názoru súdu prvej inštancie nemá pokrývať potreby celej domácnosti, ale potreby výživou oprávneného, tie tak vysoké výživné neodôvodňovali a dôvodom určenia vyššieho výživného nemohla byť ani snaha predísť nutnosti podať v budúcnosti návrh na zmenu výšky výživného (pretože práve to je legitímny prostriedok reakcie na prípadnú zmenu pomerov); dôvodil tiež súd prvej inštancie, ktorý napokon za opodstatnenú považoval i požiadavku matky na spätné určenie výživného odo dňa nasledujúceho po narodení dieťaťa a od neho odvodenú výšku oboch už zročných zložiek výživného pri preukázanom nezaplatení otcom dosiaľ žiadneho výživného. Rozhodnutia o trovách konania (účastníkov i štátu) boli napokon odôvodnené právne ust. § 53 C. m. p. a vecne len čiastočným úspechom procesných návrhov matky a dieťaťa na jednej a otca na druhej strane a trovami konania štátu na poplatku za informácie Centrálneho depozitára cenných papierov, u ktorých trov považoval súd prvej inštancie za spravodlivé, aby si ich účastníci znášali sami, resp. trovy konania štátu obaja rodičia dieťaťa rovným dielom. 3. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) na odvolania oboch rodičov maloletého rozsudkom z 9. apríla 2019 sp. zn. 14CoP/11/2019 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch týkajúcich sa bežného výživného (3., 4. a 7. čiastkový výrok)
1 aj 2 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „C. s. p.“) potvrdil (I.), vo výrokoch o zročnom výživnom a o trovách konania (5., 6. a 9. až 11. čiastkový výrok) ho
1 písm. c/ v spojení s § 391 ods. 1 a 2 C. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (II.) a vyslovil tiež (tu inak nadbytočné - pozn. dovolacieho súdu), že „v prvom, druhom a ôsmom výroku“ (teda vo zvyšku a konkrétne v časti určenia otcovstva, úpravy osobnej starostlivosti o maloletého, jeho zastupovania a správy jeho majetku a nedostatku úpravy styku otca s ním) zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.
dovolateľky nie je správne (pretože nezohľadňuje pohyby v čase od začatia konania do rozhodovania súdu), IV. nevysvetlil, prečo vyčíslenú sumu výdavkov maloletého 394 € považoval čo i len sčasti aj za výdavky na uspokojovanie potrieb iných osôb (hoci aj pri položke „spotreba vody a rozpočítavané energie“ bol do sumára zahrnutý len podiel jednej osoby na nákladoch účtovaných matke v súvislosti s užívaním bytu dvoma osobami), V. záverečným konštatovaním o pokrytí určeným výživným potrieb dieťaťa vo veku troch rokov sa dostal aj do kolízie s argumentáciou otca,
ktorého preukázané výdavky sú vo výške 300 € a VI. nenáležité odôvodnil tiež nevysporiadanie sa s jej odvolacou námietkou, týkajúcou sa nákladov na výbavičku (pričom názorom o potrebe iniciovania samostatného konania o úhradu nákladov nevydatej matky,
matky odporujúcim stabilizovanej judikatúrnej línii a nevyjadrením sa k samotnej podstate problému - či takýto nárok uspokojiť v rámci výživného pre maloleté dieťa alebo pri nárokoch matky, dovolateľke tiež zabránil v prípadnom namietaní nesprávnosti jeho názoru dovolaním opretým o úpravu z § 421 C. s. p.). Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napádanej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 6. Opatrovník maloletého navrhol dovolaniu vyhovieť bez uvedenia bližších dôvodov (len s konštatovaním preukázania matkou potrebných výdavkov a práva dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni jeho rodičov. 7. Otec navrhol dovolanie odmietnuť, keď
neho napádaný rozsudok odvolacieho súdu bol dostatočne odôvodnený a je aj preskúmateľný, pričom zohľadnil všetky rozhodujúce skutočnosti.
ktorého sa na konania
tohto zákona použijú ustanovenia C. s. p., ak tento zákon neustanovuje inak. C. m. p. v ustanoveniach § 76 a § 77, obsahujúcich niektoré ustanovenia o dovolaní „neustanovuje inak“, ak ide o prípustnosť dovolania v tejto veci; prípustnosť dovolania matky (navrhovateľky) bolo preto potrebné posudzovať
ustanovení C. s. p.
p. proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v §§ 420 a 421 C. s. p. Ak teda zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, takéto rozhodnutie nemožno (úspešne) napadnúť dovolaním. 12.
p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana (v konaniach
C. m. p. a ďalej tiež účastník), nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 13.
p. dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (odsek 1) a do volací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (odsek 2). 14.
p. dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (dovolací súd tu zdôrazňuje, že tak, ako sú obsahovo vymedzené v podanom dovolaní).
dovolateľky vytýkanú procesnú vadu spôsobili výlučne nedostatky odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu (ktorým bol v dovolaním napádanej časti potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie).
1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. 22. V režime novej procesnej úpravy, ktorá už nepracuje s pojmom „iná vada“, je použiteľnou stále druhá veta práve odchovaného stanoviska,
názoru dovolacieho súdu však obsah spisu v prejednávanej veci neposkytuje žiaden podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila. Dovolaním napádaný rozsudok odvolacieho súdu (ako primárny - a vychádzajúc z obsahu dovolania v tejto konkrétnej veci jediný - predmet dovolacieho prieskumu) totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská účastníkov, zhrnutie výsledkov vykonaného dokazovania, obsah odvolaní oboch rodičov, odvolací návrh dieťaťa reprezentovaného opatrovníkom i vyjadrenia k odvolaniam (repliky), ako aj objektívne uspokojivé a zrozumiteľné vysvetlenie toho, prečo odvolací súd nepovažoval za možné vyhovieť žiadnemu z odvolaní (a to ani len čiastočne). 23. Treba mať pritom na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom (hoc aj len čiastočne ako v prejednávanej veci) vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie (v minulosti postupom
2 O. s. p., dnes
2 C. s. p.), stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. V takomto prípade nemožno považovať za nedostatok ani to, ak sa nebudú opätovne citovať aj hmotnoprávne ustanovenia použité už súdom prvej inštancie. Z pohľadu spochybniteľnosti jeho úvah je významné len to, či sa rozhodne (odvolací súd) doplniť úvahy súdu prvej inštancie a ak áno, či takýmto jeho doplňujúcim úvahám nepôjde vytknúť medzerovitosť v uvažovaní, arbitrárnosť (neodôvodnenosť) či taký stret s úvahami súdu prvej inštancie, pri ktorom už o faktickom prekrytí sa dôvodov vedúcich k záveru o potrebe rozhodnutia určitým spôsobom na jednej i druhej inštancii ani nejde hovoriť; v prejednávanej veci však o prípad žiadneho z práve priblížených nedostatkov na ujmu preskúmateľnosti rozhodnutia opravného súdu nešlo a dovolateľke nešlo prisvedčiť ani v tom, žeby nepreskúmateľnosť rozsudku mali založiť nedostatky v argumentácii reprodukované v bode 5. tohto odôvodnenia (uznesenia dovolacieho súdu) - v ďalšom členené
tam uvedených rímskych číslic zodpovedajúcich štruktúre rozhodnej časti dovolania a ňou použitého výraziva (citované) „po prvé, po druhé, ...“. 24. V prípade námietky údajným nedostatkom polemického vyvrátenia odvolacích námietok zo strany odvolacieho súdu totiž síce platí, že možnosť praktického prevzatia argumentácie súdu prvej inštancie odvolacím súdom (postupom
2 C. s. p.) nezbavuje odvolací súd povinnosti hoc aj len veľmi stručne a úmerne okolnostiam konkrétneho prípadu reagovať na argumentáciu z odvolania (prinajmenšom tak, že sa poukáže na tie odvolacie námietky, ktoré sú iba opakovaním už súdom prvej inštancie neprijatej argumentácie, ku ktorej však takýto súd zaujal adresné stanovisko, na ktorom ani súd rozhodujúci o odvolaní nevidí dôvod nič meniť alebo aspoň zrozumiteľne vysvetlil, prečo bola - rozumej neprijatá argumentácia - bez právneho významu a v prípade iných námietok odvolací súd ozrejmí, prečo spôsob nazerania na posudzovaný problém neboli spôsobilé ovplyvniť) a hoci práve uvedeným samozrejme nie je myslené, že odvolateľovi musí byť dané za pravdu, ale že musí dostať objektívne zrozumiteľnú odpoveď na svoj špecifický argument (napr. 7 Cdo 226/2017 a 3 Cdo 73/2019); v tomto konkrétnom prípade dovolateľka v bodoch I. a II. zhora žiadnym spôsobom nekonkretizovala konkrétne (a z pohľadu výsledku konania relevantné) námietky, ktoré
jej názoru odvolací súd pri odôvodňovaní napádaného rozsudku opomenul a pri tých naozaj relevantných odôvodnenie dovolaním napádaného rozsudku argumenty v rozsahu postačujúcom na konštatovanie zachovania práva na spravodlivý proces obsahuje. 25. U čiastkovej dovolacej námietky III. nešlo v skutočnosti o nedostatok v argumentácii, ale o nesúhlas dovolateľky či už s iným hodnotením vykonaných dôkazov a skutkových tvrdení, ako aj s iným právnym názorom súdu na dôvodnosť podaného návrhu (nech aj len čiastočne), resp. uplatnených námietok voči takémuto hodnoteniu a posúdeniu, v tomto prípade ale platí, že právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Ani prípadné nedostatočné zistenie skutočného stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. (1 Cdo 41/2017, 2 Cdo 232/2017, 3 Cdo 26/2017, 4 Cdo 56/2017, 5 Cdo 90/ 2017, 7 Cdo 11/2017, 8 Cdo 187/2017 a 9 Cdo 209/2020) - pri posudzovaní ústavnosti ktorého právneho názoru nedospel ústavný súd k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017) a do práva na spravodlivý proces sa napokon nezasahuje ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením (keďže na nápravu nedostatkov v tomto smere slúži dovolanie z druhého zákonom pripusteného dôvodu a to
1 C. s. p.). 26. Prakticky to isté platilo u čiastkovej dovolacej námietky IV., v prípade ktorej inak dovolateľka z dôvodu dovolaciemu súdu neznámeho pomlčala (v rámci poznámky č. 33 pod čiarou) o faktore zdieľania ňou a maloletým prinajmenšom trojčlennej (a nie dvojčlennej) domácnosti (keďže je tu aj jej ďalšia vyživovacia povinnosť matky, vo vzťahu ku ktorej nedostatok spolužitia i ďalšieho dieťaťa matky v domácnosti s ňou a maloletým z obsahu spisu nevyplýva) a práve preto aj o správnosti ňou predloženého výpočtu vznikli pochybnosti. Aj keby ich ale nebolo, i tu by mohlo ísť nanajvýš o nesprávnosť v čiastkovej úvahe pri hodnotení niektorého z dôkazov, ktorá však
vyššie spomínanej judikatúry do obsahu porušenia práva na spravodlivý proces nespadá. 27. V prípade čiastkovej dovolacej námietky V. nešlo o skutočnú kolíziu argumentácie odvolacieho súdu s otcom akceptovanou kvantifikáciou potrieb maloletého sumou 300 €, keď dovolateľka v tejto časti
všetkého prehliadla tú časť odôvodnenia napádaného rozsudku, v ktorej sa odvolací súd zaoberal existenciou vyživovacej povinnosti oboch rodičov (z ktorého dôvodu nešlo automaticky všetky vyčíslené potreby dieťaťa premietnuť do výživného jedného rodiča - za stavu, keď rodičovi majúcemu dieťa v osobnej starostlivosti sa síce povinnosť platiť výživné priamo v rozhodnutí neurčuje, aj otázka rozsahu jeho vyživovacej povinnosti sa však v konaní - nech aj len ako predbežná - skúma) a napokon u dovolacej námietky VI. pozornosti dovolateľky zrejme pre odstup času uniklo, že časť nárokov sústredených v návrhu na začatie konania (konkrétne aj tie súvisiace s tehotenstvom a pôrodom) bola ešte v jeho ranom štádiu vylúčená na samostatné konanie (stalo sa tak uznesením súdu prvej inštancie z 27. júla 2016 č. k. 15Pc/2/2016-46) a pre neexistenciu žiadneho neskoršieho rozhodnutia ustaľujúceho opak (a takto aj povinnosť súdov rozhodnúť o takýchto nárokoch v prejednávanej veci) tu nebolo ani povinnosti zaujímať k námietkam viažucim sa k takýmto nárokom stanovisko. 28. So zreteľom k už uvedeným dôvodom preto dovolací súd uzatvára, že dovolateľka zaťaženie konania pred odvolacím súdom (konkrétne jeho výsledku) tzv. zmätočnostnou vadou
f/ C. s. p. namietala neopodstatnene. Pretože v prípadoch dovolaní
p. idú prípustnosť dovolania a jeho dôvodnosť takpovediac ruku v ruke, v tomto prípade pri nezistení dovolaním vytýkanej vady nebol priestor pre iné rozhodnutie, než odmietnutie dovolania
c/ C. s. p. 29. O trovách dovolacieho konania rozhodol
p. v spojení s § 453 ods. 1 C. s. p. spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto uznesenia, pretože v dovolacom konaní (a ani v jemu predchádzajúcom konaní odvolacom) už nešlo o konanie vo veci určenia rodičovstva (ktoré právoplatne skončilo nenapadnutím rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti žiadnym z účastníkov) a na uplatnenie výnimky z pravidla (
ktorého žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov konania nárok) nezistil dôvod.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.