súdu prvej inštancie, v spore nebolo preukázané, že by došlo k písomnej dohode medzi sporovými stranami ohľadne toho, že žalobca mal hradiť vklad vo forme splátok hradením nákladov na rekonštrukciu penziónu, ktorý bol vo vlastníctve žalovaného, hoci žalobca tieto úhrady nákladov na rekonštrukciu preukazoval príjmovými, resp. výdavkovými pokladničnými dokladmi. Súd prvej inštancie preto za platbu vkladu tichého spoločníka v zmysle zmluvy o tichom spoločenstve považoval len platbu z
súdu prvej inštancie, súvis so zmluvou o tichom spoločenstve, boli identifikované ako pôžičky, prípadne zálohy na vystavené práce, alebo už vykonané práce remeselníkov, ktoré nebolo možné jednoznačne priradiť k zmluve o tichom spoločenstve, z uvedených dôvodov preto súd prvej inštancie vo zvyšnej časti žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol
1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“).
zmenil tak, že žalobu v časti o zaplatenie sumy 995,82 eur spolu s úrokom z omeškania 8,25 % ročne od 1. decembra 2013 do zaplatenia zamietol; II. rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II.
1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil; III. žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Ako v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd konštatoval, z výsledkov vykonaného dokazovania nebolo možné vyvodiť, že v zmysle predmetnej zmluvy tichý spoločník prenechal podnikateľovi na jeho podnikanie peňažný vklad vo výške 500.000,- Sk a taktiež, že aj zo strany podnikateľa - žalovaného došlo k plneniu
zmluvy, t. j. že ako podnikateľ mal tichému spoločníkovi vyplácať podiel na zisku od 1. novembra 2004 vo forme preddavkov každý mesiac 10.000,- Sk. Odvolací súd ďalej uviedol, že vklad tichého spoločníka na podnikanie žalovaného vo výške 500.000,- Sk mal byť
zmluvy splatený tichým spoločníkom v hotovosti do 1. októbra 2004 do rúk podnikateľa, ktorý mu o tom vystaví písomné potvrdenie, z vykonaného dokazovania však bolo preukázané, že preukázateľne jednorázovo v hotovosti k zloženiu vkladu tichého spoločníka vo výške 500.000,- Sk zo strany žalobcu nedošlo. Preto,
odvolacieho súdu, pre právne posúdenie veci nebolo podstatné, či suma 500.000,- Sk mala byť zo strany žalobcu ako tichého spoločníka
znenia zmluvy zaplatená jednorazovo alebo po čiastkach, podstatným v konaní bolo, aby žalobca v konaní preukázal, že k takémuto plneniu
uvedeného znenia článku zmluvy skutočne došlo a v tejto súvislosti za nepreukázané zhodne so záverom súdu prvej inštancie považoval tvrdenie žalobcu, že na inom spôsobe (nie peňažnom) splácania peňažného vkladu tichého spoločníka sa so žalovaným dohodli na základe ústnej dohody. Ako odvolací súd s poukazom na kogentné ustanovenie § 673 ods. 2 Obchodného zákonníka konštatoval, zmluva o tichom spoločenstve vyžaduje písomnú formu a zdôraznil, že k zmene dohodnutých podmienok zmluvy mohlo dôjsť len na základe § 570 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a preto ak
tvrdenia žalobcu ako tichého spoločníka jeho záväzok mal byť nahradený novým záväzkom v spôsobe uhrádzania peňažného vkladu tichého spoločníka inou formou, musela by sa dohoda o zriadení nového záväzku uzavrieť písomne. Preto odvolací súd uzavrel, že pre právne posúdenie veci nepostačovalo len tvrdenie žalobcu o tom, že na inej forme splácania peňažného vkladu sa so žalovaným ústne dohodol, naviac, uvedená skutočnosť na základe dôkaznej iniciatívy žalobcu nebola v konaní na základe výsledkov vykonaného dokazovania ani preukázaná.
odvolacieho súdu dôkaznú situáciu žalobcu ovplyvňovalo aj uzavretie kúpnej zmluvy z
rozvrhu práce rozhodujú občianskoprávne spory, teda nedisponujú vecnou príslušnosťou na obchodnoprávne spory. Zároveň bol dovolateľ toho názoru, že súdy nevykonali ním navrhované dokazovanie ohľadne opätovného výsluchu žalovaného za účelom odstránenia rozporov v zistenom skutkovom stave, pričom zároveň považoval rozhodnutia súdov nižších inštancií za nepreskúmateľné, keďže mal za to, že došlo k písomnej dohode medzi žalobcom a žalovaným ohľadom zmeny formy splácania vkladu tichého spoločníka. V dôsledku uvedeného dovolateľ uviedol, že súdy nižších inštancií nesprávne a neúplne zistili skutkový stav veci a následne na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam.
dovolateľa, súdy nižších inštancií vec zároveň nesprávne právne posúdili, keď v súvislosti so zánikom záväzku dohodou aplikovali § 570 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka na zmluvu o tichom spoločenstve (ako absolútny obchod), ktorá sa vždy riadi Obchodným zákonníkom bez ohľadu na právnu povahu subjektu, ako aj keď neakceptovali možnosť uskutočnenia vkladu tichého spoločníka v rámci zmluvy o tichom spoločenstve, ktorá patrí medzi absolútne obchody, nie len vo forme peňazí (hotovosti), ale aj inou formou, ako napríklad hradením nákladov na rekonštrukciu penziónu podnikateľa. Dovolateľ mal preto za to, že na uvedený vzťah sa mali aplikovať ustanovenia § 327 a § 328 Obchodného zákonníka v súvislosti s možnosťou dohody o zmene spôsobu plnenia vkladu tichého spoločníka z peňažných (hotovosť) prostriedkov na úhradu nákladov a investícií do nehnuteľnosti. Odklon v otázke posúdenia poskytnutia vkladu tichého spoločníka v zmysle zmluvy o tichom spoločenstve videl od rozhodnutí dovolacieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 116/2005, 1 Obo 12/2008, 3 Obo 72/2003, 5 Obo 12/2007, 1 Obdo 7/2008, Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 777/2014, ale aj od rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23 Cdo 1733/2010, 32 Odo 340/2002, s tým, že v ďalšom podrobne rozobral skutkový stav veci a vyslovil polemiku o skutkových a právnych záveroch súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu. Z týchto dôvodov navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spolu s rozsudkom okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8.
1 C.s.p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 9. Dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). 10. Dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). 11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C.s.p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 C.s.p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
f/ C.s.p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 C.s.p. alebo § 421 C.s.p. v spojení s § 431 ods. 1 C.s.p. a § 432 ods. 1 C.s.p.). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 12. Žalobca v danom prípade tvrdí, že napadnutý rozsudok bol vydaný v konaní, v ktorom došlo k procesnej vade zmätočnosti uvedenej v § 420 písm. e/ C.s.p. 13. Právo na zákonného sudcu je zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorého nemožno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Uvedený ústavný príkaz predstavuje pre každého účastníka konania rovnakú záruku, že na rozhodovanie o jeho veci sú povolávané súdy a sudcovia
vopred vybraných zásad (procesných pravidiel). 14. Princíp nebyť odňatý zákonnému sudcovi bol v civilnom sporovom konaní premietnutý aj do ustanovenia § 420 písm. e/ C.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd. Súdna prax je pritom jednotná v tom, že súd treba považovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca. 15. Koho treba považovať za zákonného sudcu a akým spôsobom možno vykonať jeho zmenu upravuje ustanovenie § 3 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“),
ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení
rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce. 16. Ústavný súd opakovane judikuje, že za zákonného sudcu
čl. 48 ods. 1 ústavy je zásadne potrebné považovať toho, kto bol určený na prejednanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. I. ÚS 52/97, II. ÚS 47/99, II. ÚS 118/02, III. ÚS 46/04, III. ÚS 46/2012, IV. ÚS 161/08). Ústavný súd pojem zákonného sudcu vykladá tak, že ním je sudca, ktorý bol pridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť za predpokladu, že
rozvrhu práce ide o sudcu oprávneného konať a rozhodnúť určitý druh súdnej agendy. Je nutné dodať, že tu nejde o rozvrh práce bez ďalšieho, ale rozvrh práce súladný so zákonom a nadzákonnými normami.
1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok. 20.
2 písm. a/ zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených vybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd. 21.
1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené
predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom alebo samosudcom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Súdnym úradníkom sa prideľujú veci
rozvrhu práce tak, aby sa zabezpečilo ich rovnomerné zaťaženie a riadny chod súdu. 22.
2 zákona o súdoch podmienka náhodného výberu
odseku 1 je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov. 23.
článku 1.2 ods. 1 Druhej časti Rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline na rok 2019 (jeho znenia v čase, kedy vec došla na súd), ktorá sa týka výkonu súdnictva (ďalej len „rozvrh práce“), do súdneho registra „Co“ sa zapisujú všetky veci, ktoré sú zapísané na okresnom súde v súdnom registri „C“, „Csp“, „Ca“, ak v nich bolo podané odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu, a
druhu agendy sa nezapisujú do iných súdnych registrov odvolacej agendy.
čl. II.2 ods. II.2.1 písm. e/ bod 1 a 2 Pravidiel určovania zákonného sudcu, ktoré sú súčasťou rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline na rok 2019 (ďalej len „pravidlá“), ak bola vec zapísaná do nesprávne určeného súdneho registra, môže byť prevedená
pokynu predsedu súdu do správne určeného súdneho registra s novou spisovou značkou najneskôr do 30 dní odo dňa zapísania veci do pôvodného súdneho registra. Ak nedôjde v lehote
predchádzajúcej vety k prevodu veci do správne určeného súdneho registra, vec dokončí senát alebo samosudca
pôvodného pridelenia. Predseda senátu nemôže spis vrátiť priamo cez podateľňu a je povinný vzniesť námietku nesprávneho zápisu do súdneho registra predsedovi súdu najneskôr do 20 dní od zapísania veci do pôvodného registra, aby mohol predseda súdu alebo
jeho poverenia podpredseda súdu rozhodnúť o jej prevode do 30 dní odo dňa zapísania do pôvodného súdneho registra; inak vec prejedná senát/samosudca, ktorému vec pôvodne napadla.
7 Vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku, ak bola vec zapísaná do nesprávne určeného súdneho registra, môže byť prevedená
pokynu predsedu súdu do správne určeného súdneho registra s novou spisovou značkou najneskôr do 30 dní odo dňa zapísania veci do pôvodného súdneho registra. Ak nedôjde v lehote
predchádzajúcej vety k prevodu veci do správne určeného súdneho registra, vec dokončí senát alebo samosudca
pôvodného pridelenia. 24. Z obsahu spisu vyplýva, že spor bol na súde prvej inštancie náhodným výberom pridelený do oddelenia „C“, pričom reklamácia voči zapísaniu sporu do tohto oddelenia nebola podaná a nedošlo k prevedeniu do registra „Cb“, a preto spor bol na okresnom súde prejednaný a rozhodnutý v oddelení „C“. Vzhľadom na túto skutočnosť bolo odvolanie sporových strán na odvolacom súde náhodným výberom pridelené do oddelenia „Co“, pričom reklamácia voči zapísaniu veci do tohto oddelenia nebola podaná, čím nemohlo dôjsť k prevedeniu veci do registra „Cob“. 25.
dovolacieho súdu spôsob, akým bol v danom prípade posudzovaný spor pridelený občianskoprávnemu senátu, nevybočuje z rámca rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline platného v čase, kedy spor došiel na súd, resp. z rámca zákona o súdoch, najmä tých jeho ustanovení, ktoré sa týkajú spôsobu prideľovania vecí. Záverom dovolací súd poznamenáva, že spor bol ako vec obchodného charakteru súdom prvej inštancie ako aj odvolacím súdom správne a kvalifikovane posudzovaný aj
príslušných právnych noriem obchodného práva. Prípustnosť dovolania preto z § 420 písm. e/ C.s.p. nevyplýva.
názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný celok) všetky náležitosti v zmysle § 393 C.s.p. Za procesnú vadu konania
ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. nemožno považovať to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania
f/ C.s.p., pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., dovolateľ uviedol, že súdy nižších inštancií vec zároveň nesprávne právne posúdili, keď v súvislosti so zánikom záväzku dohodou aplikovali § 570 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka na zmluvu o tichom spoločenstve (ako absolútny obchod), ktorá sa vždy riadi Obchodným zákonníkom bez ohľadu na právnu povahu subjektu, ako aj keď neakceptovali možnosť uskutočnenia vkladu tichého spoločníka v rámci zmluvy o tichom spoločenstve, ktorá patrí medzi absolútne obchody, nie len vo forme peňazí (hotovosti), ale aj inou formou, ako napríklad hradením nákladov na rekonštrukciu penziónu podnikateľa. Dovolateľ mal preto za to, že na uvedený vzťah sa mali aplikovať ustanovenia § 327 a § 328 Obchodného zákonníka v súvislosti s možnosťou dohody o zmene spôsobu plnenia vkladu tichého spoločníka z peňažných (hotovosť) prostriedkov na úhradu nákladov a investícií do nehnuteľnosti. Odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu dôvodil poukazom na viaceré rozhodnutia dovolacieho súdu, najmä sp. zn. 1 Obdo V 116/2005, 1 Obo 12/2008, 3 Obo 72/2003, 5 Obo 12/2007, 1 Obdo 7/2008, ako aj poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 777/2014. 42. Z týchto dôvodov posudzoval dovolací súd opodstatnenosť dovolacej argumentácie žalobcu len vo vzájomnej interakcii „právnych“ otázok riešených odvolacím súdom a „právnych“ otázok riešených v rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré uviedol v dovolaní. Na podstatné závery týchto rozhodnutí poukazuje dovolací súd nasledovných v bodoch. 43. Rozhodnutie najvyššieho súdu z 23. apríla 2008 sp. zn. 5 Obo 12/2007 nie je pre rozhodovanie o tomto dovolaní relevantné, pretože sa netýkalo zmluvy o tichom spoločenstve, ale vzájomného započítania pohľadávok
Obchodného zákonníka. Obdobne ani nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. júna 2015 sp. zn. II. ÚS 777/2014 nie je relevantný pre rozhodovanie o tomto dovolaní, nakoľko sa týka účinnosti Obchodného zákonníka ohľadne právnej úpravy zmluvy o bežnom účte, zmluvy o vkladovom účte, zmluvy o uložení cenných papierov a iných hodnôt. 44.
rozhodnutia najvyššieho súdu z 25. októbra 2007 sp. zn. 1 Obdo V 116/2005 „odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa správne dospel k záveru, že zmluva o tichom spoločenstve, uzavretá dňa 5.12.1995, je platná. Je nepochybné, že táto zmluva má všetky náležitosti vyžadované ust. § 673 ods. 1, 2 Obch. zák. Na základe tejto zmluvy o tichom spoločenstve následne došlo aj k postupu uvedenom v ust. § 674 ods. 2 Obch. zák., teda tichý spoločník (žalobca) odovzdal predmet vkladu podnikateľovi (žalovanej) s právnymi dôsledkami uvedenými v ust. § 674 ods. 3 Obch. zák. Právny názor odvolacieho súdu, že táto zmluva o tichom spoločenstve nezanikla, však nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
ust. § 679 ods. 1 písm. d/ Obch. zák. účasť tichého spoločníka na podnikaní zaniká (okrem iného) aj ukončením podnikania, na ktoré sa zmluva vzťahuje. Odvolací súd pochybil, ak neskúmal, či účasť tichého spoločníka na podnikaní nezanikla z tohto dôvodu, prípadne iného dôvodu uvedeného v ust. § 676 ods. 1 Obch. zák.
dovolateľa podnikanie, na ktoré sa zmluva vzťahuje, žalovaná ukončila ešte ku dňu 23.1.2002. Za tohto stavu by potom odvolací súd nemohol dospieť k záveru, že žaloba je podaná predčasne, keďže žalobcovi v takomto prípade by vznikol nárok na vrátenie vkladu (§ 680 Obch. zák.)“. 45.
rozhodnutia najvyššieho súdu z 30. januára 2008 sp. zn. 1 Obo 12/2008 súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného, že zmluva je absolútne neplatná, pretože ustanovenia Obchodného zákonníka o tichom spoločenstve sú dispozitívne, účastníci takejto zmluvy sa môžu od nich odchýliť a upraviť osobitne svoj právny vzťah
vlastných potrieb. Tichý spoločník má
zák. ohľadne svojho vkladu právne postavenie ako veriteľ, nemôže sa však domáhať vrátenia svojho vkladu pred zánikom zmluvy. V konaní bolo preukázané, že žalobca zložil dohodnutý vklad a po zániku zmluvy žalovaný v stanovenej lehote vloženú sumu žalobcovi nevyplatil. Záväzok
1 Obch. zák. zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne. 46.
rozhodnutia najvyššieho súdu z
rozhodnutia najvyššieho súdu zo 16. decembra 2009 sp. zn. 1 Obdo 7/2008 „právne postavenie tichého spoločníka je v dôsledku jednej z podstatných náležitostí, a to poskytnutia určitého vkladu podnikateľovi, podobné statusu veriteľa
zmluvy o úvere, resp. zmluvy o pôžičke. Tichý spoločník však očakáva zhodnotenie svojho vkladu v podobe podielu na zisku podnikateľa. Na rozdiel od veriteľa zo zmluvy o úvere, či zmluvy o pôžičke, nemá právny nárok na vopred identifikovaný výnos - „úrok“, keďže v dohodnutom rozsahu znáša podnikateľské riziko v podobe straty podnikateľa.(…) Krajský súd ako súd odvolací ďalej uviedol, že zmluva o tichom spoločenstve je absolútnym obchodom (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka), pričom v ust. § 263 Obchodného zákonníka sú uvádzané kogentné ustanovenia obchodného zákonníka, od ktorých sa zmluvné strany nemôžu odchýliť. Ustanovenia Obchodného zákonníka o zmluve o tichom spoločenstve v čase uzavretia zmluvy boli dispozitívnymi ustanoveniami a dávali právo účastníkom zmluvného vzťahu upraviť si zmluvné vzťahy odchýlne od paragrafového znenia Obchodného zákonníka. (…) Poukázal na to, že ak zmluva o tichom spoločenstve patrí medzi absolútne obchody, potom základný rozdiel medzi zmluvou o tichom spoločenstve a zmluvou o úvere spočíva v tom, že vkladom tichého spoločníka nemusia byť len peniaze a že tichý spoločník nemá a ani nesmie mať z vkladu zabezpečený úrokový výnos. (…) V zmysle obsahu a formálneho vyhotovenia uzavretej zmluvy o tichom spoločenstve účastníci zmluvy uzavreli platnú zmluvu o tichom spoločenstve. Vo všeobecnosti tichý spoločník uzatvára zmluvu o tichom spoločenstve, keď má voľné peňažné prostriedky (pokiaľ sú predmetom vkladu peňažné prostriedky a nie iné hodnoty), nechce sám podnikať ani sa zúčastniť na podnikaní ako spoločník a očakáva, že poskytnutie peňažného vkladu podnikateľovi mu prinesie vyšší výnos ako úroky z vkladov v banke. Z okolností dôvodov uvádzaných účastníkmi, ktoré viedli k uzavretiu zmluvy o tichom spoločenstve vyplýva, že žalobca z obdobných dôvodov uprednostnil výber peňažných prostriedkov z peňažného ústavu a vložil tieto ako vklad do podnikania žalovaného. (…) Napriek tomu, ako správne uviedol v dovolaní zástupca žalobcu, že s výnimkou kogentných ustanovení § 675 a § 676 ods. 1, 2 Obchod. zák., žiadne z ustanovení upravujúcich zmluvu o tichom spoločenstve nemá kogentnú povahu, pretože nie sú vymenované v ustanovení § 263 Obchod. zák., je potrebné ust. § 673 Obchod. zák. považovať za ustanovenie kogentné (aj s ohľadom na neskoršiu novelu, ktorá však nemá dosah na posudzovanie prejednávanej veci), a to v spojení s ust. § 269 ods. 1 Obchod. zák. V tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť, že zmluva o tichom spoločenstve nemôže byť odchýlne upravená od ust. 678 ods. 2 (zásada verejného poriadku a nutnej ochrany tretích osôb), §§ 680 a 681 (predčasné vrátenie vkladu v rozpore s pojmovou charakteristikou záväzku) a § 679 ods. 1 Obchod. zák. (§ 2 ods. 3 Obč. zák.), ktoré aj napriek neuverejneniu v ust. § 263 Obchod. zák. majú kogentnú povahu a nemožno sa od ich úpravy odchýliť. Z tohto dôvodu, pokiaľ účastníci v článku 3 odchýlne upravili svoje práva a povinnosti, v rozpore s ust. § 673 Obchod. zák., v tejto časti je zmluva o tichom spoločenstve neplatná. Odvolací súd v tomto smere urobil správny záver, že zmluva o tichom spoločenstve bola urobená platne a v časti zmluvy v článku 3 v zmysle ust. § 39 Obč. zák. je zmluva o tichom spoločenstve neplatná pre odporovanie s ust. § 673 Obchodného zákonníka. 48.
názoru dovolacieho súdu sa odvolací súd riešením „dovolacej“ otázky nastolenej žalobcom (bod 41. tohto uznesenia) neodklonil od podstaty všeobecných právnych záverov dovolacieho súdu uvedených v rozhodnutiach, podstatná časť ktorých bola citovaná v predchádzajúcich bodoch tohto uznesenia. Odvolací súd svoje rozhodnutie založil na skutkovom zistení, že zo strany žalobcu ako tichého spoločníka nedošlo k plneniu titulom poskytnutia vkladu v zmysle zmluvy o tichom spoločenstve a zároveň, že medzi žalobcom a žalovaným nedošlo ani k písomnej dohode o zmene dohodnutých podmienok zmluvy o tichom spoločenstve, ktorou by sa dohodli na inom spôsobe (nie peňažnom) splácania peňažného vkladu tichého spoločníka. V tejto súvislosti dovolací súd zdôrazňuje, že na obchodné záväzkové vzťahy je možné okrem Obchodného zákonníka ako lex specialis aplikovať aj Občiansky zákonník ako lex generalis, ako to vyplýva z ustanovenia § 1 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého ak niektoré otázky nemožno riešiť
ustanovení Obchodného zákonníka, riešia sa
predpisov občianskeho práva, t. j.
Občianskeho zákonníka. Uvedené jednoznačne vyplýva aj z dikcie názvu VIII. dielu Obchodného zákonníka „Niektoré ustanovenia o zániku nesplneného záväzku“, preto je možné na zmenu záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o tichom spoločenstve aplikovať ustanovenia § 570 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých ak sa veriteľ dohodne s dlžníkom, že doterajší záväzok sa nahrádza novým záväzkom, doterajší záväzok zaniká a dlžník je povinný plniť nový záväzok. Ak sa nahrádza záväzok zriadený písomnou formou, musí sa dohoda o zriadení nového záväzku uzavrieť písomne. Na kogentnosť písomnej dohody ohľadne zmeny písomnej zmluvy poukazuje aj § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka s tým, že absenciu zákonnej alebo dohodnutej formy právneho úkonu podmieňuje jeho neplatnosťou (§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ však dovolateľ poukazoval na povinnosť aplikácie ustanovení § 327 a § 328 Obchodného zákonníka v súvislosti s možnosťou dohody o zmene spôsobu plnenia vkladu tichého spoločníka z peňažných (hotovosť) prostriedkov na úhradu nákladov a investícií do nehnuteľnosti, uvedené ustanovenia nemajú s prejednávanou vecou žiaden súvis, pretože sa týkajú záväzkov, ktoré možno plniť niekoľkými spôsobmi, čo však v prejednávanej veci nebolo, pretože nie len, že z predmetnej zmluvy o tichom spoločenstve vyplývala jednoznačná povinnosť žalobcu prenechať podnikateľovi na jeho podnikanie výlučne peňažný vklad v stanovenej výške, ale zároveň nebola preukázaná existencia dohody o zmene spôsobu plnenia vkladu tichého spoločníka z peňažného vkladu na úhradu nákladov a investícií do nehnuteľnosti, prípadne na možnosť oboch takýchto foriem vkladu. Dovolateľom nastolené otázky majú tak v danom prípade povahu (len) akademickú, ktorých zodpovedanie dovolacím súdom by nemohlo viesť k zrušeniu alebo zmene dovolaním napadnutého rozhodnutia. Pritom cieľom civilného sporového konania (aj pred dovolacím súdom) je poskytnúť reálnu ochranu právam, nie riešiť teoretické otázky, ktorých výsledok sa nijako nepremietne do právnej sféry procesných strán. Obsah spisu preto neopodstatňuje záver, že výsledok riešenia právnych otázok odvolacím súdom sa dostal do kolízie s právnymi závermi zodpovedajúcimi ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Dovolací súd tak uzatvára, že odvolací súd sa svojím záverom na podklade zisteného skutkového stavu, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy 500.000,- Sk z titulu vkladu tichého spoločníka na základe zmluvy o tichom spoločenstve z 27. júla 2004 bol v celom rozsahu uplatnený nedôvodne, keďže podmienky vzniku tohto právneho vzťahu žalobca v konaní nepreukázal, resp. k naplneniu podmienok zmluvy nedošlo, neodklonil od záverov vyjadrených najvyšším súdom v žalobcom označených rozhodnutiach a dovolací súd ani nezistil žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od takto publikovaných záverov. 49. Predpoklad prípustnosti v tejto časti dovolania žalobcu spočíval v tom, že odvolací súd pri riešení právnej otázky zvolil „odklon“ od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, čiže bola vymedzená iba vo vzťahu už existujúcej judikatúre dovolacieho súdu, resp. k nesprávnemu riešeniu právnej otázky odvolacím súdom. Tento predpoklad však v žiadnom prípade neobstál a týchto dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že žalobca v tejto časti dovolania nedôvodne tvrdí, že jeho dovolanie je prípustné
1 písm. a/ C.s.p. 50. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu v časti, v ktorej namietal vady zmätočnosti
e/ a § 420 písm. f/ C.s.p. a v časti, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. odmietol
c/ C.s.p. ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. 51. Žalovaný bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 C.s.p.) a vznikol mu nárok na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd
ustanovení § 453 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.