(157)obzvlášť pokiaľ ide o určenie, ktoré skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, a prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Nie je naplnená poţiadavka, ţe súd musí pri svojom rozhodovaní vychádzať zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd skúma, či skutkové zistenia nie sú v rozpore s obsahom spisu a či správnym orgánom zistený skutkový stav je dostatočnou oporou na presadenie veci. Ďalej namietal tieţ, ţe súd sa pri svojom rozhodovaní vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, či existujú dôkazy a skutočnosti preukazujúce ohrozenie bezpečnosti pre Slovensko. Bez rozhodnutia, či takéto dôkazy a informácie vôbec existujú a či sú natoľko váţne, aby skutočne predstavovali relevantný dôkaz o tom, ţe navrhovateľ je osobou ohrozujúcou záujmy Slovenskej republiky, nie je moţné určiť, či bolo rozhodnutie odporcu o zrušení doplnkovej ochrany správne alebo nesprávne. Súd mal preto jednoznačne preskúmať obsah spisu vrátane utajených informácií. Podľa názoru navrhovateľa postup súdu a rozhodnutie súdu je v rozpore s ustanovením čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako i ustanovením § 247, § 250i ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Konanie súdu je v rozpore so zásadou zákonnosti a zásadným princípom právneho štátu, zakladá moţnosť ľubovôle pri rozhodovaní správnych orgánov o základných ľudských právach s odvolávaním sa na bezpečnostnú klauzulu v zákone. 10Sţa/4/2012 5 Ďalej uviedol, ţe navrhovateľ si nie je vedomý ţiadneho konania, ktorým by mohol vzbudiť podozrenie, ţe je osobou, ktorá predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. Naopak vo svojich výpovediach uviedol, ţe na Slovensku vedie riadny ţivot, chce tu ţiť a povaţuje túto krajinu za svoj nový domov. V spise neexistujú ţiadne dôkazy o tom, ţe by navrhovateľ mohol byť potenciálne nebezpečnou osobou. Súd sa opiera o reláciu Prezídia policajného zboru – Úradu boja proti organizovanej kriminalite zo dňa 23. marca 2009, podľa ktorej sa navrhovateľ nachádza v evidenciách tohto úradu. Takáto informácia však nemá ţiadnu výpovednú hodnotu. Navrhovateľovi bola po tomto období poskytnutá doplnková ochrana – to znamená, ţe odporca pri či udeliť, alebo neudeliť navrhovateľovi doplnkovú ochranu, mal všetky tieto informácie uţ k dispozícii. Taktieţ uviedol, ţe predpokladal, ţe pokiaľ by príslušný sudca mal bezpečnostnú previerku umoţňujúcu mu prístup k skutočnostiam so stupňom utajenia, pod ktorý spadajú predmetné informácie, mal by súčasne právo prístupu k skutočnostiam, dôvodom a dôkazom preukazujúcim dôvodnosť rozhodnutia o zrušení doplnkovej ochrany. Pokiaľ však rozhoduje sudca, ktorý nemá prístup k takýmto závaţným dôkazom a rozhodne len na základe akýchsi vlastných domnienok a pochybných úvah o doterajšej praxi (ktoré sa ukázali ako chybné), pôjde o postup, ktorý je v rozpore so zásadami zákonnosti a právneho štátu. Na záver svojho odvolania poukázal na ustanovenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, pretoţe podľa jeho názoru navrhovateľovi bol odňaté právo konať pred súdom. Odporca navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Odporca k podanému odvolaniu navrhovateľa uviedol, ţe zákon o azyle v danom prípade neukladá povinnosť správnemu orgánu, aby rozhodnutie o zrušení doplnkovej ochrany podľa ustanovenia § 52 ods. 2 zákona o azyle odôvodnil. Z uvedeného vyplýva, ţe ak odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, ţe po komplexnom posúdení ţiadosti navrhovateľa a vzhľadom na to, ţe ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, postupoval v súlade so zákonom o azyle. Námietky právnej zástupkyne uvedené v opravnom prostriedku povaţoval odporca za neodôvodnené a irelevantné. 10Sţa/4/2012 6 Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku a či z takto vymedzeného rozsahu správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu a dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12. januára 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.). V odôvodnení rozsudku sp. zn. 10Sţa/10/2010 zo dňa 12. januára 2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, ţe v prípade doplnkovej ochrany ide o prechodný pobyt na dobu jedného roka, pričom doplnkovú ochranu je moţné opätovne predĺţiť na ďalší rok, ak dôvody na jej poskytovanie naďalej pretrvávajú. V prípade poskytovania doplnkovej ochrany ide o situácie, ktoré môţu mať len dočasný charakter a z toho dôvodu je stanovená lehota 1 roku. Ministerstvo vnútra poskytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak existujú váţne dôvody domnievať sa, ţe by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia. V prípade zrušenia doplnkovej ochrany z dôvodu bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky rozhoduje správny orgán na základe voľnej úvahy v zmysle vyššie citovaného ustanovenia O.s.p. a to v prípade, ak je dôvodné podozrenie, ţe ţiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Teda, ak správny orgán dospel k záveru, ţe ţiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Zákon neukladá správnemu orgánu toto svoje rozhodnutie odôvodňovať. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal práve na skutočnosť, ţe navrhovateľ sa nachádza v evidenciách Úradu boja proti organizovanej kriminalite. Námietka navrhovateľa, ţe napriek tejto skutočnosti mu bola doplnková ochrana udelená nemohla spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia odporcu, ak správny orgán pri posúdení ţiadosti ţiadateľa o predĺţení 10Sţa/4/2012 7 doplnkovej ochrany dospel k záveru, ţe navrhovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Navyše navrhovateľ vo svojom odvolaní opätovne poukazoval na dôvody, ktoré uţ uviedol pred krajským súdom a z tohto dôvodu odvolací súd odkazuje na rozsudok krajského súdu, ktorý sa s uvedenými námietkami uţ vysporiadal vo svojom rozhodnutí. Z tohto pohľadu Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v postupe odporcu ani krajského súdu ţiadne pochybenie a k vyhodnoteniu námietok uplatnených v opravnom prostriedku teda nemá ţiadne výhrady a v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odkazuje. Pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu povaţoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané, úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudrţateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy (m.m. II. ÚS 127/07). Ako vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad II. ÚS 127/07, I. ÚS 110/02) o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo moţné uvaţovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, ţe by zásadne poprel ich účel a význam. V predmetnej právnej veci aplikácia a výklad príslušných ustanovení zákona o azyle nie je popretím ich zmyslu. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny a nesignalizuje moţnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Úvaha krajského súdu, ktorá vychádza z konkrétnych faktov, je logická, a preto aj legitímna a ţiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje. Skutočnosť, ţe sa navrhovateľ s názorom krajského súdu nestotoţňuje, nemôţe sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napríklad II. ÚS 87/07-10). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, 10Sţa/4/2012 8 a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s tým v plnej miere stotoţňuje, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, ţe súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemoţno chápať tak, ţe vyţaduje podrobnú odpoveď na kaţdý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia niţšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21.januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné posudzovať vţdy so zreteľom na konkrétny prípad aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (Ruiz Torija proti Španielsku zo dňa 9. decembra 1994). Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave riadne odôvodnený, podrobne odpovedal na všetky pre vec dôleţité argumenty navrhovateľa, jeho odôvodnenie je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a preto podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva navrhovateľa na prístup k súdu, nebola mu ani odňatá moţnosť konať pre súdom. Z uvedených dôvodov preto bolo moţné vyvodiť záver, ţe rozhodnutie odporcu o zrušení doplnkovej ochrany bolo rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotoţnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c O. s. p. tak, ţe navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 10Sţa/4/2012 9 Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom IV.ÚS 308/2011-90 zo dňa 25. januára 2012 o sťaţnosti navrhovateľa K. K., zastúpeného advokátkou Mgr. J. V., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia čl. 4 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10Sţa/10/2010 a jeho rozsudkom z 12. januára 2011, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol, ţe 1/ Základné právo K. K. vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl.13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 4 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sţa/10/2010 z 12. januára 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu porušené boli 2/ Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sţa/10/2010 z 12. januára 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. 3/ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania K. K. v sume 392,73 Eur na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. J. V., B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4/ Vo zvyšnej časti sťaţnosti nevyhovuje. Uviedol, ţe sťaţovateľ vo svojej sťaţnosti tvrdí, ţe postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10Sţa/10/2010 a jeho rozsudkom z 12. januára 2011 bolo porušené jeho základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, bola porušená zásada rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny a bol porušený čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy a čl. 4 ods. 4 listiny. Základom jeho argumentácie je tvrdenie, ţe postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom bol porušený princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania a princíp rovnosti účastníkov v konaní. Namietal, ţe najvyšší súd (a ani krajský súd) sa nezaujímal o obsah dôkazu, ktorý viedol migračný úrad k rozhodnutiu o zrušení doplnkovej ochrany, ţe migračný úrad a ani všeobecné súdy mu nesprístupnili dôkaz, ktorý viedol 10Sţa/4/2012 10 migračný úrad k záveru, ţe je osobou nebezpečnou pre bezpečnosť Slovenskej republiky, čím mu nedali tieto orgány moţnosť účinne sa brániť pred súdom a obhajovať svoje práva a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Z obsahu sťaţnosti je zrejmé, ţe základnou námietkou sťaţovateľa je, ţe najvyšší súd a krajský súd potvrdili rozhodnutie migračného úradu o zrušení doplnkovej ochrany argumentujúc bezpečnostným záujmom Slovenskej republiky napriek tomu, ţe sa podľa tvrdenia sťaţovateľa neoboznámili s obsahom dôkazu, na základe ktorého migračný úrad rozhodol. Podľa názoru ústavného súdu v súvislosti s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu je potrebné uviesť, ţe právna zástupkyňa sťaţovateľa v opravnom prostriedku z 20. júla 2010 proti rozhodnutiu migračného úradu a tieţ v odvolaní z 22. novembra 2010 proti rozsudku krajského súdu namietala, ţe migračný úrad rozhodol o zrušení doplnkovej ochrany bez toho, aby v administratívnom spise bol priloţený dôkaz, z ktorého migračný úrad vychádzal, čím sťaţovateľ nemal moţnosť sa s obsahom tohto dôkazu oboznámiť, na základe ktorého v danej veci takto rozhodli. Podľa názoru ústavného súdu uvedenú námietku, ktorá bola aj obsahom opravného prostriedku, aj odvolania, bolo moţné vyhodnotiť, ako návrh na vykonanie dôkazu, prípadne dôkazov, na základe ktorých migračný úrad dospel k záveru, ţe sťaţovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Na túto skutočnosť upozornila právna zástupkyňa sťaţovateľa aj na pojednávaní krajského súdu, ktoré sa konalo 6. októbra 2010, a je zaznamenaná aj v zápisnici z tohto pojednávania. Z postupu krajského súdu a najvyššieho súdu je však zrejmé, ţe túto námietku právnej zástupkyne sťaţovateľa príslušné správne súdy takýmto spôsobom nevyhodnotili, prípadne ak ju aj takýmto spôsobom hodnotili, takto formulovanému návrhu na vykonanie tohto dôkazu, prípade dôkazov nevyhoveli, hoci mal v danej veci relevantný význam. Ústavný súd v tejto súvislosti povaţuje za potrebné uviesť, ţe neobstojí konštatovanie uvedené najvyšším súdom v namietanom rozsudku a vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu (a ani námietka krajského súdu), podľa ktorého by sa zmaril účel utajovanej skutočnosti, ak by sa predmetný dôkaz, z ktorého vychádzal migračný úrad, zaloţil do spisu, pretoţe by sťaţovateľ mal automaticky moţnosť sa oboznámiť s obsahom tejto skutočnosti, čo by mohlo viesť k ohrozeniu bezpečnosti Slovenskej republiky, agentov a pod. Je potrebné vychádzať z toho, ţe reţim utajovaných skutočností upravuje zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností 10Sţa/4/2012 11 a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o utajovaných skutočnostiach"). Zákon o utajovaných skutočnostiach vymedzuje utajované skutočnosti a tieţ oprávnené osoby, teda právnické osoby a fyzické osoby, ktoré sú určené na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami alebo ktorých oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami vzniklo zo zákona [§ 2 písm.

1. f)zákona o utajovaných skutočnostiach]. Oprávnenou osobou s osobitným postavením v rozsahu svojej funkcie je aj sudca [§ 34 ods. 1 písm.
2. f)zákona o utajovaných skutočnostiach]. Za oprávnenú osobu sa povaţuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, a to advokát po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a moţných dôsledkoch ich porušenia. Poučenie vykoná ten, kto bude oprávnený rozhodnúť o prizvaní takejto osoby na konanie, o čom vyhotoví písomný záznam (§ 35 ods. 3 zákona o utajovaných skutočnostiach). Z uvedených skutočností vyplýva, ţe sudca v predmetnom konaní je oprávnenou osobou s osobitným postavením na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami. Z toho dôvodu si najvyšší súd mohol a mal vyţiadať podklady obsahujúce utajované skutočnosti, ktoré viedli migračný úrad pri správnej úvahe, ţe sťaţovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky, a ktoré ho viedli k rozhodnutiu o zrušení doplnkovej ochrany. Na základe takto získaného podkladu mohol príslušný sudca posúdiť a vyhodnotiť postup migračného úradu pri uplatnení jeho správnej úvahy, či skutočne nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, a aţ v nadväznosti na toto vyhodnotenie mohol urobiť záver o zákonnosti rozhodnutia migračného úradu. Z postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu je zrejmé, ţe najvyšší súd plne rezignoval na tento postup a nevyţadoval tento postup ani od krajského súdu. Pokiaľ ide o utajované informácie o sťaţovateľovi, je zrejmé, ţe ich pripojenie do administratívneho spisu by podliehalo špeciálnemu reţimu ustanoveného zákonom o utajovaných skutočnostiach s tým, ţe by bolo vylúčené automatické nahliadnutie do týchto podkladov sťaţovateľovi, prípadne jeho právnemu zástupcovi. Nahliadnutie do tejto časti administratívneho spisu by podliehalo predovšetkým reţimu podľa § 35 ods. 3 zákona o utajovaných skutočnostiach. Z tohto ustanovenia vyplýva, ţe s predmetnými utajovanými skutočnosťami by sa mohol oboznámiť len advokát sťaţovateľa, na základe súhlasu vedúceho, 10Sţa/4/2012 12 do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, išlo by o jednorazové oboznámenie sa s týmito skutočnosťami a v rozsahu potrebnom na konanie, po podpísaní príslušného poučenia a vyhlásení o mlčanlivosti. Je na zváţení príslušných orgánov, aby vzhľadom na povahu utajovaných skutočností, na predmet konania určili rozsah jednorazového oboznámenia sa s utajovanými skutočnosťami, tak aby bol zabezpečený rozsah potrebný pre konanie, ale aj ochrana ďalších záujmov, ktorá viedla k utajeniu predmetnej informácie (bezpečnosť Slovenskej republiky, boj s terorizmom, odhaľovanie trestných činov, boj proti organizovanej kriminalite, ochrana utajených svedkov, agentov a pod.). Moţnosť oboznámenia sa zákonom ustanovených osôb s utajovanými informáciami nie je vzhľadom na uvedené v súdnom prieskume však vylúčená. Ústavný súd pritom nespochybňuje skutočnosť uvedenú v rozsudku krajského súdu a deklarovanú aj v rozsudku najvyššieho súdu, a to, ţe „Pokiaľ sa jedná o neodôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajský súd poukázal na ustanovenie § 52 ods.2 zákona o azyle. Súd rozhodol uvedomujúc si zjavný fakt, že administratívny spis neobsahuje dokumenty, na základe ktorých dospel odporca k záveru, že navrhovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Súd však opätovne poukázal na skutočnosť, že ich zaradením do administratívneho spisu by bol popretý zjavný bezpečnostný záujem vyjadrený v ustanovení § 52 ods. 2 zákona o azyle. V rámci odôvodnenia súd poukázal i na to, že navrhovateľ bol objektom záujmu Úradu boja proti organizovanej kriminalite PPZ (vid' spis odporcu ČAS: MU-/PO-Ž-2009 - č. 1.- 138).“ Ústavný súd však dodáva, ţe vzhľadom na poslednú vetu uvedenej citácie a jej relevanciu na napadnuté rozhodnutie by bolo vhodné túto informáciu z časového hľadiska zaktualizovať, pretoţe posledná veta poukazuje na to, ţe sťaţovateľ bol objektom záujmu Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia policajného zboru, bez toho, aby obidva konajúce súdy toto tvrdenie aktualizovali na situáciu v čase rozhodovania o zrušení doplnkovej ochrany sťaţovateľa; z rozhodnutia ani z príslušných spisov táto skutočnosť nevyplýva. Migračný úrad však v zásade na základe rovnakej informácie nachádzajúcej sa v spisovom materiáli migračného úradu rozhodol rozhodnutím č. ČAS: MU-41-38/PO-Ţ- 2009 z 19. júna 2009 o povolení doplnkovej ochrany sťaţovateľovi, zatiaľ čo migračným rozhodnutím č. ČAS: MU-148-9/PO-Ţ-2010 zo 17. júna 2010 doplnkovú ochranu sťaţovateľa zrušil. Znamená to, ţe na základe identického referenčného kritéria sa rozhodlo o druhovo rovnakej veci rozdielnym spôsobom bez toho, aby túto skutočnosť rozhodujúce orgány vo veci náleţite zistili a primerane odôvodnili. 10Sţa/4/2012 13 Ústavný súd v súvislosti s hodnotením zákonného postupu konajúcich správnych a súdnych orgánov podľa § 52 ods. 2 zákona o azyle je toho názoru, najmä vzhľadom na uvedené skutočnosti, ţe zo spisu správneho orgánu, ako aj zo súdneho spisu musí byť zrejmé, na základe čoho príslušné orgány rozhodovali, aj keď bez explicitne uvedeného dôvodu v odôvodnení svojho rozhodnutia. Zo spisovej dokumentácie musí jednoznačne vyplynúť, ktoré skutočnosti zobral rozhodujúci orgán do úvahy a ktorým pripísal právnu relevanciu, najmä vzhľadom na právne dôsledky rozhodnutia o neposkytnutí, resp. zrušení doplnkovej ochrany sťaţovateľa. V nadväznosti na uvedené v kontexte so základnými právami, ktorých porušenie sťaţovateľ namieta, postup najvyššieho súdu v spojení s postupom krajského súdu vzhľadom na to, ţe ide o poţiadavku (dôkaz) zásadného významu, vo svojich dôsledkoch, podľa názoru ústavného súdu, znamená porušenie základného práva sťaţovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy a čl. 4 ods. 4 listiny, a preto rozhodol o porušení tohto základného práva tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto nálezu. Ústavný súd však nezistil porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10Sţa/10/2010 a jeho rozsudkom z 12. januára 201l. Správne konanie nie je kontradiktórnym konaním rovnako ako rozhodovanie v správnom súdnictve vzhľadom na to, ţe jeden z účastníkov konania v správnom súdnictve je vţdy orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom predmetom konania pred správnym súdom je v zásade preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na toto špecifikum správneho konania, ako aj správneho súdnictva v danom prípade ústavný súd dospel k záveru, ţe sťaţovateľ porušenie svojho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní nepreukázal, a preto ústavný súd tejto časti sťaţnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu). Pokiaľ sťaţovateľ namietal porušenie čl. l ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy, ústavný súd odvolávajúc sa na svoju doterajšiu judikatúru (napr. IV. ÚS 119/07 alebo IV. ÚS 383/08) k tomu uvádza, ţe čl. l ods. l a čl. 12 ods. l ústavy má charakter všeobecných ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto články 10Sţa/4/2012 14 ústavy sú vţdy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. l ústavy, a preto ústavný súd nepovaţoval za potrebné vysloviť porušenie týchto článkov ústavy vo výrokovej časti tohto nálezu. Vzhľadom na to ani v tejto časti sťaţnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu). Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťaţnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťaţovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. l zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska poţiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môţe ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťaţovateľ domáha v petite svojej sťaţnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2105). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, ţe vychádzal zo zásady viazanosti petitom návrhu na začatie konania a tieţ zo skutočnosti, ţe sťaţovateľ je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Vzhľadom na tieto skutočnosti prerokoval sťaţnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťaţovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťaţnosti a v rozsahu, v ktorom bola sťaţnosť prijatá na ďalšie konanie. V nadväznosti na uvedené, pokiaľ ide o ďalšie námietky sťaţovateľa týkajúce sa namietaného porušenia jeho ďalších práv (základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy), najmä práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je obsahovým komponentom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, resp. čl. 46 ods. 2 ústavy, keďţe sťaţovateľ v petite svojej sťaţnosti nenamietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1, resp. čl. 46 ods. 2 ústavy, ústavný súd vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa namietaným porušením týchto práv nezaoberal a námietky sťaţovateľa v rozsahu, v akom sa týkali porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1, resp. čl. 46 ods. 2 ústavy povaţoval za súčasť jeho argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65107, IV. ÚS 279/07). 10Sţa/4/2012 15 Ak ústavný súd sťaţnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môţe vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm.
3. b)zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva sťaţovateľa bolo potrebné nielen zrušiť rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sţa/10/2010 z 12. januára 2011, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu). Najvyšší súd je viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné doručením tohto nálezu (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde). V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Jeho úlohou bude na základe preskúmania úplného spisového materiálu správneho orgánu (migračného úradu) preskúmať a posúdiť, či správne uváţenie správneho orgánu (migračného úradu), ktoré bolo pouţité pri posúdení nebezpečenstva sťaţovateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky a na základe ktorého správny orgán rozhodol o zrušení doplnkovej ochrany sťaţovateľa, nevybočilo z limitov ustanovených v § 245 ods. 2 OSP, a aţ v nadväznosti na to rozhodnúť podľa § 250p ods. 2 OSP. Najvyšší súd sa bude musieť vyrovnať pri svojom ďalšom rozhodovaní aj so svojou neskoršou judikatúrou (napr. uznesenie sp. zn. 10Sţa/2/2011 zo 16. februára 2011) týkajúcou sa takmer identických vecí, keď rozhodnutie krajského súdu, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie migračného úradu a účastníkovi konania zrušil doplnkovú ochranu z dôvodu bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky opätovne prejednal vec v intenciách Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky IV.ÚS 308/2011-90 zo dňa 25. januára 2012, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal opakovane rozsudok krajského súdu ako i konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel jednomyseľne k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľa treba priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods.2 OSP. Najvyšší súd zdôrazňuje predovšetkým povinnosť všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právna istota. S princípom právnej istoty logicky korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach rovnako. 10Sţa/4/2012 16 Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva zakotvená prostredníctvom ustanovenia § 250ja ods. 7 OSP, na znenie ktorého poukázal i ústavný súd vo svojom náleze, podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká uţ bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môţe v odôvodnení poukázať uţ len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.“ Na základe citovaného ustanovenia v spojení s § 250l ods. 2 OSP Najvyšší súd odkazuje na svoje uznesenie zo dňa 16. februára 2011, sp. zn. 10Sţa/2/2011 zverejnené v plnom rozsahu na internetovej stránke Najvyššieho súdu http://www.nsud.sk/rozhodnutia/, ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom rozsahu uvádza: „V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o zrušení doplnkovej ochrany navrhovateľovi na území SR z dôvodu bezpečnostného záujmu, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, vzhľadom na odvolacie námietky navrhovateľa sa zaoberal predovšetkým otázkou, či v konaní nedošlo k vadám, ktorých existencia zakladá dôvodnosť zrušenia napadnutého rozhodnutia. Podľa § 250i OSP pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Úlohou krajského súdu v danej veci bolo preskúmať rozhodnutie odporcu v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku (§250j ods.1 OSP). Konanie v správnom súdnictve je totiž ovládané dispozičnou zásadou, znamenajúcou, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach a v rozsahu určenom v opravnom prostriedku. Z opravného prostriedku musí byť zrejmé, v ktorých častiach a z akej stránky má súd napadnuté rozhodnutie skúmať, a to aj s poukazom na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona (procesného, resp. hmotného). 10Sţa/4/2012 17 Z ustanovenia § 249 ods.2 OSP (použitie ktorého v konaní podľa 3. hlavy vyplýva z ustanovenia § 250l ods.2 OSP) vyplýva, že navrhovateľ je povinný ním videné dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia explicitne v opravnom prostriedku uviesť a vymedziť tak rozsah súdnej kontroly rozhodnutia správneho orgánu. Tieto jednotlivé tvrdenia tvoria vlastnú podstatu bodov opravného prostriedku, ktorými je súd viazaný. Z opravného prostriedku navrhovateľa vyplynulo, že navrhovateľ jasne a zrozumiteľne uviedol, v čom videl nesprávnosť a z toho plynúcu nezákonnosť rozhodnutia odporcu. Podľa jeho názoru zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisov, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť, postup odporcu pri posudzovaní žiadosti navrhovateľa a rozhodnutie odporcu je v rozpore so základnými zásadami správneho konania ustanovenými v § 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov a princípom právnej istoty. Poukázal na to, že v danom prípade odporca rozhodol o zrušení poskytnutej doplnkovej ochrany rozhodnutím č. ČAS: MU-131-7/PO-/Z-2010 zo dňa 16.júna 2010 podľa § 15b ods.1 písm. b/ zákona o azyle z dôvodu § 13c ods.2 písm. d/ a podľa § 52 ods.2 zákona o azyle z dôvodu bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky. Odporca rozhodol podľa § 52 ods.2 zákona o azyle, podľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia ministerstva o neudelení azylu podľa § 13 ods.5 písm. a/, neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c ods.2 písm. d/, odňatí azylu podľa § 15 ods.3 písm. a/, zrušení doplnkovej ochrany podľa § 15b ods.1 písm. b/