septembra 2021 v Bratislave, o dovolaní obvineného U. U. proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. februára 2020, sp. zn. 4 To 3/2018, takto rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného U. U. sa odmieta. Odôvodnenie I. Konanie predchádzajúce dovolaniu Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu (ďalej aj „prvostupňový súd“) z 19. októbra 2017, sp. zn. PK-2T/41/2014, bol obvinený U. U. uznaný za vinného z pokračovacieho prečinu falšovania, pozmeňovania a nedovolenej výroby kolkových známok, poštových cenín a nálepiek a poštových pečiatok
1 alinea druhá, ods. 2 písm.
februára 2006 si nezisteným spôsobom zaobstarával falzifikáty kolkových známok, ktoré pre ich použitie na poplatky v štátnej správe na území mesta Košice poskytoval: - obžalovanému U. T., zamestnancovi Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie Košice - mesto v celkovom počte najmenej 42 kusov v nominálnej hodnote 1.000,- Sk a 6 kusov v nominálnej hodnote 500,- Sk v období najneskôr od
2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 2, § 56 ods. 1 Trestného zákona s prihliadnutím na § 57 ods. 1 Trestného zákona peňažný trest vo výške 1.500 eur.
2 Trestného zákona zaplatená suma peňažného trestu pripadá štátu.
3 Trestného zákona súd obvinenému pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený, uložil náhradný trest odňatia slobody na 3 mesiace. Odvolanie obvineného U. U. proti vyššie citovanému rozsudku Špecializovaného trestného súdu bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 18. februára 2020, sp. zn. 4 To 3/2018,
II. D o v o l a n i e a vyjadrenie k nemu Proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu podal obvinený U. U. dovolanie prostredníctvom obhajkyne JUDr. Andrey Tkáčovej písomným podaním z
1 písm. c), písm. i) Trestného poriadku, na základe čoho považuje rozsudky Špecializovaného trestného súdu, ako aj najvyššieho súdu vydané v tejto veci za nespravodlivé, arbitrárne a svojvoľné rozhodnutia. Naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku odôvodnil obvinený tým, že v konaní neboli vytvorené podmienky pre plné uplatnenie procesných práv jeho i jeho obhajcu a nebol uplatnený zákonný postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie práv obhajoby.
jeho tvrdenia boli porušené práva obhajoby v prípravnom konaní, pretože z obsahu spisu je zrejmé, že obvineného vyšetrovateľ viackrát odmietol vo veci vypočuť a jeho obhajcovi oznámil úkon mailom neskoro, pričom súd sa s tým vôbec nezaoberal. Uvedený postup mal za následok, že obvinený nemohol uplatniť svoje procesné práva uvedené v § 34 Trestného poriadku. Žiadosť obhajcu o upovedomovaní o vyšetrovacích úkonoch, adresovaná vyšetrovateľovi (ktorý ju prevzal a potvrdil prevzatie) nebola zažurnalizovaná vo vyšetrovacom spise a z tohto dôvodu bola predložená až na hlavnom pojednávaní po argumentácii prokurátora, že obhajca nežiadal o upovedomovanie o vyšetrovacích úkonoch. Uvedené malo
obvineného za následok, že obvinený a jeho obhajca neboli dôsledne upovedomovaní o vyšetrovacích úkonoch, nemohli sa na nich aktívne zúčastniť, klásť svedkom otázky a bezprostredne na ich výpovede reagovať. Vyšetrovateľ zaslal obhajcovi obvineného JUDr. Homzovi upovedomenie o procesnom úkone mailom dňa
obvineného vyplýva, že nebolo dokázané, že skupiny obvinených osôb okolo S. F. sa mali podieľať na zadovážení a uvádzaní do obehu falošných kolkových známok na tlačivách a návrhoch podaných na súdoch, katastrálnom úrade a dopravnom inšpektoráte, na ktorých bolo zistených viac ako 10 500 prípadov použitia týchto kolkových známok. Z uvedeného je
obvineného jednoznačné, že falošné kolky sa v tom čase vyskytovali vo veľkom množstve, používalo ich množstvo ľudí, predávali sa na miestach druhopredajcov kolkových známok a ich nepravosť nezistili ani policajti pri evidencii motorových vozidiel, ktorí mali UV lampy na overenie pravosti, pričom tento záver si osvojil aj prvostupňový súd. Obvinený pri domovej prehliadke dobrovoľne vydal 92 ks kolkových známok a peniaze v hotovosti, ktoré mal doma, pričom o týchto kolkových známkach nevedel, že sú to falzifikáty, dozvedel sa to až v priebehu trestného stíhania zo znaleckých posudkov. K dôkazom, ktoré obvinený predložil na hlavnom pojednávaní v rámci svojej obhajoby vo vzťahu k tomu, prečo mal u seba toľko kolkových známok, súd neprihliadol a vyhodnotil ich ako nevieryhodné. Na základe uvedeného je
obvineného potrebné zaoberať sa otázkou, prečo súd prihliadol výlučne na výpoveď P. W., ktorá mu stačila na vyslovenie záveru, že kolkové známky si zaobstaral nezisteným spôsobom. Uvedené hodnotenie dôkazov
obvineného odporuje zásade in dubio pro reo. Napriek zjavným rozporom vo výpovedi P. W., ako aj jeho zaujatosti voči obvinenému U. U., súd bez akéhokoľvek relevantného základu považoval za nevierohodné výpovede D. G., U. T. a listinné dôkazy, ktoré preukazujú, že tvrdenia obvineného ohľadom nadobudnutia kolkov od Q. P. sú pravdivé. V rámci svedeckej výpovede P. W. na hlavnom pojednávaní 22. júna 2016 bolo
obvineného viacero rozporov, ktoré nedokázal vysvetliť, pričom ako vyplýva z jeho výpovede, v roku 1997 utrpel ťažký úraz hlavy, mal depresívne stavy, ktoré liečil antidepresívami a v rokoch 2008, 2010, 2011 mal taktiež problémy s pamäťou. Ako vyplýva z výpovede svedka W., do roku 2001 mal kaviareň, v ktorej sedel 80% otváracieho času, v čase, keď malo dôjsť ku skutku, ju už 5 rokov neprevádzkoval, pričom uvádzal, že pracoval ako živnostník od rána do večera, v období rokov 2005-2007, kedy sa mal skutok stať. Napriek tomu prvostupňový súd uviedol, že jeho výpoveď je v podstatnom ohľade súladná aj s ostatnými vykonanými dôkazmi svedčiacimi v neprospech obžalovaného, najmä, že obžalovaný sa zaoberal obchodovaním s falošnými kolkami vyrobenými na Balkáne, a že tieto chcel nejako distribuovať. V čase, keď mal svedok W. kaviareň, teda v roku 2001, U. U. nebol obvinený, skutok, ktorý mu je kladený za vinu, sa mal stať v období rokov 2006-2007, z čoho
obvineného vyplýva, že svedok vedome klamal, aby mu priťažil. Sám svedok totiž uviedol, že v rokoch 2005-2007 robil od rána do večera, mal veľmi veľa zákaziek, celá jeho výpoveď je
obvineného zmätočná. Najprv odmietol vypovedať, následne sa telefonicky domáhal vypočutia, pričom keď ho nevypočuli, písal list na súd, jeho následná výpoveď mala viacero rozporov, pričom nesedí ani časové obdobie. Obvinený U. U. taktiež poukázal na výpoveď obvineného U. T., ktorý vypovedal, že obvinený U. U. mu dal 28 kusov kolkov, poprosil ho, aby mu predal kolky, ktoré mu zvýšili v nominálnej hodnote 1 000,- Sk. Ohľadom kolkov v nominálnej hodnote 500,- Sk obvinený U. T. vypovedal, že ich nenakupoval, len ak prišiel kolega, že mu zvýšili, tak ich predal. Obvinený U. T. uviedol, že od obvineného U. U. nedostal žiadnu províziu a U. U. odovzdal takú sumu, akú mali kolky nominálnu hodnotu. Vychádzajúc z uvedeného obvinenému nie je zrejmé, na základe čoho súd dospel k záveru, že obvinenému U. T. poskytol 42 kusov kolkov v nominálnej hodnote 1 000,- Sk a 6 kusov v nominálnej hodnote 500,- Sk za províziu 10 400,- Sk, pretože to nevyplýva z vykonaného dokazovania a súd neuviedol, ako došiel k tomuto zisteniu a na základe akých dôkazov. Obvinený taktiež poukázal na to, že odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že obvinený poskytol kolky F. H. v nezistenom počte, pričom táto osoba nebola k týmto skutočnostiam vypočutá, teda
obvineného neexistuje žiaden dôkaz o tom, že mu obvinený U. U. poskytol kolky tak, ako to uvádza najvyšší súd v napadnutom rozsudku. Obvinený ďalej uviedol, že nemal vedomosť o tom, že ide o falzifikáty kolkových známok, pričom súd prijal dôkaz Belehradského apelačného súdu, z ktorého je jednoznačne znaleckým dokazovaním potvrdené, že kolky sa nedali rozoznať od originálu. Obvinený je tak v predmetnej veci sám poškodeným, pričom s týmto dôkazom sa konajúce súdy žiadnym spôsobom nevysporiadali. Konajúce súdy v odôvodneniach svojich rozhodnutí v rozpore s § 168 ods. 1 Trestného poriadku neuviedli, ktoré skutočnosti vzali za dokázané, o ktoré dôkazy svoje zistenia opreli, akými úvahami sa spravovali pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Obvinený je toho názoru, že dôkazy, ktoré prvostupňový súd vykonal, nepreukazujú jeho vinu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynuli viaceré vzájomné rozpory ako sa mal skutok, ktorý sa mu kladie za vinu, stať. V priebehu celého trestného konania sa nevyskytol žiaden priamy alebo nepriamy usvedčujúci dôkaz preukazujúci skutočnosť, že obvinený sa skutku dopustil tak, ako to uviedol prvostupňový súd a potvrdil ho aj odvolací súd vo výroku odsudzujúceho rozsudku. Výpoveď svedka P. W. považovali súdy za pravdivú aj napriek tomu, že obvinený uviedol dôvody spochybňujúce pravdivosť jeho výpovedí, pričom listinné dôkazy a ani výpovede svedkov, ktorí vypovedali v jeho prospech, neboli
súdu dôveryhodné. Na základe uvedeného obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací
1 Trestného poriadku vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu z 18. februára 2020, sp. zn. 4 To 3/2018, bol porušený zákon v § 319 Trestného poriadku a v konaní, ktoré mu predchádzalo, v § 213 ods. 3 Trestného poriadku, a to v neprospech obvineného. Zároveň navrhol, aby dovolací súd
2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu vo výroku o vine a treste a
1 Trestného poriadku prikázal Špecializovanému trestnému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol s tým, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obvinený stíhaný alebo
3 Trestného poriadku sám rozhodol rozsudkom vo veci tak, že obvineného spod obžaloby oslobodí. Prokurátor sa k podanému dovolaniu do dňa konania neverejného zasadnutia nevyjadril. III. Konanie pred dovolacím súdom Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku), oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonnej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku), a že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku). Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania
1 Trestného poriadku, veta prvá, keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok a o tomto bolo rozhodnuté. Súčasne však dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody dovolania uvedené v § 371 Trestného poriadku. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu, ktorým sa má zabezpečiť náprava procesných a hmotnoprávnych chýb taxatívne uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok (s výnimkou dovolacieho dôvodu
3 Trestného poriadku) neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa.
1 písm. a) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci rozhodol nepríslušný súd. Hoci obvinený U. U. v podanom dovolaní tento dovolací dôvod označil, do jeho rámca nespadá žiadna z ním uplatnených dovolacích námietok. Dovolaciemu súdu preto neostáva iné, než konštatovať, že tento dovolací dôvod v predmetnej veci naplnený nebol.
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený namietal odmietnutie jeho výsluchu vyšetrovateľom v prípravnom konaní, ako aj oneskorene oznámený začiatok konania úkonu jeho obhajcovi. K tomu je potrebné v prvom rade poukázať na uznesenie najvyššieho súdu zo 14. januára 2014, sp. zn. 2 Tdo 1/2014, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 116, roč. 2014, v zmysle ktorého „Dôvod dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku vyžaduje, aby bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Nie je ním len všeobecné právo obvineného zvoliť si obhajcu a radiť sa s ním počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní a súdom (§ 34 Trestného poriadku), ale aj právo na navrhovanie dôkazov priamo obvineným alebo prostredníctvom obhajcu (§ 34 ods. 1, § 44 ods. 2 Trestného poriadku). Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva aj v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku), alebo rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Trestného poriadku).“ Rovnako tak je potrebné poukázať na uznesenie najvyššieho súdu z 15. decembra 2009, sp. zn. 2 Tdo 45/2009, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 7, roč. 2011, v zmysle ktorého „Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm.
10 Trestného poriadku, resp. uplatnení oprávnenia
11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.“ Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno vo vzťahu k predmetnej veci poukázať na to, že obvinený U. U. bol v prípravnom konaní vypočutý
19 Trestného poriadku pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak. Nakoľko konajúce súdy v predmetnej veci postupujúc
vyššie uvedenej zásady vychádzali pri svojom rozhodovaní z výpovede obvineného na hlavnom pojednávaní (ktorej priebeh obvinený žiadnym spôsobom nenamietal) a s jeho návrhom na výsluch v prípravnom konaní sa orgány činné v trestnom konaní vysporiadali, nemožno konštatovať, že by v predmetnej veci došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu, a nieto ešte k zásadnému. Zároveň, pokiaľ obvinený v dovolaní namietal, že jeho obhajcovi bolo odňaté právo aktívne sa zúčastniť v prípravnom konaní na vyšetrovacom úkone konanom
1 písm. c) Trestného poriadku v predmetnej veci naplnený nebol.
1 písm.
noriem hmotného práva. Poukazovanie na nesprávne skutkové zistenia, na ktorých je rozhodnutie založené, alebo nesúhlas s hodnotením dôkazov súdmi tento dovolací dôvod nenapĺňa (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 24. júla 2007, sp. zn. 2 Tdo 21/2007, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 57, roč. 2007 - II.). Dôvod dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku slúži výlučne na nápravu hmotnoprávnych chýb. Dikciou za bodkočiarkou vylučuje námietky skutkové, to znamená nie je prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu (uznesenie najvyššieho súdu z 18. decembra 2012, sp. zn. 2 Tdo 73/2012, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 47, roč. 2014 - II.). V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený namietal nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu v predmetnej veci, rozpory vo výpovedi svedka P. W., z ktorej konajúce súdy vychádzali, pričom ďalšie dôkazy, ktoré preukazovali jeho tvrdenia, považovali konajúce súdy za nevierohodné a uzavrel, že takéto hodnotenie dôkazov
jeho názoru odporuje zásade in dubio pro reo. Vo vzťahu k uvedenému dovolací súd uvádza, že tieto námietky obvineného sú námietkami skutkovými, t. j. vzťahujú sa k správnosti a úplnosti zisteného skutkového stavu, ktorý však dovolací súd pri dovolaní podanom obvineným nemôže v zmysle § 371 ods. 1 písm. i), časť vety za bodkočiarkou Trestného poriadku skúmať ani meniť. V rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku je skutkový prieskum dovolacím súdom vylúčený, vzhľadom na zákaz skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku. Skutkový prieskum by bol v dovolacom konaní možný len v prípade dovolania podaného ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 3 Trestného poriadku. S poukazom na uvedené možno konštatovať, že ani dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku v predmetnej veci naplnený nebol. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v predmetnej veci nie sú naplnené dôvody dovolania
1 písm. a), písm. c), písm. i) Trestného poriadku, preto dovolanie obvineného U. U. na neverejnom zasadnutí
c) Trestného poriadku odmietol. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 5:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.