Najvyšší súd 8Sžo/38/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: R.-O. S., S., so sídlom E. X., B., IČO: X., zastúpeného B. L., S., so sídlom T. X., B., proti ţalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, Prievozská 32, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. SK/0923/99/2008 zo dňa
- februára 2009, na odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/63/2009-94 zo dňa
- mája 2011, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/63/2009-94 zo dňa
- mája 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol ako nedôvodnú ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. SK/0923/99/2008 zo dňa
- februára 2009, ktorým tento zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu – Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Ţiline č. P/0544/05/2008 zo dňa
- novembra 2008, ktorým bola ţalobcovi podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) uloţená peňaţná pokuta vo výške 25 000 Sk (829,84 €) pre porušenie § 11 ods. 1 cit. zákona tak, ţe ţalobcovi uloţenú pokutu zníţil na sumu 660 €. Dôvodom pre uloţenie pokuty bola skutočnosť, ţe kontrolou vykonanou v prevádzkovej jednotke O. R., H. T., M. dňa
- októbra 2008 bolo 8Sžo/38/2011 2 zistené, ţe ţalobca si nesplnil povinnosť informovať spotrebiteľa o spôsobe pouţívania a údrţby u 88 druhov ponúkaných výrobkov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplynul záver, ţe postup ţalovaného ako aj napadnuté rozhodnutie boli v súlade so zákonom, pričom námietky ţalobcu nemali oporu v citovaných normách. Konštatoval, ţe ako prvostupňový tak aj druhostupňový orgán v rámci správneho konania náleţite zistili, ţe ţalobca svojím konaním naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu v zmysle § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Vykonaným dokazovaním, zdôrazňujúc, ţe toto sa riadi vnútroštátnymi predpismi, mal za preukázané, ţe ţalobca porušil informačné povinnosti, ktoré zákon o ochrane spotrebiteľa v § 11 ods. 1 ukladá predávajúcemu. Poukázal na skutočnosť, ţe ţalobca v priebehu správneho konania nevedel preukázať, ţe poskytol spotrebiteľovi jednoznačné a tým nespochybniteľné informácie, ktorými by jednak chránil spotrebiteľa pred vedomím poškodením alebo znehodnotením zakúpených výrobkov, ale napokon aj seba samého pred moţným spôsobením škody na majetku spotrebiteľov. Stotoţnil sa s názorom ţalobcu, ţe informačné povinnosti môţe predávajúci plniť rôznym spôsobom, podľa vlastnej úvahy a podmienok, za ktorých predáva tovar alebo poskytuje sluţby, avšak zdôraznil aj to, ţe pri tejto úvahe musí mať na pamäti vţdy riadnu ochranu spotrebiteľa (v danom prípade jeho majetku). Keďţe ţalobca si zvolil písomnú formu (leták) poskytnutia informácie, s ohľadom na skutočnosť, ţe charakter jeho prevádzky sa podľa doloţenej fotodokumentácie dá označiť ako samoobsluţný s veľkým mnoţstvom typov materiálov a kategórií účelov pouţitia obuvi v ponúkanom sortimente, pokladal za o to potrebnejšie spotrebiteľov maximálne moţne o predávanej obuvi uţ v samotnom letáku informovať bez ohľadu na to, či ide o priemerného spotrebiteľa alebo nie a či má skúsenosti so zakúpenou obuvou, čo do zloţenia a údrţby alebo nie. Doplnil, ţe v týchto prípadoch sám ţalobca v ţalobe uznal potrebu poskytnutia takejto konkrétnej informácie. Vyslovil, ţe z citovaných zákonných ustanovení nesporne vyplýva, ţe povinnosť informovať spotrebiteľa znáša predávajúci, pričom dôkazné bremeno sa určuje tieţ podľa vnútroštátneho práva, a informáciu musí poskytnúť úplne a včas. Výnimkou z tejto povinnosti predávajúceho je len poskytovanie údajov o všeobecne známych skutočnostiach. Súčasne zdôraznil, ţe v prípade pochybností je na predávajúcom, aby preukázal, ţe údaje, ktoré spotrebiteľovi neposkytol, majú povahu všeobecne známych skutočností, avšak túto zásadnú 8Sžo/38/2011 3 podmienku ţalobca v danom konaní nijako nepreukázal. Podľa názoru krajského súdu ţalobca neobjasnil, z čoho vyvodil, ţe obuv v 88 kontrolovaných prípadoch ponúkal priemerne vyspelému zákazníkovi, keďţe v prejednávanej veci bolo preukázané, ţe ţalobca nielenţe riadne neoznačil charakter a ošetrovanie konkrétne zakúpenej obuvi, ale domnelého spotrebiteľa (inšpektora) sa ani nedopytoval najneskôr pri podávaní dokladu o kúpe tovaru, či sú pre neho informácie uvedené v letáku a piktograme postačujúce. Ohľadom námietky ţalobcu vznesenej v ţalobe, ţe správny orgán rozhodol nezákonne, keď rozhodol o uloţení sankcie vo výške 660 €, krajský súd dospel k záveru, ţe nie je dôvodná. Zároveň ţalobcom vznesenú námietku, týkajúcu sa skutočnosti, ţe Slovenská obchodná inšpekcia nevykonáva efektívny dozor aj u iných predajcov obuvi, povaţoval pre tento prípad za právne bezvýznamnú. Ďalej uviedol, ţe vzhľadom na objektívnu zodpovednosť predávajúceho nie je podstatné, akým spôsobom došlo k porušeniu príslušného ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa o povinnosti riadne a úplne informovať spotrebiteľa, ale ţe k takémuto porušeniu došlo a bolo to náleţite zistené. Dodal, ţe skutkové okolnosti napokon ţalobca ani nenamietal. Proti tomuto rozsudku podal ţalobca prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 1 písm. a/, b/, c/ a f/ O.s.p. v spojitosti s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., navrhujúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 250ja ods. 3 O.s.p. napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zruší a vráti mu vec na ďalšie konanie, prípadne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby bola ţalovanému uloţená povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania. Krajskému súdu vyčítal, ţe v podanej ţalobe boli namietané všetky dôvody uvedené v § 250j ods. 2 O.s.p., avšak tento v rozsudku menovite nereflektoval na ţiaden z nich. Zdôraznil, ţe k základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie zaloţené. Uviedol, ţe princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) a právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaručujú účastníkovi súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo 8Sžo/38/2011 4 relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (poukazujúc na rozhodnutia III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06 a III. ÚS 153/07). Ďalej namietal, ţe v odôvodnení rozsudku sa krajský súd obmedzil len na stručné prerozprávanie obsahu správneho spisu a krátke posúdenie veci uzavrel konštatovaním, ţe ţalovaný úplne zistil skutkový stav a správne právne posúdil vec. Taktieţ súdu prvého stupňa vyčítal, ţe v odôvodnení rozsudku sa nevysporiadal s tým, ţe ţalobca i ţalovaný predloţili v konaní dôkazy a ţe ţalobca navrhol i vykonanie výsluchov niekoľkých osôb, pričom krajský súd vôbec neuvádza, ktoré dôkazy vykonal, ktoré z navrhovaných dôkazov nevykonal a prečo. Rovnako neuvádza, ako vykonané dôkazy vyhodnotil a aký skutkový stav mal na základe vykonaného dokazovania za preukázaný, akými úvahami sa riadil a ako právne zhodnotil vec. Zdôraznil, ţe súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku konkrétne nereaguje na ţiaden z dôkazov predloţených alebo navrhnutých ţalobcom, okrem fotografií, ktoré však spomína v inej súvislosti, neţ v akej boli predloţené. Ako príklad uviedol, ţe ţalobca predloţil dňa
- mája 2011 súdu listinné dôkazy, obsahujúce kompletnú argumentáciu ohľadom rozsahu informačnej povinnosti voči spotrebiteľovi a k obsahu pojmu všeobecne známe skutočnosti. Súčasne predloţil rozsudky Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD“). Pochybenie krajského súdu videl aj v tom, ţe sa nijako nevysporiadal s kľúčovými argumentmi ţalobcu vo veci samej, ktorý napríklad v doplnení ţaloby zo dňa
- mája 2009 uvádza, ţe aplikácia § 11 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa spôsobom, akým to učinil ţalovaný je v rozpore s právnymi predpismi Európskej únie, ktoré sú záväzné i pre Slovenskú republiku. Zároveň mal zato, ţe rozsudok neobsahuje dôvody samotného rozhodnutia súdu vo veci samej. Formuláciu § 11 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa pokladal za všeobecnú, preto mal súd vysvetliť, ako túto normu vzhľadom na konanie ţalobcu vykladá a v čom vidí jej porušenie ţalobcom. Rovnako mal vysvetliť, prečo podľa jeho názoru nie je aplikovateľná výnimka podľa § 11 ods. 3 cit. zákona. Namietal, ţe súd mal tieto dôvody uviesť práve preto, ţe sa síce stotoţnil so zisteniami a názormi ţalovaného, avšak tento vo svojom rozhodnutí tieto otázky nevyriešil. S ohľadom na uvedené pokladal napadnutý rozsudok krajského súdu za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, pričom týmto jeho postupom bola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Vyjadril nesúhlas s tvrdením krajského súdu, ţe ţalovaný i správny orgán prvého stupňa vykonaným dokazovaním preukázali, ţe ţalobca porušil informačnú povinnosť stanovenú v § 11 zákona o ochrane spotrebiteľa, keďţe v napadnutom rozhodnutí neuviedol, v čom vidí naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu resp. rozpor konania ţalobcu s uvedeným ustanovením cit. zákona, ako to nespravil ani ţalovaný. Ďalej uviedol, ţe 8Sžo/38/2011 5 ţalovaný na námietku ţalobcu, ţe identifikácia príslušného spôsobu uţívania a ošetrovania zakúpenej obuvi z priloţeného letáku je všeobecne známa skutočnosť reagoval len tým, ţe s uvedeným nemôţe súhlasiť. Postupom, keď ţalovaný povaţoval túto skutkovú okolnosť za zistenú, napriek tomu, ţe na jej zistenie nevykonal ţiaden úkon, pričom ţalobca ju v správnom konaní namietal, podľa ţalobcu porušil povinnosť v zmysle § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) presne a úplne zistiť skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Zároveň poukázal na skutočnosť, ţe ţalobca predloţil i listinný dôkaz a to rozhodnutia Českej obchodnej inšpekcie. Preto mal zato, ţe porušenie tejto povinnosti predstavuje inú vadu konania, majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalej namietal, ţe súd prvého stupňa v konaní neúplne zistil skutkový stav veci a následne vydal nesprávne rozhodnutie, keď sa nezaoberal so skutkovou otázkou rozhodujúceho významu pre dané konanie a bez odôvodnenia neumoţnil ţalobcovi vykonanie ním navrhovaných dôkazov. Uvedené pochybenie podľa ţalobcu nastalo tým, ţe krajský súd v rozsudku beţ ďalšieho otázku aplikácie výnimky uvedenej v § 11 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa uzavrel konštatovaním, ţe ţalobca nijako nepreukázal, ţe ide o všeobecne známe skutočnosti, avšak vyššie označené dôkazy nevykonal. Taktieţ poukázal na skutočnosť, ţe ţalobca v ţalobe namietal aj nesprávne právne posúdenie veci ţalovaným, keďţe ţalobca nesúhlasí s tým, ţe by § 11 ods. 1 a 3 zákona o ochrane spotrebiteľa bolo moţné interpretovať tak, ţe predajca obuvi je povinný k obuvi pripájať informačný leták a prípadne v ňom ešte individualizovať informácie týkajúce sa konkrétnej obuvi. Uviedol, ţe skutočne prevaţná väčšina reklamácií je tvorená prípadmi, keď spotrebiteľ obuv zničí pouţívaním, teda ide o prípady, keď dôjde k „spotrebovaniu“ obuvi jej nosením. Dochádza pritom k rozporu očakávania kupujúceho ohľadom „výdrţe“ obuvi a jej reálnymi moţnosťami danými kvalitou vyhotovenia a pouţitého materiálu. Avšak vzhľadom na počet reklamácií vo vzťahu k počtu predanej obuvi, ide len o niekoľko percent prípadov. Z toho sa podľa ţalobcu dá usúdiť, ţe ide u daných spotrebiteľov o zlý úsudok, ktorý je v rozpore s prevládajúcim úsudkom tzv. „priemerného spotrebiteľa“. Nesprávne právne posúdenie veci podľa názoru ţalobcu spočíva v nesprávnej aplikácii pojmu priemerný spotrebiteľ tak, ako bol vymedzený v predloţených rozsudkoch ESD. Mal zato, ţe kaţdé odvetvie má svojho priemerného spotrebiteľa (v zmysle definície ESD) a ţe postup predajcov, ale tieţ správnych orgánov a súdov aplikujúcich právne normy by mal zodpovedať a byť 8Sžo/38/2011 6 prispôsobený priemernému zákazníkovi daného odvetvia. Preto vyslovil názor, ţe pokiaľ súd v rozsudku poţaduje, aby ţalobca nastavil plnenie svojich informačných povinností aj na iných spotrebiteľov ako priemerných, ide o nesprávne právne posúdenie veci. Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/63/2009-94 zo dňa
- mája 2011 potvrdiť a súčasne ţalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznať. Uviedol, ţe porušenie § 11 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa v časti týkajúcej sa informovania spotrebiteľa o spôsobe pouţitia a údrţby predávaných výrobkov konštatoval z dôvodu, ţe počas kontroly, uskutočnenej dňa
- októbra 2008, bolo zistené, ţe k odpredanej obuvi bol inšpektorom Slovenskej obchodnej inšpekcie priloţený leták obsahujúci spôsob ošetrovania obuvi v závislosti od materiálu, z ktorého bola obuv vyhotovená, ako aj členenie obuvi v závislosti od účelu, na ktorý sa má obuv pouţívať bez toho, aby bolo pre spotrebiteľa vyznačené, z akého materiálu a na aký účel má slúţiť v kontrolnom nákupe odpredaná obuv. Ţalovaný v tejto súvislosti poukázal na znenie § 11 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý poţaduje poskytnutie tam špecifikovaných informácií vo vzťahu ku konkrétnemu predávanému výrobku, čo ţalobca nesplnil. Podľa názoru ţalovaného ţalobca v rámci svojej argumentácie naďalej vychádza z dvoch nesprávnych predpokladov. Jedným z nich je povaţovanie informácií o spôsobe pouţívania a údrţby obuvi za všeobecne známe skutočnosti a druhým je domnienka o tom, ţe na prevádzkach ţalobcu, ako aj na iných prevádzkach ponúkajúcich sortiment obuvi nakupuje vzhľadom na charakter odvetvia osobitná kategória priemerných spotrebiteľov. Zdôraznil, ţe uţ v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, ţe z označenia ponúkanej obuvi piktogramami nie je moţné vyvodiť spôsob pouţívania a údrţby uvedený v letáku. Ďalej uviedol, ţe označovanie materiálového zloţenia obuvi piktogramami sa riadi vyhláškou Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 84/2008 Z. z., ktorá rozlišuje medzi usňou, povrstvenou usňou, textilom a iným materiálom, kým v letáku poskytovanom ţalobcom sa nachádzalo rozlíšenie obuvi medzi hladkou koţenou obuvou, velúrovou obuvou, plastovou obuvou a textilnou obuvou. Teda spotrebiteľ ani v prípade, ţe by mu bol známy obsah cit. vyhlášky by nedokázal rozlíšiť podľa poskytnutých piktogramov, o aký typ obuvi v jeho prípade ide. Ţiadne ďalšie dokazovanie v tomto smere ţalovaný nepovaţoval za potrebné. Ohľadom účelu pouţitia obuvi uviedol, ţe v letáku bola obuv členená na obuv spoločenskú, obuv pre voľný čas a športovú obuv, čo v prípade nevyznačenia správneho účelu pouţitia obuvi mohlo viesť aţ k nesprávnemu pouţívaniu obuvi spotrebiteľom, keď v tomto prípade nemoţno vychádzať z predpokladu, ţe spotrebiteľ vizuálnym posúdením dokáţe vyhodnotiť správny spôsob 8Sžo/38/2011 7 pouţívania obuvi, nakoľko by to mal byť práve predávajúci, ktorý ho určí a následne z takéhoto účelu pouţitia bude vychádzať aj pri posudzovaní prípadnej reklamácie obuvi zo strany spotrebiteľa. Zároveň poukázal na skutočnosť, ţe obuv nepochybne patrí medzi tovar dennej spotreby, preto však nemoţno spotrebiteľov, ktorí ju pouţívajú, povaţovať za vysoko informovaných a znalých terminológie v oblasti obuvi. Pokladal za nepochybné, ţe obuv je síce spotrebiteľmi denne pouţívaná, nie je však tak často predmetom kúpy spotrebiteľov, aby boli detailne oboznámení s rôznymi typmi materiálov, z ktorých sa vyrába a dokázali na základe vizuálneho posúdenia ohodnotiť výrobcom zamýšľaný účel pouţitia. Dodal, ţe na prevádzkach ţalobcu je ponúkaná obuv, ktorá nie je určená pre špecifické kategórie spotrebiteľov, napríklad s ohľadom na ich pracovnú, či záujmovú činnosť, ale je určená pre spotrebiteľov vo všeobecnosti, preto nemoţno vychádzať z predpokladu, ţe u ţalobcu nakupuje osobitná kategória priemerných spotrebiteľov, ktorá by sa odlišovala z hľadiska vedomostí, skúseností, praxe od priemerného spotrebiteľa na slovenskom trhu. Ţalovaný tento prípad označil za dôleţitý z dôvodu zabezpečenia ochrany práv spotrebiteľov na informácie, pričom účel pouţitia je jednou z informácií o spôsobe pouţitia výrobku a má podstatný význam aj pri posudzovaní opodstatnenosti reklamácie spotrebiteľa na zakúpenú obuv. Zdôraznil, ţe nejednoznačným informovaním spotrebiteľa zo strany predávajúceho o účele pouţitia obuvi, je tento vystavený väčšiemu riziku, ţe bude obuv nesprávne pouţívať, prípadne si spôsobí sám jej poškodenie a následné zamietnutie reklamácie z dôvodu nevhodného pouţívania obuvi, o ktorom však nebol od predávajúceho jasne informovaný. Doplnil, ţe z kontrolnej činnosti je ţalovanému známe, ţe jedným z častých dôvodov zamietnutia reklamácie spotrebiteľa na základe odborného posúdenia obuvi v zmysle § 18 ods. 6 zákona o ochrane spotrebiteľa je práve nadmerné opotrebovanie výrobku, za ktoré nezodpovedá predávajúci. V závere vyjadrenia vyslovil názor, ţe konal na základe zákona a v medziach zákona na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu, pričom tento pokladal za jednoznačne preukázaný a správne právne posúdený. Mal zato, ţe pokuta bola ţalobcovi uloţená oprávnene a v súlade so zákonom o ochrane spotrebiteľa. 8Sžo/38/2011 8 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 v spojení s § 250ja O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu je dôvodné. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide. Úlohou súdu v správnom súdnictve je preskúmať zákonnosť postupov a rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Súd v správnom súdnictve preskúma rozhodnutie a postup orgánu verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v ţalobe (t.j. v medziach ţaloby). Rozsahom tvrdení uvedených v ţalobe je súd viazaný. Ţalobca ţiadal preskúmať postup a zákonnosť rozhodnutia ţalovaného č. SK/0923/99/2008 zo dňa
- februára 2009, ktorým tento zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu – Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Ţiline č. P/0544/05/2008 zo dňa
- novembra 2008, ktorým bola ţalobcovi podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa uloţená peňaţná pokuta vo výške 25 000 Sk (829,84 €) pre porušenie § 11 ods. 1 cit. zákona tak, ţe ţalobcovi uloţenú pokutu zníţil na sumu 660 €. Vykonaním kontroly dňa
- októbra 2008 v prevádzkovej jednotke O. R., H. T., M. bolo zistené porušenie povinnosti predávajúceho informovať spotrebiteľa o spôsobe pouţívania a údrţby u 88 druhov ponúkaných výrobkov. 8Sžo/38/2011 9 V správnom konaní ako aj v konaní pred krajským súdom bolo potrebné skúmať, či ţalobca svojím konaním naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu v zmysle § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa porušením informačných povinností, ktoré tento zákon v § 11 ods. 1 predávajúcemu ukladá a napokon vyriešiť právnu otázku, či v prejednávanej veci nejde o výnimku z tejto povinnosti predávajúceho pri poskytovaní údajov o všeobecne známych skutočnostiach. Uvedené bolo potrebné posudzovať s ohľadom na judikatúru ESD s dôrazom na ţalobcom označené rozhodnutia zaoberajúce sa pojmami „všeobecne známe skutočnosti“ a „priemerný spotrebiteľ“. Krajský súd k uvedeným právnym otázkam len stroho skonštatoval, ţe vykonaným dokazovaním, ktoré sa riadi vnútroštátnymi predpismi, bolo preukázané, ţe ţalobca porušil informačné povinnosti, ktoré zákon o ochrane spotrebiteľa v § 11 ods. 1 predávajúcemu ukladá, pričom tento v priebehu správneho konania nevedel preukázať, ţe spotrebiteľovi poskytol jednoznačné a tým nespochybniteľné informácie, ktorými by spotrebiteľa chránil pred vedomím poškodením alebo znehodnotením zakúpených výrobkov, ako aj seba samého pred moţným spôsobením škody na majetku spotrebiteľa. Uviedol, ţe v prípade pochybností je na predávajúcom, aby preukázal, ţe údaje, ktoré spotrebiteľovi neposkytol, majú povahu všeobecne známych skutočností. Na námietku ţalobcu vznesenú v ţalobe, ţe správny orgán rozhodol nezákonne, keď rozhodol o uloţení sankcie vo výške 660,- € neprihliadal, nakoľko ju povaţoval za nedôvodnú. Súd je garantom dodrţiavania zákonnosti správnym orgánom. Rešpektovanie princípov zákonnosti musí vyjadriť v rozhodnutí, ktoré je výsledkom preskúmania rozhodnutia správneho orgánu tak, aby jeho rozhodnutie bolo preskúmateľné v konaní pred odvolacím súdom. Základným predpokladom takejto preskúmateľnosti je dostatok dôvodov, ich jasná formulácia a priradenie týchto dôvodov ku konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci. V konaní o ţalobe proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu sa súd riadi dispozičnou zásadou, ktorej vykonaním je ustanovenie § 249 ods. 2 O.s.p. ukladajúce ţalobcovi povinnosť uviesť okrem všeobecných náleţitostí podania aj označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napáda, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napáda, uvedenie dôvodov, v čom ţalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí, a správny súd je potom viazaný rozsahom 8Sžo/38/2011 10 a dôvodmi uvedenými v ţalobe. Činnosť správneho súdu je ohraničená takto vymedzeným rámcom a súd sa musí obmedziť na skúmanie napadnutého rozhodnutia len v tomto smere, ak však nejde o vadu, na ktorú musí prihliadnuť z úradnej povinnosti (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nezávislosť rozhodovania súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1 O.s.p.), spôsobom zakotveným v § 157 ods. 2 O.s.p. Procesným právom účastníka je právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. s pouţitím § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p. totiţ znamená právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, a jeho porušením sa účastníkovi odníma moţnosť náleţite skutkovo a aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce vyuţiť moţnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základ- nom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, III. ÚS 153/07). Potreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v ktorom súd preskúmava rozhodnutie správneho orgánu vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Aj keď s ohľadom na judikatúru ESĽP nie je potrebné zdôvodňovať kaţdý argument účastníkov konania (pozri Van Hurk v. Holandsko, 1994), súdne rozhodnutia musia byť odôvodnené a musia obsahovať odpovede súdu na všetky argumenty prednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové 8Sžo/38/2011 11 okolnosti prípadu a nie len odkazovať na určité časti zákonov (napr. rozsudok ESĽP Ruiz Torija proti Španielsku z 9.12.1994). Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe krajský súd z uvedených zásad súdneho prieskumu dôsledne nevychádzal, čím sa stalo jeho rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Nedostatočne reagoval predovšetkým na námietky uvedené v ţalobe, ţe z rozhodnutí správnych orgánov prvého i druhého stupňa vyplýva, ţe tieto nemali výhrady voči času a forme plnenia informačnej povinnosti ţalobcom, rovnako nemali ani námietky k rozsahu poskytnutých informácií, či ich zrozumiteľnosti, ale poţadovali ich individualizáciu pre daný tovar zakúpený spotrebiteľom. Zároveň sa súd prvého stupňa nevysporiadal ani s námietkou ţalobcu, ţe v súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora sa za všeobecne známe skutočnosti povaţujú také skutočnosti, ktoré môţe poznať kaţdý, alebo s ktorými je moţné sa oboznámiť z verejne dostupných zdrojov, v súvislosti s ktorou ţalobca poukázal na rozsudky ESD č. T-185/02 Picasso a č. T-318/03 Atomic Austria. Taktieţ sa nezaoberal námietkou, ţe v súlade so zákonom o ochrane spotrebiteľa a ustálenou judikatúrou ESD je potrebné posudzovať ako je poskytnutá informácia vnímaná priemerným spotrebiteľom, pričom podľa judikatúry ESD priemerným spotrebiteľom sa rozumie spotrebiteľ daného tovaru, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov. Súčasne ţalobca poukázal na rozsudky ESD č. C-210/96 Tusky, č. C-220/98 Estée Lauder Cosmetics a č. C-99/01 Linhart. Odvolací súd tieţ dáva do pozornosti, ţe bolo potrebné reagovať aj na námietku ţalobcu, spočívajúcu v tvrdení, ţe ţalovaný sa náleţite nevysporiadal s určením výšky uloţenej pokuty. Nakoľko v prejednávanom prípade nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa zrejmé, akými úvahami sa súd riadil pri utváraní záveru o skutkovom stave, prečo nepovaţoval za dôvodnú právnu argumentáciu ţalobcu v ţalobe a prečo povaţuje námietky ţalobcu za neopodstatnené, je nutné povaţovať takýto rozsudok za nepreskúma- teľný pre nedostatok dôvodov, nedávajúci dostatočné záruky pre to, ţe nebol vydaný spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý proces. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto musel napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 vetou druhou O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.). 8Sžo/38/2011 12 V ďalšom konaní krajský súd prejedná vec znova v medziach podanej ţaloby s prihliadnutím aj na dôvody odvolania, dôsledne sa vysporiada so všetkými námietkami ţalobcu a znova o nej rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- apríla 2012 JUDr. Eva Babiaková, CSc. v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská