Obsah (7)

§ 250j§ 13§ 37§ 6§ 4§ 9§ 32

Najvyšší súd Slovenskej republiky 1Sžr/95/2011 R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu Ing. JUDr. Miroslava Gaval

§ 250jods. 2 písm. a/ OSP zrušil a vrátil odporcovi na ďalšie konanie rozhodnutie č. Ob

PÚ 2009/00586/R zo dňa 10.12.2009, ktorým odporca

ustanovení zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon“) rozhodol o reštitučnom nároku urbariátu tak, ţe nepriznal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v k.ú. V. ani právo na náhradu. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, ţe odporcovi uloţil zaplatiť trovy konania A. a to vo výške 154,58 € k rukám jeho právneho zástupcu 3 1Sžr/95/2011 JUDr. Františka Beňa, ostatným navrhovateľom ani účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal. 2. Krajský súd tak rozhodol potom, čo dospel k záveru, ţe rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konštatoval, ţe ak by bol dosiahnutý súhlas majiteľov nadpolovičnej väčšiny podielov všetkých spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti a spoločný zástupca by uplatnil reštitučný nárok, uplatnil by ho takto na všetky podiely; ak však súhlas majiteľov väčšiny podielov dosiahnutý nebol, no reštitučný nárok bol uplatnený v lehote

zákona, bolo potrebné takéto uplatnenie reštitučného nároku spoločným zástupcom povaţovať za uplatnenie reštitučného nároku jednotlivých fyzických osôb, ktoré hlasovali za jeho uplatnenie na členskej schôdzi dňa 28.3.1992 a za tým účelom splnomocnili spoločného zástupcu. Preto mal

krajského súdu správny orgán v novom konaní posúdiť takto uplatnený nárok v časti podielov spoluvlastníkov, ktorí za uplatnenie reštitučného nároku hlasovali na schôdzi.

1. Krajský súd v rozsudku konštatoval aj včasnosť uplatnenia nároku, keď z administratívneho spisu odporcu vyplynulo, ţe ţiadosť o prinavrátenie domu a súvisiaceho pozemku zo dňa 21.9.1992 došla odporcovi dňa 25.9.1992 a z doplnenia ţiadosti k vydaniu nehnuteľnosti zo dňa 28.12.1992, ktorého prílohou bolo tzv. „vyhodnotenie účasti urbariátu z valného zhromaţdenia zo dňa 28.3.1992“, vyplýva, ţe sa ţiadajú vydať nehnuteľnosti vo vzťahu k jednotlivým fyzickým osobám ako členom urbariátu. Zdôraznil, ţe hlasujúci členovia splnomocnili a to zrozumiteľne a jednoznačne spoločných zástupcov na uplatnenie reštitučného nároku, ktorí tak urobili v zákonom stanovenej lehote.
2. Krajský súd uloţil správnemu orgánu podrobiť menný zoznam zúčastnených na členskej schôdzi dňa 28.3.1992 prieskumu ohľadne ďalších kritérií potrebných na priznanie reštitučného nároku. Tieţ mu uloţil preskúmať právnu subjektivitu v rozsudku vymenovaných účastníkov vzhľadom na dátum ich narodenia. Zaujal stanovisko aj k otázke povinných osôb, keď konštatoval, ţe vo vzťahu k domu je ním COOP Jednota Ţilina, spotrebné druţstvo, no vo vzťahu k pozemkom bude potrebné preskúmať, či bolo dané právo trvalého uţívania alebo právo hospodárenia a v závislosti od zistení bude povinnou osobou tieţ COOP Jednota Ţilina, spotrebné druţstvo alebo Slovenská republika v zastúpení 4 1Sžr/95/2011 Obvodným úradom v Ţiline. Odporcovi uloţil pribrať do konania i nových nadobúdateľov nehnuteľností vzhľadom k ustanoveniu § 14 ods. 1 SP, pretoţe ich práva by mohli byť rozhodnutím odporcu dotknuté.
3. Námietku navrhovateľov o veľkostných podieloch nepovaţoval za dôvodnú, pretoţe správny orgán správne prepočítal veľkostné podiely – za kaţdých 8 podielov 1 hlas – a vychádzal z hlasovacieho zoznamu z roku 1943 aj z 28.3.1992, pričom ani v jednom prípade nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina a uţ vôbec nie 78%, ako to tvrdili navrhovatelia. Zároveň však konštatoval, ţe správny orgán pri určovaní veľkostného podielu vychádzal z dvoch zdrojov, no potrebné bolo bez akýchkoľvek pochybností uviesť výšku podielov bývalých urbárnikov a to len

jedného zdroja –

toho, ktorý bol skutkovo preukázaný. 6. Proti tomuto rozsudku podal odporca včas odvolanie namietajúc nesprávny záver krajského súdu o uplatnení nároku členmi urbariátu ako fyzickými osobami, pretoţe nárok si

neho jednoznačne uplatnil urbariát ako podieloví spoluvlastníci; zároveň nebola splnená podmienka v zmysle § 13 zákona. Poukázal na ţiadosť podanú dňa 25.9.1992, ktorá bola podaná urbariátom, teda sa jednalo o podielové spoluvlastníctvo upravené v zmysle § 37 ods. 2 zákona č. 330/1992 Zb. (odporca mal zrejme na mysli zákon č. 330/1991 Zb.) a nie o fyzické osoby

§ 13ods.

1 zákona. Túto skutočnosť potvrdzuje

odporcu aj fakt, ţe predchádzajúce rozhodnutia boli zrušené z iných dôvodov a nie preto, ţe by malo ísť o uplatnenie reštitučného nároku fyzickými osobami. Odporca ďalej uviedol, ţe zápisnica z členskej schôdze a časť prezenčnej listiny bola doplnená do spisu aţ v decembri 1995. Na základe takto predloţených dokladov postupoval odporca

§ 37ods.

2 zákona č. 330/1991 Zb. Nesúhlasil ani s konštatovaním krajského súdu, ţe v PK vloţkách nie sú zapísané všetky podiely, ktoré sa nachádzajú v hlasovacom zozname pasienkového spoločenstva z roku 1943, pretoţe v PK vloţkách boli povinne vykonávané zápisy do 31.12.1950 a preto sú tieto zápisy presnejšie a zároveň sú bliţšie k termínu prechodu majetku na štát, t.j. k 25.2.

1. Z týchto dôvodov ţiadal rozsudok krajského súdu zrušiť (správne malo byť zmeniť) a rozhodnutie správneho orgánu potvrdiť.
2. Navrhovatelia v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhli rozsudok krajského súdu potvrdiť. Vyjadrili domnienku, ţe zo strany odporcu ide o naťahovanie 5 1Sžr/95/2011 reštitučnej veci, ktorá sa rieši uţ takmer 20 rokov. Odvolacie dôvody odporcu nepovaţovali za relevantné a dodali, ţe samotné odvolanie odporcu sa len veľmi okrajovo zaoberá tou skutočnosťou, pre ktorú krajský súd rozhodnutie správneho orgánu zrušil.
3. Účastník konania COOP Jednota Ţilina, SD, súhlasil s odvolaním odporcu. II.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 250s OSP v spojení s § 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250l ods. 2 v spojení s § 250ja ods. 2 OSP a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, ţe odvolanie odporcu nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24.4.2012 po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky zo spisu prvostupňového súdu, ktorého súčasťou bol aj administratívny spis odporcu zistil, ţe napadnutým rozhodnutím Obvodný pozemkový úrad v Žiline rozhodol

zákona o reštitučnom nároku Urbariátu pasienkového, lesného a pozemkového spoločenstva V., na základe ţiadosti zo dňa 21.9.1992, ktorou ţiadal o navrátenie vlastníckeho práva k domu č. X. a pkn. parc. č. X., X. a X., v k.ú. V., a to tak, ţe vyslovil, ţe: 1/ tam uvedeným fyzickým osobám nepriznáva vlastnícke právo ani právo na náhradu k nehnuteľnostiam z dôvodu, ţe celkový podiel z pkn. vloţiek po pôvodných vlastníkoch bol 980467/2419200-in, čo predstavuje 40,52% z celkového urbárskeho majetku a teda neboli splnené podmienky § 97 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb., t.j. ţe na uplatňovanie nároku na vydanie nehnuteľností prostredníctvom spoločného zástupcu je potrebný súhlas majiteľov väčšiny podielov, 2/ rovnako rozhodol o ďalších fyzických osobách z dôvodu, ţe tieto nespĺňali podmienky § 4 ods. 1, 2 písm. a/ aţ e/ zákona, resp. nesplnili podmienky § 42a zákona č. 330/1991 Zb., keďţe si nárok neuplatnili v zákonom stanovenej lehote do 31.12.1993. 6 1Sžr/95/2011 11. Proti rozhodnutiu odporcu podali členovia urbariátu opravný prostriedok na krajský súd. Namietali v ňom vyčíslenie celkového súčtu podielov vlastníkov 40,52 %, resp. 42,81 %, pretoţe

nich odporca opomenul, ţe 8 veľkostných podielov sa rovnalo 1 hlasu, teda ţe 1 hlas predstavoval 8/

1. Tvrdili, ţe odporca mal ako povinnú osobu uvádzať COOP Jednotu SD Ţilina, pretoţe zo zákona sú neplatné všetky prevody vlastníctva.
2. Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu o zrušení rozhodnutia, ktorým odporca v rámci reštitučného konania

zákona nepriznal navrhovateľom vlastnícke právo k tam špecifikovaným nehnuteľnostiam, ani právo na náhradu. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami účastníkov konania a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. 13. Účelom zákona o pôde bolo zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 aţ 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s poţiadavkami na tvorbu krajiny a ţivotného prostredia. Zákon sa vzťahoval na a) pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond, b) obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, včítane zastavaných pozemkov, c) obytné a hospodárske budovy a stavby slúţiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov, d) iný poľnohospodársky majetok uvedený v § 20 (§ 1 ods. 1 zákona). 14.

§ 13ods.

1 zákona právo na vydanie nehnuteľnosti

§ 6môţe oprávnená osoba uplatniť do 31.

decembra 1992. V prípade uvedenom v § 6 ods. 1 písm. a) začne osemnásťmesačná lehota plynúť aţ odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol výrok zrušený, ak dôjde k tomuto rozhodnutiu po dátume účinnosti tohto zákona. 7 1Sžr/95/2011 Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Lehoty na predkladanie písomných dôkazov v konaní pred pozemkovým úradom sa spravujú všeobecnými predpismi o správnom konaní. 15.

§ 4

zákona oprávnenou osobou je štátny občan Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od

1. februára 1948 do
2. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1 (ods. 1).
3. Ak osoba, ktorej nehnuteľnosť prešla v dobe od
4. februára 1948 do
5. januára 1990 do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v § 6, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a majú trvalý pobyt na jej území, fyzické osoby v tomto poradí: a) dedič zo závetu, ktorý bol predloţený pri dedičskom konaní, ktorý nadobudol celé dedičstvo, b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol vlastníctvo, ale iba v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi

závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti nehnuteľnosti, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený iba k tejto časti nehnuteľnosti,

1. c)deti a manţel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,
2. d)rodičia osoby uvedenej v odseku 1,
3. e)súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými jeho deti (ods. 2). 17. V prípadoch uvedených v § 6 ods. 1 písm.
4. j)sú oprávnenými osobami osoby tam uvedené; ustanovenia odseku 2 písm.
5. c)aţ
6. e)platia obdobne (ods. 3). 18. Zákon neupravil reštitúcie špecifické pre podmienky Slovenska. Preto ich rieši republikový právny predpis, a to štvrtá časť zákona SNR č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde 8 1Sžr/95/2011 a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 330/1991 Zb.“). 19.

§ 37zákona č.

330/1991 Zb. spoluvlastníckymi podielmi, ktoré sa majú vydať

osobitného predpisu (zákona č. 229/1991 Zb.), alebo ku ktorým zaniká uţívacie právo, sa rozumejú aj uţívacie podiely alebo iné práva na spoločných nehnuteľnostiach, na ktoré sa vzťahovali predpisy o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov. Ak nemoţno výšku pôvodných podielov určiť, povaţujú sa ich podiely za rovnaké. Nie je prekáţkou vydania pozemku, ak je zastavaný stavbou vo vlastníctve oprávnenej osoby; v týchto prípadoch na poskytnutie náhrady platia všeobecné predpisy (ods. 1). Na uplatňovanie nároku na vydanie nehnuteľnosti a nárokov vyplývajúcich zo spoluvlastníctva v pozemkových úpravách určia oprávnené osoby (spoluvlastníci) spoločného zástupcu (spoločných zástupcov) a spôsob jeho konania; na to je potrebný súhlas majiteľov väčšiny podielov (ods. 2). 20. Na konanie o nárokoch oprávnených osôb v zmysle zákona sú príslušné pozemkové úrady

§ 9zákona v spojení s § 5 ods.

5, písm. g/ zákona č. 330/1991 Zb. Pre konanie pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu

§ 6ods.

1, 2 a 3 zákona platia všeobecné predpisy o správnom konaní, teda ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. v platnom znení o správnom konaní (ďalej len „SP“). 21.

§ 32ods.

1, 2 SP správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky zhodne s názorom prvostupňového súdu nepovaţoval za dôvodnú námietku odporcu o zmeškaní zákonnej lehoty na uplatnenie 9 1Sžr/95/2011 reštitučného nároku. Ţiadosť o navrátenie domu s priľahlými pozemkami zo dňa 21.9.1992 bola predloţená právnemu predchodcovi odporcu dňa 25.9.
2. Ţiadosť bola doplnená podaním zo dňa 28.12.
3. Hoci ďalšie doklady boli doručené správnemu orgánu aţ v decembri 1995, nemoţno s prihliadnutím na § 42a ods. 1 zák. č. 330/1991 Zb. dospieť k záveru o zmeškaní lehoty na uplatnenie reštitučného nároku, pretoţe právo na vydanie nehnuteľnosti bolo bez pochyby uplatnené v zákonnej lehote. Právo na vydanie nehnuteľnosti

§ 6mohla totiţ oprávnená osoba uplatniť do 31.12.1992 (§ 9 ods.

1 a § 13 ods. 1 zákona). Pokiaľ sa uplatňoval nárok na vydanie majetku bývalých urbárnikov, bola táto lehota predĺţená do 31.12.1993 s tým, ţe dôkazy bolo moţné pozemkovému úradu predloţiť najneskôr do 31.12.1995, inak právo zaniklo (§ 42a ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb.).

1. Odvolací súd sa stotoţnil aj so záverom krajského súdu o tom, ţe odporca mal povaţovať (z predloţených dokladov ako aj z obsahu ţiadosti) podanú ţiadosť za uplatnenie reštitučného nároku členmi urbariátu – teda fyzickými osobami. Preto je potrebné vytknúť odporcovi označenie navrhovateľa v záhlaví preskúmavaného rozhodnutia, keď tento nesprávne uviedol, ţe rozhodoval o reštitučnom nároku Urbariátu pasienkového, lesného a pozemkového spoločenstva V.
2. Nemoţno však súhlasiť so záverom krajského súdu, ţe pokiaľ pred podaním návrhu nebol dosiahnutý súhlas majiteľov nadpolovičnej väčšiny podielov spoločnej nehnuteľnosti, treba takúto ţiadosť aj

jej obsahu, povaţovať za uplatnenie reštitučného nároku jednotlivých fyzických osôb, tzn. iba - tých, ktoré hlasovali za uplatnenie reštitučného nároku a zvolili si spoločného zástupcu na členskej schôdzi. Práve naopak – ustanovenie § 37 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. presne špecifikuje, ţe bývalí členovia urbáru (resp. ich právni nástupcovia) – teda fyzické osoby - mohli a z dôvodov procesnej efektívnosti aj mali poveriť spoločného zástupcu na uplatnenie nároku na vydanie nehnuteľnosti, avšak nevyhnutným predpokladom pre podanie návrhu na prinavrátenie vlastníctva k spoločnej nehnuteľnosti, tzn. aj pre splnomocnenie je práve súhlas majiteľov väčšiny podielov. V predmetnej právnej veci však nebola bez akýchkoľvek pochybností preukázaná výška podielov, keďţe odporca vychádzal z rôznych zdrojov. Nemoţno preto konštatovať, ţe správny orgán zistil dostatočne skutkový stav veci. (V súvislosti s tým treba poukázať aj na druhú vetu ustanovenia § 37 ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb.) Tento rozpor 10 1Sžr/95/2011 a nejednoznačnosť v určení celkového podielu je skutočnosťou, ktorá svedčí tomu, ţe zistenie skutkového stavu bolo pre posúdenie veci nedostačujúce (§ 250j ods. 2 písm. c/ OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o potrebe zrušiť správne rozhodnutie, hoci z iného dôvodu (§ 250j ods. 2 písm. c/ OSP), preto vzhľadom na uvedené rozsudok krajského súdu o zrušení preskúmavaného rozhodnutia odporcu z dôvodu

§ 250jods.

2 písm. a/ OSP potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 OSP). Preto bude úlohou odporcu v ďalšom konaní preveriť, aká časť majiteľov podielov sa vyslovila za podanie návrhu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1 a § 250l ods. 2 OSP, keď navrhovateľom napriek ich úspechu v konaní náhradu trov konania nepriznal, lebo si ju neuplatnili. Odporcovi zákon priznanie náhrady trov konania neumoţňuje. Účastníkom 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal, lebo im v odvolacom konaní ţiadne trovy nevznikli. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 24. apríla 2012 Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, PhD., v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová