OZ záručné práva zo Zmluvy o dielo, odstránenie vád žalobcom prostredníctvom tretej osoby, použitie zádržného a dôvodnosť nároku žalobcu na úhradu žalovanej sumy zo strany žalovaných.
odvolacieho súdu nedošlo k platnému prevodu záručných práv zo Zmluvy o dielo na žalobcu. Dohodu o urovnaní zo 16. augusta 2011, uzatvorenú medzi obchodnou spoločnosťou Inžinierske stavby, a.s. a žalobcom považoval v časti „2.9 Prevod záručných práv“ za absolútne neplatnú pre neurčitosť
ust. § 37 ods. 1 OZ. Vychádzajúc z ust. § 37 ods. 1 a 524 ods. 1 OZ konštatoval, že podstatou zmluvy o postúpení pohľadávky je zmena v osobe veriteľa, ktorá spočíva v tom, že do právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom nastúpi na miesto pôvodného veriteľa (postupcu) veriteľ nový (postupník), bez toho aby sa zmenil obsah záväzku. Pre zmluvu o postúpení pohľadávky je charakteristické, že dlžník nie je jej účastníkom a že zmena v osobe veriteľa nastáva nezávisle od jeho vôle. Predmetom postúpenia môže byť len určitá pohľadávka, t.j. právo na plnenie od dlžníka, nie však celý záväzkový vzťah, z ktorého pohľadávka vznikla, v ktorom prípade ide už o zmenu zmluvy, a teda zmenu vzájomných práv a povinností tvoriacich obsah záväzku, ktorá predpokladá v zmysle § 493 OZ dohodu zmluvných strán. Predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky môže byť pohľadávka akéhokoľvek druhu, teda i iná než peňažná, môže byť ako splatná, tak nesplatná, ale aj budúca. Podmienkou však je, že ide o určitú a existujúcu pohľadávku, čo v posudzovanom prípade Dohody o urovnaní nebolo naplnené, keďže táto v časti článku ,,2.9 Prevod určitých záručných práv“ je neplatná pre neurčitosť
ust. § 37 ods. 1 OZ. Riadnemu označeniu postupovanej pohľadávky totiž nezodpovedá všeobecná formulácia, že sú prevádzané „všetky záručné práva“. So zreteľom na uvedené odvolací súd konštatoval, že nositeľom práva na úhradu nákladov za odstránenie vád diela tretím subjektom by mohol byť žalobca iba vtedy, pokiaľ by objednávateľ (Inžinierske stavby, a.s.) úspešne uplatnil u zhotoviteľa právo zo zodpovednosti za vady diela (nárok na náhradu nákladov za odstránenie vád) a už existujúcu (vzniknutú) pohľadávku potom žalobcovi postúpil
Odvolací súd (prihliadajúc na to, že sa vyššie uvedené nestalo) dospel k záveru, že žalobca nebol v spore aktívne legitimovaný, nakoľko nebol nositeľom tvrdeného hmotného práva. Z uvedeného dôvodu zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a žalobu v celom rozsahu zamietol. Odvolací súd navyše konštatoval, že podmienkou uplatnenia nároku z vád diela bola existencia vady, jej včasné uplatnenie a zodpovednosť zhotoviteľa za vady, čo žalobca v konaní nepreukázal [§ 150 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej tiež „CSP“)]. V zhode so súdom prvej inštancie dospel tiež k záveru, že v konaní nevyšiel najavo žiaden zmluvný či zákonný dôvod na čiastočné odstúpenie od Zmluvy o dielo v časti záruk zo strany žalovaného 1/ z dôvodu zasahovania do diela treťou osobou, preto toto odstúpenie nemalo za následok zánik Zmluvy o dielo v tejto časti. Napokon tiež konštatoval, že žalobca nepreukázal ani samotný nárok na náhradu nákladov, pretože predložené faktúry tretieho subjektu nepreukazujú, že zo strany žalobcu došlo aj k ich úhrade, čo namietali i žalovaní v konaní pred súdom prvej inštancie. 6. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, zmenil aj závislý výrok o trovách konania v konaní na súde prvej inštancie a rozhodol o trovách odvolacieho konania
1, 2 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným priznal nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.
jeho názoru nepostupoval v zmysle ustanovení § 383 v spojení s § 384 ods. 1 CSP. Žalobca popieral konštatovanie odvolacieho súdu, že úhrada faktúr zo strany žalobcu bola medzi stranami v konaní sporná, tvrdiac, že žalovaní žiadnym spôsobom nespochybňovali úhradu vynaložených fakturačných dokladov. Žalobca zastával názor, že odvolací súd nerešpektoval § 151 CSP a § 186 ods. 2 CSP. V prípade, ak odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. nedostatočne odôvodnil svoj záver o reálnej úhrade faktúr zo strany žalobcu, mal povinnosť doplniť dokazovanie v potrebnom rozsahu (§ 384 ods. 1 CSP). 9. Dovolateľ nesprávne právne posúdenie veci
1 písm. b/ CSP (vychádzajúc z jeho obsahu § 124 CSP) vyvodzoval z vyriešenia dvoch právnych otázok v súvislosti s posúdením prevodu ,,záručných práv“ zo Zmluvy o dielo, argumentujúc tým, že neboli doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešené. Vo vzťahu k právnym otázkam uviedol, že Dohoda o urovnaní v časti „2.9 Prevod záručných práv“ obsahovala určité, jasné, a zrozumiteľné prejavy vôle oboch zmluvných strán. Zdôraznil, že predmetom postúpenia boli aj zákonné záručné práva, preto pojem ,,všetky záručné práva“ bol
jeho názoru dostatočne určitým pojmom vzhľadom na presnú špecifikáciu predmetu, na ktorý sa vzťahujú záručné práva. V tejto súvislosti namietal, že odvolací súd neskúmal vôľu účastníkov Dohody o urovnaní, na výklad predmetného dojednania neaplikoval výkladové pravidlá a teda nerešpektoval zmluvnú voľnosť vyplývajúcu z princípu autonómie vôle zmluvných strán.
dovolateľa právny úkon je neurčitý, pokiaľ je nejednoznačný jeho vecný obsah, výlučne za predpokladu, že neurčitosť nie je možné odstrániť ani použitím výkladových pravidiel. Odvolací súd k posudzovaniu platnosti predmetného dojednania pristupoval prísne formalisticky, v rozpore s rozhodovacou praxou Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj najvyššieho súdu.
dovolateľa z obsahu ustanovenia 2.9 Dohody o urovnaní jednoznačne vyplýva aj právny dôvod budúceho vzniku pohľadávky, aj osoba dlžníka. Postupovaná pohľadávka bola vymedzená dostatočne určito a postúpenie bolo platné. Z uvedeného dôvodu považoval žalobca závery odvolacieho súdu týkajúce sa neplatnosti postúpenia práv za vecne nesprávne, ktoré nemajú oporu v rozhodovacej praxi a sú v príkrom rozpore so závermi právnej doktríny.
názoru žalobcu odvolací súd, nerešpektujúc vlastnú judikatúru, preferenciou iného právneho názoru zasiahol nepredvídateľne a mocensky do jeho právnej situácie. Zároveň namietal, že odvolací súd nesprávne posúdil aj povinnosť unesenia dôkazného bremena vo vzťahu k naplneniu liberačných dôvodov v zmysle ustanovenia § 431 ObZ.
dovolateľa záver odvolacieho súdu o dôkaznom bremene žalobcu preukazovať nenaplnenie liberačných dôvodov objektívnej zodpovednosti žalovaných za vady diela počas záručnej doby nemá oporu v zákone, a teda ani v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu.
CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 13.
CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
CSP, je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. 21.
1 CSP, ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám. 22.
1 CSP, na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
názoru odvolacieho súdu hodnotené odlišne, ako sa stalo v konaní pred súdom prvej inštancie (napr. II. ÚS 506/2013). Pokiaľ odvolací súd založil odôvodnenie svojho rozhodnutia aj na ním vykonanom dokazovaní, ktoré ale nevykonal procesne predpísaným spôsobom - na pojednávaní, prípadne aj mimo pojednávania so zachovaním práva strán sporu byť prítomnými na takto vykonanom dokazovaní (§ 188 ods. 1 CSP), znemožnil tým strane vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, čím bolo porušené jej právo na spravodlivý proces (m. m. uznesenie najvyššieho súdu z
ktorého všetky tie poznatky, ktoré sme získali hľadajúc odpoveď na otázku, čo má byť, sú poznatky právne, a tie, ktoré sme získali odpoveďou na otázku, čo je, sú poznatky skutkové. (Gerlich, K.: Skutkové zjištění a právní posouzení v řízení soudním. Praha, Brno: Orbis, 1934) [m. m. uznesenie najvyššieho súdu z
ktorých: „Riešenie skutkovej otázky je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť, či nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad“. 27. V tu posudzovanej veci odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď vo veci verejne vyhlásil dňa 11. decembra 2019 rozsudok, ktorým zmenil žalobe vyhovujúci rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol (zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku na č.l. 343 spisu). Odvolací súd k tomuto svojmu postupu v odôvodnení písomného vyhotovenia svojho rozsudku (ods. 17) bez bližšieho odôvodnenia deklaroval, že „nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie
1 C.s.p.“.
ustanovenia § 151 ods. 1 a 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Z ustanovenia § 181 ods. 2 CSP vyplýva súdu prvej inštancie (o. i.) povinnosť určiť, ktoré skutkové tvrdenia strán relevantné pre rozhodnutie o spore sú medzi stranami sporné a ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné. Z obsahu spisu vyplýva, že tento zákonom predpokladaný postup súd prvej inštancie vo vzťahu ku skutkovým tvrdeniam žalobcu o úhrade faktúr, neskôr vyúčtovaných žalovanému 1/, opomenul (viď zápisnica o pojednávaní na č.l. 291 spisu), hoci žalovaní toto tvrdenie žalobcu v konaní pred súdom prvej inštancie výslovne popreli, vo vyjadrení na č.l. 262 spisu. Následne túto obranu žalovaní zopakovali v odvolaní. Odvolací súd preto za vyššie opísanej procesnej situácie nemohol založiť svoje zmeňujúce rozhodnutie v neprospech žalobcu, a teda bez porušenia práv tejto sporovej strany na spravodlivý proces, na nespornosti tvrdenia (obrany) žalovaných o nepreukázaní úhrad predmetných faktúr - vynaloženia nákladov žalobcom požadovaných od žalovaných, bez tohto, aby o tomto svojom závere dotknutú stranu neupozornil. Odvolací súd mal napraviť uvedený nedostatok súdu prvej inštancie vo vzťahu k postupu
1 a 2 CSP vo väzbe na § 181 ods. 2 CSP a dať žalobcovi priestor, aby v rámci odvolacieho konania na toto (nové) hodnotenie skutkových tvrdení žalobcu a obranu žalovaných mohol (argumentačne, dôkazne) zareagovať, keďže bolo určujúce pre odlišné závery a rozhodnutie odvolacieho súdu. Z tohto hľadiska sa napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu pre dovolateľa dôvodne javí ako prekvapivé. 32. Rovnaký záver, o prekvapivosti napadnutého rozhodnutia, prijal dovolací súd aj vo vzťahu k aplikácii právnej úpravy, ktorá pri rozhodovaní sporu nebola súdom prvej inštancie použitá a bola pre rozhodnutie veci v odvolacom konaní rozhodujúca, a to bez dodržania postupu
ust. § 382 CSP. 33.
CSP, ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
ust. § 382 CSP nepostupoval. Dovolací súd dodáva, že aj keď žalobca namietal aplikáciu odlišných zákonných ustanovení (§ 37 ods. 1 OZ, § 431 OBZ) predovšetkým z hľadiska argumentácie o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP), vychádzajúc z obsahu celého dovolania bolo potrebné tieto námietky dovolateľa k novo zvolenému právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom oproti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, a to bez postupu
ust. § 382 CSP, zahrnúť aj pod dovolacie dôvody v zmysle ust. § 420 písm. f/ CSP. 37.
názoru dovolacieho súdu takýto procesný postup odvolacieho súdu, predchádzajúci vydaniu dovolaním napadnutého rozsudku, spôsobil porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces, a teda ním došlo k založeniu výskytu tzv. zmätočnostnej vady
ust. § 420 písm. f/ CSP. Z odôvodnenia zmeňujúceho rozsudku odvolacieho súdu je totiž celkom nepochybné, že odvolací súd za rozhodujúce pre ním zvolené právne posúdenie veci považoval ustanovenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré ale v konaní na súde prvej inštancie použité nebolo. Bola tu preto povinnosť odvolacieho súdu poskytnúť stranám sporu možnosť vyjadriť sa k použitiu tohto zákonného ustanovenia, z obsahu spisu však nevyplýva žiaden iný úkon odvolacieho súdu predchádzajúci napadnutému rozsudku, než oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia. To isté možno uzavrieť aj v prípade podpornej argumentácie odvolacieho súdu ustanovením § 431 Obchodného zákonníka, keďže i toto zákonné ustanovenie odvolací súd použil v odôvodnení svojho rozsudku bez toho, aby bolo aj súčasťou odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a zároveň bez toho, aby aj vo vzťahu k nemu bol dodržaný postup predpísaný ustanovením § 382 CSP. Preto dovolateľ v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého súdom až v odvolacom konaní a založeného primárne na ustanoveniach použitých po prvý raz bez príslušného upozornenia odvolacím súdom. Týmto nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ust. § 420 písm. f/ CSP.
ust. § 420 písm. f/ CSP, je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Z tohto dôvodu sa dovolací súd už nezaoberal tou časťou argumentácie dovolateľa, ktorou odôvodnil prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.