Obsah (12)

§ 421§ 4§ 35§ 427§ 424§ 429§ 443§ 428§ 220§ 449§ 455§ 453

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Cdo/110/2018 Identifikačné číslo spisu: 8113202534 Dátum vydania rozhodnutia: 30.06.2021 Meno a priezvisko: Mgr. Peter Melicher Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 421ods.

1 písm. b) CSP, keď v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu podľa žalobcu ešte nebola vyriešená právna otázka, či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z., má s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 35/2015 z 18.01.2017, nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme pravidelných (opakovaných) platieb primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia vo výške ročného úžitku, ktorý sa viaže k tej časti nehnuteľnosti, v ktorej je vlastníctvo obmedzené a či existuje nejaké

všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vo forme opakujúceho sa plnenia.

1. Žalobca navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove z
2. decembra 2017 č. k. 19 Co 12/2017-348 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov z
3. septembra 2016 č. k. 12 C 21/2013-300 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4. Žalobca v podanom dovolaní uviedol, že má za to, že odvolací súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a dovolaním napadnuté rozhodnutie súdu druhej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
5. Ďalej uviedol, že ani súd prvej inštancie a ani odvolací súd sa nijako nevysporiadali s rozhodnutiami všeobecných súdov nižších stupňov, Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, na ktoré v konaní poukazoval žalobca. Tieto sa týkajú skutkovo a právne obdobných vecí, a to náhrady za obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným bremenom v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Zrejme neodôvodnili ich irelevantnosť jednoducho preto, že im chýbala argumentácia a obišli ich mlčaním. Žalobca v tejto súvislosti v dovolaní poukázal na viacero rozhodnutí súdov. Pričom žalobca vo vzťahu k uvedeným rozhodnutiam argumentoval aj tým, že ani v jednom z uvedených konaní všeobecné súdy, a to Okresný súd Bratislava I, Okresný súd Bratislava II, Okresný súd Banská Bystrica, Krajský súd v Trnave a Krajský súd v Bratislave nezamietli žalobcami uplatnené nároky z dôvodu, že náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom je majetkové právo, ktoré sa ako jednorazová náhrada premlčuje v trojročnej lehote odo dňa účinnosti zákona, ktorým bolo zákonné vecné bremeno zriadené, ale priznali žalobcom uplatnený nárok na náhradu za vymedzené časové obdobie.
6. Ďalej sa súdy oboch inštancií podľa žalobcu nijako nevysporiadali ani s odlišnou judikatúrou súdov, na ktorú poukázal žalobca v dovolaní, vo vzťahu k zákonnému vecnému bremenu všeobecne, resp. k inému zákonnému vecnému bremenu ako v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z.
7. Žalobca v podanom dovolaní ďalej uvádza, že podľa odvolacieho súdu, presnejšie senátu 19 Co, sa na posudzovanú právnu vec v konaní o náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. nevzťahuje nález pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015, keďže tento nález sa týka iného zákona, a to zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike. Na druhej strane však senát 19 Co vychádzal z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo
8. apríla 2016 sp. zn. 3 Cdo 49/2014 a rozsudkov Krajského súdu v Prešove č. k. 23 Co 12/2015-214 a č. k. 8 Co 165/2014-670, ktoré sa však takisto týkajú iného zákona, a to zákona č. 182/1993 Z. z. Tu je však ešte potrebné zdôrazniť, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 49/2014, bol vydaný pred rozhodnutím pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/
9. Žalobca namieta, že v tejto časti je rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné a zmätočné, keďže súd neuviedol prečo sa na posudzovanú právnu vec nevzťahuje nález pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 (vzťah k zákonu č. 657/2004 Z. z.) a taktiež aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 35/2015 a prečo sa na ním posudzovanú právnu vec vzťahuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 49/2014 a rozsudky Krajského súdu v Prešove č. k. 23 Co 12/2015-214 a č. k. 8 Co 165/2014-670, týkajúce sa zákona č. 182/1993 Z. z. Senát 19 Co Krajského súdu v Prešove neuviedol, prečo nevidí rozdiel medzi zákonom č. 66/2009 Z. z. a zákonom č. 182/1993 Z. z. a prečo na druhej strane vidí rozdiel medzi zákonom č. 66/2009 Z. z. a zákonom č. 657/2004 Z. z.
10. Čo sa týka rozsudku Krajského súdu v Prešove z
11. apríla 2017 č. k. 8 Co 165/2014-670, na ktorý poukázal odvolací súd, žalobca zdôraznil a poukázal, (aj keď sa toto rozhodnutie týka zákona č. 182/1993 Z. z.), na odlišné stanovisko predsedu senátu T. W. z ktorého obsahu žalobca ďalej citoval a stotožnil sa s ním.
12. Skutočnosť, ako to už žalobca v konaní niekoľkokrát namietal, že rozhodovacia prax iných všeobecných súdov nižších stupňov, a to iných Okresných a Krajských súdov Slovenskej republiky, (mimo súdov spadajúcich pod pôsobnosť Krajského súdu v Prešove), je rozdielna, z čoho potom vyplýva, že všeobecné súdy spadajúce pod Krajský súd v Prešove rozhodujú svojvoľne a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou, čím zároveň dochádza k porušeniu princípu právnej istoty a popretiu zásady predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, vyplýva aj z ďalších rozhodnutí v skutkovo a právne obdobných veciach, v ktorých súdy rozhodovali o uplatnených nárokoch titul. náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom viaznucim na pozemkoch v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., v ktorých konaniach súdy priznali žalobcom uplatnené nároky. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia okresných a krajských súdov a uviedol, že z nich vyplýva, že všeobecné súdy (mimo pôsobnosti Krajského súdu v Prešove) priznávajú vlastníkom zaťažených pozemkov nárok na náhradu za obmedzenie ich vlastníckych práv s jasným a logickým odôvodnením, že zriadenie práva vecného bremena predstavuje nútené obmedzenie vlastníckeho práva a preto nemôže byt' bezodplatné, ako to vyplýva aj z Ústavy SR, konkrétne z čl. 20 ods. 4, ak by zákonodarca mienil zákonom č. 66/2009 Z. z. zriadiť v prospech obce, resp. vyššieho územného celku právo zodpovedajúce vecnému bremenu bezodplatne, vyjadril by to expressis verbis priamo v tomto zákone.
13. Žalobca ďalej uviedol, že podľa článku 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Pričom podľa článku 125 ods. 6 ústavy, rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné. Ďalej zdôraznil, že podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR platí aj to, že pre všetky orgány je záväzný nielen výrok nálezu ústavného súdu, ale aj tie časti jeho odôvodnenia, ktoré obsahujú nosné dôvody, ktoré sú v danom prípade premietnuté v cit. bodoch plenárneho nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/
14. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a na vyjadrenie odvolacieho súdu, že na danú vec nie je aplikovateľné rozhodnutie Ústavného súdu SR sp zn. PL. ÚS 42/2015, žalobca uviedol, že ju odvolací súd nedostatočne právne odôvodnil (resp. skoro nijako), aj keď bol odvolací súd odôvodnením predmetného nálezu viazaný. Žalobca v tejto súvislosti ďalej poukázal na odôvodnenie nálezu sp. zn. PL. ÚS 42/2015, ktoré sa týkalo jednorázovosti náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom. S poukazom na uvedený právny názor ústavného súdu, že jednorazová náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku nie je v súlade s čl. 20 ods. 4 ústavy, a to z dôvodu, že nezohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia vlastníkov pozemkov povinnosťou strpieť stavbu rozvodov tepla na svojom pozemku, má žalobca za to, že odvolací súd nemohol potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby z dôvodu, že náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva je jednorazová a nemá charakter opakujúceho sa plnenia.
15. Ďalej mal žalobca za to, že aj v danom prípade, pokiaľ zákon č. 66/2009 Z. z (na základe ktorého je sporný pozemok zaťažený vecným bremenom), neupravuje formu poskytnutia náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, dotknutý vlastník pozemku sa môže domáhať opakovaných platieb primeranej náhrady vo výške nájomného počas trvania obmedzenia, keďže vlastníkovi pozemku náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva patrí v zmysle ochrany základných práv a slobôd, teda základného práva vlastniť a užívať majetok. Podľa ustálenej judikatúry predsa platí, že vecné bremeno ako také nevzniká bezodplatne, čo okrem iného vyplýva aj z čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, ktorý vyžaduje pri nútenom obmedzení vlastníckeho práva poskytnutie primeranej náhrady. Nakoľko zákon č. 66/2009 Z. z. neupravuje náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom ani vo forme jednorazovej náhrady a ani vo forme renty, je potom na vlastníkovi pozemku obmedzeného vecným bremenom, či sa bude domáhať rozhodnutia o jednorazovej náhrade alebo o pravidelnej rente, ak oprávnený z vecného bremena náhradu za obmedzenie dobrovoľne neplatí. Uplatní sa režim čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
16. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj na rozhodnutia iných všeobecných súdov SR (mimo súdov spadajúcich pod pôsobnosť Krajského súdu v Prešove) a v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015, má žalobca za to, že jeho nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom za vymedzené časové obdobie nebol premlčaný a bol v celom rozsahu dôvodný, keďže bol uplatnený v zákonom stanovenej premlčacej lehote. Pričom dotknutý vlastník pozemku, na ktorom sa nachádza stavba pozemnej komunikácie, ktorý je zaťažený zákonným vecným bremenom, má právo na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za vymedzené časové obdobie, s poukazom na priamu aplikáciu čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, čl. 11 ods. 4 Listiny a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd. Žalobca teda namieta, že odvolací súd neposúdil uplatnený nárok žalobcu v intenciách uznesenia nálezu pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 a uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 35/2015 a

§ 4ods.

1 zákona č. 66/2009 Z. z. si vyložil ústavne nekonformným spôsobom, ktorý je rozpore s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR.

1. K podanému dovolaniu sa vyjadril žalovaný v
2. rade a uviedol, že navrhuje aby dovolací súd podľa ustanovenia § 448 CSP zamietol dovolanie žalobcu, nakoľko ho považuje za nedôvodné.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací príslušný na rozhodnutie o dovolaní (

§ 35

CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (

§ 427ods.

1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (

§ 424

CSP), zastúpená v súlade so zákonom advokátom (

§ 429ods.

1 CSP), bez nariadenia pojednávania (

§ 443

CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (

§ 428

CSP) a či sú splnené podmienky podľa ustanovenia § 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

1. Dovolací súd sa v prvom rade musí vysporiadať s námietkou žalobcu, ktorá spočíva v nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu pre jeho nedostatočné odôvodnenie v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP, ktorú vzniesol žalobca v podanom dovolaní. V prípade, že je námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu dôvodná, už táto okolnosť musí viesť k zrušeniu tohto rozhodnutia.
2. Nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu vidí žalobca predovšetkým v tom, že odvolací súd neuviedol prečo sa na posudzovanú právnu vec nevzťahuje nález pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 (vzťah k zákonu č. 657/2004 Z. z.) a taktiež aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 35/2015 a prečo sa na ním posudzovanú právnu vec vzťahuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 49/2014 a rozsudky Krajského súdu v Prešove č. k. 23 Co 12/2015-214 a č. k. 8 Co 165/2014-670, týkajúce sa zákona č. 182/1993 Z. z. Senát 19 Co Krajského súdu v Prešove neuviedol, prečo nevidí rozdiel medzi zákonom č. 66/2009 Z. z. a zákonom č. 182/1993 Z. z. a prečo na druhej strane vidí rozdiel medzi zákonom č. 66/2009 Z. z. a zákonom č. 657/2004 Z. z.
3. Na úvod dovolací súd konštatuje, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky je jedným z princípov, ktoré predstavujú súčasť práva na riadny a spravodlivý proces, ako aj pojmu právneho štátu, povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť, s odkazom na

§ 220ods.

2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu potom musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na druhej strane. Nepreskúmateľné rozhodnutie tiež nedáva dostatočné záruky pre to, že nebolo vydané v dôsledku ľubovôle a spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý proces. 26. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, z ktorého nemožno zistiť, akým spôsobom súd postupoval pri posudzovaní rozhodných skutočností v prejednávanej veci, nevyhovuje zákonným požiadavkám, ktoré CSP kladie na obsah odôvodnenia rozhodnutia a v konečnom dôsledku takéto rozhodnutie zasahuje do základných práv účastníka súdneho konania, ktorý má nárok na to, aby bola jeho vec spravodlivo posúdená. Civilný súd je preto povinný svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, je povinný tiež zrozumiteľným spôsobom vysvetliť, ako a prípadne prečo sa určitou námietkou nezaoberal. Ak tak súd nepostupuje, porušuje právo účastníka správneho súdneho konania na spravodlivý proces garantovaný článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 27. Podľa názoru dovolacieho súdu je civilný súd povinný sa vo svojom rozhodnutí vždy riadne vysporiadať so všetkými včas uplatnenými a podstatnými námietkami a námietkami procesnej obrany účastníkov súdneho konania. Ak odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu prvej inštancie, pričom sa zabudne zaoberať niektorou z podstatných odvolacích námietok, neostáva dovolaciemu súdu nič iné, ako jeho rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť v zmysle § 449 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 420 ods. 1 písm.

1. f)CSP na ďalšie konanie a to i vtedy, ak by odvolacie námietky dovolací súd mohol sám spoľahlivo posúdiť z obsahu predloženého súdneho spisu. 28. V prejednávanej veci dovolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími námietkami, keď odvolací súd zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom nevysvetlil prečo sa na posudzovanú právnu vec nevzťahuje nález pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 (vzťah k zákonu č. 657/2004 Z. z.) a taktiež aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 35/2015 a prečo sa na posudzovanú právnu vec vzťahuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 49/2014 a rozsudky Krajského súdu v Prešove č. k. 23 Co 12/2015-214 a č. k. 8 Co 165/2014-670, týkajúce sa zákona č. 182/1993 Z. z. Uvedeným konaním civilný súd porušil právo žalobcu na spravodlivý proces, čo má za následok vadu konania v zmysle ustanovenia § 420 písm.
2. f)CSP. S ohľadom na vyššie uvedené závery dovolací súd nie je nateraz oprávnený posudzovať spornú otázku z vecného hľadiska. Vecné posúdenie by bolo predčasné. 29. Vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie je podľa ustanovenia § 420 písm.
3. f)CSP prípustné a zároveň dôvodné, a teda je potrebné rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12. decembra 2017 č. k. 19 Co 12/2017-348 zrušiť (

§ 449ods.

1 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (

§ 455CSP).

Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (

§ 453ods.

3 CSP).

1. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd v pomere hlasov 3:
2. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.