1, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm.
3 Trestného poriadku obžalovaný C. C., nar. XX. V. XXXX v T., trvalé bydlisko T., C. XXX/X s a o d s u d z u j e
4 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere desať rokov;
3 písm. b), ods. 4 Trestného zákona sa na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia;
1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona sa mu ukladá ochranný dohľad na dobu dvoch rokov. Odôvodnenie Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „Špecializovaný trestný súd“ alebo „prvostupňový súd“) zo 17. marca 2016, sp. zn. PK-2T/33/2015, bol o. i. obžalovaný C. C. uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu podvodu
1, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm.
4 Tr. zák. s prihliadnutím na § 36 písm. n), o), § 37 písm. m) a s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere jedenásť rokov, na ktorého výkon bol
2 písm. b), ods. 4 Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň mu bol
1 a § 78 ods. 1 Tr. zák. uložený ochranný dohľad na dva roky. Naproti tomu prvostupňový súd o. i. obžalovaného C. C.
a) Trestného poriadku (ďalej len „Tr. por.“) - pretože nebolo dokázané, že sa skutok stal - oslobodil spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) z 23. novembra 2015, č. p. VII/1 Gv 121/14/1000-232, pre skutok obžalobou právne posúdený ako obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy
1, ods. 2 písm. c), f) Tr. zák. v štádiu prípravy
1 Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i) Tr. zák., ktorého sa mali dopustiť tak, že od presne nezisteného času najneskôr od
por. zamietol ako nedôvodné (bod III) a na podklade odvolania prokurátora napadnutý rozsudok
1 písm. d), ods. 3 Tr. por. zrušil vo výroku o treste (o. i.) u menovaného obžalovaného (bod I) a rozhodujúc
3 Tr. por. mu sám uložil
4 Tr. por. s prihliadnutím na § 37 písm. m) Tr. zák. a s použitím § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere jedenásť rokov a osem mesiacov, so zaradením
3 písm. b), ods. 4 Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, a zároveň mu
1 a § 78 ods. 1 Tr. zák. uložil ochranný dohľad vo výmere dva roky (bod II). Z odôvodnenia tohto rozsudku: „Odvolací súd sa však nestotožnil so závermi súdu pri ukladaní trestov jednotlivým obžalovaným, keď u všetkých použil ako poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. n/, písm. o/ Tr. zák. a v tomto prípade sa stotožňuje s odvolacími dôvodmi prokurátora. Obžalovaní popierali, že by sa skutku dopustili ako členovia organizovanej skupiny a nijakým spôsobom neprispeli k jej odhaleniu alebo usvedčeniu, a obžalovaní J. a C. ani nenapomáhali pri objasňovaní trestnej činnosti a jej spáchanie popierali. U obžalovaného P. odvolací súd po preskúmaní výroku o treste sa stotožnil s argumentmi obžalovaného prezentovanými v jeho odvolaní a dospel k záveru, že trest odňatia slobody uložený obžalovanému rozsudkom súdu prvého stupňa za daných okolností nezodpovedá požiadavke primeranosti - proporcionálnosti trestu. Trest odňatia slobody uložený prvostupňovým súdom obžalovanému vo výmere nad 13 rokov považuje odvolací súd za príliš prísny s prihliadnutím na okolnosť, že sa k spáchaniu skutku doznal, oľutoval ho a zo spáchania podvodu usvedčil aj spoluobžalovaných.
1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
4 Tr. por. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Vychádzajúc zo zásady humanity treba dodržať princíp úmernosti represie, aby táto neprekročila mieru nevyhnutnú pre splnenie účelu trestu. Teoretické východiská penológie poukazujú na potrebu zvoliť optimálnu mieru represie. Keďže ani príliš mierny ani príliš prísny trest
nej nepôsobia výchovne, ale demoralizujúco a zároveň varujú pred tzv. exemplárnym trestaním, spočívajúcim v tom, že sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom individuálnej prevencie, ale potrebou odstrašiť verejnosť ustanovením prehnane prísnych trestov, kde je zintenzívnením represie potlačený moment prevencie. Moderné humanistické teórie zaoberajúce sa účelom trestu a trestného práva vôbec sú založené na myšlienke, že trestné konanie má sledovať rovnako preventívny a resocializačný cieľ, má totiž prispieť k polepšeniu a náprave páchateľa. Cieľom trestného konania má byť dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy. Pri rozhodovaní o trestoch u obžalovaných J. a C. musel odvolací súd prihliadnuť na tú skutočnosť, že nezistil žiadne poľahčujúce okolnosti a preto im diferencovane zvýšil uložené tresty odňatia slobody oproti prvostupňovému súdu, s prihliadnutím na okolnosť, akou mierou sa podieľali na činnosti organizovanej skupiny. U obžalovaného P. súd prihliadol na dve výrazné poľahčujúce okolnosti, avšak bol v danej skupine najaktívnejší a má aj najviac záznamov v registri trestov, preto mu bol uložený najprísnejší trest odňatia slobody. Uložené tresty spolu s ochranným dohľadom jednotlivým obžalovaným by mali splniť účel tak z pohľadu individuálnej, ako aj generálnej prevencie. Pokiaľ ide o zaradenie obžalovaných na výkon trestu, ako aj uloženie ochranného dohľadu, rozhodol rovnako ako špecializovaný súd, zároveň poukazujúc na jeho odôvodnenie v danej časti.“ Proti rozsudku najvyššieho súdu podal o. i. obžalovaný C. C. prostredníctvom ustanoveného obhajcu dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. a), c), g) a i) Tr. por. Najvyšší súd rozsudkom z 1. marca 2021, sp. zn. 1 TdoV 5/2018
1 Tr. por. rozhodol, že rozsudkom najvyššieho súdu z 18. augusta 2016, sp. zn. 5 To 7/2016, bol z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
2 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu vo výroku o treste v bode II vo vzťahu k obžalovanému C. C., ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a
1 Tr. por. najvyššiemu súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Zároveň
2 Tr. por. rozhodol, že obžalovaného C. C. neberie do väzby. Z odôvodnenia tohto rozsudku: „Napokon, pokiaľ ide o námietky obvineného C. C. smerujúce voči správnosti ustálených priťažujúcich a poľahčujúcich okolností v napadnutom právoplatnom rozhodnutí, tak v tejto jedinej časti je potrebné považovať ním podané dovolanie za čiastočne dôvodné, a to z nasledovných dôvodov: Ako už bolo naznačené vyššie, nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia
1 písm. i) alternatíva druhá Trestného poriadku môže spočívať aj v nesprávnom použití ustanovení § 36 alebo § 37 Trestného zákona vymedzujúcich poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, a to za súčasného splnenia podmienky, že takéto porušenie zásadne ovplyvnilo postavenie obvineného (§ 371 ods. 5 Trestného poriadku). Bude tomu tak predovšetkým vtedy, ak použité ustanovenie týkajúce sa konkrétnej poľahčujúcej alebo priťažujúcej okolnosti nebude mať oporu v skutkových zisteniach, ktoré v tomto prípade nie sú súčasťou popisu skutku v tzv. skutkovej vete rozhodnutia, ale tieto musia byť uvedené v jeho odôvodnení, ale tiež vtedy, ak takéto ustanovenie použité nebolo, hoci pre jeho uplatnenie takýto skutkový podklad bol daný. Dovolací súd (rozhodujúci na podklade dovolania
1 Trestného poriadku) pritom nie je oprávnený správnosť a úplnosť skutkových zistení vedúcich k použitiu týchto (iných) hmotnoprávnych ustanovení skúmať ani meniť, ale jeho prieskum je obmedzený iba na posúdenie správnosti (ne)použitia takéhoto hmotnoprávneho ustanovenia. Inak povedané, otázka zisťovania, resp. zhodnotenia (ne)existencie okolností skutkovej povahy odôvodňujúcich použitie ustanovení upravujúcich jednotlivé poľahčujúce a priťažujúce okolnosti je otázkou skutkovou, ktorá je vylúčená z preskúmania dovolacieho súdu (konajúceho inak ako na podklade dovolania ministra spravodlivosti
3 Trestného poriadku), ktorý je v tomto konaní oprávnený posudzovať iba správnosť (ne)použitia ustanovení § 36 alebo 37 Trestného zákona (a v nadväznosti na to aj ustanovenia § 38 Trestného zákona), a to vždy iba vo väzbe na súdmi v pôvodnom konaní ustálené skutkové zistenia, ktorými je viazaný (primerane pozri tiež rozhodnutie zverejnené v Zbierke pod č. 18/2015). Vychádzajúc z týchto všeobecných úvah dovolací súd k v tomto smere konkrétne uplatneným námietkam obvineného C. C. uvádza, že tieto smerujú jednak voči (údajne nesprávnemu) nezisteniu poľahčujúcich okolností
e),
m) Trestného zákona. Tiež je vhodné zopakovať, že kým súd prvého stupňa v prípade obvineného C. C. prihliadol na poľahčujúce okolnosti
m) Trestného zákona, a teda postupoval pri úprave trestnej sadzby pri pomere 2:1 v prospech poľahčujúcich okolností
2, ods. 3 Trestného zákona, odvolací súd ustálil iba priťažujúcu okolnosť
m) Trestného zákona a postupoval pri úprave trestnej sadzby pri pomere 0:1 v prospech priťažujúcich okolností
2, ods. 4 Trestného zákona. Pri viazanosti dovolacím námietkami sa dovolací súd najskôr vyjadrí k údajne nesprávnemu nezisteniu už vyššie spomínaných troch poľahčujúcich okolností s tým, že už na tomto mieste možno uviesť, kým v prípade dvoch z nich ide o poľahčujúce okolnosti „nové“, v pôvodnom konaní žiadnym z konajúcich súdov nezistené - § 36 písm. e) a j) Trestného zákona, v prípade okolnosti uvedenej pod písm. o) tohto ustanovenia ide o okolnosť súdom prvého stupňa (o. i.) konštatovanú, avšak odvolacím súdom (
názoru dovolateľa neodôvodnene) „odobratú“. Vo vzťahu k „novým“ poľahčujúcim okolnostiam dovolací súd uvádza, že ani on na základe súdmi v pôvodnom konaní ustálených skutkových zistení nezistil dôvod na ich použitie, a teda v tomto smere nebolo zistené žiadne porušenie zákona. Konkrétne, pokiaľ ide o poľahčujúcu okolnosť
e) Trestného zákona, ktorá je daná vtedy, ak páchateľ spáchal trestný čin pod tlakom odkázanosti alebo podriadenosti, je možné podporne vychádzať z definícií uvedených v § 127 ods. 9 a 11 Trestného zákona,
ktorých sa odkázanou osobou rozumie osoba, ktorá svojou výživou, výchovou, hmotným alebo iným zaopatrením alebo starostlivosťou je odkázaná na páchateľa, a podriadenou potom osoba, ktorá v dôsledku postavenia je osobne, pracovne, služobne alebo inak svojím postavením, pracovným zaradením, funkciou alebo hodnosťou podriadená páchateľovi a v dôsledku toho je povinná prijímať a plniť jeho pokyny, príkazy alebo rozkazy. V prípade obvineného C. C. žiaden vzťah takejto (resp. obdobnej) odkázanosti či závislosti na inej osobe nebol (ako vyplýva z napadnutých rozhodnutí) preukázaný, keď len zo samotného faktu, že v skupine bolo rešpektované vedúce postavenie obvineného I. P., ktorý zadával zvyšným spoluobvineným úlohy, nemožno vyvodzovať „akúsi podriadenosť“ vedúcu k „povinnosti“ plniť jeho pokyny alebo príkazy. Obvinený C. C. konal dobrovoľne a úlohy plnil s vidinou budúceho možného zisku (a nie z dôvodu pociťovaného tlaku zo strany inej osoby). Čo sa týka údajného vedenia riadneho života obvineným C. C. pred spáchaním trestného činu - § 36 písm. j) Trestného zákona, tak k tomu dovolací súd uvádza, že štyri predchádzajúce záznamy v registri trestov s tým, že v posudzovanej veci spáchaná trestná činnosť bola spáchaná v čase výkonu trestu (nespojeného s odňatím slobody) za jeho predchádzajúcu trestnú činnosť (ako uviedol súd prvého stupňa na s. 25 jeho rozhodnutia), nemožno ani
jeho názoru hodnotiť ako vedenie riadneho života, a to ani v konfrontácii so skutočnosťami svedčiacimi v „prospech“ obvineného, na ktoré tento v tejto súvislosti poukazoval v podanom dovolaní (maloleté dieťa, družka, stále bývanie, dlhodobé vykonávanie živnostenskej činnosti). Okrem toho, že obvinený spôsobom svojho predchádzajúceho života nepreukázal dostatočný rešpekt k hodnotám chráneným Trestným zákonom, sa tiež priznal k opakovanému zneužívaniu návykových látok, čo je rovnako skutočnosť svedčiaca v prospech záveru súdu o nepoužití uvedenej poľahčujúcej okolnosti (ako správne konštatuje už súd prvého stupňa). K tomu sa zároveň žiada - s dosahom aj pre neskoršie časti odôvodnenia tohto rozhodnutia - dodať, že kým v prípade rozoberanej poľahčujúcej okolnosti nemusí mať význam prípadné (formálne) zahladenie odsúdenie - resp. inak, aj keď právne sa na odsúdeného bude hľadieť, akoby nebol odsúdený, fakticky/materiálne recidíva môže byť zohľadnená (ako svedčiaca o sklonoch obvineného k páchaniu trestnej činnosti a pod.) a tiež s prihliadnutím na ňu tak poľahčujúca okolnosť nebude priznaná - naopak v prípade priťažujúcej okolnosti
m) Trestného zákona zákonná fikcia, že „na páchateľa sa hľadí, ako keby nebol odsúdený“ vždy spôsobuje, že na predchádzajúce (zahladené) odsúdenie nie je možné v súvislosti s touto (priťažujúcou) okolnosťou prihliadať. Pokiaľ ide o odvolacím súdom - naproti súdu prvého stupňa - neuznanú poľahčujúcu okolnosť
o) Trestného zákona spočívajúcu v prispení k odhaleniu alebo usvedčeniu organizovanej skupiny, odvolací súd síce len veľmi stroho, ale v podstate vecne správne na str. 9 odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia skonštatoval, že obvinený popieral, že by sa skutku dopustil ako člen organizovanej skupiny (na čom napokon trval aj v aktuálne posudzovanom dovolaní), a teda (logicky) nemohol prispieť k jej žiadnemu odhaleniu či usvedčeniu. Na doplnenie uvedenej argumentácie a zároveň podporu správneho právneho záveru o nepoužití hmotnoprávneho ustanovenia týkajúceho sa tejto poľahčujúcej okolnosti potom dovolací súd (vychádzajúc z dôvodov prvostupňového rozhodnutia) uvádza, že obvinený C. C. na začiatku hlavného pojednávania vyhlásil, že je nevinný a využil svoje právo nevypovedať, pričom z jeho následne čítanej výpovede z prípravného konania (z 23. októbra 2015) vyplýva, že tento v nej „usvedčoval“ zvyšných spoluobvinených z konania kvalifikovaného ako podvod, seba však prezentoval ako osobu s pasívnym postavením - s nedôverou v reálnosť uskutočnenia plánu a „akoby“ bez vedomosti o protiprávnosti konania (znižoval teda mieru svojho zavinenia). Súčasne nemožno prehliadnuť, že z hľadiska usvedčenia zo spáchania dotknutej trestnej činnosti boli považované za podstatné predovšetkým listiny zaistené (vydané obvineným I.L. P.) pri prehliadkach (domovej, resp. iného priestoru), výpoveď obvineného I.L. P. (z prípravného konania), či zvukový záznam z odpočúvania vozidla Toyota Yaris používaného posledne menovaným v relevantnom čase. Tieto dôkazy dopĺňal rad ďalších dôkazov a relevanciu má potom samozrejme i to, že činnosť členov skupiny bolo v istom smere „pod dohľadom“ polície, ktorá ju využitím zákonných inštitútov „monitorovala“ a zakročila hneď v deň po dokonaní trestného činu. Dovolací súd k tomu pre úplnosť dodáva, že vzhľadom na to, že samotná existencia (resp. jej založenie alebo zosnovanie, členstvo v nej, činnosť pre ňu alebo jej podpora) organizovanej skupiny na rozdiel od zločineckej a teroristickej skupiny (pozri § 296 a § 297 Trestného zákona) nie je trestná, na priznanie poľahčujúcej okolnosti
o) Trestného zákona je potrebné, aby dotknutý obvinený zároveň uviedol aj skutočnosti týkajúce trestného činu, za účelom spáchanie ktorého sa jej členovia spolčili. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že dovolacie námietky týkajúce sa poľahčujúcich okolností nie sú preukázané. Pokiaľ ide o priťažujúcu okolnosť
m) Trestného zákona, ktorá je daná, ak páchateľ bol už za trestný čin odsúdený; pričom súd môže
povahy predchádzajúceho odsúdenia na túto okolnosť neprihliadať, treba v prvom rade uviesť, že
6 Trestného zákona odsúdeným sa na účely tohto zákona rozumie páchateľ, ktorý bol právoplatným rozsudkom uznaný za vinného; to neplatí, ak je odsúdenie zahladené. Z ustanovenia § 93 ods. 1 Trestného zároveň vyplýva, že ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na páchateľa, ako keby nebol odsúdený. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že na túto priťažujúcu okolnosť môže súd prihliadnuť iba vtedy, ak nie je predchádzajúce odsúdenie páchateľa zahladené, keďže v opačnom prípade sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Ako už bolo zmienené vyššie, z výroku rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že u obvineného C. C. prihliadol tento súd na uvedenú priťažujúcu okolnosť a za súčasného použitia § 38 ods. 2 a ods. 4 Trestného zákona (z dôvodu prevahy priťažujúcich okolností v pomere 1:0) mu uložil trest odňatia slobody vo výmere jedenásť rokov a osem mesiacov. V dôvodoch tohto rozhodnutia však nie sú v tomto smere uvedené žiadne skutočnosti. Pokiaľ ide o súd prvého stupňa, ktorý na túto priťažujúcu okolnosť taktiež prihliadol, ten v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „U obžalovaného C. C. za právne významnú skutočnosť majúcu vplyv na určenie druhu a výmery trestu rovnako súd považoval priťažujúcu okolnosť
m) Tr. zák. spočívajúcu v tom, že obžalovaný už bol v minulosti odsúdený za trestný čin. Z odpisu z registra trestov vyplýva, že od roku 2002 do roku 2014 má vykázané 4 záznamy. Naposledy bol odsúdený trestným rozkazom z 25.08.2014 za prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky
1 Tr. zák. na peňažný trest, ktorý zaplatil a na trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na 1 rok a 8 mesiacov. I u obž. C. priťažujúca okolnosťou spočíva v recidíve, pretože sa predmetného trestného činu dopustil v dobe výkonu iného trestu nespojeného s odňatím slobody. Súd pri hodnotení osoby obžalovaného, neopomínajúc pritom jeho priznanie sa k opakovanému zneužívaniu návykových látok, považoval túto priťažujúcu okolnosť za významnú pri ukladaní trestu.“ Len na základe takto ustálených skutkových zistení, bez tohto, aby bolo zrejmé, kedy nadobudol predmetný trestný rozkaz právoplatnosť, a teda kedy obvinený začal vykonávať trest zákazu činnosti, však nemožno posúdiť, či v čase rozhodnutia odvolacieho súdu už nebolo toto odsúdenie obvineného zahladené.
2 Trestného zákona totiž platí, že ak ide o odsúdenie na tresty uvedené v § 32 písm. b) až l), t. j. aj na peňažný trest a trest zákazu činnosti, k zahladeniu dochádza ich vykonaním. Treba zároveň uviesť, že pre (ne)použitie hmotnoprávneho ustanovenia týkajúceho sa tejto priťažujúcej okolnosti je rozhodujúci stav k momentu rozhodovania súdu - stav v čase vyhlásenia rozhodnutia, t. j. nevychádza sa tu z tzv. retrospektívneho pohľadu, k času spáchania trestného činu [pre otázku (ne)priznania väčšiny priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností je naopak potom relevantný práve okamih spáchania trestného činu, pre niektoré aj čas pred jeho spáchaním - typicky napr. poľahčujúca okolnosť
4 Trestného zákona nesprávne zvyšovaná dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby na desať rokov až pätnásť rokov odňatia slobody o jednu tretinu (vychádzajúc z pravidla uvedeného v § 38 ods. 8 Trestného zákona). Ak bol teda obvinenému právoplatne uložený trest odňatia slobody vo výmere jedenásť rokov a osem mesiacov na samotnej spodnej hranici takto nesprávne zvýšenej dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby za trestný čin
4 Trestného zákona, považoval dovolací súd zistené porušenie zákona za také, ktoré mohlo zároveň zásadne ovplyvniť postavenie obvineného (§ 371 ods. 5 Trestného poriadku).“ Trestná vec obžalovaného C. C. bola odvolaciemu senátu 5T najvyššieho súdu vrátená na ďalšie konanie
n), o) Tr. zák. uviesť, že najvyšší súd zotrváva na svojom názore prezentovanom v rozsudku z 18. augusta 2016, sp. zn. 5 To 7/2016, kedy pozmenil závery Špecializovaného trestného súdu v tom smere, že prvostupňovým súdom konštatované vyššie špecifikované poľahčujúce okolnosti nie sú u obžalovaného C. C. dané, keďže menovaný obžalovaný popieral, že by sa skutku spolu s ostatnými obžalovanými dopustil ako člen organizovanej skupiny a nijakým spôsobom neprispel k jej odhaleniu alebo usvedčeniu, pričom ani nenapomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti a jej spáchanie popieral. S prezentovanými závermi o nepoužití hmotnoprávneho ustanovenia týkajúceho sa poľahčujúcej okolnosti sa stotožnil aj dovolací súd [tento s prihliadnutím na obsah podaného dovolania obžalovaného preskúmaval výlučne obžalovaným namietanú existenciu poľahčujúcej okolnosti
n) Tr. zák. Pokiaľ ide o priťažujúcu okolnosť
m) Tr. zák., na ktorú odvolací súd u obžalovaného C. C. v predchádzajúcom, na základe podaného dovolania menovaného obžalovaného dovolacím súdom sčasti zrušeného rozhodnutia prihliadol, vo všeobecnosti sa žiada uviesť, že existenciu dotknutej priťažujúcej okolnosti možno konštatovať v prípade, ak páchateľ bol už za trestný čin odsúdený, pričom súd môže
povahy predchádzajúceho odsúdenia na túto okolnosť neprihliadať. V tejto súvislosti je potrebné, ako správne podotkol dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, poukázať na znenie ustanovenia § 128 ods. 6 Tr. zák., v zmysle ktorého sa odsúdeným na účely tohto zákona rozumie páchateľ, ktorý bol právoplatným rozsudkom uznaný za vinného, pričom uvedené neplatí, ak je odsúdenie zahladené. Na základe uvedeného možno dospieť k záveru, že na dotknutú priťažujúcu okolnosť môže súd prihliadnuť iba v prípade, pokiaľ nie je predchádzajúce odsúdenie páchateľa zahladené, keďže v opačnom prípade sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený (§ 93 ods. 1 Tr. zák.). Inými slovami povedané, ak o predchádzajúcom odsúdení platí zákonná fikcia, že sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený, alebo predchádzajúce odsúdenie bolo zahladené výrokom súdu, nemôže ísť o recidívu v zmysle § 37 písm. m) Tr. zák. Z tohto dôvodu odvolací súd, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, z hľadiska posudzovania možnosti aplikácie ustanovenia týkajúceho sa priťažujúcej okolnosti
m) Tr. zák. je rozhodujúci stav k momentu rozhodovania súdu, t. j. stav v čase vyhlásenia rozhodnutia, a nie čas spáchania skutku. Vzhľadom na skutočnosť, že odsúdenie trestným rozkazom Okresného súdu Košice I z
m) Tr. zák. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd na podklade odvolania obžalovaného C. C.
3 Tr. por., zvážiac všetky kritériá významné pre voľbu druhu trestu a jeho výmery, zohľadniac predovšetkým spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, ako aj osobu obžalovaného, jeho pomery (vrátane aktuálnych rodinných a osobných pomerov, na ktoré obžalovaný poukázal v zaslanom vyjadrení, konkrétne zdravotný stav a potrebu starostlivosti o starú mamu, obavy o dcéru, atď.) a možnosť jeho nápravy, nezistiac existenciu žiadnej priťažujúcej, ako ani poľahčujúcej okolnosti, uložil obžalovanému C. C.
4 Tr. zák. trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby (desať až pätnásť rokov) vo výmere desať rokov, pričom
3 písm. b), ods. 4 Tr. zák. ho na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Najvyšší súd zároveň konštatuje, že v danom prípade nevzhliadol okolnosti odôvodňujúce mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody. Samotnú skutočnosť, že sa obžalovaný stará o svoju starú mamu, ktorej zdravotný stav takúto opateru vyžaduje, nepovažuje najvyšší súd za dostačujúcu z hľadiska odôvodnenosti aplikácie § 39 Tr. zák., nakoľko menovaná osoba (stará mama obžalovaného) nie je odkázaná výlučne na starostlivosť obžalovaného, keďže má aj iných príbuzných, ktorí sa u ňu môžu postarať. Pokiaľ ide o uloženie ochranného dohľadu, odvolací súd rozhodol rovnako ako Špecializovaný trestný súd, kedy obžalovanému s poukazom na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v danej časti
1 a § 78 ods. 1 Tr. zák. uložil ochranný dohľad na dobu dvoch rokov. Tento rozsudok bol prijatý počtom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie prípustné.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.