozhodovanie o pohľadávkach na poistnom a poplatkoch z omeškania, ktoré bol platiteľ poistného povinný uhradiť
predpisov účinných do 31. decembra 2004.
3 zákona č. 580/2004 Z.z. nárok na pohľadávky
odsekov 1 a 2 môţe zdravotná poisťovňa uplatniť podaním návrhu na vydanie platobného výmeru na úrade. Podanie je moţné vykonať písomnou alebo elektronickou formou. Spôsob a náleţitosti elektronickej formy podania určí úrad.
1 písm. a/, bod 3. zákona č. 581/2004 Z.z., úrad vykonáva dohľad nad verejným zdravotným poistením tým, ţe vydáva platobné výmery vo veciach uplatnených zdravotnou poisťovňou, ak ide o pohľadávky na poistnom vyplývajúce z neodvedených 11 6 Cdo 102/2011 preddavkov na poistné alebo neodvedeného nedoplatku na poistnom
osobitného predpisu 38) ,úroky z omeškania 38a) a pohľadávky vyplývajúce z nezaplatenej úhrady za neodkladnú zdravotnú starostlivosť
osobitného predpisu, 38b) (
poznámok 38), 38a) a 38b) osobitným predpisom treba rozumieť zákon č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov; poznámka dovolacieho súdu).
prechodného ustanovenia § 85h ods. 1 zákona č. 581/2004 Z.z. zdravotná poisťovňa uplatňuje na úrade nárok na dlţné poistné, nárok na poplatok z omeškania z neodvedeného alebo oneskorene odvedeného poistného na zdravotné poistenie, na ktoré mala zdravotná poisťovňa nárok
predpisov účinných do 31. decembra 2004.
prechodného ustanovenia § 85h ods. 3 zákona č. 581/2004 Z.z. úrad vydáva platobné výmery vo veciach poplatkov z omeškania, ak ide o pohľadávky na poistnom vyplývajúce z neodvedeného alebo oneskorene odvedeného poistného na zdravotné poistenie, na ktoré mala zdravotná poisťovňa nárok
predpisov účinných do
zákona č. 273/1994 Z.z. Právny rámec, v ktorom vzniklo ním uplatnené právo, vymedzil sám ţalobca svojimi skutkovými tvrdeniami, pričom ho lokalizoval práve len do tohto právneho vzťahu; tým zároveň (nepriamo) vylúčil, ţe k nemu došlo v inom právnom vzťahu,
predpisov účinných do 31. decembra 2004, sa uplatňuje na úrade a ţe rozhodovanie o takýchto pohľadávkach patrí do právomoci úradu. Predpokladom vzniku oprávnenia úradu (a ţiadneho iného orgánu) rozhodovať (jeho právomoci) je, aby išlo o pohľadávky na poistnom vyplývajúce z neodvedeného alebo oneskorene odvedeného poistného na zdravotné poistenie, na ktoré mala zdravotná poisťovňa nárok
predpisov účinných do
tretej a štvrtej časti O.s.p. neprejednávajú a nerozhodujú. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe uznesenie odvolacieho súdu je správne a preto dovolanie ţalobcu proti nemu treba uznesením zamietnuť
1 a 4 O.s.p. V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd napriek tomu nepriznal ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania, pretoţe nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 18. apríla 2012 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.