← Slovensko

pokuta podľa § 64 ods. 1 písm. a) v spojení s § 16 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z.

Obsah (4)§ 64§ 246c§ 250j§ 224

Najvyšší súd 6Sžo/31/2011 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senát

§ 64ods.

1, 3 zákona č. 308/2000 Z. z.. Ţalobné námietky ţalobcu týkajúce sa porušenia ust. § 3 ods. 2, § 33 ods. 2 a § 46 správneho poriadku postupom ţalovaného, keď ţalovaný počas správneho konania ţalobcovi neposkytol informáciu o tom, ktoré časti relácie povaţoval za problematické, ako aj ţe predmet správneho konania nešpecifikoval, vyhodnotil ako neopodstatnené. Taktieţ krajský súd nepovaţoval za dôvodnú námietku ţalobcu týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia, keď ţalovaný dospel k záveru, ţe ţalobca nezabezpečil dostatočnú objektívnosť a nestrannosť dotknutého programu. Poukázal na to, ţe povinnosťou ţalobcu je v súlade s ust. § 16 písm.

  1. b)zák. č. 308/2000 Z. z. zabezpečiť objektivitu a nestrannosť programov ako takých. Stotoţnil sa s právnym záverom ţalovaného uvedenom v odôvodnení rozhodnutia, v zmysle ktorého redaktor nevynaloţil dostatočné úsilie na vytvorenie názorovej oponentúry voči redaktorom, ktorí sa zúčastnili odvysielaného programu „Z.“. Mal za to, ţe z rozhodnutia ţalovaného vyplýva, ţe v upozornení na porušenie povinností ţalobcu stanovil jasné pravidlá pre riešenie tohto typu programu s poukazom na odôvodnenie rozhodnutia. Aj podľa názoru krajského súdu v danom prípade boli splnené podmienky k vyvodeniu zodpovednosti ţalobcu formou uloţenia sankcie v zmysle ust. § 64 ods. 1 písm.
  2. a)zák. č. 308/2000 Z. z. - upozornenie na porušenie zákona. Taktieţ uloţenú sankciu povaţoval za primeranú a súladnú so zákonom. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal z dôvodu jeho neúspechu v konaní. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca. Ţiadal, aby odvolací súd rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, ţe zruší rozhodnutie správneho orgánu a vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň ţiadal náhradu trov konania vrátane odvolacieho konania v sume 223,09 € s DPH. Ţalobca v dôvodoch odvolania vytýkal krajskému súdu, ţe konanie zaťaţil inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a súčasne namietal, ţe napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Povaţoval vymedzenie skutkovej vety vo výroku napadnutého správneho rozhodnutia za nedostatočné a zmätočné, keďţe neobsahuje ani vymedzenie 4 6Sžo/31/2011 vysielacieho okruhu, na ktorom malo dôjsť k odvysielaniu predmetného programu, ani identifikáciu konania, ktorým malo dôjsť k správnemu deliktu nezabezpečenia objektívnosti a nestrannosti. Poukázal na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. 3Sţo 200/2010, 2Sţ 7/2010), podľa ktorých neúplné vymedzenie skutkovej vety vo výroku je nedostatočné. Namietal, ţe krajský súd s námietkami nezrozumiteľnosti a zmätočnosti, ktoré najvyšší súd povaţuje za relevantné, sa nijako nevysporiadal a preto zdôvodnenie napadnutého rozsudku je rozporné s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., s poukazom na to, ţe krajský súd sa nevyjadril k viacerým podstatným skutočnostiam namietaných ţalobcom. Za inú vadu konania povaţoval procesnú vadu, ktorej základom je porušenie ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom vecná nesprávnosť rozhodnutia, dôvodiac, ţe o takúto vadu ide tieţ v prípade, ak je výsledkom konania súdu vydanie nepreskúmateľného rozhodnutia. Ţalobca tvrdil, ţe vytvoril dostatočné podmienky pre zachovanie objektivity a nestrannosti tým, ţe do relácie venovanej viacerým aktuálnym spoločenským témam pozval zástupcov dvoch najčítanejších mienkotvorných denníkov (SME a Pravda) a jedného najčítanejšieho denníka vydávaného v Slovenskej republike v maďarskom jazyku, vysloviac názor, ţe i keď je v zmysle ust. § 16 písm.
  3. b)zák. č. 308/2000 Z. z. povinný zabezpečiť objektivitu a nestrannosť programov ako takých, nie však všetkých jednotlivých vyjadrení, ktoré v týchto programoch odznejú. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na dôvodovú správu k zák. č. 308/2000 Z. z.. Ďalej uviedol, ţe charakter piatkových vydaní programu „Z.“ je špecifický tým, ţe neslúţi ako aréna pre konfrontáciu protichodných verejno-politických perspektív, ale ponúka reflexiu idúcu nad rámec beţných názorových vrstvení, vysloviac názor, ţe nie je moţné dosiahnuť vyváţenosť v tom zmysle, ţe jeden komentátor sa vyjadrí inak ako druhý, keď často nie je moţné vzhľadom na diametrálne odlišné a špecifické témy ponúknuť protichodný názor. Dôvodil, ţe počas relácie moderátor poskytol moţnosť vyjadriť sa všetkým zúčastneným hosťom, na prípadné „odbočenia od témy“ vţdy prítomných upozornil a primerane vyvaţoval reakcie jednotlivých hostí, ktoré námietky však krajský súd nezohľadnil a namiesto toho skonštatoval, ţe úsilie moderátora sa mu nejavilo „dostatočné“. Vytýkal krajskému súdu, keď ţiadnym spôsobom nezohľadnil, ţe nie je v dispozičných moţnostiach ţalobcu zabezpečiť, aby protichodné názory zazneli za kaţdých okolností a to merateľne s určitými kvantifikovateľnými ukazovateľmi, povaţujúc takýto výkon kontroly za svojvoľný a jeho prípadné potvrdenie súdom zbavuje ţalobcu akejkoľvek právnej istoty vo vzťahu k obsahu jeho zákonných povinností. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 6Sžo/31/2011 sp. zn. 3Sţo 200/2010, ktoré sa týka obdobnej situácie. Záverom uviedol, ţe názory na aktuálne spoločnosťou rezonujúce témy ponúknuté poslucháčom v dotknutej relácii a vyjadrenia moderátora boli so zreteľom na špecifické „piatkové“ obsadenie relácie hosťami a odvysielané témy vyznačujúce sa len marginálnym politickým pozadím dostatočne objektívne a nestranné a preto týmto postupom neporušil ust. § 16 písm.
  4. b)zák. č. 308/2000 Z. z.. Ţalobca taktieţ namietal spôsob rozhodnutia súdu o trovách konania, zastávajúc názor, ţe výrok o zamietnutí ţaloby je vecne nesprávny a preto mu mala byť priznaná náhrada trov konania v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p. vo výške 495,41 € s DPH. Ţalovaný sa k odvolaniu ţalobcu vyjadril. Navrhoval napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne správny potvrdiť. V dôvodoch vyjadrenia poukázal na to, ţe ţalobca v ţalobe nenamietal nezrozumiteľnosť a zmätočnosť výroku napadnutého správneho rozhodnutia, keď túto námietku vzniesol aţ vo svojom podaní na krajský súd zo dňa 11.3.2011. Uviedol, ţe nie je moţné na túto námietku prihliadať, keďţe uvedený ţalobný dôvod bol vznesený aţ po uplynutí lehoty v zmysle ust. § 250b O.s.p.

ust. § 250h ods. 1 O.s.p.. Vyslovil názor, ţe výroková časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným, pretoţe vo výrokovej časti je vymedzený čas spáchania správneho deliktu, spôsob spáchania správneho deliktu a správny delikt. Mal za to, ţe takto identifikovaný skutok nie je zameniteľný s iným, nakoľko v danom čase a dni ţalobca odvysielal iba jeden program „Z.“ a z výroku je teda zrejmé, akým skutkom došlo k porušeniu zákona, na ktorej skutočnosti nemení ani to, ţe vo výroku nie je špecifikovaný okruh, keďţe ţalobca odvysielal v daný deň a hodinu v rámci všetkých svojich programových okruhov iba jeden program „Z.“. Ďalej vyslovil názor, ţe výrok rozhodnutia, ktorý identifikuje skutok spôsobom, ktorý vylučuje jeho zameniteľnosť s iným skutkom, teda v plnom rozsahu zodpovedá poţiadavkám zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) a zákona č. 99/1963 Zb. a takéto znenie výroku rozhodnutia nemôţe byť dôvodom na zrušenie rozhodnutia. Na podporu svojho tvrdenia ţalovaný poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sţ 9/2010, 8Sţo 112/2010, 6Sţo 112/2010. Ďalej tvrdil, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky sa obdobnou námietkou o nedostatočnej identifikácii skutku vo výroku rozhodnutia zaoberal aj v ďalších konaniach, pričom znenie výrokov bolo v zásade rovnaké (čas spáchania správneho deliktu, spôsob – odvysielanie programu, správny 6 6Sžo/31/2011 delikt – znenie príslušnej zákonnej povinnosti), pričom v rozsudkoch sp. zn. 2Sţ 4/2009, 8Sţ 4/2010, 4Sţ 2/2010, 5Sţ 8/2010, 8Sţ 8/2010, 5Sţ 17/2010 predmetnú námietku odmietol ako neopodstatnenú. Ţalovaný taktieţ nesúhlasil s názorom ţalobcu, ţe objektívnosť a nestrannosť daného typu programu je moţné a dostačujúce zabezpečiť iba „správnym“ výberom hostí, ale naopak je presvedčený, ţe ţalobca je povinný zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť aj počas samotného priebehu programu a takúto funkciu môţe v takýchto prípadov plniť moderátor programu. Ďalej uviedol, ţe pojmy objektívnosť, nestrannosť, názory a hodnotiace komentáre nie sú v zák. č. 308/2000 Z. z. ani v súvisiacich normatívnych právnych aktoch bliţšie špecifikované alebo definované a teda spadajú do kategórie neurčitých pojmov, pre ktoré platí zásada, ţe je vo výlučnej kompetencii správneho orgánu v procese aplikácie práva, aby vymedzil ich obsah, s poukazom na to, ţe jedným zo zásadných faktorov pri posudzovaní objektívnosti a nestrannosti programov je vyváţenosť informácií, ktoré recipient dostane a proti názory dotknutých subjektov musia byť sprostredkované v primeranom rozsahu, z ktorého dôvodu správny orgán skúma kaţdý spravodajský a politicko-publicistický program samostatne a posudzuje ich súlad s povinnosťou v zmysle ust. § 16 písm. b) zák. č. 308/2000 Z. z., t.j. z hľadiska objektívnosti a vyváţenosti informácií, ktoré recipient v skutočnosti dostal. Zastával názor, ţe v napadnutom správnom rozhodnutí podrobne a náleţite zdôvodnil svoju správnu úvahu, na základe ktorej dospel k záveru, ţe ţalobca prostredníctvom moderátora programu nezabezpečil objektívnosť a nestrannosť programu. Taktieţ poukázal na to, ţe rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uvádzané ţalobcom, sa týka síce obdobného typu programu, avšak skutkový stav bol v danom prípade výrazne odlišný (iný hostia, iné témy, iné vyjadrenia). Zdôraznil záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovaný v citovanom rozhodnutí o úlohe moderátora, v zmysle ktorého moderátor by mal konfrontovať jednotlivé tvrdenia hostí vyznievajúce kriticky s názormi a argumentmi strany druhej. Záverom ţalovaný uviedol, ţe vyjadrenia odvysielané v predmetnom programe jednoznačne obsahovali tak kritiku osobného charakteru, ako aj subjektívne vyjadrenia hodnotiace jednotlivé rozhodnutia predstaviteľov vtedajšej vlády na základe politického aspektu (nie vecného) a v takom prípade podľa jeho názoru bolo potrebné zabezpečiť primeranú názorovú oponentúru, keďţe v opačnom prípade nie je moţné konštatovať objektívnosť a nestrannosť politicko-publicistického programu. Vyslovil názor, ţe v dostatočnej miere zistil skutkový stav, na ktorý správne aplikoval relevantné ustanovenia zákona, rozhodnutie má všetky náleţitosti ustanovené v ust. § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne 7 6Sžo/31/2011 a dostatočne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení správneho poriadku. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.

§ 246cods.

1 vetou prvou O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu je dôvodné. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu ţalovaného správneho orgánu a súčasne jeho zrušenia a vrátenia veci mu na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím mu bola uloţená sankcia za porušenie zákona o vysielaní a retransmisii, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie ţalovaného, ktorým podľa ust. § 64 ods. 1 písm.

  1. a)zákona č. 308/2000 Z. z. uloţil ţalobcovi sankciu – upozornenie na porušenie zákona za porušenie povinnosti ustanovenej v ust. § 16 písm.
  2. b)zák. č. 308/2000 Z. z. tým, ţe dňa 21.11.2008 o cca 12:30 hod. odvysielal program „Z.“, v ktorom došlo k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis ţalovaného správneho orgánu, zistil, ţe ţalovaný listom zo dňa 13.2.2009 ţalobcovi oznámil začatie správneho konania č. 33-PgO/O-623/2009 vo veci moţného porušenia § 16 písm.
  3. b)zák. č. 308/200 Z. z. v súvislosti s tým, ţe dňa 21.11.2008 o cca 12:30 hod. odvysielal program „Z.“, v ktorom mohlo dôjsť k nezabezpečeniu 8 6Sžo/31/2011 objektívnosti a nestrannosti, s výzvou na vyjadrenie a s poučením o právach účastníka konania. Listom zo dňa 11.5.2009 ţalovaný oznámil ţalobcovi, ţe v súvislosti správnych konaní č. 33-PgO/O-623/2009 a č. 48-PgO/O-904/2009 vedených proti Slovenskému rozhlasu nariadil ústne pojednávanie dňa 19.5.2009 o 10.00 hod., ţiadajúc, aby sa na nariadenom ústnom pojednávaní vyjadril k podkladom pre rozhodnutie v uvedených správnych konaniach, ktorými sú prepis/popis skutkového stavu k predmetnému správnemu konaniu a záznam vysielania programu a súčasne v prílohe zaslal ţalobcovi prepis/popis skutkového stavu k právnemu konaniu č. 33-PgO/O-623/2009 a kópie záznamov vysielania programu “Z.“ zo dňa 10.10.2008, cca 12.30 hod. a zo dňa 21.11.2008 o cca 12.30 hod.. Zástupca účastníka konania na ústnom pojednávaní dňa 19.5.2009 o 10.00 hod. k správnemu konaniu č. 33- PgO/O-623/2009 zo dňa 10.2.2009 a č. 48-PgO/O-904/2009 zo dňa 24.2.2009 zápisnične uviedol, ţe za príklad nevyváţenosti a nestrannosti bolo v predmetných SK poukázané na malé časti jednotlivých programov, z hľadiska kontextu celého programu boli tieto programy vyváţené a nestranné; ide o program, ktorý sa vysiela naţivo, sú pozývaní hostia z celého spektra a nie ,jednofarební“; skladbou hostí sa ÚK usiluje o zabezpečenie rôznorodosti názorov, ktoré odzneli v programe; avšak nie je moţné predvídať, ako dopadne konkrétna diskusia, moderátor má schválené témy, o ktorých sa bude diskutovať; pripravuje sa na tieto témy po odbornej stránke; v predmetnom programe sa strieda viac moderátorov, aby bola zabezpečená rôznorodosť; moderátor nie je v programe na to, aby prezentoval svoje názory, moderátor je v programe na moderovanie; jeho úloha je obmedzená na sledovanie obsahu programu a opravovať prípadné nepresnosti hostí; veľká časť relácie sa venovala tomu, aký je dôleţitý dialóg medzi slovenskou vládou a maďarskou vládou; takáto informácia prispieva k informovanosti poslucháčov; spravodajské informácie, ktoré počas týţdňa zaznejú, dostane poslucháč v predmetnom programe v súvislostiach a v kontexte. Ţalovaný v správnom konaní č. 33-PgO/O-623/2009 vydal dňa 19.5.2009 rozhodnutie číslo RL/17/2009, ktoré je predmetom prieskumu súdom. Súčasne sa odvolací súd oboznámil so slovným prepisom relácie a záznamom vysielania programu „Z.“. Podľa ust. § 16 písm. a),
  4. b)zák. č. 308/2000 Z. z. vysielateľ je povinný zabezpečiť všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej služby, zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politicko-publicistických programov; názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru. 9 6Sžo/31/2011 Podľa ust. § 64 ods. 1 písm.
  5. a)zák. č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: upozornenie na porušenie zákona, Podľa ust. § 71 ods. 1 zák. č. 308/2000 Z. z. na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov – správny poriadok). Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, ţe správny orgán v predmetnej veci náleţite nepostupoval v intenciách citovaných právnych noriem, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu nie je moţné povaţovať za súladné so zákonom. Najvyšší súd dáva do pozornosti, ţe úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj 10 6Sžo/31/2011 s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Podľa § 250i ods. 2 O.s.p. ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uloţení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môţe vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy uţ vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy. Do uvedenej právnej normy bola transformovaná poţiadavka tzv. „plnej jurisdikcie“ ako atribútu práva na spravodlivý proces, v zmysle ktorej súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo vo veci zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk závaţnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení zadováţených správnym orgánom, a ak pritom zistí skutkové, či (procesné) právne pochybenia, môţe v zrušujúcom rozhodnutí správnemu orgánu uloţiť povinnosť na ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám. Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváţenie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.). Najvyšší súd zastáva názor, ţe v administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho deliktu a uloţenie sankcie zaň, je teda podstatné, či účastník správneho konania, ktorý sa mal svojím postupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt spáchal a podmienky, za ktorých k spáchaniu deliktu došlo a následky ním vzniknuté môţu mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu. Zodpovednosť u právnických osôb za správny delikt sa zakladá na zásade objektívnej zodpovednosti, ktorá vyplýva aj z ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii. 11 6Sžo/31/2011 V správnom konaní správny orgán konajúci podľa ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii postupuje podľa ustanovení správneho poriadku, a preto povinnosťou ţalovaného správneho orgánu bolo v konaní zistiť skutočný stav a pri tom postupovať v súčinnosti s účastníkom tohto konania a vzhľadom na nedostatok špeciálnej úpravy bolo potrebné pri posudzovaní správneho deliktu a rozhodovaní o ňom ako aj pri ukladaní sankcie postupovať „analogiae legis“ podľa ustanovení obsahujúcich trestnoprávnu úpravu (Trestný zákonník, Trestný poriadok). Podľa názoru najvyššieho súdu takýto záver vyplýva aj zo znenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.), keď Dohovor v článku 6 ods. 1 veta prvá uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“, z ktorej právnej úpravy podľa názoru súdu vyplýva nevyhnutnosť poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívna zodpovednosť. Z týchto hľadísk je potrebné vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho miesta v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretoţe podľa trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností. U priestupkoch je obdobná právna úprava, keď výrok rozhodnutia o priestupku musí obsahovať tieţ popis skutku s označením miesta a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druh a výmeru sankcie. Široká oblasť iných správnych deliktov však takéto jednoznačné vymedzenie výroku rozhodnutia nemá. Odkazuje sa len na správny poriadok (§ 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov), podľa ktorého výrok rozhodnutia obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté, poprípade tieţ rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania a pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť plnenia, určí správny orgán na to lehotu. Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, musí spočívať v špecifikácii deliktu, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je moţné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to nielen z dôvodu vylúčenia prekáţky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekáţky veci 12 6Sžo/31/2011 rozhodnutej, ale taktieţ pre určenie rozsahu dokazovania a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu, ako aj pre správne určenie sankcie a jej výšky. Aţ vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, ţe iba táto časť rozhodnutia môţe zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého je moţné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli uloţené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok moţno povaţovať za zrozumiteľné a môţe byť vynútiteľné exekúciou. Záver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie iného správneho deliktu (z hľadiska vecného, časového a miestneho) plne korešponduje i s medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky a to s poţiadavkami čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, v zmysle ktorého pri „akomkoľvek trestnom obvinení“, je potrebné poskytnúť záruku tomu, kto je obvinený v trestnom konaní ako aj v správnom konaní pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu. Takto vykladá Dohovor stabilne i judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že výrok rozhodnutia o správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočností. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní (§ 47 ods. 2 správneho poriadku). Zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia nevyplýva opis skutku, ktorým sa ţalobca dopustil porušenia právnej povinnosti ustanovenej v § 16 písm.
  6. b)zákona č. 308/2000 Z. z., za ktoré porušenie mu Rada uloţila pokutu, keď vo výroku rozhodnutia len konštatuje, ţe porušenia právnej povinnosti sa dopustil tým, ţe v určený deň a hodinu odvysielal program „Z.“, v ktorom došlo k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti. Skutok, ktorým žalobca nezabezpečil objektívnosť a nestrannosť, vo výroku preskúmavaných rozhodnutí absentuje. Uvedená skutočnosť v zmysle posudzovaných hľadísk uvedených vyššie spôsobuje nepresnosť a neurčitosť výroku napadnutého rozhodnutia, majúce za následok nezákonnosť jeho rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť. 13 6Sžo/31/2011 V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, ţe pokiaľ aj Rada v preskúmavanom rozhodnutí v odôvodnení podrobne opísala priebeh deja, ktorým sa mal ţalobca dopustiť porušenia § 16 písm.
  7. b)zákona č. 308/2000 Z. z. a konštatovala dôvody, pre ktoré mala za to, ţe ţalobca sa uvedenými časťami programu porušenia právnej povinnosti dopustil, opis skutku poručenia právnej povinnosti v odôvodnení rozhodnutia nemôţe zhojiť jeho absenciu vo výroku rozhodnutia. Z uvedených dôvodov odvolací súd v zmysle realizácie plnej jurisdikcie prihliadol na pochybenie Rady, napriek tomu, ţe ţalobca takúto námietku nevzniesol v ţalobe. Odvolací súd zistil, ţe v obdobnej veci uţ rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3Sţo 200/2010 zo dňa 8. októbra 2010, ktorým zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/126/2009-52 zo dňa 27. mája 2010 tak, ţe rozhodnutie ţalovaného č. RL/18/2009 zo dňa 19. mája 2009 podľa § 250j ods. 2 písm. a),
  8. d)O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 250ja ods. 7 O.s.p. poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sţo 200/2010 zo dňa 8. októbra 2010, ktorého text uvádza nasledovne: „Právo na slobodu prejavu obsiahnuté v článku 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať a prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. Úloha moderátora je v predmetnom programe nepochybne dôležitá pri usmerňovaní samotného priebehu diskusie a v prípade potreby je jeho úlohou upozorniť diskutujúcich na neprítomnosť diskusiou dotknutej osoby a jej nemožnosť brániť sa. Rovnako by mal konfrontovať jednotlivé tvrdenia hostí vyznievajúce kriticky s názormi a argumentmi strany druhej. Z obsahu stavu veci, tak ako to vyplýva zo zvukového záznamu programu je podľa názoru senátu odvolacieho súdu evidentné, že moderátor v posudzovanom programe uvedené pravidlá rešpektoval a zvoleným spôsobom usmerňovania relácie nepochybil. Pokiaľ sa aj 14 6Sžo/31/2011 hostia pozvaní do relácie vyjadrovali kriticky, neznamená to, že táto kritika nebola konštruktívna a objektívna. Skutočnosť, že program obsahuje aj kritické názory neznamená, že by bola recipientovi upretá možnosť vytvoriť si vlastný úsudok o diskutovanej téme. Súd ešte dodáva, že sa stotožnil s názorom oboch účastníkov konania, že nie je možné predvídať, akým spôsobom budú jednotlivé osobnosti reagovať na diskutované témy, preto by Rada ako správny orgán mala vo výroku rozhodnutia presne opísať skutok, ktorým vysielateľ porušil zákonnom stanovenú povinnosť a v rozhodnutí náležite odôvodniť, či prišlo k porušeniu povinnosti zabezpečiť objektivitu alebo nestrannosť resp. aj objektivitu aj nestrannosť politicko-publicistického programu. Na základe uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákona Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/126/09-52 zo dňa 27. mája 2010 a rozhodnutie žalovaného č. RL/18/2009 zo dňa 19.05.2009 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/, d/ O.s.p. z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci ako aj z dôvodu nepreskúmateľnosti a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Správne orgány sú viazané právnym názorom súdu (§ 250j ods. 6 O.s.p.).“ Senát odvolacieho súdu ďalej poukazuje na to, ţe predmetom súdneho prieskumu vo veci rozhodovanej najvyšším súdom v konaní sp. zn. 3Sţo 200/2010 bolo rozhodnutie ţalovaného vydané v správnom konaní vedenom proti ţalobcovi pod č. 48-PgO/O-904/2009. Z administratívneho spisu v danej veci vyplýva, ţe uvedené správne konanie voči ţalobcovi bolo vedené Radou súbeţne s predmetným správnym konaním (33-PgO/O-623/2009), ktorá skutočnosť je zrejmá z pozvánky na ústne pojednávanie ako aj zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 19.5.2009. Zo skutkových zistení teda vyplýva, ţe ţalobca sa dopustil dvoch správnych deliktov, ktoré boli predmetom samostatných správnych konaní a za ktoré im Rada uloţila samostatné sankcie, pričom z charakteru skutkov vyplýva, ţe ţalobca sa mal skutkami dopustiť rovnakého porušenia právnej povinnosti v zmysle § 16 písm.
  9. b)zákona č. 308/2000 Z. z. odvysielaním rovnakej relácie „Z.“ avšak v iný deň (v správnom konaní 33- PgO/O-623/2009 dňa 21.11.2008 o cca 12.30 hod. a v správnom konaní č. 48-PgO/O- 904/2009 dňa 10.10.2008 o cca 12.30 hod.), Rada v oboch uvedených správnych konaniach vydala rozhodnutie dňa 19. mája 2009. Odvolací súd dáva do pozornosti, ţe na rozdiel od Trestného zákona, právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov, neupravujú postup správnych orgánov pri sankcionovaní za spáchanie viacerých deliktov. Pri spáchaní viacerých správnych deliktov 15 6Sžo/31/2011 (jednočinný súbeh, viacčinný súbeh, pokračujúci delikt) pri nedostatku špeciálnej úpravy je preto taktieţ potrebné pri právnom postihu týchto deliktov ukladaním sankcií postupovať „analogiae legis“ podľa predpisov trestnoprávnej úpravy, ktorej podstata spočíva v ukladaní len jedného trestu. Uvedený záver podporuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp. zn. 3 Sţn 68/2004, 3Sţ 85/2007, 8Sţo 28/2007, 8Sţo 147/2008), ktorá je jednotná v tom, ţe trestnoprávne princípy sa analogicky aplikujú i v správnom trestaní, a ţe trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) podlieha obdobnému reţimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému. Podľa názoru odvolacieho súdu ţalovaný správny orgán v uvedených veciach sa uvedenými zásadami pri rozhodovaní a ukladaní sankcií za správne delikty ţalobcu neriadil. V tejto súvislosti najvyšší súd súčasne poukazuje na to, ţe súd k nezákonnosti spočívajúcej v tom, ţe správny orgán „uno actu“ uloţil totoţnému subjektu dve pokuty za dva správne delikty, hoci podľa vyššie uvedených zásad mal uloţiť len jednu pokutu, prihliadne v súlade s dispozičnou zásadou ţaloby (§ 249 ods. 2 O.s.p.

§ 250jods.

1) len na námietku ţalobcu. Ţalobca však v tomto smere výslovnú námietku proti rozhodnutiam Rady nevzniesol a preto najvyšší súd sa týmito úvahami zaoberal len s ohľadom na prípadný ďalší postup správneho orgánu po vrátení veci na ďalšie konanie. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu podľa § 250j ods. 2, písm. a), d) O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 O.s.p.

§ 224ods.

1 a s § 246c ods.

  1. Ţalobcovi priznal náhradu trov konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia a súdneho poplatku za ţalobu, pretoţe bol v konaní úspešný. Trovy právneho zastúpenia priznal ţalobcovi za 2 úkony právnej pomoci – prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ţaloby po 115,90 €, reţijný paušál za úkon po 6,95 € za 2 úkony právnej pomoci – vyjadrenie ţalobcu vo veci samej zo dňa 11.3.2011, podanie odvolania proti rozsudku krajského súdu po 123,50 € a reţijný paušál za úkon po 7,41 €, účasť na vyhlásení 16 6Sžo/31/2011 rozsudku krajského súdu 30,88 € a paušál 7,41 €, a účasť na vyhlásení rozsudku najvyššieho súdu 31,79 € a paušál 7,63 € podľa § 14 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov + 20% DPH, teda trovy právneho zastúpenia v celosti 702,28 €. Trovy konania ţalobcu v celosti činia vo výške 768,28 € (702,28 + 66 - súdny poplatok). Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
  2. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave, dňa
  3. apríla 2012 JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.