Obsah (9)

§ 142§ 151§ 4§ 149§ 243f§ 243a§ 242§ 167§ 243i

Najvyšší súd 7 M Cdo 3/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa P., so sídlom v Ţ. (pôvodne R., so sídlom v Ţ.), proti odporkyni Sloven

ustanovením § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Ţiline na odvolanie odporkyne rozsudkom z 18. decembra 1997 sp. zn. 5 Co 1782/97 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.) a odporkyni uloţil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 11 740 Sk (389,70 €) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd zhodne s názorom prvostupňového súdu dospel k záveru, ţe navrhovateľovi vznikla škoda v uplatňovanej výške a nejde o škodu fiktívnu, pretoţe zaplatil uvedené finančné prostriedky za nehnuteľnosti, s ktorými nemôţe z dôvodu viaznuceho záloţného práva disponovať. Keďţe sa mu inými právnymi prostriedkami zjednať nápravu nepodarilo (protestom prokurátora), zvolil postup podľa zákona č. 58/1969 Zb. Navrhovateľ by v prípade vedomosti o záloţnej zmluve, predmetnú kúpnu zmluvu neuzavrel, pretoţe je logické, ţe by nemal záujem odkúpiť nehnuteľnosti, na ktorých viazne záloţné právo v prospech záloţného veriteľa v sume, ktorá prevyšuje kúpnu cenu týchto nehnuteľností. Tvrdenia odporkyne, ţe škoda navrhovateľovi nevznikla, povaţoval za neopodstatnené, pretoţe pod skutočnou škodou treba rozumieť aj márne vynaloţené náklady na nehnuteľnosti, ku ktorým nemoţno uplatňovať vlastnícke právo. Stotoţnil sa aj s ďalšími dôvodmi a skutočnosťami, ktoré v odôvodnení svojho rozsudku uviedol súd prvého stupňa a na ktoré v podrobnostiach 3 7 M Cdo 3/2010 poukázal. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

§ 142ods.

1 O.s.p. Odporkyňa návrhom z

1. októbra 1998, doručeným Okresnému súdu Čadca
2. októbra 1998 navrhla obnovu uvedeného konania, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 10 C 558/96 a bolo právoplatne skončené (

rozsudkom krajského súdu) dňom

1. júla
2. Dôvodom na obnovu konania bola nová skutočnosť, o existencii ktorej v priebehu pôvodného konania nevedela, a bez svojej viny ju nemohla pouţiť v pôvodnom konaní, pričom jej mohla privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci (§ 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Touto novou skutočnosťou bolo súdne konanie vedené na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3 Cb 52/94, v ktorom sa S.S. domáhala určenia neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy. V priebehu konania o obnovu konania pribudla ďalšia relevantná skutočnosť spočívajúca v rozhodnutí Okresného súdu Veľký Krtíš z
3. decembra 2003 č.k. 3 C 176/00- 303

rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo

1. júna 2004 sp. zn. 16 Co 131/04, ktorým bolo určené, ţe kúpna zmluva o prevode nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností pre katastrálne územie M. na LV č. X. ako dom súpisné číslo X. na parcele č. X. a na LV č. X. ako parcela č. X.-zastavaná plocha vo výmere X. m2, parcela č. X.-zastavaná plocha vo výmere X. m2 uzavretá dňa
2. marca 1994 medzi predávajúcim J. P. a kupujúcim spoločnosťou T.., so sídlom H. je neplatná. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom
3. augusta
4. Okresný súd Čadca uznesením z
5. októbra 2004 č.k. 6 C 794/98-250 povolil obnovu konania vedeného na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 10 C 558/
6. Krajský súd v Ţiline uznesením z
7. apríla 2005 sp. zn. 6 Co 155/05 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.) potvrdil. Po povolení obnovy konania Okresný súd Čadca rozsudkom z
8. mája 2006 č.k. 10 C 558/96-111 návrh navrhovateľa (Spoločnosti R.) voči odporkyni na zaplatenie 3 892 000 Sk (129 190,73 €) so 17, 6 % úrokmi z omeškania od
9. apríla 1994 do zaplatenia zamietol a odporkyni nepriznal náhradu trov konania. Po oboznámení sa so spisom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici sp. zn. V., spismi Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 3 Cb 52/1994 a sp. zn. 3 C 534/94 a ďalšími (uvedenými) listinnými dôkazmi dospel k záveru, ţe navrhovateľ nepreukázal zákonný dôvod, na základe ktorého si uplatňuje náhradu škody, lebo mu ţiadna škoda ani nevznikla. Navrhovateľom tvrdená skutočnosť, ţe nemohol 4 7 M Cdo 3/2010 s predmetnou nehnuteľnosťou nakladať vzhľadom na ťarchu (záloţné právo), nebola v konaní preukázaná. Bez ohľadu na nesprávny postup pracovníkov bývalého Štátneho notárstva Veľký Krtíš, ak bola škoda spôsobená úmyselným trestným činom, tak za ňu zodpovedá páchateľ, čo v danom prípade je evidentné a od navrhovateľa nikto nevymáhal ani nevymáha ţiadne finančné prostriedky titulom ťarchy, ktorá na nehnuteľnostiach viazla. Teda navrhovateľ nepreukázal právny nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu v zmysle § 18 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

§ 151ods.

1 O.s.p. Krajský súd v Ţiline na odvolanie navrhovateľa uznesením z

1. januára 2007 sp. zn. 5 Co 370/2006 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zdôraznil, ţe zmena právneho hodnotenia veci právoplatne rozsúdenej po povolení obnovy konania bez zmeny skutkového stavu je neprípustná, pretoţe by bola nezákonnou a protiústavnou revíziou právoplatných súdnych rozhodnutí. Vytkol súdu prvého stupňa, ţe sa vôbec nezaoberal otázkou, ţe podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p. zákonom poţadované skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré navrhovateľ (obnovy konania) bez svojej viny nemohol pouţiť v pôvodnom konaní a môţu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, musia existovať uţ v čase podania návrhu na obnovu konania. Teda v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu konania navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť. V uvedenom prípade nejde o výnimky, v ktorých by bolo moţné podať návrh na obnovu konania aj po uplynutí trojročnej lehoty a navrátenie lehoty nie je moţné (§ 230 ods. 2, 3 O.s.p.). Okresný súd Čadca (v poradí druhým) rozsudkom zo
2. mája 2008 č.k. 10 C 558/1996-276 návrh navrhovateľa zamietol a ţiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Pri svojom rozhodnutí súd prvého stupňa vychádzal zo skutkových zistení, z ktorých vyplýva, ţe v kúpnej zmluve uzavretej
3. marca 1994 sa jej účastníci dohodli, ţe kúpnu cenu zaplatí kupujúci najneskôr do 2 dní od vykonania vkladu na kupujúceho (čl. III) a v jej čl. IV predávajúci prehlásil, ţe na predávaných nehnuteľnostiach neviaznu ţiadne ťarchy ani dlţoby a ţe zodpovedá kupujúcemu za prípadné škody, ktoré by mu vznikli, ak by sa ukázala nepravdivosť tohto ubezpečenia. Kúpna zmluva bola jej účastníkmi podpísaná a vklad do katastra nehnuteľností bol povolený dňa
4. marca 1994 (pod č. V.). Okresná prokuratúra Veľký Krtíš k podnetu na podanie protestu prokurátora navrhovateľom (na základe vlastného šetrenia) oznámila, ţe povinnosť vyznačenia (vzniku a zániku 5 7 M Cdo 3/2010 záloţného práva) v evidencii nehnuteľností podľa § 151b ods. 6 Občianskeho zákonníka (účinného do
5. januára 1993) bola len povinnosťou zaisťujúcou informáciu verejnosti, nie však podmienkou vzniku, či zániku záloţného práva. Správnosť tohto stanoviska potvrdila aj Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici (v odpovedi z
6. júna 1995) na opakovaný podnet navrhovateľa, ktorá súčasne uviedla, ţe ani zápis záloţného práva po odkúpení nehnuteľností nemá vplyv na platnosť kúpnej zmluvy a na povolenie zápisu do katastra nehnuteľností. S. potvrdila, ţe jej klientovi J. P. bol poskytnutý úver vo výške 3 409 000 Sk (113 158,06 €) a na zabezpečenie jeho návratnosti bolo zriadené záloţné právo k predmetným nehnuteľnostiam (zmluva o zriadení záloţného práva uzavretá
7. januára 1992 bola registrovaná bývalým Štátnym notárstvom Veľký Krtíš dňa
8. februára 1992 pod sp. zn. R.). Na základe rozhodnutia Daňového úradu Veľký Krtíš z
9. apríla 1997 sp. zn. X. zaplatil (pôvodný) navrhovateľ ako ručiteľ daň z prevodu nehnuteľností vo výške 192 000 Sk (6 373,24 €). V konaní vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3 Cb 52/94 bol návrh navrhovateľa S. zamietnutý z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie (navrhovateľom označeného odporcu v konaní o odporovateľnosti právnemu úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka). V konaní vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3 C 534/94 bolo vyhovené návrhu navrhovateľa S. proti odporcovi J. P. na zaplatenie uplatnenej istiny s príslušenstvom titulom úveru. V konaní vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3 C 176/00 na návrh navrhovateľky Slovenskej republiky, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky proti odporcom J. P. a spoločnosti T. bolo určené, ţe predmetná kúpna zmluva je neplatná z dôvodu, ţe predávajúci J. P. bol (rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš z
10. septembra 1997 sp. zn. 7 Nc 526/97) úplne zbavený spôsobilosti na právne úkony (uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš zo
11. mája 1998 sp. zn. P 6/98 mu bol ustanovený opatrovník), z ktorého dôvodu bolo aj trestné stíhanie vedené (pre podvod pri uzavretí kúpnej zmluvy) proti nemu uznesením vyšetrovateľa z
12. februára 1995 zastavené. Podľa aktuálneho výpisu z katastra nehnuteľností pre katastrálne územie M. je ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti zapísaná spoločnosť C., so sídlom vo V., titulom osvedčenia o priebehu draţby pod č. N X., Nz X. (do katastra nehnuteľností zapísaným pod č. Z.), ktorú na návrh navrhovateľa G., so sídlom v L. vykonala D. oprávnená k výkonu dobrovoľných draţieb podľa zákona č. 527/2002 Z.z. dňa
13. augusta 2006 v Lučenci. Teda vydraţiteľom predmetu draţby (bývalého vlastníka R.) sa stala spoločnosť C. za cenu dosiahnutú vydraţením 1 000 000 Sk (33 193,92 €), pričom medzi ťarchami viaznucimi na nehnuteľnostiach je uvedené aj záloţné právo. Oznámenie 6 7 M Cdo 3/2010 o draţbe predmetných nehnuteľností bolo zaslané (podľa § 17 ods. 5 zákona č. 527/2002 Z.z.) aj pôvodnému vlastníkovi na adresu zistenú z aktuálnych údajov obchodného registra, ktorý mal vedomosť o realizácii krokov k draţbe smerujúcich uţ v roku 2005, kedy prebiehalo ohodnotenie predmetu draţby a draţobník konal s jeho konateľom (R. F.). Oznámenie o výsledku draţby bolo zverejnené v Notárskom centrálnom registri draţieb dňa
14. augusta 2006 pod č. X. a notárska zápisnica osvedčujúca priebeh draţby po doplatení ceny dosiahnutej vydraţením bola zaslaná navrhovateľovi dňa
15. septembra 2006, ktorý neuplatnil ţiadne nároky k predmetu draţby alebo k dosiahnutému výťaţku draţby. Uviedol, ţe po (právoplatnom) povolení obnovy konania, keď mu ustanovenie § 235 ods. 1, 2 O.s.p. výslovne ukladá prihliadať na všetko, čo vyšlo najavo tak v pôvodnom konaní, ako aj v konaní o povolení obnovy konania, zákon neobmedzuje súd pokiaľ ide o skutkový stav a rozsah dokazovania, výlučne na skutkový stav zistený v pôvodnom konaní, ani na navrhovateľom obnovy uvedený konkrétny dôvod obnovy konania. Aj v prípade nárokov titulom osobitnej zodpovednosti štátu (podľa zákona č. 58/1969 Zb.) platia základné teoretické občianskoprávne východiská podmienok zodpovednosti za škodu. Teda musí byť súčasne preukázané protiprávne konanie (porušenie právnej povinnosti) zodpovedného subjektu, zavinenie takéhoto konania, vznik škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym zavineným konaním a vznikom škody. V čase registrácie predmetnej kúpnej zmluvy bolo povinnosťou štátneho notárstva v lehote do 60 dní predloţiť zmluvu spolu s potvrdením o registrácii príslušnému orgánu geodézie na vyznačenie vzniku záloţného práva vo vtedajšej evidencii nehnuteľností (§ 151b ods. 6 Občianskeho zákonníka

§ 4ods.

4 zákona č. 22/1964 Zb. ako právnych predpisov účinných k

1. februáru 1992). Opomenutie tejto povinnosti je porušením právnej povinnosti a nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Podľa názoru súdu navrhovateľ v priebehu tak pôvodného konania ako aj konania po povolení obnovy jednoznačne nepreukázal vznik škody a vôbec nie jej výšku uplatnenú v návrhu. Predmetné nehnuteľnosti, ktoré nadobudol (pôvodný) navrhovateľ kúpnou zmluvou a za ktoré zaplatil kúpnu cenu a daň z prevodu nehnuteľností, boli predané na draţbe aţ v priebehu konania a výťaţok z nej nadobudol iný subjekt. Podľa názoru súdu aţ najskôr týmto okamihom (prevodom vlastníckeho práva na tretiu osobu draţbou) moţno jednoznačne konštatovať, ţe došlo k vzniku škody. Z hľadiska poţiadavky na náhradu skutočnej škody (§ 20 zákona č. 58/1969 Zb.) je vymedzenie výšky škody navrhovateľom (súčet kúpnej ceny a dane z prevodu) nedostatočné. Okrem uvedených sporných skutočností týkajúcich sa otázky vzniku a rozsahu skutočnej 7 7 M Cdo 3/2010 škody, nemal súd preukázanú ani príčinnú súvislosť medzi protiprávnym zavineným konaním a vznikom škody. Samotná existencia záloţného práva nie je sama osebe prekáţkou prevodu nehnuteľností a povolenia vkladu na základe uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností, preto nie je na mieste tvrdenie, ţe kupujúci nemohol spornú kúpnu zmluvu platne uzavrieť a ţe by nemohol byť povolený vklad. So zreteľom na zistené skutočnosti, ktoré vyšli najavo v konaní o povolení obnovy hodnotením výsledkov vykonaného dokazovania (§ 132 O.s.p.) dospel súd k záveru, ţe (pôvodný) navrhovateľ ako kupujúci prostredníctvom fyzickej osoby svojho vtedajšieho konateľa (Ing. F. T.) zjavne disponoval vedomosťou o existencii záloţného práva k prevádzaným nehnuteľnostiam. O tom svedčí výslovné znenie kúpnej zmluvy z
2. septembra 1993 (ktorej predmetom bola rekreačná chata) uzavretej medzi J. P. a J. P. ako predávajúcimi a spoločnosťou V. ako kupujúcim, zastúpenej tým istým konateľom, ktorý podpísal aj predmetnú kúpnu zmluvu. Pokiaľ potom navrhovateľ pri vedomosti o záloţnom práve nevzal zreteľ na zmeny právnej úpravy a prehliadol, ţe v čase rozhodnom pre vznik záloţného práva sa nevyţadoval vklad do katastra nehnuteľností a ţe v tomto smere zápis do katastra nehnuteľností mal len deklaratórny charakter, ide o autonómne konanie a rozhodnutie kupujúceho, na ktoré dôsledky potom objektívne opomenutie štátneho notárstva nemohlo mať ţiaden vplyv. Ak by aj konateľ (pôvodného) navrhovateľa, napriek skutočnostiam uvedeným v predchádzajúcej zmluve (z
3. septembra 1993) v čase uzavretia spornej kúpnej zmluvy vychádzal z najlepšieho presvedčenia a dôvery na v tom čase objektívne existujúci stav zápisu v príslušnom katastri nehnuteľností, takéto jeho subjektívne presvedčenie neobstojí vo vzťahu k nevyvrátiteľnej právnej domnienke všeobecnej znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. tzn. vrátane citovanej, všeobecne záväznej právnej úpravy o zriadení záloţného práva k nehnuteľnostiam a o povahe a záväznosti zápisov o existencii záloţného práva v evidencii nehnuteľností. Ak preto (pôvodný) navrhovateľ pri uzatváraní spornej kúpnej zmluvy napriek svojej preukázanej informovanosti (v zmluve z
4. septembra 1993) o existencii záloţného práva peňaţného ústavu k prevádzaným nehnuteľnostiam vychádzal zo stavu zápisu v katastri nehnuteľností, nebol dobromyseľným podľa § 11 zákona č. 265/1992 Zb., na podmienenú hodnovernosť takéhoto stavu zápisu sa vzťahovalo ustanovenie § 16 ods. 1 tohto zákona. Vzhľadom na uvedené, pretoţe bolo vyvrátené tvrdenie navrhovateľa o tom, ţe v čase uzavretia spornej kúpnej zmluvy o existencii záloţného práva nevedel, a o jeho dobromyseľnosti stav zápisu v katastri 8 7 M Cdo 3/2010 nehnuteľností ako pohnútke na uzavretie zmluvy, absentuje tak ním tvrdená príčinná súvislosť medzi zavineným porušením právnej povinnosti štátneho notárstva a eventuálnym vznikom škody. Rovnako štát nemá ani ţiadnu zodpovednosť za neplatnosť kúpnej zmluvy, nielen z dôvodu nespôsobilosti predávajúceho, ale aj z dôvodu rozporu s dobrými mravmi a obchádzania zákona. Pretoţe súd konajúci po povolení obnovy pôvodné (právoplatné) rozhodnutie vo veci samej týmto rozsudkom zmenil, nahradí tento rozsudok po nadobudnutí právoplatnosti, pôvodné rozhodnutie. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Ţiline na odvolanie navrhovateľa uznesením z
5. augusta 2009 sp. zn. 5 Co 289/2008 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a zamietol návrh na zmenu rozsudku Okresného súdu Čadca z
6. júna 1997 č.k. 10 C 558/96-70

rozsudkom Krajského súdu v Ţiline z

1. decembra 1997 sp. zn. 5 Co 1782/97 po povolení obnovy konania. Odporkyni uloţil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy prvostupňového a odvolacieho konania od podania návrhu na obnovu konania do právoplatného skončenia veci v sume 9 878,01 € (297 585 Sk) do 3 dní na účet právneho zástupcu JUDr. R. S. Vychádzajúc z ustanovenia § 235 ods. 1, 2 O.s.p. dospel k inému právnemu záveru ako súd prvého stupňa. Uviedol, ţe zhodne so súdom prvého stupňa, musel akceptovať právoplatné rozhodnutia o povolení obnovy pôvodného konania a nemohol preskúmavať ich zákonnosť. Obnova konania bola povolená, lebo súdy akceptovali tvrdenia odporkyne (navrhovateľky v konaní o povolenie obnovy konania) o existencii dôvodov pre takéto rozhodnutie. Za nové skutočnosti povaţovali (podľa § 228 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p.) rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš zo
2. decembra 1998 č.k. 3 Cb 52/94-152, ktorý nadobudol právoplatnosť
3. marca 1999 a ktorým zamietol návrh navrhovateľa Slovenskej štátnej sporiteľne a.s. na určenie neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie navrhovateľom označeného odporcu v konaní o odporovateľnosti právnemu úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka. Ďalšou skutočnosťou rozhodujúcou pri povolení obnovy mal byť obsah spisu v konaní vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3 C 534/94, ktorého predmetom bola pohľadávka titulom úveru. Napokon treťou novou skutočnosťou malo byť konanie vedené na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3 C 176/00, ktorého predmetom bol návrh odporkyne (proti J. P. a spoločnosti T.) na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z
4. marca 1994 z dôvodu, ţe ju predávajúci uzavrel v stave duševnej poruchy a ţe zamlčal ťarchy viaznuce na predmetných nehnuteľnostiach, ktoré odporujú zákonu a priečia sa dobrým mravom, ktorému vyhovel. Zdôraznil, ţe v súlade s § 235 ods. 1 O.s.p. a ustálenou 9 7 M Cdo 3/2010 judikatúrou, pri novom prejednaní veci po povolení obnovy konania, môţu sa dôkazy vykonané v pôvodnom konaní vyhodnotiť inak, ako boli hodnotené v pôvodnom rozhodnutí len vtedy, ak pri novom prejednávaní veci vyšli najavo také skutočnosti, ktoré môţu zmeniť skutkový záver, ktorý bol podkladom pre právne posúdenie veci v pôvodnom konaní (zhodne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 22/96). Odvolací súd bol toho názoru, ţe obsah pripojených spisov vrátane uvedených rozhodnutí Okresného súdu Veľký Krtíš neobsahuje skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy uvedené v § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p. a ani po oboznámení sa s dôkazmi v nich sa nachádzajúcimi, nemoţno dôkazy vykonané v pôvodnom konaní vyhodnotiť inak, ako boli hodnotené v pôvodnom rozhodnutí – rozsudku Okresného súdu Čadca z
5. júna 1997 č.k. 10 C 558/96-70 v spojitosti s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Ţiline z
6. decembra 1997 sp. zn. 5 Co 1782/
7. Odvolací súd konštatoval, ţe ani v konaní po povolení obnovy, nebolo ţiadnym hodnoverným dôkazom spochybnené, ţe navrhovateľ ako kupujúci zaplatil predávajúcemu kúpnu cenu v uvedenej výške ako aj daň z prevodu nehnuteľností, čím mu vznikla škoda. Rovnako bolo v konaní preukázané, ţe bývalé štátne notárstvo si nesplnilo zákonom ustanovenú povinnosť najneskôr v lehote 60 dní predloţiť zmluvu spolu s potvrdením o jej registrácii vtedajšiemu miestne príslušnému orgánu geodézie na vyznačenie vzniku záloţného práva v evidencii nehnuteľností. Pokiaľ ide o otázku zavinenia, ide o zákonom stanovenú objektívnu zodpovednosť štátu za takto spôsobenú škodu a jeho zavinenie sa v zákone č. 58/1969 Zb. (§ 18 ods. 1) priamo predpokladá. Súd prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu prehliadol objektívnu povahu podmienky náhrady škody, ktorou je príčinná súvislosť medzi protiprávnym zavineným konaním a vznikom škody. Štát sa totiţ nemôţe zbaviť svojej povinnosti informovať pravdivo občanov o právnych vzťahoch k nehnuteľnostiam prostredníctvom katastra nehnuteľností tým, ţe by im uloţil povinnosť overovať si správnosť údajov niekde inde. Rozhodujúce je podľa odvolacieho súdu to, ţe došlo ku škode, nie ako k nej došlo a či na základe zavinenia a kým. Pôvodný rozsudok (pred povolením obnovy konania)

potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu vzhľadom na zamietnutie návrhu na ich zmenu, zostávajú právoplatné a vykonateľné, vrátane výrokov o náhrade trov konania. O trovách konania (po povolení obnovy) rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

§ 149ods.

1 O.s.p. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal na podnet odporkyne mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd uznesenie 10 7 M Cdo 3/2010 krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 243e ods. 1 O.s.p.

§ 243fods.

1 písm. c/ O.s.p.). Uviedol, ţe podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemoţno zbaviť (§ 18 ods. 2 zákona). Právo na náhradu škody majú tí, ktorí boli účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, resp. aj tí, s ktorými nebolo konané ako s účastníkmi konania, aj keď s nimi ako s účastníkmi konania malo byť ako aj tí, ktorým vznikla škoda nezákonným rozhodnutím vydaným v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní. Zodpovednosť podľa tohto zákona je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie). Štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia troch podmienok. Týmito podmienkami sú : 1/ existencia škody (majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch), 2/ nesprávny úradný postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu za nezákonný alebo nesprávny postup výkonu štátnej moci, ktorý má za následok škodu, je občianskoprávny vzťah. Zákon č. 58/1969 Zb. bol vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym, preto pokiaľ tento špeciálny zákon neobsahoval vlastnú úpravu, právne vzťahy sa riadili Občianskym zákonníkom (§ 20 zákona č. 58/1969 Zb.). Tento zákon nedefinuje ani pojem škody, resp. rozsah jej náhrady. Vzhľadom na to je nevyhnutné aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac. Rozlišujú sa dva druhy škody, a to škoda skutočná a ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaloţiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon č. 58/1969 Zb. podrobnejšie nešpecifikuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Existencia príčinnej súvislosti (vzťah príčiny a následku) medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody je jedným z podstatných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak vznikla 11 7 M Cdo 3/2010 škoda následkom nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je nesprávny úradný postup a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku a je preukázané, ţe nebyť nesprávneho úradného postupu, ku škode by nedošlo. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, príčinou škody môţe byť len tá skutočnosť, bez ktorej by škodný následok nevznikol (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z

1. apríla 2009 sp. zn. 25 Cdo 2192/2007). Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môţe byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku, časová súvislosť napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je uţ sama následkom. V postupnom slede javov je kaţdá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a kaţdý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemoţno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiţ priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (rozsudok Najvyššieho súdu SR z
2. júla 2009 sp. zn. 1 Cdo 129/2008). Pre posúdenie moţného vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. bolo nevyhnutné v predmetnom konaní, aby súd preskúmal splnenie troch zákonných podmienok vzniku zodpovednostného vzťahu, a to danosť nesprávneho úradného postupu bývalého Štátneho notárstva Veľký Krtíš, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V tejto súvislosti však s poukazom na ustanovenie § 235 ods. 1 O.s.p. bol súd povinný prihliadnuť na všetko, čo vyšlo najavo ako v pôvodnom konaní, tak aj v konaní po povolení obnovy konania. Z vyšetrovacieho spisu Krajského úradu vyšetrovania PZ SR Banská Bystrica vyplýva, ţe uznesením z
3. februára 1995 pod sp. zn. Č., právoplatným
4. marca 1995 bolo (podľa § 172 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku) zastavené trestné stíhanie vedené proti obvinenému J. P. pre trestný čin podvodu (§ 250 ods. 1, 4 Trestného zákona), ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, ţe kúpnou zmluvou z
5. marca 1994 predal obchodnej spoločnosti T. nehnuteľnosti, pričom zamlčal záloţné právo na nich viaznuce, zriadené za 12 7 M Cdo 3/2010 účelom zabezpečenia poskytnutých úverov v úmysle uviesť do omylu iného a obohatiť sa. Dôvodom zastavenia trestného stíhania bola jeho nepríčetnosť v čase uzatvárania zmluvy (konštatovaná znalcami MUDr. T. Ď. a MUDr. E. R. v znaleckom posudku z
6. decembra 1994). Zo znaleckého posudku Znaleckého ústavu v odbore zdravotníctvo Lekárskej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach z
7. júna 2002 č. 12/2002, vyhotoveného pre konanie vedené na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3 C 176/00 vyplýva, ţe J. P. nebol
8. marca 1994, v čase podpísania kúpnej zmluvy spôsobilý na vykonanie takéhoto úkonu (v roku 1990 prekonal prvú váţnu cievnu mozgovú príhodu a ďalšie ischemické príhody prekonal v rokoch 1991 a 1993). Závery znaleckého posudku ako aj vykonané dôkazy (výsluchom svedkov) jednoznačne preukázali, ţe J. P. uzatvoril kúpnu zmluvu (
9. marca 1994) v duševnej poruche, z ktorého dôvodu okresný súd rozsudkom zo
10. februára 2002 (č.k. 3 C 176/00-303),

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo

1. júna 2004 sp. zn. 16 Co 131/04, určil, ţe kúpna zmluva je (absolútne) neplatná. Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu je charakteristické, ţe pôsobí ex tunc, t.j. od začiatku, nastáva priamo zo zákona a aj keď sa jej môţe dovolávať kaţdý, kto má na tom právny záujem, nie je treba, aby táto neplatnosť bola deklarovaná súdnym alebo iným rozhodnutím orgánu právnej ochrany, určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu v súdnom konaní predpokladá naliehavý právny záujem na takomto určení, inak súd takejto ţalobe nemôţe vyhovieť, prihliada sa na ňu aj bez námietky, t.j. z úradnej povinnosti (ex offo), nemoţno ju ţiadnym spôsobom napraviť (konvalidácia alebo ratihabícia). To vyplýva z toho, ţe nemoţno naprávať úkon, ktorý neexistuje, a nadväzne na to z rovnakého dôvodu nemoţno od takého právneho úkonu (zmluvy) odstúpiť, nie je časovo obmedzená a súčasne zakladá nároky z bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka). Vzhľadom na uvedené moţno (zjednodušene) konštatovať, ţe kúpna zmluva z
2. marca 1994 neexistuje. Na túto skutočnosť po povolení obnovy konania bol povinný prihliadať ex offo aj odvolací súd, lebo bola podstatnou pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa v konaní o náhradu škody uplatnenej podľa zákona č. 58/1969 Zb. Ak totiţ neexistuje kúpna zmluva, neexistoval ani zákonný dôvod na strane kupujúceho (navrhovateľa) na vykonanie vkladu na liste vlastníctva orgánom geodézie v jeho prospech. 13 7 M Cdo 3/2010 Tým je daná na strane kupujúceho absencia oprávneného právneho záujmu na skutočnostiach, ktoré ako právne významné mali byť zaznamenané v evidencii nehnuteľností. Preto ak Štátne notárstvo Veľký Krtíš síce zaregistrovalo
3. februára 1992 zmluvu o zriadení záloţného práva uzavretú
4. januára 1992, ale ju v lehote 60 dní od jej registrácie nepredloţilo (§ 4 ods. 3 zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností) orgánu geodézie, nemoţno jeho postup vo vzťahu k navrhovateľovi povaţovať za nesprávny úradný postup zakladajúci právny nárok na náhradu škody. Navyše, s poukazom na závery znaleckého dokazovania (týkajúce sa duševného stavu J. P.) moţno dospieť aj k pochybnostiam o platnosti zmluvy o zriadení záloţného práva. Ak teda kúpna zmluva neexistuje, nie je daná ani škoda vymedzená navrhovateľom v konaní vo forme znehodnotenia listiny osvedčujúcej právny titul navrhovateľa k nehnuteľnostiam. Navrhovateľovi z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy vznikol iba nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia predávajúcim, ktoré predstavuje zaplatenú kúpnu cenu a daň z prevodu. Keďţe neplatnosť kúpnej zmluvy mala za následok vznik nároku navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia predávajúcim, nie je moţné predmetný nárok súčasne uplatniť titulom náhrady škody v inom konaní proti tretej osobe, vo vzťahu ku ktorej absentujú všetky zákonné podmienky zakladajúce zodpovednostný vzťah. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na uvedené nemohol odvolací súd v časti konania po povolení obnovy konania dospieť k záveru, ţe v preskúmavanom konaní neboli zistené ani preukázané skutočnosti, dôkazy ani rozhodnutia, ktoré by vyhodnotiac všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti mohli viesť k inému právnemu záveru, neţ ku ktorému dospeli súdy v pôvodnom konaní. Práve naopak, berúc na zreteľ všetky skutočnosti vyplývajúce tak z dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní, ako aj v konaní po povolení obnovy konania, nebolo moţné dospieť k inému záveru, ţe nárok na náhradu škody uplatnený navrhovateľom v pôvodnom konaní podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nie je daný, nakoľko nie sú splnené zákonné podmienky pre vznik zodpovednostného vzťahu voči štátu. Samotné nekonanie štátneho orgánu v rámci procesných lehôt ustanovených zákonom nemôţe mať za následok vznik škody u jedného zo subjektov právneho vzťahu, ak taký právny vzťah nie je moţné zaloţiť 14 7 M Cdo 3/2010 na základe dvojstranného právneho úkonu z dôvodov zákonom vylučujúcim moţnosť ich vzniku. V pôvodnom konaní, ktoré malo byť predmetom obnovy, navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu škody voči štátu z titulu nesprávneho úradného postupu bývalého štátneho notárstva dôvodiac, ţe mu jeho nekonaním vznikla škoda. Odhliadnuc od skutočnosti, ţe vznik škody v pôvodnom konaní nebol preukázaný, je nutné konštatovať, ţe tak v priebehu konania pôvodného a ani v konaní o povolení obnovy konania navrhovateľ nepreukázal uplatnenie si nároku z bezdôvodného obohatenia proti predávajúcemu J. P. napriek skutočnosti tvrdenej jeho právnym zástupcom o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy. Ak by bola vyplatená kúpna cena povaţovaná za škodu tak, ako ju ustálil odvolací súd, potom by bolo treba dospieť k záveru, ţe nie je daná príčinná súvislosť medzi nekonaním štátneho notárstva a takzvanou škodou, ale naopak medzi nekonaním navrhovateľa a škodou predstavujúcou zaplatenú kúpnu cenu. Nekonanie navrhovateľa voči J. P. je príčinou zmenšenia jeho majetku, lebo v dôsledku absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy nie je vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá bola jej predmetom a súčasne v jeho dispozícii nie je ani finančná čiastka ním zaplatená. Záver odvolacieho súdu o vzniku škody je nesprávny aj z toho dôvodu, ţe ako protihodnotu za kúpnu cenu nehnuteľnosti nadobudol navrhovateľ do svojho majetku dotknuté nehnuteľnosti. Obmedzenie dispozície s nimi vzhľadom na zápis záloţného práva v liste vlastníctva nemoţno povaţovať za zmenšenie majetku. Teda odvolací súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, nakoľko právnu normu síce správne určenú (zákon č. 58/1969 Zb.) nesprávne vyloţil a opomenul aplikáciu inštitútu absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Účastníci sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, ţe tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1, 2 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2

§ 243aods.

1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť. 15 7 M Cdo 3/2010 Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. môţe byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2

§ 242ods.

1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako boli v mimoriadnom dovolaní označené, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 243i ods. 2 O.s.p.

§ 242ods.

1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na posúdenie dovolacích dôvodov výslovne uvedených v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie v danej veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania vymenované v ustanovení § 237 O.s.p. majú za následok tzv. zmätočnosť konania. Takouto vadou je podľa § 237 písm. f/ O.s.p. aj taký postup súdu v konaní, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred ním, teda uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. K odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádzala, ale aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia, ako dôsledok absencie niektorej jeho podstatnej časti (záhlavia, výroku, odôvodnenia). Zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku, ktorá môţe byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti (arbitrárnosti). Vydanie 16 7 M Cdo 3/2010 zmätočného rozhodnutia nemá svoje právne opodstatnenie najmä z hľadiska ústavou zaručeného práva účastníka na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (pozri napr. Ruiz Torija c. Španielsko z 9.12.1994, Georgiadis c. Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, IIII. ÚS 209/04) tieţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (pozri I. ÚS 241/07). Rozhodnutie súdu musí obsahovať úplné a výstiţné odôvodnenie a nepochybne musí byť zrozumiteľné. Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. (ktoré sa podľa § 167 ods. 2 O.s.p. primerane pouţije aj na uznesenia) musí súd v odôvodnení rozsudku podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozsudku a musí sa vyrovnať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 (

§ 167ods.

2 O.s.p.) je nepreskúmateľné. 17 7 M Cdo 3/2010 Po preskúmaní veci dospel dovolací súd k záveru, ţe odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu nezodpovedá citovaným ustanoveniam § 157 ods. 2

§ 167ods.

2 O.s.p. a právu účastníkov na spravodlivé súdne konanie. Právoplatný rozsudok môţe účastník konania napadnúť návrhom na obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol pouţiť v pôvodnom konaní, pokiaľ môţu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci (§ 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Citované ustanovenie (ako aj § 228 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) upravuje procesný prostriedok, pomocou ktorého moţno dosiahnuť nápravu rozhodnutia, ktorého nesprávnosť má pôvod v tom, ţe v pôvodnom konaní nemohol byť riadne zistený skutkový podklad napadnutého rozhodnutia. Okresný súd Čadca uznesením z 5. októbra 2004, právoplatným 8. júla 2005 (

uznesením Krajského súdu v Ţiline z

1. apríla 2005 sp. zn. 6 Co 155/05) obnovu konania, v ktorom bolo rozhodnuté o uplatnenom nároku navrhovateľa na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu bývalého štátneho notárstva podľa zákona č. 58/1969 Zb., povolil. Právoplatnosť tohto uznesenia a tým aj viazanosť ním, sa však mohla prejaviť len v tom, ţe obnova konania bola povolená a súd musel vec bez ďalšieho návrhu znova prejednať podľa § 234 ods. 1 O.s.p. V rozhodnutí o povolení obnovy konania súd totiţ nerobí ţiadne skutkové ani právne závery vo veci samej, ani o správnosti, či nesprávnosti pôvodného rozhodnutia. Preto pri novom prejednaní veci nemôţe byť súd viazaný ani prípadnými skutkovými závermi, ktoré urobil pri rozhodovaní o povolení obnovy. Pri rozhodovaní o tom, či sa pôvodné rozhodnutie nahradí novým rozhodnutím, alebo sa návrh na zmenu rozhodnutia zamietne teda súd uţ rozhodnutím o povolení obnovy nie je viazaný, a to ani dôvodmi, pre ktoré bola obnova konania povolená. Nemoţno preto vylúčiť procesnú situáciu, ţe sa pri ďalšom prejednaní veci podľa § 235 ods. 1 O.s.p. ukáţe, ţe skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre povolenie obnovy konania nie sú preukázané (pri rozhodovaní o návrhu na obnovu konania stačí, ţe sa javí pravdepodobným, ţe skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy môţu privodiť pre navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie, teda nie je 18 7 M Cdo 3/2010 treba, aby súd v tomto smere dospel k celkom jednoznačnému záveru), alebo hoci boli preukázané, v ničom neovplyvňujú skutkový podklad napadnutého (pôvodného) rozhodnutia. Odvolací súd však v danej veci v dôvodoch svojho rozhodnutia konštatoval, ţe musel akceptovať právoplatné rozhodnutie o povolení obnovy konania a musel z neho vychádzať, i keby mal iný názor na skutočnosti, na základe ktorých k povoleniu obnovy konania došlo. V rozpore s tým, ale dospel k záveru, ţe neboli splnené podmienky ani pre povolenie obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p., keď uviedol, ţe obsah pripojených spisov Okresného súdu Veľký Krtíš, vrátene uvedených rozhodnutí tohto súdu neobsahuje skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy uvedené v § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p. Tento záver je preto zmätočný a nezrozumiteľný. To aj vzhľadom na to, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bola obnova konania povolená, odvolací súd ako vecne správne potvrdil. Z výslovného znenia ustanovenia § 235 ods. 1 druhá veta O.s.p. vyplýva, ţe (po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania) súd pri opätovnom rozhodovaní veci je povinný prihliadnuť ku všetkému, čo vyšlo najavo v pôvodnom konaní ako aj v obnovenom konaní. Teda ustanovenie § 235 ods. 1 druhá veta O.s.p. umoţňuje súdu prejednávajúcemu vec po povolení obnovy konania dôkazy vykonané v pôvodnom konaní vyhodnotiť inak, ako boli vyhodnotené v pôvodnom konaní. To však len za predpokladu, ţe pri novom prejednaní veci vyšli najavo také skutočnosti, ktoré môţu zmeniť skutkový záver, ktorý bol podkladom pre právne posúdenie veci v pôvodnom konaní (pozri Zo súdnej praxe č. 16/1997). V porovnaní so súdom prvého stupňa, ktorý po vyhodnotení dôkazov vykonaných tak v pôvodnom konaní ako aj špecifikovaných dôkazov vykonaných v obnovenom konaní, dospel k inému skutkovému záveru a z neho vyplývajúcemu inému právnemu záveru o nesplnení predpokladov zodpovednosti štátu za škodu uplatňovanú navrhovateľom podľa zákona č. 58/1969 Zb., podľa názoru odvolacieho súdu nebolo moţné dospieť k inému skutkovému a právnemu záveru ako v pôvodnom konaní, t.j., ţe odporkyňa zodpovedá za škodu uplatnenú navrhovateľom podľa zákona č. 58/1969 Zb. K takémuto záveru však dospel len na základe konštatovania o nespochybniteľnosti zaplatenia kúpnej ceny a dane z prevodu nehnuteľností navrhovateľom, o nesplnení zákonom stanovenej povinnosti bývalým Štátnym notárstvom Veľký Krtíš a o objektívnej zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu, ktorého zavinenie sa v zákone č. 58/1969 Zb. priamo predpokladá, ktoré skutočnosti 19 7 M Cdo 3/2010 napokon neboli sporné ani v pôvodnom konaní. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa ale nijako nevysporiadal s (ne)správnosťou záveru prvostupňového súdu, podľa ktorého dôkazmi vykonanými v obnovenom konaní boli preukázané také (špecifikované) nové skutočnosti, ktoré viedli k inému skutkovému záveru a z neho vyplývajúcemu právnemu záveru ako v pôvodnom konaní. Skutkovým základom rozhodnutia súdov v pôvodnom konaní boli zistenia, ţe k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy z
2. marca 1994 uzavretej medzi (pôvodným) navrhovateľom a J. P. bolo zriadené záloţné právo, o ktorom sa navrhovateľ dozvedel aţ po zaplatení kúpnej ceny. A ţe nesprávnym úradným postupom bývalého štátneho notárstva tým, ţe nezaslalo zmluvu o zriadení záloţného práva s potvrdením o jej registrácii v zákonom stanovenej lehote príslušnému orgánu geodézie, vznikla navrhovateľovi škoda v uplatnenej výške. Tieto zistenia viedli k záveru o splnení predpokladov zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Po povolení obnovy konania skutkovým základom rozhodnutia súdu prvého stupňa boli nové zistenia vedúce k záveru o nepreukázaní súčasného splnenia všetkých podmienok objektívnej zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie) štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb., lebo na základe nových zistení dospel k záveru, ţe aj keď došlo k nesprávnemu úradnému postupu bývalého štátneho notárstva, nebola preukázaná existencia škody a tým ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. S (ne)správnosťou týchto záverov sa odvolací súd nijako nevysporiadal. Preto konštatovanie odvolacieho súdu, ţe ţiadnym z dôkazov ani po povolení obnovy konania nebolo spochybnené, ţe navrhovateľ jednoznačne preukázal, ţe mu vznikla škoda, ktorej sa štát nemôţe zbaviť, je pri absencii náleţitého odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.

§ 167ods.

2 O.s.p.) a vysvetlenia z akých dôkazov a skutočností vychádzal a akými úvahami sa pri ich vyhodnotení riadil, nielen predčasné, ale (hlavne) nepreskúmateľné. Preto dovolací súd nemohol ani preskúmať napadnuté rozhodnutie z hľadiska jeho vecnej správnosti. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd tým, ţe riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p.

§ 167ods.

2 O.s.p., z ktorého dôvodu je nepreskúmateľné, porušil právo účastníkov na spravodlivé súdne konanie, čím im odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). V tejto súvislosti dovolací súd dáva 20 7 M Cdo 3/2010 do pozornosti aj nález ÚS SR III. ÚS 198/2011 z 29. júla 2011, v zmysle ktorého nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia treba povaţovať za vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne dovolanie, keďţe to vyţadovala ochrana práv a ním chránených záujmov účastníkov konania a túto nebolo moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 2 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu vysporiadať sa aj s otázkou označenia účastníka konania na strane navrhovateľa, vzhľadom na to, ţe v čase rozhodovania odvolacieho súdu bol ako navrhovateľ označený : R., ktorá spoločnosť bola (uznesením Okresného súdu Ţilina zo

1. novembra 2009 č.k. 26 CbR 168/2008, právoplatným
2. decembra 2009) zrušená bez likvidácie a
3. februára 2010 vymazaná z obchodného registra, pričom zmluvou o postúpení pohľadávky uzavretou
4. januára 2010 postúpila špecifikovanú pohľadávku (uplatnenú v danom konaní) spoločnosti P., so sídlom v Ţ.. Zmluvou o postúpení pohľadávky uzavretou
5. mája 2011 postúpila spoločnosť P., so sídlom v Ţ. ako postupca predmetnú pohľadávku postupníkovi G., so sídlom v B., z ktorého dôvodu bol podaný návrh na zmenu účastníka (na povolenie vstupu obchodnej spoločnosti G. do konania na miesto doterajšieho navrhovateľa P. podľa § 92 ods. 2 O.s.p.), s ktorým sa súd v ďalšom konaní vysporiada. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
6. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
7. marca 2012 JUDr. Daniela Švecová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová 21 7 M Cdo 3/2010