1, ods. 2 Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného H. A. podanom proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1To/112/2018 z 25. septembra 2019 takto rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného H. A. odmieta. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 3T/74/2016 z 26. júla 2018 bol obvinený H. A. uznaný za vinného zo spáchania prečinu podvodu formou spolupáchateľstva
1, ods. 2 Trestného zákona, ktorého sa dopustil tak, že H. A. a ďalšia trestne zodpovedná osoba v presne nezistenom čase roku 2004 prisľúbili poškodenému I. C., nar. XX. V. XXXX, že mu pomôžu s realizáciou predaja bytu poškodeného a následne poškodenému uviedli, že plateniu dane za predaj bytu sa môže vyhnúť tým spôsobom, že uzatvorí fiktívnu darovaciu zmluvu, avšak cena bytu mu bude vyplatená a následne obžalovaný a ďalšia trestne zodpovedná osoba vybavili, že poškodený dňa
2 Trestného zákona, s prihliadnutím na § 37 písm. m) Trestného zákona a s použitím § 38 ods. 4 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky s tým, že
1 písm. a) Trestného zákona menovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil; súčasne,
2 Trestného zákona okresný súd obvinenému uložil probačný dohľad nad jeho správaním, ustanovil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia vo výmere 3 (tri) roky a
4 písm. c) Trestného zákona obvinenému uložil primerané obmedzenie spočívajúce v povinnosti nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu.
1 Trestného poriadku okresný súd obvinenému uložil povinnosť nahradiť poškodenému O. C. škodu vo výške 23.567,68 Eur a
2 Trestného poriadku odkázal poškodeného so zvyškom nároku na náhradu škody na civilný proces. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, rozhodujúci na podklade odvolania obvineného rozsudkom, sp. zn. 1To/112/2018, z 25. septembra 2019, postupom
1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu s tým, že
3 Trestného poriadku obvinenému uložil
2 Trestného zákona s poukazom na § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
1 písm. a) Trestného zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a
1 Trestného zákona menovanému ustanovil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia vo výmere 2 (dva) roky.
2 Trestného zákona krajský súd uložil obvinenému povinnosť, aby v skúšobnej dobe
svojich schopností nahradil spôsobenú škodu za súčasného vyslovenia, že v ostatnej časti zostáva odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa nedotknutý. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal obvinený dovolanie s poukazom na údajné naplnenie dôvodov dovolania
1 písm.
názoru obhajoby je vyriešenie tejto právnej otázky kľúčové pre právne posúdenie zisteného skutku zo strany konajúcich súdov. V konaní nebol vyprodukovaný jediný dôkaz, ktorý by potvrdzoval naplnenie zákonných znakov žalovaného skutku ako trestného činu, najmä z hľadiska jeho objektívnej stránky. Čo sa týka dovolacieho dôvodu
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku uvádzame, že súčasne s trestným oznámením podaným 28. augusta 2018 na Generálnej prokuratúre SR na svedka - poškodeného O. C. pre podozrenie zo spáchania trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy
Trestného zákona podal klient aj podnet na preskúmanie zákonnosti postupu konajúceho prokurátora JUDr. Remiga Kubičku v jeho trestnej veci vedenej na OS Bratislava IV. V námietke zaujatosti klient poukázal na neštandardný postup tohto prokurátora, keď dosiahol zrušenie oslobodzujúcich rozsudkov na základe nezákonného dôkazu, ktorým je krivá výpoveď svedka - poškodeného O. C.. Práve v tomto postupe sa naplno prejavuje zaujatosť konajúceho prokurátora pre jeho pomer k prejednávanej veci voči môjmu klientovi, lebo bol to práve prokurátor JUDr. Kubička, ktorý rozhodoval aj vo veci trestného oznámenia na svedka - poškodeného O. C. pre podozrenie zo spáchania trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy
Trestného zákona, ktoré bolo
1 písm.
VI. hlavy Trestného poriadku. V zmysle ustálenej judikatúry ide o podstatnú chybu konania, ktorá predchádzala podaniu obžaloby a jej odstránenie vyžaduje, aby bola vec súdom odmietnutá. Vo vzťahu k nesprávnemu posúdeniu skutku ako dovolaciemu dôvodu, ktorý je uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku považujeme za potrebné uviesť, že žalovaný skutok v žiadnom prípade nemôže byť trestným činom. Ako sme už poukázali, v konaní nebol vyprodukovaný jediný dôkaz, ktorý by potvrdzoval naplnenie zákonných znakov žalovaného skutku ako trestného činu, najmä z hľadiska jeho objektívnej stránky. V danom prípade ide v tomto smere o údajné konanie odsúdeného, ktorý mal uviesť neb. I. C. do omylu v tom, že po vyhotovení darovacej zmluvy na prevod vlastníckeho práva k jeho bytu mu bude zo strany odsúdeného vyplatená kúpna cena. Všetky vykonané dôkazy svedčia v prospech môjho klienta, a teda nespochybňujú prejavenú vôľu neb. I. C., ktorú urobil za života, pri plnom vedomí, riadne, zrozumiteľne, vážne a dobrovoľne za prítomnosti notára, ktorý vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil, že pred spísaním darovacej zmluvy bol p. I. C. riadne a náležite poučený o právnych následkoch tohto právneho úkonu. To, že dedičia po nebohom I. C. sa domnievajú, že by to mohlo byť inak, nemôže zakladať žiadnu trestnoprávnu zodpovednosť môjho klienta a prokurátorovi, ktorý podával obžalobu, to muselo byť zrejmé už z prípravného konania. Odvolací súd v tejto súvislosti vyjadril právny názor, že dobrovoľné uzatvorenie darovacej zmluvy zo strany nebohého I. C. môže zakladať znaky trestného činu podvodu, lebo pre tento trestný čin je typické, že mýliaca sa osoba koná dobrovoľne v domnení, že sa nemá čoho obávať. S týmto názorom sa však v žiadnom prípade nemožno stotožniť, najmä z dôvodu, že pri spísaní predmetnej darovacej zmluvy bol nebohý I. C. zo strany notárky JUDr. Magdalény Čížovej riadne a dostatočne poučený o právnych následkoch svojho konania. Pokiaľ by sme pripustili, že nebohý I. C. bol uvedený do omylu, museli by sme pripustiť aj trestnoprávnu zodpovednosť notára, ktorý je verejným činiteľom pri výkone svojej funkcie. Nemôže byť úlohou súdu v trestnom konaní spochybňovať zákonne vykonané právne úkony súkromného práva. Z tohto pohľadu je preto zrejmá ďalšia nesprávnosť pri posudzovaní skutku zo strany prvostupňového súdu, keď súd prvého stupňa pri právnom posúdení veci nezohľadnil princíp ultima ratio". V nadväznosti na uvedené obvinený odkázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky súvisiacu s dotknutým princípom, pokračujúc, že ,, ... synovia nebohého I. C. sa mali v prvom rade obrátiť na civilný súd so žalobou o určení neplatnosti predmetnej darovacej zmluvy spísanej vo forme notárskej zápisnice z 19. mája 2004 ... odvolací súd vo svojom odsudzujúcom rozsudku odsúdenému tiež uložil povinnosť nahradiť v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia spôsobenú ,škodu´ dedičom, čím zjavne nahradil civilný súd, ktorý mal v danej veci konať na podklade podanej civilnej žaloby. Poslednou právnou chybnou je to, že súdy obidvoch stupňov pri právnom posúdení veci nezohľadnili neúmerne dlhú dobu trestného stíhania od roku 2004 do 25. septembra 2019, t. j. viac ako 15 rokov. Zastávame názor, že v predmetnom trestnom konaní trvajúcom túto neúmerne dlhú dobu došlo k zjavnému nerešpektovaniu článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle judikatúry ESĽP sa za neúmerne dlhú dobu považuje obdobie 6 a viac rokov, čoho dôsledkom by malo byť zastavenie trestného stíhania z dôvodu zániku trestnosti. Účelom Trestného poriadku je, aby OČTK postupovali tak, aby boli trestné činy náležite zistené a trestné veci musia prejednávať čo najrýchlejšie v súlade s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Keď si zoberieme, že dozorový prokurátor podal obžalobu na súd 22. júla 2016, teda 12 rokov od začatia trestného konania, tak už na konci prípravného konania malo byť trestné stíhanie proti môjmu klientovi zastavené. Je nepochybné, že neúmerne sa predlžujúcou dĺžkou trestného konania sa vyvracia základný vzťah medzi trestným činom a ukladaným trestom. Doba medzi protiprávnym konaním páchateľa a vynesením konečného rozhodnutia má bezprostredný vplyv na účel trestu. So zväčšujúcim sa časovým odstupom od spáchania skutku sa oslabuje účel individuálnej a generálnej prevencie". K tomu obvinený poukázal na obsah stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejneného pod č. Tpj 5/04. ,,Na základe vyššie uvedených skutočností je
nášho názoru zrejmé, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1To/112/2018, z 25. septembra 2019, bol porušený zákon v neprospech obvineného H. A. (pozn.: v podanom dovolaní nie je uvedený návrh, ako ma dovolací súd o podanom dovolaní rozhodnúť, t. j. absentuje v ňom petit)". K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor, argumentujúc nasledovne: ,, ... obvinený neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by v zmysle § 31 ods. 1 Trestného poriadku zakladala dôvod pre vylúčenie prokurátora. Preto dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku nie je naplnený. V predmetnej veci je zachovaná totožnosť následku medzi skutkom uvedeným v uznesení o začatí trestného stíhania a skutkom uvedeným v odsudzujúcom rozsudku. Preto dovolací dôvod
1 písm.
1, ods. 2 Trestného zákona spáchaného spolupáchateľstvom
Preto ani tento obvineným tvrdený dovolací dôvod nie je naplnený. Dĺžka trestného stíhania v tejto veci tiež nezakladá dovolací dôvod. S poukazom na uvedené navrhujem, aby dovolací súd
c) Trestného poriadku odmietol dovolanie obvineného H. A., nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
+ + + Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
Zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku. Z toho vyplýva, že v prípade, ak chybám vytýkaným v dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania
Trestného poriadku a ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne
c) Trestného poriadku, alebo zamietne
1 Trestného poriadku bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom
1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný právne uplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku, dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom
a nasledujúcich ustanovení Trestného poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (viď k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/30/2011, zo 16. augusta 2011, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012). K dovolaciemu dôvodu
1 písm. e) Trestného poriadku.
1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Predmetný dovolací dôvod predpokladá konanie alebo rozhodovanie vylúčenej osoby, ktorá je zároveň z procesného hľadiska nositeľom postavenia orgánu činného v trestnom konaní (§ 10 ods. 1 Trestného poriadku), sudcu alebo prísediaceho. Pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu sa vyžaduje splnenie podmienky, že vo veci konal, alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý bol vylúčený (§ 31 Trestného poriadku), pričom o jeho vylúčení nebolo rozhodnuté.
1 Trestného poriadku, z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní. Vylúčenie sudcov, orgánov činných v trestnom konaní a iných osôb (spravidla označovaných aj ako tzv. ,,úradné osoby") z vykonávania úkonov trestného konania predstavuje základný procesný mechanizmus na zaistenie nestranného rozhodovania v trestných veciach. Nestranné rozhodovanie je jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania a jednou z hlavných premís dôvery občanov a iných subjektov práva v právo a právny štát. Za nestranné rozhodovanie sa totiž považuje len také rozhodovanie, ktoré vykonáva nezaujatá, neutrálna a objektívna úradná osoba. Ide o rozhodovanie „sine ira et studio", čiže bez hnevu a zaujatosti, bez predsudkov a vášní, bez nenávisti a nadŕžania. Nestrannosť úradnej osoby má tri roviny: - procesnú - verejnú - etickú. Procesná dimenzia nestrannosti predstavuje možnosť oprávneného subjektu domáhať sa vylúčenia zaujatej úradnej osoby z vykonávania úkonov trestného konania, ako aj právo/povinnosť takejto osoby oznámiť svoju zaujatosť. Spravodlivé a nezaujaté rozhodnutie významne ovplyvňuje nazeranie verejnosti na vymožiteľnosť práva a dôveru v orgány verejnej moci. Etický rozmer nestrannosti je daný samotnou úradnou osobou, jej svedomím a zodpovednosťou. Mantinely etiky vymedzujú profesijné etické kódexy. Úradná osoba nesmie najmä nikoho zvýhodňovať, podliehať nijakým vplyvom (verejnej mienke, oznamovacím prostriedkom) či výkon svojej funkcie nesmie podriaďovať verejnej publicite. Princíp nestrannosti rozhodovania musia rešpektovať aj orgány činné v trestnom konaní - prokurátor a policajt a obdobne tak ďalšie osoby, ktoré vykonávajú úkony trestného konania. Ide najmä o probačného a mediačného úradníka, vyššieho súdneho úradníka, súdneho tajomníka, asistenta prokurátora a zapisovateľa. Na vylúčenie tlmočníka alebo prekladateľa (§ 29 ods. 1 Trestného poriadku) a znalca pribratého na podanie znaleckého posudku (§ 152 ods. 1 Trestného poriadku) sa vzťahujú osobitné predpisy. Aj pri posudzovaní nestrannosti týchto osôb sa primerane aplikujú zásady uplatňované pri posudzovaní nestrannosti rozhodovania sudcu. Spoločným menovateľom je záruka objektívnosti trestného procesu. Najvyšší súd podotýka, že existenciu pomeru k veci alebo osobe nemožno konštatovať, ak ho obvinený alebo iný dotknutý subjekt odvodzuje od hodnotenia dôkazov či už sudcom, alebo inou úradnou osobou (orgány činné v trestnom konaní nevynímajúc) a z neho vychádzajúceho prístupu k prejednávanej veci (k tomu bližšie pozri napr. uznesenia najvyššieho súdu, sp. zn. 1Tošs/3/2008 Čo sa týka konkrétnej argumentácie obvineného v súvislosti s dôvodom dovolania
1 písm. e) Trestného poriadku, táto spočíva vo výlučne jednej namietanej skutočnosti a tou je údajná zaujatosť prokurátora JUDr. Remiga Kubičku, PhD., ktorú obvinený odvodzuje v podstate od toho, že menovaný prokurátor mal v jeho trestnej veci postupovať ,,neštandardne". ,,Neštandardnosť" postupu prokurátora má
obvineného spočívať v tom, že JUDr. Kubička, PhD. ,,dosiahol" zrušenie oslobodzujúcich rozsudkov súdu prvého stupňa na základe údajne nezákonného dôkazu, ktorým je
názoru obvineného krivá výpoveď svedka - poškodeného O. C.. Obvinený podal na svedka Hurbana trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy, o ktorom rozhodoval ten istý prokurátor (JUDr. Kubička, PhD.), ktorý dotknuté trestné oznámenie obvineného odmietol postupom
1 písm. d) Trestného poriadku. Najvyšší súd poznamenáva, že uznesenie
1 písm. d) Trestného poriadku nie je rozhodnutím urobeným v rámci trestného stíhania, ale pred jeho začatím. Existencia takéhoto rozhodnutia nie je prekážkou trestného stíhania páchateľa v zmysle § 9 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku, a preto trestné stíhanie možno prípadne začať opätovne, bez zrušenia uvedeného rozhodnutia v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku (v posudzovanom kontexte postupom
Trestného poriadku). Trestný poriadok pripúšťa proti takémuto uzneseniu (či už policajta alebo prokurátora) sťažnosť, ktorú môže podať aj sám oznamovateľ (§ 197 ods. 3 veta druhá Trestného poriadku). Z dôvodu zachovania objektívnosti rozhodovania je vylúčené, aby o sťažnosti rozhodoval prokurátor, ktorý vydal napadnuté rozhodnutie (uznesenie). Dodržanie zákonných podmienok ohľadne príslušnosti na rozhodovanie o sťažnosti oprávnených osôb je pre orgány činné v trestnom konaní záväzné, čím sa nepochybne zabezpečuje aj nezávislé preskúmanie veci orgánom rozhodujúcim o podanej sťažnosti (primerane viď napr. uznesenie generálneho prokurátora, sp. zn. IV Pz 250/19/1000, z 9. októbra 2019). Je preto vylúčené, aby bolo právo obvineného (oznamovateľa údajnej trestnej činnosti) na dôsledné posúdenie ním oznamovaných skutočností nestranným orgánom v naznačenom smere porušené významným spôsobom. Z formulácie príslušných dovolacích námietok je zároveň zrejmé, že s rozhodnutím prokurátora
1 písm. d) Trestného poriadku deklaruje obvinený svoju nespokojnosť. Preto možno spoľahlivo usúdiť, že proti dotknutému uzneseniu (zrejme) podal sťažnosť. Ak túto zákonnú možnosť nevyužil, nemožno túto faktickú ,,rezignáciu" na svoje procesné oprávnenia vykladať v jeho prospech tak, že by opodstatňovala naplnenie uplatneného dovolacieho dôvodu. Najvyšší súd zastáva názor, že v naznačenej súvislosti je potrebné per analogiam poukázať aj na ustanovenie § 31 ods. 3 Trestného poriadku,
ktorého dôvodom vylúčenia sudcu alebo senátu nie je skoršie rozhodnutie sudcu alebo senátu o obvinenom, spoluobvinenom alebo o iných obvinených, ktorých trestné činy spolu súvisia, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej. Dotknuté ustanovenie sa analogicky uplatní aj na iné subjekty trestného konania, ktoré rozhodujú o obvinenom, spoluobvinenom alebo o iných obvinených, ktorých trestné činy spolu súvisia, teda aj prokurátora alebo policajta. Ak § 31 ods. 3 Trestného poriadku vylučuje dôvodné podanie námietky zaujatosti vo vzťahu k procesným situáciám, v rámci ktorých sa rozhoduje priamo o obvinenom, spoluobvinenom alebo o iných spoluobvinených, ktorých trestné činy spolu súvisia, a fortiori možno dospieť k záveru, že vylučuje založenie dôvodov zaujatosti prokurátora aj k rozhodnutiam, ktoré sa týkajú postupu po prijatí trestného oznámenia obvineného na inú osobu. V posudzovanej veci niet sporu o tom, že obvinený napáda postup prokurátora súvisiaci s rozhodnutím, v rámci ktorého sa nerozhoduje priamo o konkrétnom obvinenom ani spoluobvinenom. Naopak, obvineným podané trestné oznámenie má, resp. malo mať priamu súvislosť s údajne protiprávnym konaním inej osoby, než obvineného. Preto dôvodom vylúčenia prokurátora nemôže byť rozhodnutie, ktorým prokurátor odmietol trestné oznámenie obvineného podané na osobu, ktorá vystupuje v procesnom postavení svedka v trestnej veci obvineného podávajúceho trestné oznámenie a v ktorej prokurátor rozhodujúci o trestnom oznámení obvineného vykonával dozor. Najvyšší súd zároveň poukazuje na znenie § 32 ods. 6 veta pred bodkočiarkou in fine Trestného poriadku,
ktorého o námietke zaujatosti strany, ak je dôvodom námietky len procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná. Takouto námietkou zaujatosti sa príslušný orgán nezaoberá a logicky o nej nevydáva ani žiadne rozhodnutie. Tým samozrejme nie je dotknutá povinnosť orgánu činného v trestnom konaní túto skutočnosť procesným spôsobom ,,zachytiť", resp. inak formálne ,,zaprotokolovať" tak, aby bolo zrejmé, že sa takou (hoci neprípustnou) námietkou ,,zaoberal", ale výlučne v intenciách § 32 ods. 6 Trestného poriadku. Najvyšší súd s odkazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že obvinený ,,pod plášťom" uplatňovaného dovolacieho dôvodu namieta výlučne procesný postup prokurátora, ktorý sa netýka trestnej veci, ktorá je predmetom dovolacieho konania pred najvyšším súdom. Ak následne obvinený dôvodí, že menovaný prokurátor mal konať ,,neštandardne" v tom zmysle, že opakovane ,,dosiahol" zrušenie oslobodzujúcich rozhodnutí prvostupňového súdu odvolacím súdom, dotknuté konštatovanie najvyššieho súdu sa uplatní v tejto súvislosti primerane. Inými slovami povedané, využitie práva prokurátora podať odvolanie v neprospech obvineného
1 písm. a) v spojení s § 308 ods. 1 veta prvá Trestného poriadku nie je ničím iným než procesným postupom prokurátora spočívajúcim vo využití svojho Trestným poriadkom zvereného dispozičného práva podať odvolanie v neprospech obvineného. Z pohľadu najvyššieho súdu je zároveň pozoruhodné, že obvinený ním subjektívne pociťovanú ,,zaujatosť" predmetnú trestnú vec dozorujúceho prokurátora namietal až po dvojnásobnom zrušení oslobodzujúceho rozsudku okresného súdu odvolacím súdom, čiže po uplynutí viac než dvoch rokov. K tomu najvyšší súd poukazuje na znenie § 31 ods. 5 Trestného poriadku. V tomto kontexte možno totiž mať oprávnené pochybnosti o tom, či bola takto formulovaná ,,námietka zaujatosti" podaná včas. Ak by najvyšší súd prijal argumentáciu obvineného, v takom prípade by bol automaticky vystavený obvineným ,,úspešne" vznesenej námietke zaujatosti ad absurdum každý prokurátor, ktorý podal v tej - ktorej veci akéhokoľvek obvineného v jeho neprospech odvolanie, ktorému bolo odvolacím súdom vyhovené. Len pre úplnosť najvyšší súd poznamenáva, že obvinenému bol v konečnom dôsledku rozsudkom odvolacieho súdu znížený pôvodne uložený trest odňatia slobody z pôvodnej výmery 3 (tri) roky na 2 (dva) roky s podmienečným odkladom jeho výkonu, čo vylučuje prípustnosť akejkoľvek rozumnej pochybnosti o vopred zaujatom postupe krajského súdu, resp. iných ,,úkladov" prokuratúry alebo krajského súdu voči obvinenému. Argumentácia obvineného, že predsedom senátu odvolacieho súdu bol v súčasnosti trestne stíhaný JUDr. Richard Molnár neobstojí, nakoľko ide o skutočnosť, ktorá je v predmetnom kontexte úplne irelevantná. Prijmúc argumentáciu obvineného by totiž najvyšší súd konštatoval, že ktorékoľvek v minulosti vydané rozhodnutie sudcu, ktorý bol následne trestne stíhaný automaticky zakladá dôvod dovolania
1 písm. e) Trestného poriadku. Ak má obvinený subjektívny pocit, že k jeho odsúdeniu došlo v dôsledku spáchania trestného činu menovaným sudcom, nič nebráni tomu, aby využil iný mimoriadny opravný prostriedok. Týmto je podanie návrhu na povolenie obnovy konania (§ 393 a nasl. Trestného poriadku) s poukazom na údajné naplnenie dôvodu povolenia obnovy konania
5 Trestného poriadku. Neuniklo pozornosti najvyššieho súdu, že z odvolania obvineného proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu možno vyvodiť len nejasnú zmienku o tom, že podá (čo neznamená, že podal) trestné oznámenie na svedka C.. Obvinený dodal, že podá (detto) podnet na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky s podnetom na preskúmanie postupu Okresnej prokuratúry Bratislava IV v predmetnej trestnej veci, či nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu marenia spravodlivosti (viď rub č. l. 1529 spisu). Obvinený však v žiadnom prípade nenamietal zaujatosť menovaného prokurátora. Ním označené podania takisto nie sú súčasťou predloženého spisu. K tomu zostáva poukázať na obsah zápisnice o verejnom zasadnutí pred krajským súdom konanom 25. septembra 2019 (č. l. 1548 a nasl. spisu), z ktorej nevyplýva ani náznak zmienky o namietanej zaujatosti prokurátora vykonávajúceho dozor v predmetnej trestnej veci. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na ustanovenie § 371 ods. 4 veta prvá Trestného poriadku,
ktorého dôvody
odseku 1 písm.
1 písm. e) Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku.
1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom" a jeho zrkadlové znenie - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom", nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal a neprihliadal na neho. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, - ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré súd vykonal nezákonným spôsobom tzn., že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon, - ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré súd na hlavnom pojednávaní nevykonal ale prihliadal na ne, - ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré síce boli získané zákonným spôsobom, ale nie sú procesne použiteľné na preukazovanie skutočností rozhodných pre rozhodnutie. Vyššie uvedené skutočnosti musia byť z obsahu spisu zrejmé a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku, nakoľko iba opačný postup súdu - vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom môže naplniť dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku. Spôsob hodnotenia dôkazov vykonaných zákonným spôsobom súdmi nižších stupňov nemôže najvyšší súd v rámci dovolacieho konania iniciovaného obvineným prehodnocovať ani spochybňovať, pretože by tak neprípustným spôsobom zasahoval do výlučnej kompetencie týchto súdov bez právneho podkladu a napokon i v rozpore so samotnou podstatou dovolacieho konania, pretože dovolanie nemôže nahrádzať riadne opravné prostriedky a jeho podanie nie je prípustné v rovnako širokom rozsahu (čo do dôvodov okruhu napadnuteľných rozhodnutí, oprávnených osôb atď.), aký je charakteristický pre riadne opravné prostriedky. V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom
1 písm. g) Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky
3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Takisto je vylúčené, aby dovolací súd za danej procesnej situácie preveroval úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov, nakoľko toto sú otázky upravené normami procesného práva, nie hmotným právom. Uvedený záver zodpovedá skutočnosti, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd už v tretej inštancii, kde nemožno znovu vytvárať, či meniť skutkové zistenia. S ohľadom na to nemôže najvyšší súd spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Dovolacie námietky obvineného sú v dominantnej miere vyjadrením nesúhlasu s hodnotením vykonaných dôkazov a spočívajú v spochybňovaní skutkových záverov súdov nižších stupňov. Obvinený v podstate napáda spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a tieto zároveň sám hodnotí zo svojho uhla pohľadu, opakujúc argumentáciu obsahovo totožnú s námietkami, ktoré predniesol v konaní pred odvolacím súdom. Tvrdenia obvineného preto možno chápať ako akúsi reinterpretáciu už vykonaného dokazovania, ktorého výsledky obvinený subjektívne reflektuje (pochopiteľne) vo svoj prospech v snahe dospieť k záveru, že skutok nie je trestným činom. Takáto formulácia dovolacích námietok však pramení z nesprávneho pochopenia významu dovolania a charakteru dovolacieho konania. Toto nesprávne ,,uchopenie" obvinenému zákonom zvereného práva podať mimoriadny opravný prostriedok nachádza svoj prirodzený následok v tom, že namietané skutočnosti nemožno subsumovať ani pod žiaden iný dôvod dovolania tak, ako sú tieto taxatívne uvedené v § 371 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku [viď § 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku]. V dovolacom konaní nemožno účinne namietať zvolené, resp. použité dôkazné prostriedky a na ich podklade vykonané hodnotenie dôkazov na podklade § 2 ods. 10, resp. ods. 12 Trestného poriadku, ak takéto finálne hodnotenie v konečnom dôsledku ,,nevyhovuje" predstavám dovolateľa - obvineného. Tento kruh viazanosti správnosťou a úplnosťou zisteného skutku sa v tomto kroku uzatvára s poukazom na § 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku. S poukazom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že v trestnej veci obvineného nemožno konštatovať naplnenie dôvodu dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku. Čo sa týka zostávajúcich dovolacích námietok obvineného, ktoré menovaný nesprávne subsumoval pod dotknutý dovolací dôvod najvyšší súd odkazuje na nižšie uvádzané konštatovania obsiahnuté v ďalšom texte tohto uznesenia. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku.
1 písm.
1 písm. i) Trestného poriadku, je dovolací súd viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie, pričom nie je oprávnený posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. Preto platí, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové. V dovolacom konaní niet právne významného priestoru pre ďalšiu obhajobnú argumentáciu charakteru typického pre konanie pred súdom prvého stupňa, resp. pre odvolacie konanie. Ako dobrý príklad takto formulovanej argumentácie obvineného prezentovanej v dovolaní dokonale poslúži napríklad námietka v znení ,, ... v konaní nebol vyprodukovaný jediný dôkaz, ktorý by potvrdzoval naplnenie zákonných znakov žalovaného skutku ako trestného činu, najmä z hľadiska jeho objektívnej stránky", resp. ,,všetky vykonané dôkazy svedčia v prospech môjho klienta". Takmer celá argumentácia dovolateľa je skutkového charakteru (obvinený nesúhlasí so skutkovými závermi konajúcich súdov a odmieta svoju vinu). Z dovolania je na prvý pohľad evidentné, že obvinený danosť dovolacieho dôvodu
1 písm.
1, ods. 2 Trestného zákona. Použitú právnu kvalifikáciu odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty označeného trestného činu. Najvyšší súd uvádza, že ak obvinený namieta nepreukázanie objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu, tak je potrebné uviesť, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení. Dovolací dôvod
1 písm.
svojich pomerov a okolností povinný, b) následok - porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom, ktoré je spôsobené zavineným konaním páchateľa (
vplyvu konania na objekt záujmu môže byť následkom buď porucha alebo hrozba reálneho vzniku poruchy vo vzťahu k záujmu chráneného Trestným zákonom),
1 písm. i) Trestného poriadku (ani žiadny iný). Ak obvinený namieta nesprávnosť výroku súdu prvého stupňa, ktorým mu bola okresným súdom uložená povinnosť nahradiť poškodenému O. C. spôsobenú škodu (jednak s poukazom na zásadu ultima ratio, resp. ,,suplovanie" úlohy, ktorú mal na podklade civilnej žaloby vyriešiť civilný súd), najvyšší súd sa nemohol stotožniť s argumentáciou dovolateľa ani v tejto časti.
1 veta druhá Trestného poriadku súd rozhodne vždy, ak odsudzuje obžalovaného za trestný čin, ak je výška škody súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného (alebo ak ide o náhradu morálnej škody spôsobenej úmyselným násilným trestným činom
osobitného zákona), ak škoda nebola dosiaľ uhradená. Priznaniu nároku na náhradu škody zároveň nesmie brániť žiadna zákonná prekážka, ktorú by v danom prípade mohlo predstavovať prebiehajúce civilné konanie pred civilným súdom o tom istom nároku (v civilnom konaní totiž nemusí byť rozhodnuté právoplatne). „Trestný" súd je v adhéznom konaní limitovaný tým, že musí preveriť neexistenciu zákonnej prekážky pre priznanie takéhoto nároku, resp. či bola škoda (alebo jej časť) už uhradená. Je tomu tak z dôvodu, že primárnou požiadavkou je v naznačenom procesnom kontexte splnenie podmienky, že je výška spôsobenej škody súčasťou skutkovej vety výrokovej časti rozsudku. Čo je podstatné: skutočnosť, že by si poškodený C. v čase vydania odsudzujúceho rozsudku uplatnil civilnou žalobou voči obvinenému nárok na náhradu škody z predloženého spisu vôbec nevyplýva. Naopak, ešte okresný súd konštatoval, že z osvedčenia o dedičstve po nebohom I. C. vyplýva, že byt v N. na W. ul. (ktorého vlastnícke právo previedol nebohý I. C. dcéram obvinených A. a M.) nebol predmetom dedičského konania. Ak poškodený disponuje v dôsledku rozhodnutia okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu právoplatným exekučným titulom vo vzťahu k časti ním uplatneného nároku na náhradu škody, bol tomu zodpovedajúcim spôsobom odkázaný na uplatnenie jeho zvyšku pro futuro samostatným výrokom okresného súdu
2 Trestného poriadku. Ak by poškodený - napriek tomu, že mu bol dotknutý nárok sčasti priznaný okresným súdom v trestnom konaní - v konaní pred civilným súdom na podklade súkromnoprávnej žaloby znovu uplatnil celý nárok (v celej jeho pôvodne požadovanej výške), je nanajvýš pravdepodobné, že civilný súd by žalobu poškodeného v tejto časti zamietol. Na strane druhej, ak by civilný súd súkromnoprávnej žalobe poškodeného napriek uvedenému právoplatne vyhovel v celom rozsahu, musel by poškodený v tomu zodpovedajúcej časti vrátiť už trestným súdom priznaný nárok na náhradu škody v tam uvedenej výške obvinenému z titulu bezdôvodného obohatenia, nakoľko by išlo o majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu (viď § 451 ods. 1, ods. 2 a § 456 OZ). Úvahy obvineného, s poukazom na vyššie uvedené, najvyšší súd odmietol ako nedôvodné a aj preto nezistil naplnenie ani dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku. + + + Obvinený v zostávajúcej časti dovolacej argumentácie vzťahujúcej sa k dôvodu dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku uviedol, že okresný súd (viazaný právnym názorom odvolacieho súdu) prihliadol aj na dôkazy, ktoré boli vykonané v prípravnom konaní; tieto ale neboli vykonané po začatí trestného stíhania. Uznesením vyšetrovateľa z 15. júla 2004, ČVS: ORP-726/OEK-B4-2004, bolo totiž síce začaté trestné stíhanie vo veci, ale pre úplne iný skutok než ten, za ktorý bol napokon právoplatne odsúdený, a preto všetky ďalšie úkony trestného stíhania, ktoré nadväzovali na vydanie uznesenia o vznesení obvinenia, neboli vykonané zákonným spôsobom, čo predstavuje podstatnú chybu konania, ktorá predchádzala podaniu obžaloby; pre jej odstránenie bolo nutné, aby súd podanú obžalobu odmietol. Najvyšší súd opätovne podotýka, že obvinený predmetnú dovolaciu námietku uplatnil až v podanom dovolaní, čo jednoznačne zakladá zo strany najvyššieho súdu opodstatnenosť postupu
4 Trestného poriadku. Napriek uvedenému najvyšší súd pre úplnosť uvádza nasledovné. Obvinený porušenie totožnosti skutku podradil pod dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku. Obvinený tiež namietol arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Dotknutý argument obvinený podoprel o ním uvádzanú skutočnosť, že okresný súd rozhodol na podklade právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý okresnému súdu pri dvojnásobnom zrušení oslobodzujúceho rozsudku a vrátení veci neuložil povinnosť vykonať ďalšie dôkazy. Ako je zrejmé z rozsudku okresného súdu a odvolacieho súdu - odvolací súd v zásade ,,len" prikázal okresnému súdu z dôvodu nejasnosti a neúplnosti jeho skutkových zistení prihliadnuť na usvedčujúce dôkazy. Najvyšší súd konštatuje, že obvinený svojim dovolaním vo vyššie naznačenej časti - opäť vecne, ale irelevantne - napadol rozsudok odvolacieho súdu s odkazom na porušenie totožnosti skutku ako aj nedostatočnosť odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu ,,v skutočnosti" s poukazom na dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Preto ide o námietku obsahovo spadajúcu pod dôvod dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku.
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), c), d, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Zásada „práva na obhajobu" vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy.
názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Zásada „práva na obhajobu" obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného: - právo obhajovať sa osobne, alebo - právo obhajovať sa za pomoci obhajcu
vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm.
svojho vnútorného presvedčenia založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či dôkazy obstaral súd, prokurátor, policajt alebo obvinený, či jeho obhajca. Čl. 6 ods. 1 Dohovoru zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu, k nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie ESĽP z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, str. 18, § 36).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.