rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa č. 43 965 047 09/7756-29160/Kub zo dňa 10.9.2009 podľa § 250j ods. 2 písm. d/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „O. s. p.“) a vec vrátil ţalovanej na ďalšie konanie. 2 8Sžp/10/2011 Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, ţe ak orgán štátneho dozoru uloţí pokutu bez toho, aby uloţil opatrenia na nápravu, musí v rozhodnutí odôvodniť, prečo uloţenie opatrenia na nápravu nebolo moţné alebo účelné, čo v oboch napadnutých rozhodnutiach absentovalo. Na túto okolnosť krajský súd poukázal vzhľadom na ţalobné námietky týkajúce sa porušenia § 7 ods. 1 písm. l/, § 52 ods. 1 písm. k/ zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zák. o odpadoch“) a v súvislosti s nepredloţením novouzatvorených zmlúv na odber odpadov príslušnému správnemu orgánu v lehote 10 dní od ich uzatvorenia a na nedostatok, ktorý spočíval v nevyznačení dátumu odovzdania na potvrdeniach o prevzatí starých motorových vozidiel, ktorý bol okamţite odstránený. Krajský súd uviedol, ţe moţnosť a účelnosť uloţenia opatrenia treba chápať aj v kontexte s účelom zák. o odpadoch vyplývajúce z § 3, čo malo vplyv aj na posúdenie porušenia § 19 ods. 1 písm. f/ zák. o odpadoch v súvislosti s dodaním odpadu spoločnosti K., S., čím mal ţalobca prispieť k zabezpečeniu zhodnocovania týchto odpadov a ochrane ţivotného prostredia. Pokiaľ šlo o porušenie § 20 ods. 2 písm. a/, b/ zák. o odpadoch, bolo povinnosťou správnych orgánov odôvodniť, na základe akých skutočností a zákonných ustanovení dospeli k záveru, ţe išlo o nebezpečný odpad a ţe ţalobca bol jeho odosielateľom a príjemcom, avšak takéto odôvodnenie chýba. Ak správne orgány dospeli k záveru, ţe je potrebné uloţiť sankcie, z rozhodnutí nemoţno zistiť na základe akej správnej úvahy dospeli k sume 330 € a 1270 € a či postupovali podľa zásad uvedených v § 79 ods. 2 zák. o odpadoch. Krajský súd pokladal napadnuté správne rozhodnutia za nepreskúmateľné aj z dôvodu absencie znenia zákonných ustanovení, podľa ktorých bolo rozhodnuté. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O. s. p. tak, ţe úspešnému ţalobcovi priznal ich náhradu vo výške 315,71 €. Proti predmetnému rozsudku podala ţalovaná v zákonnej lehote dňa 15.3.2011 odvolanie domáhajúc sa jeho zmeny tak, ţe odvolací súd ţalobu zamietne a ţalobcovi náhradu trov konania neprizná. Uviedla, ţe záver, ku ktorému dospel krajský súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Kontrolou bol skutkový stav spoľahlivo zistený, čo bolo zrejmé aj zo spisového materiálu správneho orgánu prvého stupňa, ako aj odôvodnenia prvostupňového správneho rozhodnutia, a teda bola splnená podmienka preskúmateľnosti napadnutých správnych rozhodnutí. Uviedla, ţe krajský súd sa nevysporiadal s námietkou prednesenou 3 8Sžp/10/2011 v vyjadrení k ţalobe, keď poukazovala na rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 5Sţp/6/2008 zo dňa 22.9.2009. Ustanovenie § 73 ods. 2 zák. o odpadoch je nutné vykladať v súlade s § 78 zák. o odpadoch, v ktorom je ukladanie pokút za taxatívne vymenované porušenia upravené ako povinnosť, ako zákonný postup, ktorý nastupuje v prípade, ak právnická osoba alebo fyzická osoba podnikateľ poruší niektorú z tam uvedených povinností. § 73 ods. 2 zák. o odpadoch umoţňuje v prípadoch, kedy to nie je účelné alebo moţné, napriek porušeniu povinností, pokutu neuloţiť. Táto moţnosť úvahy a voľby prislúcha správnemu orgánu a súdu v zmysle § 245 ods. 2 O. s. p. neprislúcha právo preskúmavať, či táto voľba bola vhodná a účelná. Plnenie zákonných povinností, ktoré ţalobca porušil sa vzťahuje na konkrétne časové obdobie, v tomto čase bol povinný nakladať s odpadom v súlade so zák. o odpadoch. Ţalobca sa dopustil správnych deliktov, ktorými v danom čase došlo k porušeniu zák. o odpadoch a z uvedeného dôvodu nebolo moţné uloţiť opatrenia na nápravu, ktoré nezmenia nedodrţanie povinností subjektu v určenom čase. Ţalovaná uviedla, ţe pri ukladaní pokuty postupoval správny orgán v súlade s § 79 ods. 2 zák. o odpadoch, keď sa v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia podrobne zaoberal dôvodmi jej uloţenia, pričom prihliadal na všetky skutočnosti, ktoré mohli mať vplyv na uloţenie pokuty a aţ na základe zváţenia týchto skutočností uloţil pokutu. Ďalej ţalovaná uviedla, s poukazom na § 49 ods. 10 zák. o odpadoch, ţe okamihom prevzatia starých vozidiel v zariadeniach na zber sa tieto stali odpadom. V súlade s vyhláškou Ministerstva ţivotného prostredia Slovenskej republiky č. 284/2001 Z. z., ktorou sa ustanovuje Katalóg odpadov v znení neskorších predpisov, sú staré vozidlá pod poloţkou 16 01 04 zaradené ako odpad, kategórie nebezpečný – N. Nebezpečný odpad sa nestáva nebezpečným aţ po tom, čo ho povinný subjekt ako nebezpečný zaradí, ale okamihom, keď sa konkrétna vec stala v súlade so zákonom nebezpečným odpadom. Z uvedeného dôvodu povaţovala ţalovaná všetky úvahy a námietky, ktorými chcel ţalobca spochybniť, ţe ním prevzaté staré vozidlá boli nebezpečným odpadom, za neopodstatnené. Ţalobca nespochybnil, ţe staré vozidlá prevzal od firiem M. G. – T. S., M. a E., s.r.o., S. a svojimi vozidlami prepravil do svojho zariadenia na spracovanie starých vozidiel. Predmetný nebezpečný odpad uţ zmluvnými partnermi ţalobcu bol zaradený ako nebezpečný odpad, kat. č. 16 01 04 – N, ţalobca po prijatí vo svojom zariadení ho zaevidoval na evidenčných listoch odpadov v zmysle vyhlášky Ministerstva ţivotného prostredia Slovenskej republiky č. 283/2001 Z. z. o vykonaní niektorých ustanovení zákona o odpadoch v znení neskorších predpisov. Ţalobca teda vystupoval ako subjekt, ktorý odpad kat. č. 16 01 04 – N prevzal v sídle 4 8Sžp/10/2011 zberných zariadení ako dopravca, ktorý tento odpad sám prepravil a ako subjekt, ktorý preváţané odpady prijal vo svojom zariadení, z ktorých okolností malo vyplývať, ţe ţalobca bol súčasne odosielateľom, dopravcom a príjemcom odpadu v jednej osobe. Pokutú uloţenú za kontrolou zistené porušenia povaţovala ţalovaná za dostatočne zdôvodnenú. Pokiaľ krajský súd vytýkal správnym orgánom, ţe v rozhodnutiach absentovalo znenie zákonných ustanovení, podľa ktorých bolo rozhodované, ţalovaná uviedla, ţe rozhodnutia vo výrokovej časti vţdy obsahujú jednoznačné určenie ustanovenia, ktoré bolo účastníkom konania porušené aj s pouţitím ustanovenia vykonávacieho predpisu, v rozpore s ktorým došlo k porušeniu zákona, ako aj určenie sankčného paragrafu, podľa ktorého bola stanovená výška pokuty. Poukázala, ţe ročne vydá viac ako 300 prvostupňových rozhodnutí o uloţení pokuty, pričom časť z nich bola predmetom preskúmania príslušných súdov, ale ani v jednom prípade nebol takýto nedostatok vytýkaný. S odkazom na Komentár k Správnemu poriadku uviedla, ţe správnemu orgánu nevyplýva povinnosť vo výrokovej časti citovať doslovné znenie príslušného zákonného ustanovenia. Záverom ţalovaná uviedla, ţe pri ukladaní sankcií sa vychádza zo zákonom stanoveného rozpätia, pričom správny orgán prvého stupňa, ktorý vykonáva dozor v odpadovom hospodárstve, ročne vydá v správnom konaní viac ako 60 rozhodnutí o pokute za porušenie ustanovení dozorovaných zákonov. Ako odborný orgán vie objektívne posúdiť závaţnosť porušenia povinností, pričom v kaţdom jednotlivom prípade prihliada i na ďalšie zákonom stanovené kritériá. Uloţená sankcia nevybočila z hraníc sadzieb ustanovených zákonom, pri stanovení jej výšky bolo prihliadané na kritériá stanovené § 79 ods. 2 zák. o odpadoch, pričom rozhodnutie bolo riadne zdôvodnené, a preto zrušenie rozhodnutí správneho orgánu je potrebné povaţovať za prekročenie preskúmavacej činnosti krajského súdu. K odvolaniu sa písomným podaním zo dňa 14.4.2011 vyjadril ţalobca tak, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu navrhol potvrdiť a zaviazať ţalovanú k náhrade trov odvolacieho konania. Uviedol, ţe v správnych rozhodnutiach nebolo riadne zdôvodnené, prečo bol ţalobca povaţovaný za odosielateľa aj príjemcu nebezpečných odpadov, ktorý je povinný viesť evidenciu sprievodných listov nebezpečného odpadu. Argumentácia ţalovanej uvedená v odvolaní nemôţe účinne doplniť odôvodnenie napadnutých rozhodnutí a zároveň neobstojí, keďţe ţalobca nezodpovedal definícii odosielateľa podľa § 52 ods. 3 zák. o odpadoch. Všetci drţitelia starých motorových vozidiel, ktorí odovzdali staré motorové vozidlo spracovateľom, 5 8Sžp/10/2011 prevzali príspevok podľa § 52 ods. 3 zák. o odpadoch. Nárok na tento príspevok mal drţiteľ, ktorý staré motorové vozidlo doviezol alebo inak dopravil na svoje náklady a odovzdal ho spracovateľovi starých motorových vozidiel, pričom v tejto súvislosti poukázal na Metodické usmernenie Ministerstva ţivotného prostredia Slovenskej republiky, podľa ktorého staré vozidlo, ktoré je v celku t. j. nerozobraté, nie je odpadom. Je teda vylúčené, aby odosielateľom nebezpečných odpadov a zároveň ich príjemcom bol ţalobca. Ţalobca tieţ uviedol, ţe v zmysle § 73 ods. 2 zák. o odpadoch sa má prihliadať na závaţnosť a čas protiprávneho konania, na rozsah ohrozenia zdravia ľudí a ţivotného prostredia, prípadne mieru ich poškodenia, nemoţno sa stotoţniť s názorom ţalovanej, ţe je len na úvahe správneho orgánu, či uloţí opatrenie alebo pristúpi k sankčnému postihu. Správne úvaha nie je ľubovôľa, správny orgán sa aj pri správnej úvahe musí riadiť zákonom, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonom a ostatnými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a obsahovať predpísané náleţitosti. V danom prípade sa mali rozhodnutia ţalovanej resp. správneho orgánu prvého stupňa riadiť § 73 ods. 2 zák. o odpadoch, teda v prvom rade zvaţovať moţnosť uloţiť opatrenie na nápravu a aţ ak toto nie je moţné a účelné, pristúpiť k uloţeniu sankcie, pričom svoj postup, svoju úvahu a rozhodnutie mali dôsledne odôvodniť, čo v danom prípade absentuje. Nebolo zrejmé, prečo správny orgán v súvislosti s nepredloţením zmlúv na odber odpadov nepovaţoval za účelné len uloţenie opatrenia, ale priamo ukladal sankciu napriek tomu, ţe tento nedostatok bol spôsobený objektívnou skutočnosťou /zmluvní partneri zaslali zmluvy neskôr ako boli podpísané/, bol ihneď odstránený a zo strany pracovníkov ObÚ ŢP Vranov nad Topľou neboli výhrady voči spoločnosti vo vzťahu k zasielaniu uzatvorených zmlúv. Rovnako za nepreskúmateľné povaţoval ţalobca rozhodnutie aj v časti uloţenej pokuty, keď bola uloţená jedna pokuta za viaceré porušenia zákona, pričom z rozhodnutí nebolo zrejmé, za ktoré porušenie zákona bola uloţená aká sankcia, v dôsledku čoho nie je zrejmé, ako ţalovaná posudzovala jednotlivé porušenia zákona a ako prihliadala na § 79 ods. 2 zák. o odpadoch. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.
2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.
O. s. p.) a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalovanej nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej 6 8Sžp/10/2011 tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 22.3.2012 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.). Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 244 ods. 3 O. s. p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Z obsahu pripojených spisov odvolací súd zistil, ţe predmetom preskúmania je rozhodnutie ţalovanej č. 43 960 037 09/9544-40659/Leg zo dňa 14.12.2009, ktorým zamietla odvolanie ţalobcu a potvrdila rozhodnutie Slovenskej inšpekcie ţivotného prostredia, Inšpektorátu ţivotného prostredia č. j. 43 965 047 09/7756-29160/Kub zo dňa 10.9.2009. Prvostupňovým rozhodnutím správny orgán uloţil ţalobcovi pokutu podľa § 78 ods. 1 písm. g/ zák. o odpadoch vo výške 330 € za porušenie § 20 ods. 2 písm. b/ zák. o odpadoch. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa § 74 ods. 1 zák. o odpadoch, ak nie je v tomto zákone výslovne ustanovené inak, na konanie sa podľa tohto zákona vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa § 73 ods. 2 zák. o odpadoch, ak orgán štátneho dozoru zistí porušenie povinnosti alebo iný nedostatok v činnosti kontrolovaného, upozorní ho na to a, ak je to 7 8Sžp/10/2011 moţné alebo účelné, uloţí mu opatrenie na nápravu a určí mu lehotu, v ktorej má opatrenie na nápravu vykonať. Ak kontrolovaný nevykoná v určenej lehote opatrenie na nápravu, alebo ak opatrenie na nápravu nie je moţné alebo účelné uloţiť, orgán štátneho dozoru uloţí kontrolovanému pokutu. Podstatou odvolania je nesúhlas ţalovanej s vysloveným právnym názorom ohľadne nepreskúmateľnosti správnych rozhodnutí týkajúceho sa uloţenia pokuty, ako aj porušenia § 20 ods. 2 písm. a/, b/ zák. o odpadoch, ktorú námietku odvolací súd hodnotil ako nedôvodnú. Prvotne je potrebné uviesť, ţe odvolací súd sa, na rozdiel od súdu prvého stupňa, stotoţnil s tvrdením ţalovanej, ţe je len na úvahe správneho orgánu, či uloţí opatrenie alebo pristúpi priamo k sankčnému postihu, avšak zákonnému pouţitiu správnej úvahy zodpovedá jej náleţité odôvodnenie. Aplikáciu správnej úvahy nemoţno vnímať ako ľubovôľu správneho orgánu uloţiť opatrenie na nápravu alebo pokutu. Z § 73 ods. 2, ako generálneho pravidla aplikovaného pri zistenom porušení povinností, vyplýva, ţe pokutu uloţí orgán štátneho dozoru aţ subsidiárne („..uloží mu opatrenie...“ cit. ust.), t. j. ak kontrolovaný nevykoná opatrenie na nápravu alebo opatrenie nie je moţné alebo účelné uloţiť, v kaţdom prípade však je povinný uviesť náleţité a dostatočné dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o neúčelnosti alebo nemoţnosti uloţenia opatrenia na nápravu a aţ následne pristúpiť k uloţeniu pokuty. Pokiaľ ţalovaná uvádzala, ţe správny súd v zmysle § 245 ods. 2 O. s. p. neposudzuje vhodnosť a účelnosť správneho rozhodnutia vydaného na základe správnej úvahy, je potrebné uviesť, ţe krajský súd nezrušil napadnuté rozhodnutia z dôvodu nesprávneho právneho názoru (§ 250j ods. 2 písm. a/ O. s. p.), ale z dôvodu ich nepreskúmateľnosti prameniacej z nedostatku dôvodov (§ 250j ods. 2 písm. d/ O. s. p.). Nebol vyslovený názor, v zmysle ktorého by ţalovaná, ako aj správny orgánu prvého stupňa, bola viazaná rozhodnúť ohľadne zistených porušení zák. o odpadoch uloţením opatrenia alebo uloţením pokuty, voľba druhu sankcie náleţí správnemu orgánu, za súčasného zachovania zákonných podmienok (t. j. ak dospeje k záveru, ţe uloţenie opatrenia na nápravu nie je moţné a účelné a tento záver náleţite zdôvodní). Súčasne však odvolací súd poukazuje na skutočnosť, ţe náleţite odôvodnené rozhodnutie ohľadne uloţenia sankcie /opatrenia alebo pokuty/ môţe byť správnym súdom 8 8Sžp/10/2011 preskúmavané nielen s ohľadom na zákonnosť pouţitia správnej úvahy (existencia splnomocnenia aplikovať správnu úvahu pre dané konanie, pouţitie správnej úvahy v rámci zákonného vymedzenia, relevantné odôvodnenie), ale aj správnosť takéhoto rozhodnutia, vychádzajúc pritom z § 250j ods. 5 O. s. p., keď môţe súd rozhodnúť rozsudkom o peňaţnej sankcii v rámci tzv. plnej jurisdikcie, ak pri uloţení sankcie má byť rozhodnuté inak, ako rozhodol správny orgán. Vychádzajúc z práva na inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) aj vo vzťahu k rozhodnutiu správneho orgánu je potrebné aplikovať konštanty vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 21.1.1999 týkajúci sa sťaţnosti č. 30544/96, Ruiz Torija proti Španielsku, rozsudok zo dňa 9.12.1994, týkajúci sa sťaţnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku, rozsudok zo dňa 19.4.1994, týkajúci sa sťaţnosti č. 16034/90) týkajúce sa odôvodnení súdnych rozhodnutí (m.m. nález Ústavného súdu SR I. ÚS 56/01 zo dňa 10.7.2002), a teda rozhodnutie správneho orgánu musí uviesť relevantné a dostatočné dôvody, na základe ktorých bolo vydané. Odvolací súd v tejto súvislosti nemohol prihliadnuť na rozsudok iného senátu tunajšieho senátu sp. zn. 5Sţp/6/2008, v ktorej veci sa zaoberal uţ opodstatnenosťou pokuty, kedy napadnuté správne rozhodnutie ohľadne uloţenia pokuty bolo dostatočne odôvodnené. Pokiaľ ţalovaná v odvolaní argumentovala spoľahlivo zistených skutkovým stavom, je potrebné uviesť, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutí v preskúmavanej veci nesúvisí so zistením skutkového stavu, ale je vadou rozhodnutia (nie vadou konania) vo vzťahu k účastníkovi konania, adresátovi rozhodnutia, keďţe nepostačuje, ţe správne rozhodnutie je zrozumiteľné pre orgán, ktorý ho vydal alebo dôvody pre jeho vydanie vyplývajú administratívneho spisu. Odvolací súd povaţoval za právne bezvýznamné argumentáciu ţalovanej, týkajúcu sa definície nebezpečného odpadu a postavenia ţalobcu ako odosielateľa tohto odpadu, keďţe dôvody rozhodnutia nemoţno dodatočne dopĺňať aţ následne v priebehu súdneho prieskumu. S poukazom na vyššie uvedené sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotoţnil so záverom krajského súdu vysloveným v napadnutom rozsudku, vznesené odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť jeho správnosť, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a v podrobnostiach naň odkazuje podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.
3 vety druhej O. s. p. 9 8Sžp/10/2011 O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p.
1 O. s. p. a § 246c ods. 1 vety prvej O. s. p., tak, ţe úspešnému ţalobcovi priznal ich náhradu v uplatnenej výške 64,41 €, pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia, a to za 1 úkon právnej pomoci vo výške 57 € /vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 14.4.2011/ a reţijný paušál vo výške 7,41 € podľa § 11 ods. 4
1 písm. b/, § 16 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov. Ţalovaná je povinná náhradu trov konania podľa § 149 ods. 1 O. s. p.
1 O. s. p. uhradiť na bankový účet právnej zástupkyne ţalobcu, č. ú. X. vedený v Č., A., pobočka P., v lehote uvedenej vo výroku tohto rozsudku. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave 22. marca 2012 JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.