1 Hospodárskeho zákonníka a táto zmluva sa
januára 1992 na zmluvu o výpoţičke. Pokiaľ teda V. uzavreli uvedenú zmluvu zo 4. marca 1997, zaviazali sa strpieť bezplatné uţívanie časti nehnuteľnosti ţalovanou. Keďţe vlastník nehnuteľnosti tento právny vzťah neukončil a uvedenú nehnuteľnosť za takéhoto stavu vloţil do majetku inej právnickej osoby (pôvodnej ţalobkyne) ako nemajetkový vklad, je treba mať za to, ţe táto nehnuteľnosť bola takto včlenená aj s právom bezplatného uţívania ţalovanou, takţe ţalovaná aj po tejto zmene ju neuţívala bez právneho dôvodu. Vzhľadom na to, ţe pôvodné ustanovenie § 348 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka, ako aj z neho vychádzajúce následné zmluvy boli zaloţené na tom, ţe uvedený uţívací vzťah má trvať len do doby, pokiaľ to bude ţalovaná potrebovať, pri posudzovaní dôvodnosti nároku ţalobkyne sa súd zaoberal otázkou odkázanosti ţalovanej na uţívanie týchto priestorov. Dospel pritom k záveru, ţe odkázanosť ţalovanej pominula predovšetkým z toho dôvodu, ţe ţalovaná dlhodobo časť priestorov zverených jej do správy Košickým samosprávnym krajom, konkrétne Domova Mládeţe č. 2 na O. prenajímala iným podnikateľským subjektom za finančnú protihodnotu, ako aj z pohľadu rozširovania školy v areáli ţalovanej o novú Strednú odbornú školu taktieţ so sídlom na O. v K. Vzhľadom na tento svoj záver povaţoval súd nárok ţalobkyne za dôvodný, a preto jej ţalobe vyhovel, vec právne posúdiac
1 Občianskeho zákonníka, pričom lehotu na vypratanie predmetných priestorov určil v trvaní troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku, aby poskytol ţalovanej dostatok času na vypratanie. O trovách konania súd rozhodol
1 O.s.p. Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) na odvolanie ţalovanej rozsudkom z 20. mája 2010 sp. zn. 5Co 77/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 O.s.p.). Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţnil aj s dôvodmi napadnutého rozsudku a v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. na ne poukázal. V súvislosti s odvolacími námietkami ţalovanej doplnil, ţe sporná zmluva bola uzavretá za účelom naplnenia zámerov Ministerstva výstavby a stavebníctva SR zabezpečiť dostatočné priestorové kapacity pre výuku a prípravu mládeţe na povolanie, a to na osobitné odborné činnosti potrebné v oblasti stavebníctva. Z tohto pohľadu je potom potrebné posudzovať aj potrebu a odkázanosť ţalovanej na uţívanie predmetných priestorov. Správnosť záverov súdu prvého stupňa o dostatočných priestorových kapacitách ţalovanej
odvolacieho súdu potvrdzuje i skutočnosť, ţe Košický 3 1 Cdo 141/2010 samosprávny kraj rozhodol o zriadení novej školy v týchto priestoroch bez kapacitného rozšírenia práve z dôvodov dostatočnej priestorovej kapacity. Obranu ţalovanej poukazujúcu na špecifickú potrebu priestorov na uskladňovanie chemických a horľavých látok povaţoval odvolací súd za účelovú, a to predovšetkým z hľadiska toho, aké zanedbateľné mnoţstvo týchto látok sa v priestoroch ţalovanej uskladňuje.
názoru odvolacieho súdu nemoţno pochybovať o tom, ţe v značne rozsiahlom objekte areálu uţívanom ţalovanou je moţnosť vyčleniť a prispôsobiť jednu miestnosť pre potreby uskladnenia takýchto špecifických látok. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd
1 a 151 ods. 1, 2 O.s.p. tak, ţe účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie, v ktorom ţiadala napadnutý rozsudok zrušiť alebo ho zmeniť tak, ţe ţaloba sa zamietne a ţalobkyňa bude zaviazaná na náhradu trov celého konania. Dovolanie odôvodnila tým, ţe odvolací súd jej odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vadu tejto povahy videla v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, tvrdiac, ţe odvolací súd sa nezaoberal významnými skutočnosťami uvedenými v jej odvolaní, keď nezobral do úvahy vyjadrenie Inšpektorátu práce Košice, ktorý neodporučil umiestniť skladovacie priestory v priestoroch Domova mládeţe na O. v K. ako ani protipoţiarne posúdenie stavby z hľadiska zriadenia skladu v predmetných priestoroch, ktoré jasne stanovuje, ţe sklad horľavých kvapalín v objekte určenom na ubytovanie skupiny B zriadený byť nemôţe. Rovnako sa odvolací súd nezaoberal jej tvrdením, ţe rozsudok súdu prvého stupňa sa nemôţe opierať o skutočnosť, ţe odkázanosť ţalovanej na uţívanie sporných priestorov pominula z dôvodu, ţe ţalovaná dlhodobo časť priestorov v Domove mládeţe č. 2 na O. prenajímala iným podnikateľským subjektom za finančnú protihodnotu, nakoľko ţalovaná prenajímala časť svojich priestorov i čase podpisovania predmetnej zmluvy a ohľadom tejto skutočnosti tak nedošlo od vzniku právneho vzťahu k ţiadnej zmene. Ţalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení navrhla dovolanie odmietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania – ţalovaná (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. 4 1 Cdo 141/2010 Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré má procesnú formu rozsudku. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p., a v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalovanej z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. vyvodiť nemoţno. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol
zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Vady uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. dovolateľka nenamietala a ich existenciu nezistil ani 5 1 Cdo 141/2010 dovolací súd. S prihliadnutím na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či odvolací súd v prejednávanej veci ţalovanej neodňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
f/ O.s.p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Napríklad môţe ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver neodročovaného pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Dovolateľka videla vadu tejto povahy v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, nakoľko mala za to, ţe odvolací súd sa dostatočne nezaoberal jej odvolacími námietkami. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“), kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces
cit. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia 6 1 Cdo 141/2010 vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami, a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky 7 1 Cdo 141/2010 právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. V prejednávanej veci odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotoţnil aj s jeho odôvodnením, preto pri skúmaní otázky, či odvolací súd náleţite odôvodnil svoje rozhodnutie, bolo nevyhnutné vychádzať i z dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa, na ktoré odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. poukázal. Súd prvého stupňa ustálil, ţe ţalovaná predmetné priestory uţívala bezodplatne na základe zmluvy o výpoţičke. Jednalo sa o dočasné uţívanie a malo trvať dovtedy, kým ţalovaná bude tieto priestory potrebovať. Keďţe súd dospel k záveru, ţe ţalovaná uţ nie je odkázaná na tieto priestory predovšetkým z dôvodu, ţe iné priestory zverené jej do správy dlhodobo prenajíma podnikateľským subjektom, a tieţ z pohľadu rozširovania školy v areáli ţalovanej o novú Strednú odbornú školu, uloţil ţalovanej vypratať predmetné priestory. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa primerane zaoberal i vyjadrením Inšpektorátu práce Košice, a taktieţ i protipoţiarnym posúdením stavby z hľadiska zriadenia skladu v predmetných priestoroch. Vychádzajúc z výpovede svedkyne, ktorá uskutočnila protipoţiarne posúdenie, dospel k záveru, ţe po patričných stavebných úpravách by bolo moţné zriadiť sklad horľavých kvapalín aj v priestoroch Domova mládeţe č.
predstáv či poţiadaviek ţalovanej. Vzhľadom na tieto zistenia a závery dovolací súd ustálil, ţe vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. dovolateľka namietala nedôvodne. Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovanej
5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobkyňa náhradu trov dovolacieho konania uplatnila a ich výšku vyčíslila. Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou vzal zreteľ k tomu, ţe právna zástupkyňa ţalobkyne zastupovala túto účastníčku uţ v konaní pred obomi niţšími stupňami súdov. Ţalobkyni preto priznal náhradu trov dovolacieho konania iba za úkon právnej sluţby advokátky, ktorú poskytla vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu zo 16. augusta 2010. Odmena advokátky je vo výške 1/13 výpočtového základu, t.j. 55,49 € (§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych 9 1 Cdo 141/2010 sluţieb, ďalej len „vyhláška“). K tejto odmene priznal dovolací súd
3 vyhlášky aj reţijný paušál 7,21 €, pričom odmenu a uvedený paušál zvýšil v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky o DPH 11,91 €, spolu teda náhrada trov dovolacieho konania predstavuje sumu 74,61 €. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 26. marca 2012 JUDr. Milan D e á k, v. r. predseda senátu Za správnosť: Hrčková Marta
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.