Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Cdo/230/2018 Identifikačné číslo spisu: 4410209975 Dátum vydania rozhodnutia: 27.10.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Soňa Mesiarkinová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

§ 13Občianskeho zákonníka, ako dôsledok zásahu do osobnostných práv.

2.

1. Odvolací súd tak, aplikujúc ustanovenia § 741a a nasl. Občianskeho zákonníka, zákon číslo 281/2001 Z. z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr, eurokonformný výklad článku 5 Smernice Rady 90/374/EHS v spojení s rozhodnutím Súdneho dvora C-168/2000, analógiou použijúc ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, dospel k záveru, že žalobcom nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vznikol. Následne preto skúmal splnenie podmienok ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka pre náhradu nemajetkovej ujmy. 2.
2. Odvolací súd uviedol, že pri úspešnom uplatnení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je nevyhnutné, aby žalobcovia preukázali, akú ujmu utrpeli (t. j. existenciu ujmy), pričom iba ich subjektívne tvrdenie a hodnotenie, bez preukázania ďalšími dôkazmi (napr. lekárskymi správami s uvedením rozsahu poškodenia), nemôže byť podkladom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobcovia zásah do ich zdravia žiadnym relevantným listinným dôkazom nepreukázali, keďže sa v spise nenachádza žiadna lekárska správa, či už z ošetrenia v Taliansku, resp. po ich návrate na Slovensko. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, a ani žalobcovia to jednoznačne (okrem ich výpovedí) nepreukázali, akú konkrétnu ujmu na zdraví, či dôstojnosti, na predmetnom zájazde utrpeli, aké mala táto ujma následky, aký intenzívny bol zásah do osobnostných práv. Žalobcovia nespísali ani písomný záznam (reklamačný protokol) tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 741i ods. 1 Občianskeho zákonníka, neuviedli a nezdokladovali, v čom boli žalovaným poskytnuté, tak pôvodné ako aj náhradné služby a ubytovanie v inom hotelovom rezorte (§ 741k ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka) nevyhovujúce, nachádza sa ich tvrdenie o strate pôžitku a radosti z dovolenky, iba v rovine subjektívnych pocitov a tvrdení a to aj napriek tomu, že sa predčasne vrátili z predmetnej dovolenky domov. Preukázanie existencie zásahu a jeho intenzity, je prvým predpokladom pre úspešné priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Keďže žalobcovia túto existenciu nepreukázali, podmienka pre priznanie tohto nároku splnená nebola. 2.
3. Odvolací súd ďalej uviedol, že druhým základným predpokladom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (strany radosti z dovolenky) je neoprávnený (protiprávny) charakter tohto zásahu. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade je dôvod na aplikáciu ustanovenia § 741j ods. 1 písm. c/ Občianskeho zákonníka, t. j. ujma bola žalobcom spôsobená v dôsledku neobvyklej a nepredvídanej okolnosti. Ide o tzv. „vyššiu moc“, pri ktorej musí byť splnená podmienka, že cestovná kancelária o okolnosti, ktorá spôsobila ujmu žalobcov nevedela pred predajom konkrétneho zájazdu a ani nebola taká skutočnosť vopred predvídateľná. Na základe vyjadrení oboch procesných strán mal odvolací súd za to, že žalovaná o možnej budúcej kontaminácii vody v danom hoteli nevedela a ani nemohla vedieť dopredu. Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade došlo k uzavretiu hotela v priebehu ubytovania žalobcov z hygienických dôvodov, a tiež s poukazom na skutočnosť, že z tohto dôvodu bolo vedené aj trestné konanie v Taliansku proti konkrétnym osobám, nemohla žalovaná túto skutočnosť predvídať a ani jej nemohla zabrániť, a to ani vynaložením všetkého úsilia, ktoré bolo možné požadovať. Na druhej strane žalovaná poskytla žalobcom bezodkladnú pomoc, spočívajúcu v zabezpečení pitnej vody, lekárskej starostlivosti, náhradného ubytovania a na žiadosť žalobcov aj náhradného letu na Slovensko. Splnila tým podmienku uvedenú v ustanovení § 741j ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd uzavrel, že z uvedeného dôvodu preto nie je možné konštatovať ani splnenie druhej podmienky protiprávneho konania žalovanej. 2.
4. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keď v konaní nebolo jednoznačne preukázané splnenie dvoch základných podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (straty radosti z dovolenky), a to existencia ujmy (žalobcovia ju nepreukázali), či protiprávneho konania žalovanej, resp. jeho dodávateľa služieb, dospel odvolací súd k záveru, že nemôže byť splnená ani tretia podmienka, a to existencia príčinnej súvislosti medzi spôsobenou ujmou a protiprávnym konaním žalovanej. Odvolací súd tak uzavrel, že v danej veci síce žalobcom vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, z ich strany však neboli splnené základné predpoklady pre uplatnenie tejto náhrady podľa § 13 Občianskeho zákonníka. 2.
5. Odvolací súd zároveň poznamenal, že neexistujú zákonné predpoklady pre priznanie solidárnosti nároku tak, ako to rozhodol súd prvej inštancie, ktorý v napadnutom rozsudku priznal žalobcom v prvom až treťom rade spoločne a nerozdielne sumu 2 771,84 €. Žalobcovia sa domáhali nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti, zásahu do ich základného práva, osobnej integrity a zdravia, ktoré právo je výlučne osobnostné právo, pričom sankcia za porušenie tohto práva sa týka iba konkrétnej dotknutej osoby a nie je možné ho v žiadnom prípade solidárne priznať viacerým poškodeným. Odvolací súd zároveň poukázal na nesprávnosť priznania úrokov z omeškania súdom prvej inštancie. Taktiež ako nesprávne vyhodnotil priznanie sumy 411,42 € žalobcom. 2.
6. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP.
7. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia (ďalej aj „dovolatelia“). Dovolatelia namietali nesprávne právne posúdenie veci súdom odkazujúc na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, keď mali za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Dovolatelia namietali, že odvolací súd nesprávne použil analógiu pri náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej objednávateľom na uplatnenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy pri zásahu do osobnostných práv v zmysle §

§ 13Občianskeho zákonníka.

V nadväznosti na to namietali nesprávne právne posúdenie v otázke nutnosti preukázania existencie závažnej ujmy, nutnosti preukázania zavinenia zo strany žalovanej a danosti vyššej moci. Uviedli, že článok 5 Smernice priznáva právo objednávateľa požadovať popri materiálnej ujme aj právo na náhradu nemateriálnej ujmy - straty pôžitku z dovolenky, pričom poukázali na potrebu eurokonformného výkladu vnútroštátnych predpisov upravujúcich zmluvu o obstaraní zájazdu. Poukázali na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 848/2014, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 Co 110/2017, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2017 a Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Cdo 747/2015. Poukázali na komentár k § 741j Občianskeho zákonníka, podľa ktorého škodou, ktorú utrpel objednávateľ, môže byť nemajetková ujma vo forme straty z radosti z dovolenky. Namietali, že odvolacím súdom aplikované ustanovenia §

§ 13Občianskeho zákonníka, nie sú čo do podmienok náhrady, t.

j. obsahu právneho vzťahu, totožné s uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle čl. 5 Smernice Rady č. 90/314/EHS o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb. Mali za to, že odvolací súd opomenul, že uplatnené právo na náhradu, je v prvom rade spojené s porušením povinnosti žalovanej, a nejde tak iba o čistý zásah do ochrany osobnosti. Výklad práva zvolený odvolacím súdom uvedené nereflektuje a opomína skutočnosť, že k vzniku nároku žalobcov viedlo v prvom rade porušenie zmluvy o obstaraní zájazdu zo strany žalovanej, resp. jej zmluvných partnerov, pričom porušenie zmluvy spočívalo v podávaní kontaminovanej vody v ubytovacom zariadení, v reštauračnej časti, v bazénoch a v ďalších častiach hotelového rezortu. Tým, že odvolací súd viazal vznik nároku žalobcov na náhradu za porušenie zmluvy na preukázanie závažnej ujmy, zaťažil, prípadne zmaril priznanie akéhokoľvek nároku žalobcov za porušenie zmluvy. Podotkli, že predmetom nároku za sťaženú dovolenku nie je iba satisfakcia za ujmu na zdraví, ale aj satisfakcia za nezažitú dovolenku tzv. „radosti z dovolenky“, ktoré majú podklad v prvom rade v porušení zmluvy o obstaraní zájazdu zo strany žalovanej. Krajský súd sa nedržal eurokonformného výkladu, čím vec nesprávne právne posúdil. Žalobcovia v tejto súvislosti poukázali aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-168/2000, Simon Leitner proti TUI Deutschland GmbH & Co. Vo vzťahu k nutnosti preukázania zavinenia a danosti vyššej moci namietali objektívnu zodpovednosť žalovanej ako obstarávateľky zájazdu. Namietali, že žalovaná nepreukázala, že nezavinila porušenie zmluvy. Zdôraznili, že zodpovednosť žalovanej ako obstarávateľky zájazdu je objektívna. Mali za to, že vzhľadom na objektívnu zodpovednosť, nie je potrebné preukazovať zavinenie žalovanej. K liberačnému dôvodu vyššej moci v zmysle § 741j ods. 1 písm. c/ Občianskeho zákonníka uviedli, že v danom prípade je nutné vyššiu moc chápať ako skutočnosť, ktorá nastane mimo ľudskú činnosť, o čo v danom prípade nešlo. Žalovaná vyššiu moc netvrdila a ani ju nepreukazovala. V danom prípade sa nemôže jednať o vyššiu moc, keďže nárok žalobcov sa odvíja hlavne od kontaminácie vody. Taktiež skutočnosť začatého trestného stíhania, nemôže sama zbaviť žalovanú zodpovednosti v zmysle § 741j Občianskeho zákonníka a už vôbec viesť k preukázaniu vyššej moci. Dovolatelia v dovolaní zároveň poukazovali na skutkové rozpory, závery odvolacieho súdu, ktoré nevyplývajú z vykonaného dokazovania. V neposlednom rade sa odvolací súd nezaoberal ani skutočnosťou, či uzavretie hotela, presun žalobcov do iného hotela (jeho kvalitatívne vybavenie) samé o sebe nevedú k poskytnutiu náhrady za poskytnuté nekvalitné služby. Žiadali, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje, resp., aby rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

1. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu považovala dovolanie žalobcov za nedôvodné, v dôsledku čoho mu nie je možné vyhovieť.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP“), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu - žalobcovia, v neprospech ktorých bolo rozhodnuté, zastúpení v súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.
3. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 ods. 1 CSP.
4. Žalobcovia namietali, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Prípustnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.
5. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). 8.
6. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
7. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v dovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti neskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
8. Dovolací súd v prvom rade uvádza, že otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Je potrebné však zdôrazniť, že otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť výlučne iba tá právna otázka, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie.
9. Aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (por. sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/216/2017, 4Cdo/64/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017 a 8Cdo/95/2017, 9Cdo/72/2020). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. Pokiaľ by dovolací súd nebral do úvahy absenciu náležitostí prípustnosti dovolania a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný dovolací prieskum, priečiaci sa nielen koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP. Postup dovolacieho súdu by v takom prípade porušil základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).
10. Dovolateľa, ktorý vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 CSP, zaťažuje procesná povinnosť jednoznačným a určitým spôsobom zadefinovať tzv. dovolaciu otázku, ktorú odvolací súd riešil nesprávne (m. m. 1Cdo/162/2018, 3Cdo/141/2018, 4Cdo/37/2017, 5Cdo/190/2018, 8Cdo/14/2018) a zároveň uviesť, ktorý z predpokladov uvedených v tomto ustanovení zakladá prípustnosť ním podaného dovolania (1Cdo/150/2018, 2Cdo/185/2018, 3Cdo/52/2017, 7Cdo/50/2018, 8Cdo/130/2018). Tejto požiadavke zodpovedá i povinnosť vyjadrená v § 429 CSP v spojení s čl. 11 ods. 2 Základných princípov CSP. Splnením týchto procesných povinností vytvára pre dovolací súd podklad, ktorý je nevyhnutne potrebný pre posúdenie prípustnosti dovolania a prípadne (pokiaľ dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je prípustné) tiež pre zameranie meritórneho dovolacieho prieskumu.
11. Dovolatelia namietali nesprávne právne posúdenie veci súdom odkazujúc na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, keď mali za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP predpokladá, že právnu otázku, rozhodujúcu pre rozhodnutie vo veci samej a nastolenú dovolateľom v dovolaní (t. j. právne posúdenie odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí), dovolací súd dosiaľ neriešil (neposudzoval), takže sa vo vzťahu k nej ani nemohla vytvoriť a ustáliť rozhodovacia prax dovolacieho súdu, a je tu daná potreba, aby ju ako najvyššia súdna autorita vyriešil. Ak teda dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, mal by v nadväznosti na § 432 CSP: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená.
12. Dovolatelia tvrdili, že odvolací súd nesprávne použil analógiu pri náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej objednávateľom na uplatnenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy pri zásahu do osobnostných práv v zmysle §

§ 13Občianskeho zákonníka.

V nadväznosti na to namietali nesprávne právne posúdenie v otázke nutnosti preukázania existencie závažnej ujmy, nutnosti preukázania zavinenia zo strany žalovanej a danosti vyššej moci. Uviedli, že článok 5 Smernice priznáva právo objednávateľa požadovať popri materiálnej ujme aj právo na náhradu nemateriálnej ujmy - straty pôžitku z dovolenky, pričom poukázali na potrebu eurokonformného výkladu vnútroštátnych predpisov upravujúcich zmluvu o obstaraní zájazdu.

1. Dovolací súd dospel k záveru, že takto zadefinovaný dôvod prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku nespĺňa náležitosti predpokladané procesnou úpravou dovolacieho konania.
2. Dovolatelia v prvom rade sami v žalobe uplatnili svoj nárok na náhradu imateriálnej umy s poukazom na právnu úpravu uvedenú v Občianskom zákonníku (§

13) a súdy po vykonanom dokazovaní dospeli k záveru o takomto právnom posúdení, pričom žalobcovia v konaní takýto právny záver nenamietali. Ak uviedli v dovolaní nesprávnosť analógie, ktorú mal uplatniť odvolací súd pri výklade §

13 Občianskeho zákonníka v predmetnej veci, sami nepredostreli svoj právny výklad, len poukázali na potrebu eurokonformného výkladu vnútroštátnych predpisov, upravujúcich zmluvu o obstaraní zájazdu. Odvolací súd však túto otázku vyriešil (pozri bod 2.4 tohto uznesenia), keď uviedol, že : „ aplikujúc ustanovenia § 741a a nasl. Občianskeho zákonníka, zákon číslo 281/2001 Z. z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr, eurokonformný výklad článku 5 Smernice Rady 90/374/EHS v spojení s rozhodnutím Súdneho dvora C-168/2000, analógiou použijúc ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, dospel k záveru, že žalobcom nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vznikol.“ Ak následne skúmal splnenie podmienok ustanovenia § 11a 13 Občianskeho zákonníka pre náhradu nemajetkovej ujmy a dospel k záveru, že tieto neboli splnené, dovolací súd uvádza, že táto právna otázka bola riešená v mnohých rozhodnutiach dovolacieho súdu, súdna prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa v otázke, aký zásah možno pre účely ochrany osobnosti považovať za neoprávnený, už ustálila na názore, že ním je „závažnejší zásah do psychickej a morálnej integrity osobnosti, ktorý je objektívne spôsobilý fyzickej osobe privodiť ujmu na jednotlivých stránkach osobnosti“ (k tomu pozri napr. rozhodnutia sp. zn. 5Cdo/108/2009, R 103/1967, 3Cdo/201/2007, 8 Cdo 154/2019), keď však súčasne, ako správne ustálil odvolací súd, pre priznanie nemajetkovej ujmy je nevyhnutné, aby žalobca preukázal existenciu ujmy, protiprávneho konania žalovanej, a súčasne splnenie tretej podmienky, a to existencia príčinnej súvislosti medzi spôsobenou ujmou a protiprávnym konaním žalovanej.

1. Dovolatelia v súvislosti s dovolacím dôvodom uvedeným v § 421 ods. 1 písm. b/ CSP tak naformulovali i otázky, z formulácie ktorých bolo zjavné, že nimi spochybňujú vyhodnotenie dôkazov odvolacím súdom, ktoré ho viedli k záveru, že žalobcovia svoj nárok nepreukázali. Dovolací súd však nie je treťou inštanciou, a preto sa pred ním nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa ustálila na názore, podľa ktorého sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, ale významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP, resp. § 432 ods. 2 CSP (m. m. 3Cdo/28/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/50/2017, 8Cdo/78/2017, 9Cdo/8/2020).
2. Najvyšší súd na základe uvedeného, dovolanie žalobcov, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné (§ 447 písm. c/ CSP), a ktorého dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP (§ 447 písm. f/ CSP), odmietol.
3. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
4. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
5. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.