Najvyšší súd 2 Obdo 44/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci konkurzu vyhláseného na majetok dlžníka: G. I. L. reg. č. X., so sídlom F. zastúpeného S. T., likvidátorom ustanoveným v likvidačnom konaní nariadenom High Court of Justice v L., právne zastúpeného JUDr. J. H., advokátom, R. na dovolanie Ing. J. N., M., právne zastúpeného H. & P., s.r.o., Š., IČO: X. proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa
- augusta 2010, č. k. 2 CoKR 17/2010-634, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie o d m i e t a . O d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa
- 2010 č. k. 3K/4/2010-113, právoplatným dňa
- 2010, začal konkurzné konanie ako konkurzný súd voči spoločnosti G. I. L. reg. č. X., so sídlom F. (ďalej len dlžník) na základe návrhu zo dňa
- 2010, podaného veriteľom Ing. J. N., bytom v P., ktorý súdu preukázal, že má proti dlžníkovi pohľadávku vo výške 57 490 GBP, ktorá pohľadávka vznikla tým, že na základe žiadosti dlžníka uhradil jeho peňažné záväzky spojené s jeho činnosťou a potrebami priamo jeho veriteľovi - spoločnosti W. & C. L., L. Súd prvého stupňa konštatoval, že dlžník je zahraničnou právnickou osobou, ktorá vznikla zápisom do obchodného registra dňa
- 1995 a jeho registrovaným sídlom je V. B.. Na základe vyjadrenia navrhovateľa usúdil, že ústredná správa spoločnosti dlžníka je a bola uskutočňovaná na území Slovenskej republiky, kde sa prijímajú všetky rozhodnutia, týkajúce sa správy spoločnosti a jej majetku a kde sú fakticky vykonávané všetky radiace funkcie jej orgánov. Záväzky spoločnosti tiež vznikli v súvislosti s výkonom jej hospodárskej činnosti na území Slovenskej republiky, kde sa zároveň nachádzajú sídla, resp. bydliská všetkých veriteľov a tiež sa nachádzal a nachádza majetok spoločnosti. Na základe uvedených 2 Obdo 44/2010 2 skutočností súd dospel k záveru, že centrum hlavných záujmov spoločnosti dlžníka (ďalej len „COMI“) sa nachádza na území Slovenskej republiky, a preto je daná právomoc slovenských súdov na začatie hlavného konkurzného konania v zmysle článku 3 ods. 1 Nariadenia Rady /ES/ č. 1346/2000 z
- mája 2000 o konkurznom (v niektorých prekladoch tiež insolvenčnom) konaní (ďalej len „Nariadenie“). Poukázal tiež na bod 15 Preambuly Nariadenia, podľa ktorého pravidlá súdnej právomoci, stanovené v Nariadení, určujú len medzinárodnú súdnu právomoc, čo znamená, že určujú členský štát, ktorého súdy môžu konkurzné konanie začať. Územná súdna právomoc sa určí vnútroštátnym právom príslušného členského štátu. Podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia, ak nie je ustanovené inak, sa konkurzné konania a ich účinky riadia právom členského štátu, na území ktorého sa toto konanie začne. Keďže dlžník podľa ust. § 19 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoKR“) neosvedčil svoju platobnú schopnosť a po písomnom vyhlásení Ing. D. Š., riaditeľa spoločnosti dlžníka zo dňa
- 2010 o tom, že dlžník je v úpadku v dôsledku platobnej neschopnosti, vyhlásil súd uznesením zo dňa
- 2010 č. k. 3K/4/2010-122 konkurz na jeho majetok, za správcu ustanovil JUDr. J. G. so sídlom kancelárie K., značka správcu S X. a vyzval veriteľov, aby v lehote 45 dní od vyhlásenia konkurzu prihlásili svoje pohľadávky. Napadnuté uznesenie o vyhlásení konkurzu bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa
- Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd na základe odvolania dlžníka, uznesením zo dňa
- 2010 č. k. 2 CoKR/17/2010-634 rozhodol o zastavení konkurzného konania vyhláseného na majetok dlžníka. Uviedol, že podľa výpisu z obchodného registra (A. a W.) ku dňu
- 2010, osvedčeného apostilou
- 2010, spoločnosť dlžníka G. I. L. reg. č. X. so sídlom L., bola založená
- 1995 ako súkromná spoločnosť s ručením obmedzeným. Z údajov o stave spoločnosti vyplýva, že na základe návrhu zo dňa
- 2008 bola nariadená jej predbežná likvidácia, ktorá sa skončila nariadením povinnej likvidácie dňom
- Rozhodnutím High Court of Justice č. prípadu 6678/2008 zo dňa
- 2010 vo veci spoločnosti G. I. L. (v predbežnej likvidácii) a vo veci podľa zákona o Insolventnosti z roku 1986 medzi L. F. ako navrhovateľom a G. I. L. ako odporcom bola spoločnosť odporcu zrušená v zmysle ustanovení Zákona o insolventnosti z r.
- Anglický súd súčasne konštatoval, že Smernica ES o konaní vo veci insolventnosti je aplikovateľná a ide o hlavné konanie, ako je vymedzené v článku 3 Smernice ES. High Court 2 Obdo 44/2010 3 of Justice dňa
- 2010 vydal potvrdenie, že páni T. a S. zo spoločnosti M. C. R. L., L., boli vymenovaní za likvidátorov spoločnosti G. I. L. s účinnosťou od
- Na základe obsahu rozhodnutí anglického High Court of Justice a vybraných ustanovení Insolvenčného zákona z roku 1986 odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutím High Court of Justice označeného ako Winding-up Order zo dňa
- 2010 bolo začaté kolektívne konkurzné (insolvenčné) konanie, pri ktorom ide o zbavenie majetku dlžníka - spoločnosti G. I. L. – tak, ako je definované na účely Nariadenia v článku 2 písm. a/, uvedené v prílohe A Nariadenia a vymenovanie likvidátora (liquidator a official receiver) v zmysle prílohy C Nariadenia. Podľa odvolacieho súdu uvedený záver zodpovedá aj kritériám uvedeným v Rozsudku ESD sp. zn. C-341/04, body 46 a
- Odvolací súd poukázal na Rozsudok ESD sp. zn. C-341/04, body 38 - 44, bod 22 Preambuly, podľa ktorého bodu pravidlo prednosti, definované v čl. 16 ods. 1 Nariadenia, je založené na zásade vzájomnej dôvery. Tejto zásade vzájomnej dôvery je vlastné, že súd členského štátu, na ktorý je podaný návrh na začatie hlavného insolvenčného konania, overí svoju právomoc so zreteľom na článok 3 ods. 1 Nariadenia, teda preskúma, či sa centrum hlavných záujmov dlžníka nachádza v tomto členskom štáte. Ako vyplýva z bodu 22 Preambuly, zásada vzájomnej dôvery vyžaduje, aby súdy iných členských štátov uznávali rozhodnutia o začatí hlavného konkurzného konania bez toho, aby boli oprávnené preskúmavať posúdenie, ktoré vo svojej právomoci uskutočnil prvý súd, ktorý konanie začal. Vzhľadom vyššie uvedené a tiež na skutočnosť, že anglický súd rozhodol o začatí hlavného insolvenčného konania ako prvý, pričom jeho priorita a univerzalita bezprostredne vyplývajú z citovaných právnych predpisov Spoločenstva a rozhodnutí ESD, odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa otázkou určenia COMI, keďže o ňom už bolo rozhodnuté, a preto je z hľadiska odvolacieho konania irelevantné. Odvolací súd tiež nemohol skúmať otázku existencie podniku dlžníka v zmysle čl. 2 písm. h/ Nariadenia, pretože v tomto konaní nie je oprávnený zmeniť charakter v rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I. deklarovaného hlavného konkurzného konania na konanie vedľajšie v zmysle čl. 3 ods. 2 Nariadenia. 2 Obdo 44/2010 4 Na základe návrhu veriteľa zo dňa
- 2010 Okresný súd Bratislava I. uznesením č. k. 3K/4/2010-113, právoplatným dňa
- 2010, začal konkurzné konanie voči dlžníkovi G. I. L. reg. č. X., s registrovaným sídlom v L., keď dospel k záveru, že na území Slovenskej republiky sa nachádza centrum hlavných záujmov spoločnosti, a preto je v zmysle Nariadenia daná právomoc slovenských súdov na začatie hlavného konkurzného konania a rozhodným právom v zmysle článku 4 ods. 1 Nariadenia je právo Slovenskej republiky. Z obsahu spisu súdu prvého stupňa je podľa odvolacieho súdu zrejmé, že súdu nebola známa skutočnosť, že o začatí hlavného insolvenčného konania rozhodol dňa
- 2010 High Court of Justice v Londýne. Vydaním uznesenia č. k. 3K/4/2010-113 o začatí konkurzného konania ako hlavného konania (bez ohľadu na skutočnosť, že
- 2010 nadobudlo právoplatnosť) a uznesenia č. k. 3K/4/2010-122 o vyhlásení konkurzu, teda podľa odvolacieho súdu reálne došlo k porušeniu princípu univerzality a priority vyplývajúceho z bodu 22 Preambuly a z článku 16 ods. 1 prvý pododsek Nariadenia, a tiež k porušeniu zásady uznávania rozhodnutí v zmysle čl. 17 ods. 1 Nariadenia. S ohľadom na vykonané dokazovanie odvolací súd preto dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa nebolo správne, a preto ho zmenil tak, že konkurzné konanie zastavil. Odvolací súd ďalej zdôraznil, že podaniami Ing. N. zo dňa
- 2010 a
- 2010, ktorý podal návrh na vyhlásenie konkurzu ako veriteľ, sa odvolací súd nezaoberal, pretože v odvolacom konaní mu ZoKR nepriznáva žiadne práva. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal navrhovateľ na vyhlásenie konkurzu, Ing. J. N., M., dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že postupom súdu mu bola odňala možnosť konať pred súdom, pričom bol súd nesprávne obsadený (ust. § 237 písm. f/ a g/ O. s. p.). Dovolanie navrhovateľa je založené aj na ust. § 241 ods. 2 písm. b/, písm. c/ O. s. p. Podľa dovolateľa odvolací súd ignoroval navrhovateľa ako účastníka konania, ako aj jeho podania, na ktoré pri svojom rozhodovaní vôbec neprihliadal. Týmto konaním bola podľa jeho názoru zásadným spôsobom porušená aj rovnosť strán účastníkov konania, keďže odvolací súd v konaní prihliadal len na vyjadrenia odvolateľa a vôbec nezobral do úvahy vyjadrenie navrhovateľa v predmetnom konaní. Dovolateľ zdôraznil, že podľa ust. § 24 ods. 1 ZoKR je navrhovateľ na vyhlásenie konkurzu účastníkom konkurzného konania, z ktorého dôvodu sa nestotožňuje s konštatovaním odvolacieho súdu, že mu ako navrhovateľovi v odvolacom konaní ZoKR žiadne práva nepriznáva. Odvolací súd mal za účelom zachovania procesných práv 2 Obdo 44/2010 5 účastníkov, ako aj rovnosti strán, doručiť navrhovateľovi vyjadrenia odvolateľa, čo však odvolací súd neurobil, ktorým postupom mu bola odňatá možnosť vyjadriť sa ku všetkým dôkazom. Podľa dovolateľa odvolací súd pochybil aj tým, že nenariadil pojednávanie na prejednanie odvolania, pretože to vyžadoval verejný záujem, nakoľko sa jednalo o zložitejšiu vec s prítomnosťou cudzieho prvku. Dovolateľ má za to, že nenariadenie pojednávania zakladá na zákonnej úrovni dôvod dovolania podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. a na ústavnej úrovni porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa dovolateľa z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je možné identifikovať, či bol súd správne obsadený a či rozhodoval senát, prípadne senát s nezaujatým sudcom. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 197 ods. 1 prvá veta ZoKR v spojitosti s ust. § 196 ZoKR a § 36 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia v odvolacom konaní koná vždy senát. K dovolaciemu dôvodu podľa ust. § 237 písm. g/ O. s. p. dovolateľ dodal, že súd treba považovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca, resp. zákonní sudcovia. Dovolateľ v podanom dovolaní ďalej uviedol, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Za inú vadu dovolateľ považuje rozhodovanie odvolacieho súdu vo veci samej, hoci mal odvolanie odmietnuť. Dovolateľ poznamenal, že konkurzné konanie vedené na Slovensku sa riadi výlučne právnym poriadkom Slovenskej republiky. Poukázal na ust. § 22 ods. 3 ZoKR a uviedol, že v mene dlžníka stále koná jeho štatutárny zástupca, ktorým je Ing. D. Š. a na likvidátora ustanoveného v A. prešli len dispozičné práva k majetku, a to len k majetku, ktorý sa v intenciách Nariadenia nachádza na území V. B.. Dovolateľ má za to, že ani jeden z ustanovených likvidátorov (T. a S.), nie sú oprávnení vykonávať svoje právomoci na území Slovenskej republiky. Odvolací súd mal preto odmietnuť podané odvolanie, nakoľko bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. S otázkou, či odvolanie podala oprávnená osoba, sa odvolací súd vôbec nevysporiadal. Z dovolania taktiež vyplýva, že za ostatné iné vady konania považuje dovolateľ porušenie ustanovení o dokazovaní, ktoré porušenie má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Podľa dovolateľa odvolací súd arbitrárne rozhodol o zastavení konania tým, že 2 Obdo 44/2010 6 svoje skutkové a právne závery riadne neodôvodnil. Rozhodnutie odvolacieho súdu je preto nepresvedčivé a popiera základné princípy spravodlivého procesu, ktorého výsledkom je aj predvídateľné rozhodnutie pre účastníkov konania. Týmto spôsobom bola podľa dovolateľa porušená právna istota navrhovateľa, ako aj ostatných účastníkov konkurzného konania, keďže je rozhodnutie prekvapivé. Z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je podľa dovolateľa okrem iného zrejmé, prečo sa súd pri rozhodovaní neriadil vnútroštátnym právom, ale riadil sa právom V. B.. Taktiež nie je zrejmé ako súd dospel k záverom o oprávnenosti konania osôb, ktoré konali v mene dlžníka a či anglickí likvidátori disponovali súhlasom príslušného anglického orgánu na konanie v mene dlžníka, ktorý súhlas sa podľa anglického práva vyžaduje. Ohľadom právneho názoru odvolacieho súdu, že otázku určenia COMI, nie je potrebné zodpovedať, nakoľko o ňom rozhodol anglický súd ako prvý, dovolateľ uviedol, že akékoľvek konanie, ktoré začne ako prvé, nie je považované za hlavné, pričom zodpovedanie otázky COMI je v danom prípade rozhodujúce. Bez zaoberania sa s týmto hlavným aspektom totiž nie je možné zodpovedať otázku, ktorý súd má právomoc na začatie hlavného konkurzného konania podľa článku 3 ods. 1 Nariadenia. Podľa navrhovateľa je preukázané, že zákonné podmienky na podanie návrhu podľa ZoKR boli splnené až po začatí územného konania vo V. B. Je preto zrejmé, že odvolací súd dospel k väčšine záverov na základe právne nepodložených vyjadrení odvolateľa a jeho konaním a rozhodovaním došlo k takej vade konania, ktorá vada mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd sa podľa dovolateľa vôbec nezaoberal ani skutočnosťou, či boli splnené všetky zákonné podmienky, vyžadované vnútroštátnym právom, na to, aby bol konkurz vyhlásený, z ktorého dôvodu je rozhodnutie odvolacieho súdu založené aj na nesprávnom právnom posúdení veci. Absencia aplikácie vnútroštátneho práva má taktiež za následok nezákonnosť a nesprávnosť rozhodnutia. Dovolateľ má za to, že zákonné predpoklady, ustanovené vnútroštátnou právnou normou, sú v danom prípade na začatie konkurzného konania, ako aj na vyhlásenie konkurzu, splnené, a preto nie je žiadny dôvod na zastavenie konkurzného konania. Podľa dovolateľa je taktiež zrejmé, že jediným dôvodom na odvolanie voči uzneseniu o vyhlásení konkurzu, ktorý už bol právoplatne začatý, by mohlo byť len prípadné osvedčenie o platobnej neschopnosti dlžníka, čo v danom prípade nie je. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dovolateľ navrhuje napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zmeniť, prípadne zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. 2 Obdo 44/2010 7 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie bolo podané včas, skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr, či proti napadnutému rozhodnutiu je dovolanie prípustné. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podľa ust. § 239 ods. 1 O. s. p., dovolanie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska. Podľa ust. § 239 ods. 2 O. s. p., dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak: a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Podľa ust. § 239 ods. 3 O. s. p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Proti rozhodnutiu o vyhlásení konkurzu je oprávnený podať odvolanie iba dlžník. (ust. § 19 ods. 2 druhá veta ZoKR) Podľa ust. § 196 ZoKR, ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné 2 Obdo 44/2010 8 konanie a konanie o oddlžení sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Proti uzneseniu vydanom v konkurznom konaní, v reštrukturalizačnom konaní alebo v konaní o oddlžení je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje tento zákon. Dovolanie ani mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní podľa tohto zákona nie je prípustné. (ust. § 198 ods. 1 druhá a tretia veta ZoKR) Podľa čl. 3 ods. 1 prvá veta Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z
- mája 2000 o konkurznom konaní, právomoc na začatie konkurzných konaní majú súdy členského štátu, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka. Ak v tomto Nariadení nie je stanovené inak, konkurzné konania a ich účinky sa riadia právom členského štátu, na území ktorého sa toto konanie začne; tento štát sa ďalej označuje ako „štát, v ktorom sa konanie začne.“ Právo štátu, v ktorom sa konanie začne, stanoví podmienky začatia takéhoto konania, jeho vedenie a uzavretie (čl. 4 ods. 1, 2 Nariadenia). Podľa čl. 16 ods. 2 Nariadenia, uznanie konania uvedeného v čl. 3 ods. 1 nebráni začatiu konaní uvedených v čl. 3 ods. 2 na súde v inom členskom štáte. Druhé uvedené konania budú vedľajšími konkurznými konaniami v zmysle kapitoly III. Okresný súd Bratislava I. uznesením zo dňa
- 2010 č. k. 3K/4/2010-113, právoplatným dňa
- 2010, začal voči spoločnosti G. I. L. reg. č. X., so sídlom L. konkurzné konanie. Uviedol, že dlžník je zahraničnou právnickou osobou, ktorá vznikla zápisom do obchodného registra dňa
- 1995 a jeho registrovaným sídlom je V. B. Dospel k záveru, že centrum hlavných záujmov spoločnosti dlžníka sa nachádza na území Slovenskej republiky, a preto je daná právomoc slovenských súdov na začatie hlavného konkurzného konania v zmysle článku 3 ods. 1 Nariadenia. Podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia sa preto predmetné konkurzné konanie a jeho účinky riadia právom Slovenskej republiky, nakoľko sa konanie začalo na území Slovenskej republiky. 2 Obdo 44/2010 9 Konkurz na majetok dlžníka G. I. L., so sídlom L. reg. č. X., bol vyhlásený uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa
- 2010 č. k. 3K/4/2010-122 podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení zmien a doplnkov. Proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu podal dlžník podľa ust. § 19 ods. 2 ZoKR odvolanie, o ktorom odvolaní rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa
- 2010 č. k. 2 CoKR/17/2010-
- V súvislosti s rozhodnutím odvolacieho súdu a prípustnosťou dovolania, dovolateľ odkázal na ust. § 197 ods. 1 prvá veta ZoKR v spojitosti s ust. § 196 ZoKR a § 36 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia v odvolacom konaní koná vždy senát. Dovolateľ zdôraznil, že odvolacie konanie nie je konkurzným konaním, keďže v konaní podľa ZoKR rozhoduje jediný sudca a iba proti týmto rozhodnutiam nie sú prípustné opravné prostriedky. Dovolací súd konštatuje, že dovolateľom prezentovaný názor s poukazom na komentár k právnej teórii nie je správny. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii je predpis, ktorý upravuje materiálnu stránku konkurzného práva, tak aj procesné právo konkurzné. Neobsahuje však komplexnú úpravu konkurzného procesu, preto ust. § 196 tohto zákona stanovuje primerané subsidiárne použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 197 druhá veta ZoKR, proti uzneseniu vydanom v konkurznom konaní, v reštrukturalizačnom konaní alebo v konaní o oddlžení je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje tento zákon. Proti rozhodnutiu o vyhlásení konkurzu je odvolanie prípustné podľa ust. § 19 ods. 2 druhá veta ZoKR. Pretože zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii neupravuje odvolacie konanie, s poukazom na ust. § 196 ZoKR sa na takéto konanie primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom na uvedené je potrebné rozhodnutiu odvolacieho súdu prikladať rovnaké právne účinky, ktoré účinky prináležia rozhodnutiam vydaným v konkurznom konaní. V takomto prípade je však zásadne odlišná úprava mimoriadnych opravných prostriedkov, nakoľko podľa ust. § 198 ods. 1 ZoKR, dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní podľa tohto zákona, nie je prípustné. 2 Obdo 44/2010 10 Dovolací súd preto konštatuje, že názor dovolateľa, vyjadrený v dovolaní o prípustnosti dovolania proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave nie je relevantný, keďže takýto výklad nemá oporu v zákone č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako zákona lex specialis, a to podľa ust. § 198 ods.
- Keďže napadnuté uznesenie odvolacieho súdu bolo vydané v konkurznom konaní podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii, nie je proti nemu dovolanie prípustné. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu odmietol podľa ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave
- decembra 2011 JUDr. Beata Miničová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová