1 písm. a) bod 5 v spojení s ust. § 20 ods. 3 písm. b/ zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“ alebo „zákon“) administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) a zároveň mu bol určený zákaz vstupu na územie SR na dobu piatich rokov od vykonateľnosti rozhodnutia. Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán postupovali v súlade s ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb., vo veci rozhodli na základe dostatočne zisteného skutkového stavu, výroky rozhodnutia dostatočne a presvedčivo odôvodnili s citovaním príslušných právnych predpisov, na základe ktorých rozhodli. K žalobcom namietanej aplikácii ustanovenia § 22 ods. 7 písm. n/ zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o službách v zamestnanosti“), v ktorom je
neho povolenie na zamestnanie prezumované uviedol, že aj keď sa povolenie na zamestnanie nevyžaduje u cudzinca, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie na územie SR v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom, to však neznamená, že na cudzinca, teda aj žalobcu sa už neaplikujú príslušné ustanovenia zákona o pobyte cudzincov ako lex specialis. Krajský súd nesúhlasil s názorom žalobcu, že na jeho konanie je možné aplikovať iba ust. § 57 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko žalobca žiadnym spôsobom nenamietal v odvolaní, ani v žalobe, akého charakteru mu bolo Poľskou republikou udelené vízum, a teda prácu vykonával v rozpore s týmto vízom a aj s ust. § 57 ods. 1 písm. a/ bod 5 zákona o pobyte cudzincov. 3 10Sža/2/2012 Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie a žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie; zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Vo svojom odvolaní vychádzal z konštatovania, že pre vykonávanie práce cudzincami na území SR je potrebné splniť zároveň dve základné podmienky, a to povolenie na zamestnanie a povolenie na pobyt, pričom u cudzinca, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v inom členskom štátne Európskej únie na územie SR je v zmysle § 22 ods. 7 písm. n/ zákona o službách zamestnanosti povolenie na zamestnanie prezumované. Takýto zamestnanec na území SR pri splnení zákonom stanovených podmienok nepotrebuje povolenie na zamestnanie. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že je držiteľom tzv. KARTY POLIAKA (KARTA POLAKA), ktorá oprávňuje držiteľa okrem iného bez pracovného povolenia vykonávať v Poľskej republike prácu. Skutočnosť, že žalobca mal víza „O5“, ale zároveň je držiteľom KARTY POLIAKA nevylučuje, že môže kedykoľvek bez povolenia vykonávať prácu na území Poľskej republiky a za podmienok stanovených príslušnými právnymi normami aj na území iných členských štátov Schengenského priestoru. Aj keď žalobca prekročil dobu povolenia na prechodný pobyt na území SR, ktorá je v zmysle § 20 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov prezumovaná na obdobie 90 dní, nemohol svojím konaním naplniť zákonné znaky skutkovej podstaty uvedenej v § 57 ods. 1 písm. a/ bod 5 zákona o pobyte cudzincov, pretože nevykonával inú činnosť, na akú mal povolenie, avšak mohol naplniť maximálne skutkovú podstatu § 57 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov, pretože sa po dobu 64 dní bez oprávnenia zdržiaval na území SR. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu voči rozsudku krajského súdu zo dňa 22. decembra 2011 navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove ako vecne správny. K námietkam uvedeným v odvolaní odkázal na svoje rozhodnutie č. UHCP-PO-HCP-63-003/2011 zo dňa 14. februára 2011, v ktorom sa k nim dostatočne a presne vyjadril. Žalovaný ďalej uviedol, že po vydaní napadnutého druhostupňového správneho rozhodnutia, mu bola dňa 2. marca 2011 zaslaná odpoveď na žiadosť o previerku spoločnosti 4 10Sža/2/2012 A., v ktorej žalobca pracoval. Spoločnosť A. sa nenachádza na uvedenej adrese S., avšak na tejto adrese má sídlo hotel, ktorý na poschodí prenajíma kancelárie rôznym spoločnostiam. V roku 2008 tam bol muž, ktorý sa preukázal ako P. V. syn P., bytom U. a prenajal si izbu pre uvedenú spoločnosť, ktorú však nikdy nevyužíval. P. V. je konateľom spoločnosti A., u ktorého žalobca pracoval. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28. marca 2012 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, postupuje
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“.
1 veta prvá O. s. p. je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia č. UHCP-PO-HCP-63-003/2011 zo dňa 14. februára 2011, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Prešov č. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-27-024/2010 zo dňa 21. decembra 2010, ktorým bol žalobca
1 písm. a) bod 5 v spojení s ust. § 20 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený z územia SR a zároveň mu bol určený zákaz vstupu na územie SR na dobu piatich rokov od vykonateľnosti rozhodnutia. 5 10Sža/2/2012 Z pripojených administratívneho a súdneho spisu vyplynulo, že dňa 24. septembra 2010 počas bezpečnostno-represívnej akcie bola skontrolovaná stavba v obci H. v okrese Bardejov, na ktorej sa počas kontroly nachádzalo 6 cudzincov, všetci štátni príslušníci Ukrajiny, ktorí na stavbe vykonávali pracovnú činnosť. Pri kontrole bolo zistené, že žalobca ako zamestnanec zamestnávateľa so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie, ktorý bol vyslaný zamestnávateľom na územie Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb týmto zamestnávateľom nevedel predložiť platnú zmluvu o vykonaní prác pre svojho zamestnávateľa, t.j. firmu A. sp. Z o.o., so sídlom S., ako aj platnú zmluvu na vykonanie prác pre objednávateľa spoločnosť Y., s. r. o., K. a nemal pri sebe formulár „E 101“ zo štátu, z ktorého ho zamestnávateľ vyslal (
čl. 53 a 56 Európskej dohody o pridružení). Počas kontroly cestovných dokladov bolo zistené, že žalobcovi bolo udelené Poľské národné vízum č. PL-X., typu „D“ MULT, s dobou platnosti 100 dní, platné do 21. marca 2011, s poznámkou cieľ vydania „O5“. Správne orgány poukázali na to, že
ust. § 2.2. ods. 5 Nariadenia Ministra pre vnútorné veci a administratívu Poľskej republiky č. 236, čiastka 1643 v znení neskorších predpisov dôvodom vydania „O5“národného poľského víza typu „D“ je výkon kultúrnej činnosti alebo účasť na medzinárodných konferenciách. Toto vízum tak, ako konštatovali správne orgány oprávňovalo žalobcu na pobyt a vykonávanie kultúrnej činnosti alebo účasť na medzinárodných konferenciách na území Poľskej republiky počas doby platnosti víza a zároveň k voľnému pobytu na území členských štátov nie dlhšiemu ako tri mesiace počas šesťmesačnej doby. Správnym orgánom bolo zistené, že
odtlačku vstupnej priechodnej pečiatky s dátumom 12. apríla 2010 na vonkajšej hranici na hraničnom prechode Kroscienko v smere do Poľskej republiky do cestovného dokladu žalobcu na strane, na ktorej je nalepená aktuálna vízová nálepka, doba od prekročenia vonkajšej hranice predstavuje 154 dní a teda žalobca vykonával pracovnú činnosť bez platného povolenia na prechodný pobyt na účel zamestnania na území Slovenskej republiky, čo je o 64 dní viac ako je v zákona o pobyte cudzincov povolené. V ust. § 1 ods. 1 zákon o pobyte cudzincov upravuje, že predmetom tohto zákona je ustanoviť a) podmienky vstupu cudzincov na územie SR a vycestovania cudzincov z územia SR, ktoré nie sú ustanovené v osobitnom predpise, b) podmienky pobytu cudzincov na území SR, 6 10Sža/2/2012 f) podmienky a postup administratívneho vyhostenia cudzinca z územia SR
1 zákona o pobyte cudzincov povolenie na prechodný pobyt na účel zamestnania môže policajný útvar udeliť cudzincovi na základe povolenia na zamestnanie; to neplatí, ak sa povolenie na zamestnanie nevyžaduje (odkazujúc na úpravu ust. § 22 ods. 7 písm. n/ zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré upravuje, že „povolenie na zamestnanie sa nevyžaduje u štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie na územie Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom“) alebo ak tak ustanoví medzinárodná zmluva.
3 písm. b/ tohto zákona povolenie na prechodný pobyt na účel zamestnania sa nevyžaduje do 90 dní od prekročenia vonkajšej hranice, ak ide o cudzinca, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie na územie Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom. Všeobecná právna úprava voľného pobytu osôb s dlhodobými vízami je upravená v nariadení Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 265/2010 z 25. marca 2010, ktorým sa mení a dopĺňa dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda a Nariadenie (ES) č. 562/2006, pokiaľ ide o pohyb osôb s dlhodobými vízami. Citovaná právna úprava v čl. 1 ods. 2 mení a dopĺňa Schengenský dohovor v čl. 21 tak, že:
1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže administratívne vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu a) na päť rokov, ak
tohto zákona predložil falošný alebo pozmenený doklad alebo doklad inej osoby,
odvolacieho súdu bez všetkých pochybností náležite preukázané, že na území SR vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt, namietané rozhodnutie a postup žalovaného preto bolo v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami a to aj s poukazom na neexistenciu prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu, ktoré sú v zákone o pobyte cudzincov taxatívne vymedzené. Vo všeobecnosti je možné povedať, že vyhostenie cudzinca bude vždy vo väčšej alebo menšej miere predstavovať zásah do jeho rodinného alebo súkromného života, avšak treba uviesť, že právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života nie je právom absolútnym. 10 10Sža/2/2012 V čl. 8 ods. 2 Dohovoru sú totiž stanovené možné obmedzenia tohto práva, a tak prípadný zásah do súkromného a rodinného života neznamená, že je správny orgán vždy pri takejto námietke povinný svoje rozhodnutie o vyhostení zrušiť; či tak spraví, je vždy vecou jeho správneho uváženia (pri tejto svojej činnosti však nesmie vybočiť z medzí daných zákonnou úpravou). Ustanovenie čl. 8 Dohovoru tak neukladá štátu všeobecný záväzok rešpektovať voľbu manželov alebo partnerov ohľadne krajiny ich spoločného pobytu, resp. napomáhať zjednocovaniu rodiny. V tomto prípade je preukázané, že vyhostenie cudzinca bolo vykonané v súlade so zákonom, teda aj prípadný zásah do rodinného života spĺňal podmienky
čl. 8 ods. 2 Dohovoru. Stotožňujúc sa so záverom krajského súdu, ako aj správneho orgánu mal odvolací súdu za preukázané, že žalobca vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo udelené vízum, čím naplnil podmienky administratívneho vyhostenia v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. a/ bod 5 zákona o pobyte cudzincov. Odvolací súd vzhľadom na rozsah dokazovania vykonaného v rámci správneho konania, ktorý považoval za dostatočný, nemal žiadne pochybnosti o legálnosti vykonaných dôkazov, spôsobe vykonania a hodnotenia dôkazov, ktoré viedli správne orgány, dospel k záveru, že správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci, tento po právnej stránke správne posúdili a vydané rozhodnutie náležite odôvodnili. Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že správne orgány nepochybili, ak na základe uvedených skutočností rozhodli o administratívnom vyhostení žalobcu z územia SR a určení zákazu vstupu v trvaní piatich rokov. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené závery považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za neopodstatnené, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci krajským súdom, preto napadnutý rozsudok krajského súdu stotožniac sa s jeho právnym záverom
1,2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c O. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, trovy odvolacieho konania nepriznal. 11 10Sža/2/2012 P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 28. marca 2012 JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.