Najvyšší súd 1 M Cdo 6/2010 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu S. B., podnikateľa s miestom podnikania v K., IČO: X, zastúpeného JUDr. J. P

§ 243aods.

1 O.s.p.) preskúmal vec a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je dôvodné. V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môţe byť mimoriadne dovolanie podané z dôvodu, ţe: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v mimoriadnom dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods.

§ 242ods.

1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na spomenutú zákonnú povinnosť podľa § 243i ods.

§ 242ods.

1 druhá veta O.s.p. skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., Najvyšší 1 M Cdo 6/2010 4 súd Slovenskej republiky preskúmal, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vţdy vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolací súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, ţe konanie v prejednávanej veci je postihnuté procesnou vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Dovolací súd dospel k záveru, ţe o takýto prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, ţe rozsudky súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu sú nepreskúmateľné. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho 1 M Cdo 6/2010 5 občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa ţalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril ţalovaný prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami, a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z

1. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z
2. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z
3. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky 1 M Cdo 6/2010 6 právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z
4. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z
5. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Tak odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musia mať náleţitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Musia obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Ako uţ dovolací súd uviedol vyššie, súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musia vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré prijali. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné. V prejednávanej veci si ţalobca uplatňoval voči ţalovanému nárok na zaplatenie peňaţnej sumy vo výške 2 332,44 € s príslušenstvom, ktorý mu mal vzniknúť z dôvodu neuhradenia faktúry za dodávku stavebného a elektroinštalačného materiálu v lehote splatnosti. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia z hľadiska právneho posúdenia veci zaoberal predovšetkým otázkou pasívnej legitimácie ţalovaného, keď dospel k záveru, ţe tento zabezpečoval rekonštrukciu predmetnej nehnuteľnosti na základe zmluvy o obstaraní veci podľa § 733 Občianskeho zákonníka, pričom pri objednávaní stavebného a elektroinštalačného materiálu od ţalobcu konal vo vlastnom mene (§ 32 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Vôbec sa však nevenoval právnej kvalifikácii ţalobcom uplatneného nároku, t. j. 1 M Cdo 6/2010 7 neuviedol právne normy, na základe ktorých ho povaţoval za dôvodný, a to tak vo vzťahu k istine, ako aj príslušenstvu. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je preto v tejto časti právneho posúdenia veci nepreskúmateľné. Vo vzťahu k úrokom z omeškania je toto rozhodnutie nepreskúmateľné i z hľadiska skutkového, pretoţe súd prvého stupňa svoj záver o splatnosti faktúry k
6. máju 2008 nijako neodôvodnil. Rovnaké vady má i rozsudok odvolacieho súdu, ktorý sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. obmedzil na prevzatie dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia a doplnil uţ len reakcie na špecifické námietky ţalovaného uvedené v odvolaní. Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, ţe konanie niţších súdov je postihnuté tzv. inými vadami konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Inou vadou konania je vada konania, ktorá je rovnako ako vady uvedené v § 237 O.s.p. spôsobená porušením procesných noriem upravujúcich občianske súdne konanie, ktorá ale na rozdiel od nich nezakladá tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Generálny prokurátor videl vadu tejto povahy predovšetkým v nezákonnom postupe súdu prvého stupňa pri zisťovaní úplného a správneho skutkového stavu, ktorý nevykonal dôkazy navrhované ţalovaným na preukázanie právne významných skutočností, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym záverom, pričom uvedenú vadu neodstránil ani odvolací súd. Podľa § 120 ods. 1 prvá a druhá veta O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závaţné pochybnosti. 1 M Cdo 6/2010 8 Podľa § 213 ods. 4 O.s.p. odvolací súd môţe doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok ustanovených v § 205a. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, ako aj povinnosť dôkaznú (§ 120 ods. 1 prvá veta O.s.p.). Táto skutočnosť ale neznamená, ţe zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej pravdy. Uvedená zásada, ako protipól zásady formálnej pravdy, je vyjadrená v § 153 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závaţné pochybnosti. V zmysle § 120 ods. 1 druhá veta O.s.p. len súd má právo rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôţu smerovať k zisteniu skutkového stavu. Ich nevykonanie musí v rozhodnutí odôvodniť. Na druhej strane, súd je povinný vykonať navrhnuté dôkazy, ak sú právne relevantné a ich vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. To, či súd vykoná dôkazy označené účastníkom konania, nie je ľubovôľou súdu. Rozhodujúce je zistenie, či skutkové závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania umoţňujú záver, ktorý v konečnom dôsledku bude zodpovedať cieľu sledovanému § 1 aţ § 6 O.s.p., v zmysle ktorých je potrebné vykladať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Iba súdny proces, ktorý bol v súlade so základnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je moţné označiť za konanie zabezpečujúce právo na súdnu ochranu. Za súladné preto nemoţno označiť nevykonanie dôkazu označeného účastníkom konania, ak je nad všetky pochybnosti zrejmé, ţe môţe mať rozhodujúci význam pre ozrejmenie skutkového stavu zodpovedajúcemu objektívnej pravde. V prejednávanej veci zaloţil ţalovaný svoju procesnú obranu na tvrdení, ţe elektroinštalačný materiál, ktorého zaplatenia sa ţalobca v konaní domáhal, mu vôbec nebol dodaný, resp. bol ţalobcom vzatý späť a celú elektroinštalačnú prácu vykonala iná firma, pričom elektroinštalačný materiál bol zakúpený vlastníčkou stavby (k tomu porovnaj obsah odporu ţalovaného na č. l. 15-16 a vyjadrenie ţalovaného na č. l. 24 p. v.). Na preukázanie tohto tvrdenia navrhoval v konaní vypočuť svedkov F. S. a T. S. (porovnaj ţiadosť 1 M Cdo 6/2010 9 ţalovaného na č. l. 27, jeho vyjadrenie na č. l. 45, ako aj obsah odvolania na č. l. 54). Taktieţ svedok J. G. vo svojej výpovedi (č. l. 44) namietal rozsah dodania elektroinštalačného materiálu a tovar, ktorý podľa jeho názoru nebol dodaný, vyznačil na fotokópii faktúry zelenou farbou (jedna z príloh na č. l. 42). Aj keď vyššie uvedené tvrdenia závaţným spôsobom spochybňovali dôvodnosť časti nároku uplatneného ţalobcom, súd prvého stupňa výsluch svedkov navrhovaných ţalovaným nenariadil. Dodanie predmetného elektroinštalačného materiálu mal naopak za preukázané, pričom vychádzal len z veľmi všeobecných vyjadrení svedkov J. H., J. V., M. V. (ktorí ale elektroinštalačný materiál ani nespomínali) a Z. K. (ktorý však nepotvrdil, ţe by predmetný elektroinštalačný materiál bol skutočne dodaný a v akom rozsahu), a taktieţ z listinných dôkazov, konkrétne výdajky zo skladu z
7. februára 2008 (z ktorej sa však dá vyvodiť len to, ţe elektroinštalačný materiál v nej uvedený bol vydaný ţalobcovi zo skladu dodávateľa D. F.) a faktúry 2/1/2008 z
8. apríla 2008 (v ktorej ţalobca dodanie tohto tovaru ţalovanému vyúčtoval). Z uvedeného je dostatočne zrejmé, ţe skutkové zistenie súdu prvého stupňa o dodaní predmetného elektroinštalačného materiálu ţalovanému nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a nárok ţalobcu na zaplatenie sumy za tento materiál je prinajmenšom pochybný. Moţno teda uzavrieť, ţe pokiaľ súd prvého stupňa za daného stavu nepripustil vykonanie výsluchu spomínaných svedkov navrhovaných ţalovaným, ktorým sa mala preukázať pre posúdenie veci rozhodujúca skutočnosť, ţe elektroinštalačný materiál vôbec nebol ţalobcom dodaný, zaťaţil svoje konanie tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa v dôsledku nevykonania ţalovaným navrhovaných dôkazov nemohlo potom predstavovať dostatočný podklad pre rozhodnutie vo veci, t. j. pre náleţité posúdenie dôvodnosti nároku ţalobcu na zaplatenie spomínaného elektroinštalačného materiálu. Vadou tejto povahy trpí i konanie na druhom stupni, keďţe odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil bez toho, aby uvedený nedostatok v dokazovaní napravil (§ 213 ods. 4 O.s.p.). Za dôvodnú napokon povaţuje dovolací súd i námietku generálneho prokurátora o nevykonaní listinných dôkazov zákonným spôsobom. 1 M Cdo 6/2010 10 Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. Za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd (§ 125 O.s.p.). Dôkaz listinou sa vykoná tak, ţe predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie (129 ods. 1 O.s.p.). Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý ţalobe v plnom rozsahu vyhovel vyplýva, ţe ku skutkovým zisteniam, na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie, dospel na základe dokazovania, ktoré vykonal okrem iného aj oboznámením sa s písomným dôkazovým materiálom, a to dodacími listami zo
9. a
10. februára 2008, výdajkou zo skladu z
11. februára 2002, faktúrou č. 2/1/2008 z
12. apríla 2008, podacím lístkom z
13. apríla 2008, čestným prehlásením M. V. z
14. apríla 2009 a faktúrou č. 280100091 z
15. februára
16. V prejednávanej veci sa na súde prvého stupňa uskutočnilo päť pojednávaní, obsah zápisníc z týchto pojednávaní však nesvedčí o tom, ţe by súd vykonal dokazovanie listinami, na ktoré sa v odôvodnení svojho rozsudku odvoláva. Dovolací súd v tejto súvislosti pripomína, ţe vykonávanie dôkazov na pojednávaní je vyjadrením zásady priamosti občianskeho súdneho konania a výnimky sú moţné len v prípadoch, keď sú splnené podmienky pre vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. O takýto prípad ale v prejednávanej veci nešlo. Keďţe súd prvého stupňa nerešpektoval spôsob, ktorý zákon predpisuje pre vykonávanie listinných dôkazov (§ 122 ods. 1 a § 129 ods. 1 O.s.p.), zaťaţil svoje konanie ďalšou vadou v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p., ktorú neodstránil ani odvolací súd, pretoţe vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania. Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na to, ţe v prejednávanej veci bola v konaní zistená vada podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ako aj iné vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.) namietané generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, uznesením zrušil v celom rozsahu obe napadnuté 1 M Cdo 6/2010 11 rozhodnutia a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243i ods.

§ 243dods.

1 O.s.p.). Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. marca 2012 JUDr. Milan D e á k, v.r. predseda senátu Za správnosť : Hrčková Marta