1, ods. 2 písm.
1 písm. a) Trestného zákona, o dovolaní obvineného L. Y. M. podaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4To/4/2019 z 20. februára 2019, takto rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného L. Y. M. s a o d m i e t a. Odôvodnenie Okresný súd Košice - okolie (ďalej len ,,súd prvého stupňa“) rozhodol rozsudkom z 19. júla 2018, sp. zn. 2T/92/2016 tak, že obvineného L. Y. M. (ďalej len ,,obvinený“) uznal za vinného z prečinu nebezpečného vyhrážania
1, ods. 2 písm.
2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j) Trestného zákona a § 38 ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov.
1 písm. a) Trestného zákona a § 50 ods. 1 Trestného zákona súd prvého stupňa obvinenému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 20 (dvadsať) mesiacov. Zároveň mu
2 písm. c) Trestného zákona uložil ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou.
b) Trestného poriadku súd prvého stupňa obvineného spod obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby
1 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe že: - od presne nezistenej doby roku 2015 do 11. apríla 2016 v mieste svojho trvalého bydliska v obci Z. D. H., R.. XXX, okres G. - P. a inde, ako blízka osoba spôsoboval fyzické a psychické utrpenie svojej manželke Ing. M. M.,nar. XX. O. XXXX, trvale bytom Z. D. H., R.. XXX tým, že ju počas tejto doby opakovane znevažoval a ponižoval, sociálne izoloval, bezdôvodne vyhadzoval z bytu, fackoval, vzbudzoval u nej strach, stres, ohrozenie, neustále sledoval, čím ohrozoval jej fyzické a psychické zdravie, oslobodil, nakoľko skutok nie je trestným činom. Zároveň súd prvého stupňa
3 Trestného poriadku odkázal poškodenú Ing. M. M. s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Krajský súd v Košiciach (ďalej len ,,odvolací súd“) rozhodujúc na podklade odvolania podaného obvineným a odvolania podaného prokurátorom Okresnej prokuratúry Košice - okolie (ďalej len „prokurátor“), rozhodol rozsudkom z 20. februára 2019, sp. zn. 4To/4/2019 tak, že
1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu.
3 Trestného poriadku uložil obvinenému
2 Trestného zákona, s použitím § 36 písm. j) Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona, § 56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona peňažný trest vo výške 1.000,- (tisíc) Eur. Pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený ustanovil súd prvého stupňa
3 Trestného zákona náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) mesiacov. Zároveň súd prvého stupňa odvolanie prokurátora
Obvinený podal prostredníctvom zvoleného obhajcu JUD. Pavela Piovarčího, ml. advokát v Košiciach, dovolanie, ktoré bolo dňa
1 písm.
1, ods. 2 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku vzhliadol v tom, že v trestnom konaní nebola naplnená požiadavka objasňovania skutočností svedčiacich ako v jeho neprospech, tak aj v jeho prospech. Súd prvého stupňa opomenul dôkazy nachádzajúce sa v spise - jednotlivé komunikácie obvineného s poškodenou prostredníctvom e-mailov, SMS správ a aplikácií Viber a Whatsapp. Predmetné dôkazy boli súdu prvého stupňa predložené v rámci konania spolu s návrhom na doplnenie dokazovania. Súd prvého stupňa však o tomto návrhu nerozhodol, teda nebolo zrejme či návrhu vyhovie, resp. ho zamietne, hoci obhajoba opakovane komunikáciu spomínala v rámci dokazovania. Obvinený má za to, že ak súd prvého stupňa navrhovaný dôkaz nezamietol, bolo jeho úlohou vykonať ho a skutočnosti z neho vyplývajúce pri rozhodovaní zohľadniť. Postup súdu prvého stupňa považuje obvinený za jednostranný, nakoľko vykonal iba dôkazy svedčiace v jeho neprospech. Ak by súd prvého stupňa konal zákonným spôsobom, vykonal by obvineným navrhované dôkazy a aplikoval zásadu in dubio pro reo, došlo by k oslabeniu tvrdení uvedených v obžalobe a obvinený by musel byť spod obžaloby oslobodený. Obsahom obvineným navrhovaného dôkazu bola komunikácia obvineného s poškodenou, ktorá prebehla deň pred skutkom a vyplýva z nej, že obvinený poškodenú vyslovene a opakovane žiadal, aby ho neobťažovala a nenavštevovala. Zároveň by vykonaním navrhovaného dôkazu súd prvého stupňa zistil, že obvinený sa v deň, kedy ku skutku malo dôjsť stretol s poškodenou a tá nepožadovala žiadne pneumatiky na svoje vozidlo ani detskú obuv. Obvinený má teda za to, že predmetné veci boli zámienkou na následný príchod poškodenej k obvinenému. Rovnako by súd prvého stupňa zistil, že skutočnosti prezentované poškodenou, že má z obvineného strach, nie sú pravdivé. Ďalší dôkaz, ktorý súd prvého stupňa nevykonal a ani sa s ním nevysporiadal je obrazovo-zvukový záznam z 10. apríla 2016 z mobilného telefónu, ktorý zachytáva situáciu kedy obvinený vychádza z rodinného domu k bráne, komunikuje s poškodenou a následne odchádza späť do rodinného domu. Obvinený sa o jeho existencii zmieňoval už pred príslušníkmi Policajného zboru pri výsluchu, navrhol ho doložiť do vyšetrovacieho spisu v prípravnom konaní a následne ho navrhoval vykonať pred súdom prvého stupňa, avšak bezvýsledne. Obvinený má za to, že ak by súd prvého stupňa postupoval zákonným spôsobom, dodržal by zásadu rovnosti zbraní, vykonal by aj dôkazy svedčiace v prospech obvineného, došlo by nepochybne k významnej zmene dôkaznej situácie a obvinený by nemohol byť uznaný za vinného. V konaní pred súdom prvého stupňa ani v konaní pred odvolacím súdom tak nedošlo k odstráneniu stavu, v rámci ktorého bolo porušované právo na obhajobu obvineného a právo na spravodlivý proces, súdy ignorovali obvineným navrhované dôkazy a nevysporiadali sa s jeho námietkami, čo
obvineného naplnilo dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku
obvineného spočíva v tom, že súd prvého stupňa a následne odvolací súd aplikovali na skutok nesprávne hmotnoprávne ustanovenie. Pokiaľ súdy dospeli k presvedčeniu že skutok, tak ako bol zistený a ustálený, formálne napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného vyhrážania
1, ods. 2 písm.
1 písm. i) Trestného poriadku. Obvinený žiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „Najvyšší súd SR“ alebo „dovolací súd“) aby vyslovil, že rozsudkom odvolacieho súdu z 20. februára 2019, sp. zn. 4To/4/2019, ako aj konaním ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v neprospech obvineného a aby
2 Trestného poriadku zrušil predmetný rozsudok, ako i rozsudok súdu prvého stupňa, sp. zn. 2T/92/2016 z 19. júla 2018 a aby
1 Trestného poriadku prikázal súdu vec v potrebnom rozsahu prerokovať a rozhodnúť. Prokurátorka Okresnej prokuratúry Košice - okolie (ďalej len „prokurátorka“) sa k dovolaniu obvineného vyjadrila písomným podaním zo 16. februára 2021 (č. l. 759 - 760 spisu), v ktorom k dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku uviedla, že v danom prípade nebolo porušené právo obvineného na obhajobu, čo konštatoval i odvolací súd, keď vo svojom odôvodnení uviedol, že pri hodnotení vykonaných dôkazov súdom prvého stupňa nemôže nič vytknúť, pretože boli vykonané jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach. K dovolaciemu dôvodu
1 písm.
Podstatné sú teda vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku (R 120/2012). Obvinený vo svojom dovolaní označil dovolacie dôvody
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Dovolací súd skúmal naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku, ktorý obvinený odôvodnil tým, že súd prvého stupňa opomenul dôkazy nachádzajúce sa v spise (jednotlivé komunikácie obvineného s poškodenou) a nevykonal obvineným navrhované dôkazy (komunikácia obvineného s poškodenou, v ktorej ju vyslovene žiadal aby ho neobťažovala a z ktorej vyplýva, že sa v deň skutku stretli dva krát a obrazovo-zvukový záznam, z ktorého vyplýva ako sa skutok dňa 10. apríla 2016 odohral). Odvolací súd predmetný stav nenapravil a tak
obvineného došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu a jeho práva na spravodlivý súdny proces. Jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. c), písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Zásada „právo na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie. Právo na obhajobu je nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jeho legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale jeho realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale aj v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy.
názoru Najvyššieho súdu SR sa právo na obhajobu zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného charakteristické pre to ktoré štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, však samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v danej trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Takéto pochybenie Najvyšší súd SR v konaní nezistil, nakoľko bol obvinený počas celého konania pred súdom zastúpený dvomi obhajcami a to JUDr. Jurajom Sopkom, advokát v Košiciach a JUDr Pavelom Piovarčím ml., advokát v Košiciach (č. l. 52 a 322 spisu). Obvinený spolu s obhajcami mali následne počas priebehu celého trestného konania plne zaručenú realizáciu im svedčiacich obhajobných práv tak, ako to predpokladajú dotknuté ustanovenia Trestného poriadku. Napriek vyššie uvedenému sa dovolací súd zaoberal konkrétnymi námietka obvineného. Najvyšší súd SR uvádza, že rozhodnutie súdu o odmietnutí návrhov na doplnenie dokazovania môže za istých okolností predstavovať porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku nesprávne (nedostatočne) zisteného skutkového stavu. Stane sa tak vtedy, ak súd nevysvetlí zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom nadbytočnosť a nepotrebnosť doplnenia dokazovania a zároveň existujú ďalšie skutočnosti naznačujúce, že celé konanie bolo vedené neobjektívne a zjavne nerešpektovalo pravidlá spravodlivého procesu. V predmetnej veci však takýto stav nenastal, pretože nie je pravdou, že by obvinený navrhoval počas konania pred súdom vykonať dôkazy a to nekonkretizovanú komunikáciu obvineného s poškodenou prostredníctvom e-mailov, SMS správ a aplikácii Viber a Whatsapp, komunikáciu obvineného s poškodenou v deň skutku a obrazovo-zvukový záznam z
1 písm. c) Trestného poriadku uvádza, že z postupu orgánov činných v trestnom konaní, ale i súdov nižších stupňov počas celého doterajšieho trestného konania nevyplýva, že by tieto neprejavili rešpekt k právam obvineného, najmä v súhrne k právu na spravodlivý proces a konanie uskutočňovali účelovo v jeho neprospech. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia, najmä v opravnom konaní, nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. S ohľadom na uvedené nezistil Najvyšší súd SR naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku.
1 písm.
1 písm. i) Trestného poriadku obvinený odvodzoval od toho, že súd prvého stupňa a odvolací súd aplikovali na skutok nesprávne hmotnoprávne ustanovenie keď pri posúdení závažnosti obvineným spáchaného prečinu neposudzovali ustanovenie § 10 ods. 2 Trestného poriadku. Dovolací súd má za to, že súd prvého stupňa i odvolací súd konali vo veci obvineného v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali správne, ich úvahy vychádzali z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. S ohľadom na správnu aplikáciu príslušných hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú rozhodnutia súdov nižšieho stupňa, ktoré tvoria jednotu, aj náležite, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnené. Najmä odvolací súd spôsobom zodpovedajúcim potrebám trestného konania reflektoval na obvineným vznesené obhajobné tvrdenia a ním uvádzané pochybenia v rozhodnutí súdu prvého stupňa, ku ktorým v primeranej miere odôvodnil svoje úvahy opierajúc sa o skutkové zistenia plynúce z vykonaného dokazovania a z nich odvodené právne závery. V súvislosti s namietaným materiálnym korektívom Najvyšší súd SR uvádza, že pokiaľ zákonodarná moc označila určité konanie za protiprávne (zločiny a obzvlášť závažné zločiny) bez možnosti úvah, či za istých okolností (pri prečine materiálny korektív) protiprávnym nie sú, potom i súdna moc musí rešpektovať vôľu zákonodarcu. Ak by súdna moc „oslobodzovala“ zločiny a obzvlášť závažné zločiny s odkazom na princíp ultima ratio, potom by sa mohla harmónia vzájomnej kontroly a rozdelenia právomoci zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci narušiť, pretože súdna moc by sama tvorila, resp. pretvárala zákony v rozpore s tým, ako ich prijala zákonodarná moc. Preto aj aplikácia princípu ultima ratio v trestnom konaní musí mať isté pravidlá, ktoré nemôžu byť založené na svojvoľnom výklade zákona súdom. Z toho vyplýva, že princíp ultima ratio možno aplikovať v rámci trestného konania vždy len v súlade s ustanoveniami Trestného zákona a Trestného poriadku. Dovolací súd uvádza, že princíp ultima ratio možno uplatniť len prostredníctvom materiálneho korektívu § 10 ods. 2 Trestného zákona, teda len pri prečinoch. Toto pravidloje vo vzťahu k prečinom plne opodstatnené, pretože súdna moc na aplikáciu princípu ultima ratio použila zákonodarcom deklarovanú možnosť za istých okolností nepovažovať za protiprávne konanie, ktoré sa ako protiprávne javí z dôvodu naplnenia všetkých formálnych znakov skutkovej podstaty konkrétneho prečinu. V predmetnej veci Najvyšší súd SR skúmal, či konaním obvineného tvoriacim skutkovú vetu odsudzujúceho rozsudku boli naplnené všetky, t. j. formálne i materiálne znaky skutkovej podstaty prečinu nebezpečného vyhrážania
1, ods. 2 písm.
ktorého trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak. Pojmom znaky uvedené v tomto zákone sa rozumejú znaky objektívnej a subjektívnej povahy, ktoré tvoria tzv. skutkovú podstatu trestného činu (súhrn znakov, ktoré charakterizujú ľudské konanie a jeho následok ako trestný čin), pričom všetky sú rovnako nevyhnutné a rovnocenné. Z hľadiska obsahu, každá skutková podstata trestného činu vyjadruje všetky podstatné znaky a črty nevyhnutné na posúdenie, či konkrétny spáchaný skutok možno pokladať za trestný čin. Ide o súhrn znakov možných ľudských aktivít, ktorých splnením vzniká trestná spornosť. Znaky trestných činov uvedené v Trestnom zákone vyjadrujú možnosť vzniku takto klasifikovaných skutkov (predvídanie možnosti vzniku), ako aj nevyhnutnosť podradiť ich pod príslušné skutkové podstaty trestných činov a použiť právne následky uvedené v Trestnom zákone. Súhrn skutkových znakov jednotlivých skutkových podstát trestných činov odráža konkrétny skutok z hľadiska kvantity a kvality. Trestná zodpovednosť vzniká na základe existencie spáchaného skutku, ktorý vykazuje znaky skutkovej podstaty trestného činu. Okrem obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu, ktorými sú objekt (záujem, hodnota, či spoločenský vzťah chránený trestným právom), objektívna stránka (konanie vrátane opomenutia, následok a príčinná súvislosť medzi konaním a následkom), subjekt (páchateľ) a subjektívna stránka (zavinenie, niekedy aj pohnútka - motív), sa na vyvodenie trestnej zodpovednosti pri prečine vyžaduje aj naplnenie tzv. materiálneho korektívu, ktorý je vyjadrený v ustanovení § 10 ods. 2 Trestného zákona - nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolností za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, je jeho závažnosť nepatrná. Materiálny korektív predstavuje výnimku z formálneho chápania kategórie trestných činov. Jednou z podmienok, ktorá musí byť splnená na to, aby určité protiprávne konanie (skutok) mohlo byť kvalifikované ako konkrétny prečin, je v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona aj pozitívny záver o tom, že závažnosť konania, ktoré inak z formálneho hľadiska napĺňa znaky skutkovej podstaty nejakého prečinu, je vyššia ako nepatrná. Stupeň závažnosti činu má zásadný význam pre rozhodnutie o základnej otázke trestného konania (otázke viny a trestu). Na posúdenie závažnosti určitého protispoločenského konania majú vplyv, a závažnosť prečinu určujú nasledovné skutočnosti: a) spôsob vykonania činu a jeho následky, b) okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný (pôjde najmä o poľahčujúce a priťažujúce okolnosti - § 36 a § 37 Trestného zákona), c) miera zavinenia a pohnútka páchateľa. Kritériá, pomocou ktorých sa určuje závažnosť prečinu, sa týkajú konania a následku (test objektívnej stránky) a miery zavinenia v prípade pohnútky (t. j. subjektívnej stránky) sú také rôzne a premenlivé, že pomocou nich možno v konkrétnom prípade dostatočne rozlíšiť stupeň závažnosti spáchaného prečinu, resp. činu vykazujúceho znaky prečinu. Uvedené kritériá pritom nemožno hodnotiť izolovane, ale v ich súhrne bez toho, aby niektoré boli preceňované na úkor iných. Závažnosť niektorého protispoločenského konania býva spravidla deliacou čiarou medzi trestným činom a priestupkom. V predmetnej veci obvinený svojím konaním uvedeným v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku naplnil všetky, t. j. formálne i materiálne znaky skutkovej podstaty prečinu nebezpečného vyhrážania
1, ods. 2 písm.
1 písm. i) Trestného poriadku.
c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
Riadiac sa vyššie uvedenými právnymi úvahami dovolací súd v predmetnej veci nezistil naplnenie žiadneho z dovolacích dôvodov, ktoré obvinený vo svojom dovolaní uviedol a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.