ustanovenia § 13 ods. 1, zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil navrhovateľovi azyl na území Slovenskej republiky,
1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol o neudelení doplnkovej ochrany navrhovateľovi. Krajský súd dospel k záveru, ţe opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný. V celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia odporcu a so správnym záverom, ţe v prípade navrhovateľa nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu
alebo § 10 zákona o azyle.
názoru krajského súdu vysloveného v odôvodnení napadnutého rozsudku odporca rozhodol o ţiadosti navrhovateľa o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany v súlade so zákonom o azyle, v správnom konaní vykonal náleţité dokazovanie, vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými navrhovateľom počas azylového konania a v rozsahu navrhovateľom uvedených dôvodov spoľahlivo a úplne zistil skutočný stav veci, ktorý aj správne posúdil. Dôvody ţiadosti a všetky tvrdenia navrhovateľa uvádzané počas azylového konania správne posúdil a vyčerpávajúcim spôsobom vyhodnotil v kontexte spoločensko-politickej situácie v A., vrátane lekárskej starostlivosti a ústavou zaručených práv občanov A. v oblasti zdravotníctva a zdravotníckych sluţieb (vzhľadom na tvrdené a preukázané pretrvávajúce zdravotné problémy a chronické ochorenie navrhovateľa vyţadujúce odbornú starostlivosť), vychádzajúc z aktuálnych informácií získaných z medzinárodných zdrojov. Dospel k správnemu záveru, ţe v prípade navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ţenevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zo zákona o azyle, preto navrhovateľ nespĺňa podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na to, ţe skutočnosti uvádzané navrhovateľom v priebehu azylového konania, ktorými odôvodnil opustenie krajiny pôvodu, ako aj obavy o svoju bezpečnosť v prípade návratu do A., aj
názoru krajského súdu 10Sža/13/2011 3 nasvedčujú iným pohnútkam neţ tým, ktoré sú ako relevantné dôvody pre udelenie azylu uvedené v Ţenevskom dohovore z roku 1951 a v zákone o azyle. V prípade navrhovateľa jeho (ničím nepodloţená) obava z prenasledovania je zaloţená výlučne na jeho vnútorných a subjektívnych pocitoch, ktoré neboli získanými dôkaznými prostriedkami objektivizované. Ani navrhovateľom uvádzané zdravotné problémy, ako údajný dôsledok bitky zo strany vojenských dôstojníkov (ku ktorej malo dôjsť počas výkonu povinnej vojenskej sluţby navrhovateľa v roku 2002) obavy navrhovateľa neopodstatňujú a v konaní bolo nepochybne preukázané, ţe navrhovateľ mal a má reálnu moţnosť liečiť sa zo svojich ochorení v krajine pôvodu – v A., v ktorej ako štátny občan má nárok na poskytnutie riadnej a bezplatnej starostlivosti. Z vyjadrení navrhovateľa vyplynulo, ţe prípadnej hrozby zo strany vojenských dôstojníkov sa nemusí obávať, ak sa sám nebude usilovať o realizáciu pomsty, keďţe vojenskí dôstojníci po skončení výkonu povinnej vojenskej sluţby navrhovateľa vôbec nevyhľadávali a navrhovateľ vo svojej výpovedi potvrdil, ţe stretnutia s vojenskými dôstojníkmi vyhľadával z vlastnej iniciatívy, a to v záujme snahy o pomstu z jeho strany. Navrhovateľovi však neprináleţalo oprávnenie brať spravodlivosť do vlastných rúk a v prípade, ak mal skutočný záujem o vyšetrenie svojho prípadu, mal vyuţiť legálny spôsob riešenia svojich problémov a poţiadať o ochranu štátne orgány v krajine pôvodu. Za neodôvodnenú povaţoval krajský súd tieţ námietku navrhovateľa vo vzťahu k neudeleniu azylu z humanitných dôvodov. Vlastné rozhodnutie udeliť či neudeliť azyl z humanitných dôvodov je vecou voľnej správnej úvahy odporcu. Krajský súd nezistil, ţe by záver, resp. správna úvaha odporcu, pokiaľ v prípade navrhovateľa nemal preukázané dôvody pre udelenie azylu z humanitných dôvodov
zákona o azyle, vybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, nebol v súlade s pravidlami logického myslenia alebo ţe by podklady pre takúto úvahu neboli v konaní zistené úplne a riadnym procesným postupom. Vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany krajský súd uviedol, ţe odporca správne posúdil aj podmienky neposkytnutia doplnkovej ochrany navrhovateľovi. V prípade navrhovateľa neboli zistené a preukázané dôvody, ktoré by nasvedčovali bezprostrednej a reálnej hrozbe váţneho bezprávia tak, ako je definované v § 2 písm. f/ zákona o azyle a ktoré by nasvedčovali tomu, ţe by v prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu bol ohrozený jeho ţivot alebo osobná sloboda, alebo mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské zaobchádzanie alebo trest. 10Sža/13/2011 4 Záverom krajský súd uviedol, ţe snahou navrhovateľa v prípade jeho ( v poradí tretej ) ţiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bolo jednoznačne zlegalizovať svoj pobyt na území Slovenskej republiky, tento dôvod nie je moţné subsumovať pod zákonné a relevantné dôvody udelenia azylu na území Slovenskej republiky. Za relevantný dôvod poskytnutia azylu alebo udelenia doplnkovej ochrany nemoţno povaţovať ani skutočnosť, ţe navrhovateľ na území Slovenskej republiky ţije v partnerskom zväzku so svojou druţkou E. B., ktorá je štátnou občianskou SR a taktieţ skutočnosť, ţe s ňou očakáva dieťa, lebo tieto skutočnosti môţu byť dôvodom na udelenie povolenia na trvalý pobyt cudzincovi, o ktorom rozhoduje príslušný policajný útvar v konaní
zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie prostredníctvom svojej právnej zástupkyne.
jeho názoru súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na príručku UNHCR „ kritériá a postupy pri udeľovaní statusu utečenca“ a to v súvislosti so subjektívnym prvkom v prípade posudzovania opodstatnenosti obáv z prenasledovania, ktorý je neodlučiteľný od ostatných skutkových okolností. Slovné spojenie „opodstatnená obava z prenasledovania“ treba vykladať tak, ţe nejde o to, či má človek v danej situácii obavy, ale o to, či by človek so zdravým úsudkom v danej situácii obavy mal. Pre opodstatnenú obavu z prenasledovania nie je podstatné, či uţ došlo k nejakému prenasledovaniu; má sa skôr zistiť, či sa treba takého konania obávať, pretoţe nebezpečenstvo z prenasledovania sa nevzťahuje na predošlé udalosti, ale vyţaduje prognózu; prenasledovanie, ku ktorému uţ došlo, môţe byť v rámci tejto prognózy podstatnou indíciou pre nebezpečenstvo prenasledovania. Krajskému súdu vyčítal, ţe pri svojom rozhodovaní sa nevysporiadali s informáciami z krajiny pôvodu navrhovateľa, ktoré predloţila právna zástupkyňa dňa 3. augusta 2010. Poukázal na to, ţe sa snaţil o vyriešenie svojich problémov prostredníctvom matky, pretoţe sám sa bál prezradiť pravdu, pretoţe dôstojníci sa mu vyhráţali, ţe ak povie pravdu stane sa niečo zlé. Druhú ţalobu matky museli zo súdu stiahnuť pod nátlakom vyhráţok zo strany dôstojníkov. Po vyhráţkach nasledovalo aj napadnutie brata ţiadateľa a rodina 10Sža/13/2011 5 ţiadateľa sa musela vysťahovať do inej dediny v A., neskôr aţ mimo krajiny do R. k rodine. O prvej ţalobe rozhodol súd tak, ţe oslobodil dôstojníkov s tým odôvodnením, ţe problémy navrhovateľa trvajú od jeho narodenia, pričom
Centrálnej vojenskej – lekárskej komisie vyplýva, ţe uvedené zdravotné ťaţkosti získal počas výkonu vojenskej sluţby. Navrhovateľ súdu nepredloţil rozhodnutie príslušného súdu v konaní v A., nakoľko sa k nemu nemohol dostať. Vzhľadom na situáciu v A. ani nemôţe poţiadať o uvedené rozhodnutie, taktieţ nechce, aby sa niekto dozvedel o jeho pobyte. Ďalej uviedol, ţe krajský súd sa nezaoberal námietkou navrhovateľa, ţe je moţno ho priradiť k určitej sociálnej skupine, ktorú tvoria mladí muţi, ktorí sú odvedencami A. armády. Títo sú často vystavení v armáde šikane, zlému zaobchádzaniu a poniţovaniu.
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP, s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej 10Sža/13/2011 6 tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 14. apríla 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade ţiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôţe alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky).
480/2002 Z.z. o azyle (účinného od 1.12.2008, ďalej len „zákon o azyle“) ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, ţiadateľovi, ktorý
zákona o azyle ministerstvo môţe udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody
.
1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
písmena
3). Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky, ak je splnená povinnosť
5 (ods. 4).
1) ministerstvo neudelí azyl ţiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú váţne dôvody domnievať sa, ţe by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu ak tento zákon neustanovuje inak, a) manţelovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana
, ak manţelstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana
, alebo osoby
písmena
Ţiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdrţiavať na území Slovenskej republiky (ods. 2). Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť
5 ( ods. 3).
1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem odňatia azylu
2 písm. i/, rozhodne tieţ, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu navrhovateľovi na území SR a o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Najvyšší súd Slovenskej republiky zo spisu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis odporcu zistil, ţe navrhovateľ po nelegálnom príchode na územie Slovenskej republiky dňa
f/ zákona o azyle. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
g/ zákona o azyle, právoplatným dňa
názoru odporcu, navrhovateľ podcenil ochorenie a jeho vplyv na jeho zdravotný stav, zapríčinil si sám, ţe nebol dostatočne v A. liečený.
názoru odporcu navrhovateľ nie je osobou ťaţko chorou, ktorej návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne smrť. O tom svedčí aj to, ţe opustil A. a pricestoval na Slovensko.
odôvodnenia rozhodnutia odporcu navrhovateľ nespĺňa ani podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany
Obavy ţiadateľa z toho, ţe v prípade návratu do A. sa obáva dôstojníkov, ktorí mu ublíţili počas výkonu vojenskej sluţby, nemoţno subsumovať pod zákonnú definíciu váţneho bezprávia, tak ako ju vymedzuje ustanovenie § 2 písm. f/ zákona o azyle. Dôstojníci navyše chceli pri poslednom stretnutí, aby sa na vec zabudlo. Navrhovateľovi nehrozí v A. ţiadne trestné stíhanie, nakoľko sa ničoho nedopustil. Taktieţ nie sú dôvody domnievať sa , ţe by navrhovateľovi po návrate do A. hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie alebo trest. Správy o A. zakotvujú slobodu pohybu v rámci krajiny, cestovanie do zahraničia, emigráciu a repatriáciu. Štátne orgány spolupracovali s UNHCR a s inými humanitárnymi organizáciami pri poskytovaní ochrany a pomoci vnútorne presídleným osobám, ţiadateľom o azyl, navráteným utečencom a iným osobám v ich záujme. Navrhovateľ ako dôvody svojej ţiadosti uvádza zdravotné problémy, ktoré mali vzniknúť počas vojenskej sluţby v lete v roku 2002 a nie z dôvodu prenasledovania zo strany vojenských dôstojníkov. Na základe uvedeného správny orgán posudzoval ţiadosť o udelenie azylu v rozsahu dôvodov uvedených v ţiadosti. Odvolací súd poukazuje na to, ţe azyl moţno udeliť z dôvodov vymedzených v zákone o azyle a to ak má ţiadateľ o udelenie azylu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôţe alebo nechce vrátiť do tohto štátu. Predpokladom pre udelenie azylu je teda existencia obáv z prenasledovania z týchto dôvodov, čo však v správnom konaní nebolo preukázané. 10Sža/13/2011 12 V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, ţe samotná existencia navrhovateľových obáv bez objektivizácie ich opodstatnenosti, nezakladá relevantný dôvod pre udelenie azylu. V prípade navrhovateľa, ako uviedol krajský súd, je jeho ničím nepodloţená obava zaloţená výlučne na jeho vnútorných a subjektívnych pocitoch. Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu taktieţ uviedol, ţe odporca nevzal do úvahy správy o krajine pôvodu predloţené právnou zástupkyňou. Je pravdou, ţe správy predloţené právnou zástupkyňou hovoria o zlom zaobchádzaní v armáde, avšak v prípade navrhovateľa sa jednoznačne jedná o jeden útok a nie o opakované zlé zaobchádzanie. Taktieţ v jeho prípade s ním nezaobchádzala zle celá armáda, naopak bol liečený, ošetrovaný a uznaný za invalida 3. skupiny. Zákon upravuje pojem „sociálna skupina“ v § 109a ods.4 písm. e/ zákona o azyle tak, ţe skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemoţno zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závaţné pre ich identitu alebo svedomie, ţe daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môţe predstavovať skupinu zaloţenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemoţno chápať tak, ţe zahŕňa činy povaţované za trestné
osobitného predpisu. Aj
názoru odvolacieho súdu nemoţno povaţovať obavy navrhovateľa z prenasledovania či váţneho bezprávia zo strany vojenských dôstojníkov za také, ktoré by bolo moţné podradiť pod obavy z prenasledovania z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ani zo ţiadneho iného dôvodu, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 8 zákona o azyle. Skutočnosti tvrdené navrhovateľom jednoznačne nezakladajú jeho príslušnosť k určitej sociálnej skupine, pretoţe v tomto prípade ani nejde o sociálnu skupinu tak, ako je vymedzená v zákone. Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch odporca pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, ţe odporca riadne vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, 10Sža/13/2011 13 z ktorého odporca vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie azylu
dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, ţe povinnosť zistiť skutočný stav veci
71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré ţiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo ţiadneho ustanovenia zákona nemoţno vyvodiť, ţe by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu ţiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu
zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania ţiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. Odvolací súd tieţ dospel k záveru, ţe je potrebné povaţovať za správny záver správneho orgánu ako i krajského súdu, ţe u navrhovateľa neboli zistené dôvody pre udelenie azylu ani z ďalších relevantných dôvodov v zmysle zákona o azyle, pričom treba zdôrazniť, ţe poskytnutie azylu z humanitných dôvodov je
Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací súd uvádza, ţe jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a moţnosť legálneho pobytu na území SR tým ţiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak neţiaduce poţadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaţe k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate ţiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase neţ v prípade aplikácie 10Sža/13/2011 14 inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného ţiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať. V predmetnej veci neboli ani
odvolacieho súdu zistené závaţné a potvrdené dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu váţneho bezprávia, tak ako je definované v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje. Odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil. Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku, k ich vyhodnoteniu nemá odvolací súd ţiadne výhrady, v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odvolací súd odkazuje. Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a doplnkovej ochrany bolo potrebné povaţovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny
1, 2 OSP. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, ţe navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odporca nemá zo zákona nárok na ich náhradu. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave 14. apríla 2011 10Sža/13/2011 15 JUDr. Jana Henčeková, PhD, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.