← Slovensko

náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru s príslušenstvom

2 Cdo 81/2010 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Švecovej a sudcov JUDr. Oľgy Trnkovej a JUDr. Mariána Sluka, PhD. v právnej veci navrhovateľa P. J., bývajúceho v K. zastúpeného JUDr. J. H., advokátom v K., proti odporcovi S. s. r. o., so sídlom v Ţ.,, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. S. s. r. o., so sídlom v Č., o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 13 C 278/2005, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z

  1. novembra 2009 sp. zn. 9 Co 213/2009, takto r o z h o d o l: Dovolanie z a m i e t a. Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov dovolacieho konania 223, 17 € na účet Advokátskej kancelárie JUDr. S. s. r. o. , vedený v ČSOB a. s. , číslo účtu X. do troch dní. 2 2 Cdo 81/2010 O d ô v o d n e n i e : Okresný súd Ţilina rozsudkom z
  2. februára 2009 č. k. 13C 278/2005 – 81 uloţil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 5 228,04 € s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne od
  4. 2004 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku . Vo zvyšku v časti uplatneného úroku z omeškania za obdobie od
  6. 2004 do
  8. 2004 návrh zamietol a vyslovil, ţe o povinnosti na náhradu trov konania rozhodne samostatným uznesením. Uviedol, ţe Okresný súd Ţilina rozsudkom zo
  10. 2004 č. k. 6 C 118/2004, ktorý nadobudol právoplatnosť ( v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ţiline zo
  12. 2006 sp. zn. 8 Co 556/2005 )
  14. 2006 určil, ţe výpoveď z pracovného pomeru z
  16. 2003, daná odporcom navrhovateľovi, je neplatná. Je nesporné, ţe v tomto konaní sa navrhovateľ domáhal len určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou bez náhrady mzdy. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, ţe navrhovateľ po doručení výpovede neoznámil odporcovi ( ústne alebo písomne ) , ţe trvá na svojom ďalšom zamestnávaní. Oznámenie navrhovateľa ( zamestnanca ) voči odporcovi ( zamestnávateľovi ) , ţe trvá na ďalšom zamestnávaní, bolo ale nahradené ţalobou o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou ako procesným a súčasne hmotnoprávnym právnym úkonom . Z hľadiska nároku na náhradu mzdy je pritom rozhodujúce, kedy bola odporcovi takáto ţaloba doručená ( nie kedy došla na súd ). Vzhľadom na to, dospel k záveru o dôvodnosti nároku navrhovateľa na náhradu mzdy podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce za obdobie od
  18. 2004 do
  20. 2005 . Námietku odporcu , ţe vzhľadom na zamestnanie navrhovateľa od
  22. 2004 nepretrţite by bolo priznanie náhrady mzdy v rozpore s dobrými mravmi, vyhodnotil za právne bezvýznamnú z dôvodu satisfakčného ( nie reparačného ) charakteru náhrady mzdy. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka a o trovách konania podľa § 151 ods. 1 O. s p. Krajský súd v Ţiline rozsudkom z
  23. novembra 2009 sp. zn. 9 Co 213/2009 na odvolanie odporcu rozsudok súdu prvého stupňa zmenil vo výroku, ktorým bola odporcovi uloţená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 5 228,04 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne od
  25. 2004 do zaplatenia v lehote troch dní tak, ţe návrh navrhovateľa v tejto časti zamieta. Vyslovil, ţe vo výroku, ktorým bol návrh navrhovateľa vo zvyšku v časti uplatneného úroku z omeškania za obdobie od
  27. 2004 do
  29. 2004 zamietnutý 3 2 Cdo 81/2010 ( odvolaním nenapadnutý ), zostáva nedotknutý a navrhovateľovi uloţil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume 1 708,28 € na účet jeho právneho zástupcu do troch dní. Uviedol, ţe navrhovateľ sa ţalobou podanou na súde
  31. 2004, domáhal určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru doručenej mu odporcom
  33. 2003 ( pracovný pomer mal uplynutím výpovednej lehoty skončiť dňom
  35. 2004 ) , bez uplatnenia aj náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru a dňom
  37. 2004 sa zamestnal v spoločnosti F., ktorú skutočnosť odporcovi neoznámil. Stotoţnil sa s postupom prvostupňového súdu, ktorý vzhľadom na predmet konania ( náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru ) skúmal, či navrhovateľ kvalifikovane oznámil odporcovi, ţe trvá na svojom ďalšom zamestnávaní a dospel k správnemu zisteniu, ţe takéto kvalifikované podanie navrhovateľ neurobil. Pri aplikácii ustanovenia § 79 Zákonníka práce dospel ale k nesprávnemu právnemu záveru, podľa ktorého oznámenie zamestnanca ( navrhovateľa ) zamestnávateľovi ( odporcovi ) , ţe trvá na ďalšom zamestnávaní nahradila ţaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Podľa názoru odvolacieho súdu samotné podanie ţaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru ( bez uplatnenia náhrady mzdy ) nepostačuje k nahradeniu oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, ţe trvá na ďalšom zamestnávaní a vznikol by mu tak nárok na náhradu mzdy aţ do času, keď mu zamestnávateľ umoţní pokračovať v práci resp. keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. V prípade , ak je skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa neplatné a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, pracovný pomer sa neskončí na základe neplatného zrušovacieho prejavu, ale v dôsledku zákonom stanovenej nevyvrátiteľnej domnienky dohodou, a to buď uplynutím výpovednej lehoty, alebo dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť okamţitým skončením alebo neplatným skončením v skúšobnej dobe. Aj z tohto je potom zrejmé, ţe navrhovateľ , ktorý neoznámil odporcovi , ţe trvá na ďalšom zamestnávaní a v ţalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou si neuplatnil aj náhradu mzdy ( titulom neplatného skončenia pracovného pomeru ) , nesplnil podmienku pre priznanie nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. Skutočnosť, ţe navrhovateľ ani nemal záujem naďalej u odporcu pracovať ( neoznámil mu ţe trvá na ďalšom zamestnaní ) , nepriamo vyplýva aj z toho , ţe po dátume, kedy malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru (
  39. 2004 ) sa od
  41. 2004 zamestnal u iného zamestnávateľa. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. 4 2 Cdo 81/2010 Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie navrhovateľ. Navrhol ho zmeniť tak, ţe odporcovi bude uloţená povinnosť zaplatiť mu sumu 5 228,04 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne od
  43. 2004 do zaplatenia a nahradiť mu trovy prvostupňového a odvolacieho konania. Namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ). Nesúhlasil s právnym názorom odvolacieho súdu, keď pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru z hľadiska ustanovenia § 79 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, ţe podanie ţaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nenahrádza kvalifikované oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi , ţe trvá na ďalšom zamestnávaní. Zdôraznil, ţe právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 77 a § 79 Zákonníka práce sa týka nárokov, ktoré spolu súvisia. Ide o nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru. Základným nárokom je právo zamestnanca domáhať sa na súde určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru . Ďalej ide o nárok, ktorý z neplatného skončenia pracovného pomeru vyplýva, a to nárok zamestnanca na náhradu mzdy, pri ktorom sa uplatňuje dispozičná zásada pri jeho podaní a prejednaní na súde. Pre rozhodnutie súdu o peňaţných nárokoch má výrok súdneho rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru ten význam, ţe ním súd vlastne rozhoduje o jeho základe, výrok súdu o neplatnosti výpovede je predpokladom výroku súdneho rozhodnutia o povinnosti zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Z uvedeného vyplýva záver, ţe ak zamestnanec v ţalobe podanej po dni účinnosti výpovede z pracovného pomeru tvrdí, ţe zamestnávateľ s ním neplatne skončil pracovný pomer , potom z obsahu takej ţaloby vyplýva, ţe sa zamestnanec domáha jednak určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, jeho ďalšieho trvania a taktieţ aj náhrady mzdy podľa citovaného ustanovenia. V tomto smere môţe, avšak nemusí, ísť aj o vecnú kumuláciu uvedených ţalobných nárokov. Preto pri nepreukázaní kvalifikovaného oznámenia moţno konštatovať, ţe ţaloba o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru podaná na súde v lehote podľa § 77 Zákonníka práce, nahrádza oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, ţe na doterajšom zamestnávaní trvá. Neobstojí preto záver odvolacieho súdu, ţe zároveň o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zamestnanec musí poţiadať aj o náhradu mzdy, a ţe teda kvalifikovane neoznámil odporcovi ( zamestnávateľovi ), ţe trvá na tom, aby ho tento ďalej zamestnával. 5 2 Cdo 81/2010 Odporca povaţoval skutočnosti uvádzané navrhovateľom v dovolaní za zavádzajúce a nesprávne a rozhodnutie krajského súdu za vecne správne. Preto navrhol dovolanie zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Konštatoval, ţe navrhovateľ sa v konaní vedenom na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 6 C 118/2004 domáhal výlučne určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Zo ţaloby a ani zo skutkových tvrdení v nej uvedených ţiadnym spôsobom nevyplýva skutočnosť, ţe by sa navrhovateľ zároveň ňou domáhal aj nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. Pritom základnou hmotnoprávnou podmienkou priznania nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je kvalifikované oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, ţe trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. V tomto konaní je právne irelevantné, či vyzval navrhovateľa k nástupu do práce a či mu umoţnil pokračovať v práci podľa pôvodnej pracovnej zmluvy tak, ako to navrhovateľ tvrdí. Kvalifikované oznámenie o tom, ţe navrhovateľ trvá na ďalšom zamestnávaní ,je jednostranným právnym úkonom navrhovateľa jemu adresovaným, ktorý úkon však navrhovateľ neuskutočnil a tak jeho uskutočnenie nemohol v konaní ani preukázať. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia ustálenej súdnej judikatúry ( rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 42/1995, R 36/1979, R 33/1977, ČR R 24/1996 ), z ktorých vyplýva záver, ţe poţiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, nie je splnená, ak zamestnanec podal na súde ţalobu len o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Oznámenie zamestnanca , ţe trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, nahradzuje len taká ţaloba, v ktorej zamestnanec uplatnil nielen neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ale aj náhradu mzdy v zmysle ustanovenia § 79 Zákonníka práce. Navrhovateľ v konaní nepreukázal kvalifikované oznámenie, ţe trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Toto oznámenie nemohlo byť účinne nahradené dňa
  45. 2004 doručením mu ţaloby len o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru . Mohlo byť účinne nahradené aţ dňa
  47. 2007 doručením návrhu na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, čo bolo ale aţ po právoplatnom skončení konania o určenie neplatnosti výpovede (
  49. 2006 ). Preto podľa jeho názoru navrhovateľovi nemohol vzniknúť nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, lebo neboli splnené všetky hmotnoprávne podmienky na jeho priznanie a následne ani nároku na príslušenstvo. 6 2 Cdo 81/2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) zastúpený advokátom ( § 241 ods. 1 O. s. p. ) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( § 238 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, ţe dovolanie navrhovateľa nie je dôvodné. V zmysle § 242 ods. 2 O. s. p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p. , b/ konanie je postihnuté inou vadou , ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( § 242 ods. 1 O. s. p. ) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O. s. p. a tieţ tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. ) skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád, zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania , c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţiadna z týchto vád nebola v dovolaní namietaná a jej existenciu nezistil ani dovolací súd. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť , ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom 7 2 Cdo 81/2010 súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a ani dovolací súd vadu konania v zmysle § 242 ods. 1 písm. b/ O. s. p. nezistil. Navrhovateľ v dovolaní tvrdil, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( § 241 ods. 2písm. c/ O. s. p. ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav . O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Predmetom daného konania je náhrada mzdy, ktorú si navrhovateľ ( zamestnanec ) uplatnil voči odporcovi ( zamestnávateľovi ) titulom neplatného skončenia pracovného pomeru . Z hľadiska skutkového stavu bolo v preskúmavanej veci zistené, ţe navrhovateľ sa v konaní vedenom na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 6 C 118/2004 domáhal ţalobou podanou
  51. 2004 určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru z
  53. 2003 danej mu odporcom podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce ( z dôvodu organizačných zmien došlo k zrušeniu jeho pracovného miesta ku dňu
  55. 2004 ) . Rozsudkom zo
  57. 2004 ( v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ţiline zo
  59. 2006 sp. zn. 8 Co 556/2005 ) , právoplatným
  61. 2006, bolo určené, ţe táto výpoveď je neplatná. Od
  63. 2004 sa navrhovateľ zamestnal v spoločnosti F.. Následne samostatným návrhom ( v danom konaní ), podaným
  65. 2005 a doručeným odporcovi
  67. 2007 ( čl. 25 ) sa navrhovateľ domáhal náhrady mzdy titulom tohto neplatného skončenia pracovného pomeru. Navrhovateľ po doručení mu výpovede z pracovného pomeru odporcovi ( zamestnávateľovi ) neoznámil ( či uţ ústne alebo písomne ), ţe trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával . Z tejto skutočnosti súdy niţších stupňov zhodne vychádzali. Súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe oznámenie navrhovateľa, ţe trvá na ďalšom zamestnávaní , nahradila ţaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru ( doručená odporcovi ), aj keď sa ňou nedomáhal voči odporcovi náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru a preto je návrh navrhovateľa na náhradu mzdy dôvodný. V porovnaní s ním , odvolací súd dospel k inému záveru, ţe oznámenie navrhovateľa , ţe trvá na ďalšom zamestnávaní mohla nahradiť len 8 2 Cdo 81/2010 ţaloba, ktorou by sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a súčasne náhrady mzdy, z ktorého dôvodu je návrh navrhovateľ na náhradu mzdy uplatnený v danom konaní nedôvodný. Teda predmetom prieskumu dovolacím súdom je správnosť právneho záveru odvolacieho súdu, podľa ktorého poţiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával ako hmotnoprávna podmienka náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, nie je splnená, ak zamestnanec podal na súde len ţalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Oznámenie zamestnanca , ţe trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, nahradzuje len taká ţaloba, ktorou sa zamestnanec domáhal nielen určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale ňou uplatnil aj náhradu mzdy ( v zmysle ustanovenia § 79 Zákonníka práce ). A následne z neho vyplývajúceho záveru o nedôvodnosti nároku uplatneného navrhovateľom na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamţite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, ţe trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, ţe nemoţno od zamestnávateľa spravodlivo poţadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada mzdy patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, ţe trvá na ďalšom zamestnávaní, aţ do času, keď mu zamestnávateľ umoţní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Podľa ods.2 tohto ustanovenia, ak celkový čas , za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môţe súd na ţiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane zníţiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. V prípadoch, keď zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, predpokladá ustanovenie § 79 ods. 3 Zákonníka práce, ţe pracovný pomer skončil dohodou a to uplynutím výpovednej lehoty pri neplatnej výpovedi. Pri neplatnom okamţitom zrušení pracovného pomeru alebo zrušení v skúšobnej dobe, dňom, kedy mal pracovný pomer týmto spôsobom 9 2 Cdo 81/2010 skončiť a zamestnanec má nárok na náhradu mzdy vo výške priemernej mzdy za dobu výpovednej lehoty. Z citovaných ustanovení vyplýva, ţe uplatnenie nárokov zamestnanca z neplatného skončenia pracovného pomeru ( výpoveďou, okamţitým zrušením, dohodou alebo zrušením v skúšobnej dobe ) sú ponechané na vôľu zamestnanca . Ak po neplatnom skončení pracovného pomeru trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer neskončí a zamestnávateľ je povinný voči nemu plniť všetky záväzky, ktoré mu z pracovného pomeru vyplývajú. Nevyhnutým predpokladom vzniku nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru ( ak nedôjde k mimosúdnej dohode ) je právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru ( podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru môţe uplatniť na súde najneskôr v lehote troch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. ). Nároky zamestnanca na náhradu mzdy pri ( súdom určenom ) neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa výpoveďou, okamţitým zrušením, dohodou alebo zrušením v skúšobnej dobe sú upravené zvlášť pre prípad, ţe zamestnanec trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával a zvlášť pre prípad, ţe netrvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Oznámiť zamestnávateľovi, ţe trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, môţe zamestnanec kedykoľvek potom, čo mu zamestnávateľ dal neplatnú výpoveď , alebo s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamţite alebo v skúšobnej dobe, najneskôr ale do právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým bolo určené, ţe skončenie pracovného pomeru je neplatné. V prípade ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, ţe trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a zamestnávateľ ho ďalej zamestnávať odmietne , je povinný mu poskytnúť náhradu mzdy ( vo výške priemerného mesačného zárobku ) aţ do doby, kedy mu umoţní pokračovať v práci alebo do dňa, kedy s ním platne skončí pracovný pomer. Z toho moţno vyvodiť, ţe základným hmotnoprávnym predpokladom uplatnenia nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, je jeho oznámenie zamestnávateľovi , ţe trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával ( a ţe spochybnil ţalobou platnosť rozväzovacieho právneho úkonu zamestnávateľa ). Ak zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával ( neoznámi zamestnávateľovi, ţe trvá na ďalšom zamestnávaní ), je ustanovením § 79 ods. 3 Zákonníka práce, konštruovaná právna fikcia, ţe pracovný pomer skončí dohodou, ( nie na základe neplatného skončenia pracovného 10 2 Cdo 81/2010 pomeru ) a náhrada mzdy zamestnancovi ( okrem zákonom stanoveného rozsahu pri neplatnom okamţitom zrušení alebo zrušení v skúšobnej dobe ) nepatrí . Právna úprava skončenia pracovného pomeru týmto spôsobom rešpektuje skutočnosť, ţe nie je v záujme zamestnanca , aby naďalej trval pracovný pomer, na ktorého pokračovaní zamestnanec záujem nemá, i keď podnet k jeho skončeniu spočíva v neplatnom právnom úkone . Pre splnenie účelu právnej fikcie skončenia pracovného pomeru dohodou , ktorým je dosiahnutie právnej istoty, ţe pracovný pomer takto skutočne skončil a ţe zamestnancovi potom nepatrí náhrada mzdy ( pri neplatnom okamţitom zrušení a zrušení v skúšobnej dobe vo väčšom rozsahu ako za dobu výpovednej lehoty ), musia byť splnené všetky predpoklady, ktoré zákon s ňou spája. Týmito predpokladmi vyplývajúcimi z ustanovenia § 79 ods. 3 Zákonníka práce sú neplatné skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa a netrvanie zamestnanca, aby ho zamestnávateľ , napriek takémuto skončeniu pracovného pomeru, ďalej zamestnával a naďalej plnil povinnosti vyplývajúce mu z pracovného pomeru ( skončeného neplatne ) vrátane mzdových nárokov. Z následkov právnej fikcie týkajúcich sa tak skončenia pracovného pomeru, ako aj náhrady mzdy ( § 79 ods. 3 Zákonníka práce ), a výslovnej viazanosti nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru ( § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce ) na okamih prejavu jeho vôle voči zamestnávateľovi ( oznámiť mu ), ktorý s ním neplatne skončil pracovný pomer, zotrvať v pracovnom pomere ( náhrada mzdy patrí odo dňa oznámenia zamestnávateľovi, ţe trvá na ďalšom zamestnávaní ) vyplýva, ţe oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní a nárok na náhradu mzdy sú navzájom prepojené a závislé jeden na druhom. Potom uplatnenie takéhoto nároku, čo je moţné len pri ţalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru ( ak pracovník ţalobu nepodá, pracovný pomer skončí na základe rozväzovacieho právneho úkonu ) znamená, ţe zamestnanec trvá na tom , aby zamestnávateľ ďalej plnil svoje záväzky z pracovného pomeru voči nemu , t. j. aby ho ďalej zamestnával. Z toho moţno vyvodiť záver, ţe oznámenie zamestnanca, ţe trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ( po neplatnom skončení pracovného pomeru ) ďalej zamestnával môţe nahradiť len taká ţaloba, ktorou sa zamestnanec domáha nielen určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru , ale tieţ náhrady mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce. Ak totiţ neoznámi zamestnávateľovi, ţe trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a ţalobou na súde sa domáha len určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bez náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného, netrvá na ďalšom zamestnávaní. 11 2 Cdo 81/2010 S takýmto prejavom vôle zákon nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru ( výpoveďou ) nespája. Preto je správny záver odvolacieho súdu, vyplývajúci zo zisteného skutkového stavu, podľa ktorého navrhovateľ nesplnil podmienku pre priznanie mu náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou z
  69. 2003 danou mu odporcom t. j. oznámenia , ţe trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Napokon navrhovateľ sa aj od
  71. 2004 ( pracovný pomer podľa neplatnej výpovede mal skončiť
  73. 2004 ) zamestnal u iného zamestnávateľa . Z uvedeného vyplýva, ţe rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ) správny. Nakoľko nebolo zistené, ţe by konanie bolo postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 O. s. p. alebo inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa ako nedôvodné podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol. Odporca mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal ( § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. ). V dovolacom konaní odporcovi vznikli trovy v súvislosti s odmenou za právne sluţby poskytnuté advokátom . Dovolací súd mu priznal odmenu za jeden úkon právnej sluţby a to písomné vyjadrenie k dovolaniu navrhovateľa z
  75. 2010 ( 180,93 € ) spolu s reţijným paušálom ( 7, 21 € ) a 19 % DPH ( 35, 75 € ) vo výške 223,17 € ( § 11 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. b/, § 15 písm. a/, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb ) . Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  76. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  77. januára 2012 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. Za správnosť: predsedníčka senátu Hrčková Marta 12 2 Cdo 81/2010

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.