1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom
c) Tr. por. dovolanie ministra spravodlivosti Slovenskej republiky sa odmieta. Odôvodnenie Špecializovaný trestný súd v Pezinku (ďalej aj „súd prvého stupňa“) v poradí druhým rozsudkom z 23. apríla 2018, sp. zn. PK-1T/1/2015 uznal obvineného PaedDr. N. I., PhD. za vinného z prečinu poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev
1, ods. 2 písm.
2 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm.
1 Tr. zák. peňažný trest vo výmere 500,- Eur. Pre prípad, že by výkon peňažného trestu bol úmyselne zmarený, aj náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) mesiac (§ 57 ods. 3 Tr. zák.). Zároveň obvinenému
1 Tr. por. uložil povinnosť nahradiť poškodenému G. D., E. H. a A. E. (ďalej len „poškodený“) škodu vo výške 6.596,93 Eur. Proti rozsudku podal obvinený odvolanie, na podklade ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „najvyšší súd“) uznesením z 20. marca 2019, sp. zn. 3 To 10/2018,
1 písm. f), ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade škody. Výrok o vine a treste ostal nedotknutý. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) na podnet poškodeného G. D., E. H. a A. E. dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
zák. V danom prípade išlo o škodu uplatniteľnú v adhéznom konaní v zmysle ustanovenia § 46 ods. 3 Tr. por., pričom z ustanovenia § 287 ods. 1 veta druhá Tr. por. vyplýva, že ak je spôsobenie škody a jej výška súčasťou opisu skutku uvedeného vo výrokovej časti rozsudku, súd musí rozhodnúť o povinnosti obvineného nahradiť škodu, pokiaľ už nebola celkom alebo sčasti uhradená. Na uvedené odkazoval v rozhodnutí aj súd prvého stupňa. Dovolateľ považoval taktiež za nesprávne odkazovanie na stanovisko R 71/2017, keďže v stanovisku sa poukazuje na vylúčenie nárokov na náhradu škody spôsobenej trestným činom, ktoré majú administratívnoprávnu povahu a rozhodnutia o nich podliehajú kontrole správnym súdom. Zároveň o nárokoch poskytovateľa sa pri poskytnutých NFP nepostupuje výhradne v zmysle zákona č. 528/2008 Z. z. a zákona č. 523/2004 Z. z., keďže oba zákony sa vzťahujú na postupy uplatniteľné voči právnickým osobám, nie konkrétnym fyzickým osobám zodpovedným za konanie právnických osôb (trestné stíhanie bolo vedené proti riaditeľovi - oprávnenému zástupcovi neziskovej organizácie). Z tohto dôvodu nie je možné, aby nastala situácia, že škoda bude voči obvinenému uplatňovaná aj v správnom konaní. Tým je úplne vylúčená duplicita v rozhodovaní o tom istom nároku. Vo vzťahu k nesprávnosti výkladu vyššie uvedených ustanovení dal dovolateľ dovolaciemu súdu do pozornosti rozsudok Súdneho dvora z
2 Tr. por. napadnuté uznesenie zrušiť a zrušiť aj ďalšie rozhodnutia naň obsahovo nadväzujúce, ak vzťahom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad a
1 Tr. por. najvyššiemu súdu prikázať, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol. Predseda senátu súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením § 376 Tr. por. zaslal rovnopis dovolania na vyjadrenie obvinenému, obhajcovi, prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) a poškodenému. K dovolaniu sa vyjadril obvinený, ktorý sa stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu ohľadne výroku o náhrade škody. Dovolanie ministra spravodlivosti súčasne považoval za podané po lehote, keďže 6-mesačná zákonná lehota mu plynula od doručenia uznesenia prokurátorovi, t. j. od 5. apríla 2019. Dovolanie bolo podané 14. októbra 2019. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu z 27. februára 2018, sp. zn. 1 TdoV 14/2017, pričom argumentoval závermi, ktoré plynú z daného rozhodnutia. Dovolaciemu súdu preto navrhol dovolanie ministra spravodlivosti odmietnuť
2 Tr. por., ako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374 Tr. por. Obvinený vo vyjadrení k dovolaniu vyslovil pochybnosť o včasnosti podania dovolania ministrom spravodlivosti.
1 Tr. por. ak sa dovolanie podáva v neprospech obvineného, možno ho podať do šiestich mesiacov od doručenia rozhodnutia súdu prokurátorovi. Ak sa dovolanie podáva v prospech obvineného, možno ho podať do troch rokov od doručenia rozhodnutia obvinenému; ak sa rozhodnutie doručuje obvinenému aj jeho obhajcovi alebo zákonnému zástupcovi, plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr.
2 Tr. por. ministrovi spravodlivosti plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr. Otázka začatia plynutia lehoty v prípade ministra spravodlivosti bola vyriešená zjednocujúcim stanoviskom najvyššieho súdu S 15/2019-I: I. Ustanovenie § 370 ods. 2 Trestného poriadku má oproti ustanoveniu predchádzajúceho odseku (§ 370 ods. 1) povahu lex specialis a obsahovo odráža postavenie ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len "minister spravodlivosti") ako dovolateľa, ktorý nie je stranou v súdnom konaní v rámci trestného stíhania (do právoplatnosti dovolaním napadnuteľného súdneho rozhodnutia, ktoré sa mu teda ani nedoručuje), pričom dovolanie môže podať len na podnet (§ 369 ods. 1 Trestného poriadku). Ministrovi spravodlivosti plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr (z osôb, ktorým sa doručuje dovolaním napádané rozhodnutie - prokurátor, len dovolaním dotknutý obvinený, jeho obhajca a zákonný zástupca, dotknutý poškodený a dotknutá zúčastnená osoba), a to bez ohľadu na okolnosť, či podáva dovolanie v prospech alebo v neprospech obvineného. V opačnom prípade by aj pre ministra spravodlivosti platil režim začatia plynutia dovolacej lehoty
1 Trestného poriadku a dotknutý, teda druhý odsek toho istého ustanovenia by bol nadbytočný (de lege lata je v skúmanom smere s odsekom 1 nezlučiteľný). Ak by dovolacia lehota pre ministra spravodlivosti, ktorý môže podať dovolanie aj proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa (proti ktorému nebol podaný riadny opravný prostriedok), plynula
1 Trestného poriadku, najmä pri trestnom rozkaze by lehota na podanie dovolania v neprospech obvineného mohla uplynúť skôr, ako sa obvinenému také rozhodnutie doručí (bez možnosti náhradného doručenia), resp. kým pri nepodaní odporu obvineným nadobudne právoplatnosť. Danou problematikou sa zaoberal aj ústavný súd, ktorý v náleze z
4 Tr. por. lehota určená
týždňov, mesiacov alebo rokov sa skončí uplynutím toho dňa, ktorý svojím pomenovaním alebo číselným označením zodpovedá dňu, v ktorom sa stala udalosť určujúca začiatok lehoty. Ak chýba tento deň v poslednom mesiaci lehoty, končí sa lehota uplynutím posledného dňa tohto mesiaca. Ministrovi spravodlivosti plynula šesťmesačná lehota na podanie dovolania v zmysle ustanovenia § 370 ods. 1 prvá veta, ods. 2 Tr. por. do
c) Tr. por., lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
por. Na úvod je nutné ozrejmiť zloženie senátu. Dovolací senát sa skladá z piatich členov (§ 18 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Zloženie päťčlenného senátu sa v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu (napr. č. k. I. ÚS 448/2016-57) spravuje rozvrhom práce najvyššieho súdu, ktorý je aktuálny v deň doručenia podania na súd (v intenciách najvyššieho súdu je smerodajný deň predloženia dovolania spolu s celým spisovým materiálom do podateľne najvyššieho súdu). Dovolanie ministra spravodlivosti bolo najvyššiemu súdu predložené 5. februára 2020, kedy bol aktuálny rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2020 v znení opatrenia č. 2 (ďalej len „rozvrh práce“). Do senátu 2 TdoV boli v tom čase zaradení predsedovia senátu - JUDr. Peter Hatala, JUDr. Juraj Kliment, stáli členovia senátu - JUDr. Jana Serbová, JUDr. Pavol Farkaš, JUDr. Alena Šišková a náhradní členovia senátu - JUDr. Martin Piovartsy a JUDr. Gabriela Šimonová. S výnimkou predsedov senátu JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Juraja Klimenta boli ostatní členovia senátu 2 TdoV vylúčení zo zákona (
4 Tr. por.), keďže sa zúčastnili na rozhodovaní na súde nižšieho stupňa (odvolacie konania sp. zn. 4 To 8/2015, sp. zn. 3 To 10/2018). Bolo preto potrebné senát doplniť o ďalších členov.
čl. XXVII ods. 2 veta prvá rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2021 trestné veci predložené najvyššiemu súdu do 31. decembra 2020 (vrátane vecí, ktoré boli vrátené súdom nižšieho stupňa ako predčasne predložené) dokončia senáty v pôvodnom zložení, t. j. zložení
rozvrhu práce v znení účinnom v čase pridelenia veci.
bodu 2. poznámky k osobitnej časti rozvrhu práce týkajúcej sa trestnoprávneho kolégia ak došlo k vylúčeniu predsedu päťčlenného senátu alebo člena päťčlenného senátu alebo ak je päťčlenný senát z rôznych dôvodov neúplný, doplnenie senátu vykoná riadiaci predseda senátu spomedzi náhradných členov senátu
poradia v akom sú uvedení v prehľade o zložení senátu rozvrhu práce v znení účinnom v čase pridelenia veci. Ak nie je možné takto senát doplniť, postupuje sa
bodu
bodu 1. veta druhá prechodných ustanovení rozvrhu práce ak v poznámkach k ustanoveniam týkajúcim sa jednotlivých kolégií nie je ustanovené inak, na zastupovanie predsedov senátov alebo členov senátu a na doplnenie neúplných senátov sa použijú ustanovenia (ustanovenia všeobecnej časti o zastupovaní a prehľad o zložení zastupujúceho senátu) rozvrhu práce v znení účinnom v čase rozhodovania o určení zastupujúceho sudcu.
čl. V ods. 2 rozvrhu práce ak došlo k vylúčeniu sudcu, ktorý nevykonáva funkciu predsedu senátu, z prejednávania a rozhodovania veci alebo sa sudca nemôže zúčastniť na prejednávaní a rozhodovaní veci z iných vážnych dôvodov (napríklad dočasné pridelenie sudcu, stáž, prerušenie výkonu funkcie sudcu) alebo je senát z iných dôvodov neúplný a v osobitnej časti rozvrhu práce nie je ustanovené inak, ďalším členom alebo členmi senátu, sa stávajú sudca alebo sudcovia zastupujúceho senátu
rozhodnutia riadiaceho predsedu zastupujúceho senátu; to neplatí, ak bol v dôsledku zmeny v obsadení súdu sudcami, ku ktorej došlo po vzniku dôvodu na zastupovanie, ale pred naposledy označeným rozhodnutím riadiaceho predsedu zastupujúceho senátu, zaradený do senátu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, ďalší sudca ako predseda alebo člen senátu. Prechodné ustanovenia rozvrhu práce na rok 2021 odkazujú na rozvrh práce v čase pridelenia veci. V deň nápadu veci na najvyšší súd (5. februára 2020) vznikol dôvod na doplnenie senátu, nakoľko okrem dvoch sudcov boli všetci ostatní sudcovia zaradení do senátu 2 TdoV vylúčení zo zákona. Do času rozhodovania o dovolaní nebolo riadiacim predsedom rozhodnuté o zastupujúcich členoch. Naopak v medziobdobí (od nápadu veci ku dňu rozhodnutia) bol senát 2 TdoV doplnený o ďalších členov, a to náhradných členov senátu - JUDr. Petra Štifta, JUDr. Petra Kaňu a JUDr. Dušana Krč - Šeberu, ktorí sa stali zákonnými sudcami v prejednávanej trestnej veci. Najvyšší súd ďalej pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych vád. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená, preto predstavuje výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorá je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, sú z tohto dôvodu striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Dovolací súd preto nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy. Z ustanovenia § 385 ods. 1 Tr. por. expressis verbis vyplýva, že je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Minister spravodlivosti sa v dovolaní nestotožnil s názorom odvolacieho súdu, že poškodený si nemôže uplatňovať nárok v adhéznom konaní. Dovolací súd sa s postupom odvolacieho súdu, ktorý ho obšírnym spôsobom odôvodnil, stotožnil a z dôvodu nadbytočnosti opakovania vyslovených názorov iba v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (str. 24-25). Na margo námietok ministra spravodlivosti dovolací súd uvádza, že na priznanie nároku na náhradu škody uplatnenom poškodeným je v prvom rade nutné, aby sa jednalo o škodu, ktorú je možné uplatniť v adhéznom konaní v zmysle ustanovenia § 46 ods. 3 Tr. por. Pri ďalších úvahách je potrebné vychádzať z toho, že tzv. „eurofondy“ nie sú nárokovateľné prostriedky z verejných zdrojov, ale ich priznanie je okrem splnenia stanovených podmienok viazané aj na správnu úvahu orgánov verejnej moci, ktoré o ich poskytnutí rozhodujú. Verejnoprávnosť týchto príspevkov vyplýva z pôvodu vo verejných zdrojoch, z ich účelu, ktorým je podpora verejnoprávnych cieľov priamo alebo nepriamo dosahovaných prostredníctvom aj súkromných subjektov a tiež z toho, že o ich poskytnutí sa rozhoduje (jednostranne) orgánom verejnej moci. Ustanovenie § 15 ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z. ohľadom zmluvného typu pri poskytnutí NFP a jeho náležitostí odkazuje na inominátnu zmluvu
2 Obchodného zákonníka,
ktorého účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá. Odkaz na inominátnu zmluvu, ktorá sama o sebe neobsahuje žiadnu úpravu práv a povinností zmluvných strán, iba povinnosť dostatočne upraviť práva a povinnosti, aby zmluva v dôsledku ich absencie nebola neplatná, nie je odkazom na plnohodnotný zmluvný typ, ktorý by do vzťahu medzi poskytovateľom a prijímateľom NFP prinášal zmysluplnú úpravu vyplývajúcu z povahy typu zmluvy, ale odkazom na prázdnu schránku, do ktorej sa v danom prípade musia vložiť prinajmenej podmienky poskytnutia, čerpania a vrátenia NFP vyplývajúce zo správneho rozhodnutia. Ide teda len o čisté formalizovanie verejnoprávnych podmienok, najmä podmienok rozhodnutia o poskytnutí NFP do inštitútu, ktorý má mať súkromnoprávnu povahu, a tým o maskovanie verejnoprávneho vzťahu vzťahom súkromnoprávnym bez relevantného materiálneho právom predpokladaného účelu. Postup
2 Obchodného zákonníka je teda zjavne len technikalitou, ktorá nič nemení na podstate verejnoprávneho vzťahu medzi žiadateľom a poskytovateľom NFP, čo materiálne vyplýva aj z toho, že poskytovateľ NFP do svojej majetkovej sféry neprijíma na základe zmluvy o poskytnutí NFP žiadne konkrétne protiplnenie ( čo v rámci súkromnoprávnych vzťahov v zásade prichádza do úvahy len pri darovaní ). Vzhľadom na doktrínu, že v adhéznom konaní možno priznať len nárok súkromnoprávnej povahy, je potrebné vyjadriť názor, že verejnoprávny nárok na vrátenie NFP nemožno v adhéznom konaní priznať. V uvedenej súvislosti je možné podporne poukázať aj na právnu vetu rozsudku Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 7. novembra 2013, čj. 9 Afs 38/2013 - 53, v zmysle ktorej „Zmluva o poskytnutí účelovej dotácie uzatvorená medzi regionálnou radou regiónu súdržnosti a príjemcom dotácie je verejnoprávnou zmluvou. V prípade námietky porušenia zmluvy, nesúhlasu s jej výkladom nebo pri neplnení zmluvy samotnej, je ochrana ktorejkoľvek zmluvnej strany poskytovaná prostredníctvom sporu z verejnoprávnej zmluvy
správneho poriadku z roku 2004 v spojení s § 141 toho istého zákona, ktorý iniciuje tá zo strán, ktorá nesúhlasí s postupom druhej zmluvnej strany.“ S ohľadom na vyššie uvedené sa dovolací súd nestotožnil ani s názorom ministra spravodlivosti o nepoužiteľnosti stanoviska R 71/2017. Predmetné stanovisko sa síce primárne zameriavalo na majetkové nároky štátu vyplývajúce z daňových predpisov, avšak v časti B/ I. primerane odkazovalo „aj na akýkoľvek iný majetkový nárok, ktorý nie je
svojho hmotnoprávneho podkladu (teda právneho predpisu upravujúceho taký nárok) nárokom na náhradu škody alebo tzv. morálnej škody v zmysle § 287 ods. 1 Trestného poriadku (nárok
1 Občianskeho zákonníka)“. Nárok na vrátenie NFP, resp. jeho časti teda nemá charakter škody, pričom v prípade porušenia zmluvy o poskytnutí NFP má poskytovateľ možnosť postupu
1 zákona č. 528/2008 Z. z. v znení účinnom v čase vzniku nároku na vrátenie, ktorý priamo odkazuje na zákon č. 523/2004 Z. z. V tejto súvislosti dovolací súd len na okraj poznamenáva, že novelou zákona č. 93/2017 Z. z. došlo k vnútornému prepojeniu medzi ustanoveniami týkajúcimi sa vyrovnania finančných vzťahov (§ 24 ods. 1 a § 28 ods. 8 zákona č. 528/2008 Z. z.). Odkaz aj na zákon č. 523/2004 Z. z. zostal zachovaný. V prípade zistenia porušenia finančnej disciplíny, medzi ktoré patrí taktiež nehospodárne, neefektívne a neúčinné vynakladanie verejných prostriedkov [§ 31 ods. 1 písm. j) zákona č. 523/2004 Z. z.] orgány uvedené v predmetnom zákone majú právo uložiť odvod vo výške porušenia finančnej disciplíny a penále (§ 31 ods. 4, ods. 7, ods. 9, ods. 10 cit. zákona). Konanie sa spravuje všeobecnými predpismi o správnom konaní (§ 31 ods. 12 cit. zákona). Zároveň čl. 10 ods. 6 Všeobecných zmluvných podmienok tvoriacich prílohu k danej zmluve stanovoval, že ak prijímateľ nevráti na základe žiadosti poskytovateľa NFP alebo jeho časť ( povinnosť vrátenia NFP mohla vzniknúť i z dôvodu odstúpenia od zmluvy - čl. 10 ods. 4 Všeobecných zmluvných podmienok ), poskytovateľ oznámi porušenie finančnej disciplíny príslušnej správe finančnej kontroly. Vzhľadom na uvedené nemožno prisvedčiť tvrdeniu ministra spravodlivosti o neaplikovateľnosti § 31 zákona č. 523/2004 Z. z., ani o nevymožiteľnosti poskytnutého NFP v prípade nepripustenia poškodeného do trestného konania. Na margo rozsudku Súdneho dvora EÚ z 13. marca 2008 v spojených veciach C-383/06 až C-385/06,
ktorého uplatnenie vnútroštátneho práva nesmie mať negatívny vplyv na uplatnenie a účinnosť práva Spoločenstva, t. j. znemožnenie vymáhania protiprávne pridelených finančných prostriedkov, je potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora EÚ z
ktorých si štát nemôže v trestnom konaní uplatňovať náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená podvodným konaním obvinenej osoby, ktoré má za následok spreneveru finančných prostriedkov z rozpočtu Európskej únie, a v rámci tohto trestného konania nemá k dispozícii nijaké iné konanie, ktoré by mu umožňovalo uplatniť si svoj nárok proti obvinenej osobe, pokiaľ, čo musí overiť vnútroštátny súd, vnútroštátna právna úprava stanovuje účinné konania umožňujúce vrátenie neoprávnene vyplatených príspevkov z rozpočtu Európskej únie. Zákon č. 528/2008 Z. z. v spojení so zákonom č. 523/2004 Z. z. umožňuje G. D., E. H. a A. si vymôcť nárok aj v správnom konaní, a preto vnútroštátna právna úprava, resp. judikatúra najvyššieho súdu nie je v rozpore s právom Európskej únie. Zároveň argumentácia ministra spravodlivosti o možnom dopade na návratnosť neoprávnene využitých finančných prostriedkov poskytnutých zo zdrojov Európskej únie je ničím nepodloženým tvrdením. Obdobný názor, aký prezentoval odvolací súd, bol pritom vyjadrený aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 5To 7/2020, 5To 3/2019, 3 To 12/2018, 5To 4/2017), pričom ako bolo uvedené vyššie, Súdny dvor EÚ kladie dôraz na vrátenie neoprávnene vyplatených príspevkov, nie na uplatňovanie náhrady škody voči obvinenému. Navyše prijímateľom NFP bola právnická osoba A. Q. D. E. B. - V. U..O.., za ktorú obvinený ako štatutárny zástupca len konal. V čase odstúpenia od zmluvy dokonca už ani nebol riaditeľom prijímateľa. Žiadosť o vrátenie NFP bola adresovaná novému riaditeľovi prijímateľa. Dovolací súd si je vedomý odlišného právneho názoru vyjadreného v rozsudku najvyššieho súdu zo
528/2008 Z. z.). Vzhľadom na uvedené dovolací súd pomerom hlasov 5:0 dovolanie ministra spravodlivosti
c) Tr. por. uznesením na neverejnom zasadnutí odmietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.