Najvyšší súd 5 Cdo 244/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ J. V.V., 2/ E. V., 3/ V. V., všetkých zastúpených JUDr. R.T., advokátom

ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. 4 5 Cdo 244/2011 Rozsudok odvolacieho súdu napadla žalovaná dovolaním. Namietala, že konanie pred súdmi je postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm.

1. f)O.s.p. K odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia došlo podľa jej názoru tým, že jej bolo odňaté jej procesné právo na vykonanie riadneho dokazovania, na bránenie sa voči tvrdeniam, ako aj právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim. Namietala, že žalobcovia iba tvrdili, avšak ničím nepreukázali, že skutočne došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti. Uviedla, že keďže o tejto skutočnosti (zásahu do práva na ochranu osobnosti) sa neviedlo žiadne dokazovanie, žalovanej tak konajúce súdy odňali akúkoľvek možnosť vyjadrovať sa k dôkazom, k návrhom, navrhovať dôkazy a pod. Ďalej uviedla, že konajúce súdy pochybili aj v tom, že v konaní, ktoré bolo výlučne návrhovým, svojim konaním a rozhodnutím nahradili procesnú aktivitu žalobcov a to tým, že prvostupňový súd sám vyzval žalobcov, aby v lehote 10 dní zaslali súdu písomný popis zásahu do ich práva na ochranu osobnosti, ako aj tým, že odvolací súd takúto aktivitu súdu prvého stupňa schválil. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalovaní 1/ až 3/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedli, že je podľa ich názoru neprípustné a navrhli ho odmietnuť, a priznať náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.). V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie 5 5 Cdo 244/2011 prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. V danom prípade dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovanej nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Žalovaná existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania v zmysle § 237 písm.
2. f)O.s.p. ku ktorej malo dôjsť tým, že nižších stupňov nevykonali potrebné dokazovanie na preukázanie skutočnosti, či smrťou M. V. došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov, a teda neúplne zistili skutkový stav veci, čím žalovanej 6 5 Cdo 244/2011 znemožnili vyjadrovať sa k dôkazom, návrhom na vykonanie dokazovania, právo navrhovať dôkazy a pod. Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. K námietke žalovanej, že súdy nižších stupňov vo veci nevykonali potrebné dokazovanie, v dôsledku čoho neúplne zistili skutkový stav dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu bol považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou samou znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Dovolateľom tvrdená neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne zakladať tzv. inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy ale možno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad v danej veci nejde). Takáto vada sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne 7 5 Cdo 244/2011 a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho právach alebo povinnostiach. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (viď IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (viď I. ÚS 50/04). Z toho vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (viď IV. ÚS 329/04). Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že i keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada. Súd určí rozsah a mieru, v ktorej sa dokazovanie vykonaná. Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 O.s.p.) a sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. K procesným právam účastníka ale nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý dôkaz, ktorý účastník považuje za významný. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p., § 213 ods. 5 O.s.p.). Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá tým vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000); tento jeho postup môže prípadne viesť k nesprávnym 8 5 Cdo 244/2011 skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosť zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 13/2012). Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovností zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca (Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, § 46). Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov o právach a povinnostiach ktorých rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje § 18 O.s.p., podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Dovolateľka namieta, že k porušeniu práva na rovnosť v konaní došlo tým, že súd na pojednávaní dňa 22. apríla 2010 vyzval žalobcov, aby zaslali písomný popis, ako došlo k zásahu práva na ochranu osobnosti. Uviedla, že týmto spôsobom súd nahradil procesnú aktivitu žalobcov. 9 5 Cdo 244/2011 Ako bolo uvedené, v sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V danom prípade žalobcovia už v návrhu na začatie konania uvádzali, že k zásahu do ich osobnostného práva došlo smrťou M. V. (syna žalobcov 1/ a 2/ a brata žalobkyne 3/), ktorá nastala v dôsledku neposkytnutia potrebnej zdravotnej starostlivosti žalovanou. Opísali postup žalovanej pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktorý považovali za nedostatočný a v rozpore so zákonom č. 277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a zmienili sa aj, že takýmto konaní došlo k zásahu do osobnostného práva na súkromný a rodinný život, osobitne do práva na vnútorný, citový život a vzťah k inej osobe. Súd prvého stupňa zameral dokazovanie v prvom rade za zistenie a preukázanie skutočností, či žalovaná porušila svoje povinnosti stanovené zákonom č. 277/1997 Z.z., pričom zo spisu je zrejmé, že obe procesné strany, tak pri tvrdení, ako aj pri preukazovaní skutkových okolností boli rovnako aktívne a súd neznevýhodnil jednu stranu na úkor druhej. Pokiaľ súd na pojednávaní 22. apríla 2010 vyzval žalobcov, aby zaslali písomný popis, ako došlo k zásahu do ich práva na ochranu osobnosti, dovolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v súlade s prejednacou zásadou vyzval žalobcov na odstránenie neúplností ich tvrdení o zásahu do práva na ochranu osobnosti, pričom ich nenaviedol, akým spôsobom (s poukazom na konkrétne hmotnoprávne postavenie Občianskeho zákonníka) tak majú urobiť. Na druhej strane súd prvého stupňa žalovanej vytvoril možnosť, aby sa k týmto tvrdeniam žalobcov vyjadrila (zaslaním týchto stanovísk právnemu zástupcovi žalobcov, č.l. 422 spisu). Z uvedeného je zrejmé, že nič nenasvedčuje tomu, že by súdy nezachovali rovnosť účastníkov konania, porušili princíp kontradiktórnosti konania alebo že by niektorú z procesných strán na úkor druhej zvýhodnili. Dovolanie preto podľa § 237 písm. f/ O.s.p. prípustné nie je. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovanej nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce 10 5 Cdo 244/2011 proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní nebola žalovaná úspešná a právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo žalobcom 1/ až 3/ (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobcovia 1/ až 3/ podali návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 151ods.

1 O.s.p.) a trovy tohto konania vyčíslili. Dovolací súd im priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za právnu službu, ktorú poskytol žalobcom 1/ až 3/ vypracovaním vyjadrenia z k dovolaniu žalovanej (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Pri výpočte sadzby tarifnej odmeny vychádzal z § 10 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 Z.z., keď vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka tarifnou hodnotou je suma 2 000 €, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy s tým, že podľa § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 % ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch osôb. V danom prípade ide o zastupovanie troch osôb na strane žalobcov. Pri tarifnej hodnote 2 000 € je základná sadzba tarifnej odmeny 91,29 €, pričom po znížení o 50 % z dôvodu zastupovania spoločným právnym zástupcom základná sadzba tarifnej odmeny predstavuje sumu 45,65 € pre každého zo žalobcov, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 hore cit. vyhlášky) 7,41 € u každého zo žalobcov, ako aj daň z pridanej hodnoty vo výške 20 % (§ 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.) v sume 28,87 € predstavuje spolu 173,23 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 4. apríla 2012 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová 11 5 Cdo 244/2011