1 ods. 3 písm. a) Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom v Bratislave
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného H. M. odmieta. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej tiež „okresný súd" alebo „súd prvého stupňa") z 11. novembra 2019, sp. zn. 1T/90/2018 bol obvinený H. M. (ďalej tiež „obvinený" alebo „dovolateľ") uznaný za vinného z prečinu krádeže
1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona v znení pred novelou č. 214/2019 Z. z. (ďalej len „Trestný zákon"), na tom skutkovom základe, že: - obžalovaný H. M., v čase približne od 08:30 až do 09:00, dňa 20. októbra 2016 počas návštevy v rodinnom dome č. XXX/XX na ulici X. v meste Y.-R. využil nepozornosti poškodenej G. Y., nar. XX. R. XXXX, bytom X. XXX/XX, Y.-R. a z kabelky, ktorá sa nachádzala na vešiaku v chodbe uvedeného rodinného domu, odcudzil obálku s finančnou hotovosťou vo výške 13 000 Eur, čím spôsobil G. Y. škodu vo výške 13 000 Eur. Za to okresný súd uložil obvinenému
3 Trestného zákona za použitia § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 4 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 16 (šestnásť) mesiacov, pre výkon ktorého ho
2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň súd prvého stupňa
1 Trestného poriadku uložil obvinenému povinnosť nahradiť poškodenej G. Y., nar. XX. R. XXXX (ďalej tiež „poškodená") v C., trvale bytom Y.-R., X. XXX/XX škodu vo výške 13.000,- Eur. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali obvinený a poškodená odvolania, ktoré Krajský súd v Trnave (ďalej tiež „krajský súd" alebo „odvolací súd") uznesením z 30. júna 2020, sp. zn. 3To/40/2020
Proti naposledy označenému rozhodnutiu krajského súdu podal obvinený, prostredníctvom ustanoveného obhajcu Mgr. Petra Nahodila, advokáta so sídlom v Senici, Robotnícka 79, dovolanie, a to z dôvodov plynúcich z ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. i) Trestného poriadku. V písomných dôvodoch podaného dovolania vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku s poukazom na ustanovenia § 2 ods. 10 a § 119 Trestného poriadku namietal zásadné porušenie práva na obhajobu tým, že odvolací súd úplne odignoroval všetky návrhy na vykonanie dôkazov v jeho prospech. Vyčítal súdom nižšieho stupňa, ako aj orgánom činným trestnom konaní, že sa horeuvedenými ustanoveniami Trestného poriadku a z nich plynúcimi zásadami vôbec nezaoberali, keďže vyšetrovateľ bezdôvodne nevyhovel jeho návrhom na vykonanie dôkazov, ktoré predložil v prípravnom konaní (napríklad v sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia z
názoru obvineného, opisom skutočného priebehu skutku nezaoberal, nepreveril jeho pravdivú verziu, dokonca ju ani nepripustil a odmietol vykonať všetky ním navrhnuté dôkazy, ktoré by ju potvrdili a vylúčili priebeh skutku tak, ako ho opisuje poškodená G. Y., keďže je nereálny a z jej strany vymyslený. Vyjadril názor, že vykonaniu dôkazov v prípravnom konaní nič nebránilo a ak by ich vyšetrovateľ vykonal, mohli byť zabezpečené všetky požadované kamerové záznamy, lokalizácie mobilných telefónov, zvukové a kamerové záznamy z údajne zničeného PC a ďalšie, ktoré žiadal vykonať, a ktoré by jednoznačne potvrdili, že skutok, pre ktorý bol odsúdený, nespáchal a ani spáchať nemohol, navyše dotknutý skutok ani nie je trestným činom. Namietal ďalej, že tieto nevykonané dôkazy by,
jeho názoru, potvrdili, že v čase, v ktorom mal údajne skutok spáchať, sa v rodinnom dome ani nenachádzal, nakoľko bol už na ceste do L. s tým, že do prevádzky „H.", nachádzajúcej sa na ul. H.. R.. V. č. X, prišiel o 9.10 hod. Skutočnosť, že dôkazy, ktoré v prípravnom konaní navrhol a márne sa domáhal ich vykonania, boli dôvodné, v konečnom dôsledku,
jeho názoru, potvrdil aj okresný súd tým, že kancelárii dal pokyn, aby od OO PZ Šaštín-Stráže zistila, či disponujú kamerovým záznamom z miesta pred Y., a. s., obchodné miesto RP III, Y. - R. z
2 Trestného poriadku ako nedôvodné odmietol. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že aj v odvolaní proti rozsudku okresného súdu zdôvodnil, prečo mali byť dôkazy, ktoré navrhol, vykonané, avšak krajský súd sa v uznesení z 30. júna 2020, sp. zn. 3To/40/2020 týmito dôvodmi dostatočne nezaoberal a nenapravil zásadné pochybenie spočívajúce v tom, že okresný súd nevykonal žiadne ním navrhované dôkazy a tým neobjasnil okolnosti svedčiace v jeho prospech. Namietal ďalej, že záver a rozhodnutie o jeho vine oprel okresný súd len o dôkazy, ktoré boli vykonané jednostranne v jeho neprospech, keďže išlo o troch svedkov, spriaznených rodinných príslušníkov, pričom aj z týchto výpovedí súd prvého stupňa vybral len tie, ktoré vyhovovali uznaniu viny obvineného. Okresný súd,
názoru dovolateľa, nepostupoval ani v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov
12 Trestného poriadku, keďže k dispozícii mal len dôkazy v neprospech obvineného vzhľadom na to, že žiadne dôkazy a okolnosti svedčiace v jeho prospech nevykonal a tieto hodnotil jednostranne. Vyjadril názor, že krajský súd nenapravil pochybenie súdu prvého stupňa vo vzťahu k odmietnutiu vykonať dôkazy a tým porušil jeho právo na spravodlivý proces, pričom zároveň mu tým bolo odňaté aj právo na riadnu obhajobu. K porušeniu jeho práva na obhajobu došlo,
názoru dovolateľa, aj na hlavnom pojednávaní konanom 16. septembra 2019 tým, že okresný súd
2 Trestného poriadku jeho písomne predložené návrhy na doplnenie dokazovania z
názoru obvineného, aj tým, že okresný súd na hlavnom pojednávaní konanom
1 písm.
názoru obvineného, považovať skoro doslovný odpis výpovede obvineného, svedkov a podstatný odpis došlých správ a úradných záznamov, keď samotné úvahy súdu prvého stupňa, prečo rozhodol tak, že ho uznal za vinného zo stíhaného skutku, ktorý nespáchal, vtesnal len na necelú stranu. Poukazoval pritom na skutočnosť, že z odôvodnenia rozhodnutia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu, pričom ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky. Zdôraznil, že odôvodenie rozhodnutia je dôležitým atribútom práva na spravodlivý proces, a to aj s poukazom na čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 209/04. Týmito ustanoveniami sa konajúci súd,
názoru obvineného, neriadil, keďže rozhodnutie o jeho vine odôvodnil iba všeobecnými, ničím nepodloženými formuláciami, pričom vychádzal zo zmätočných výpovedí svedkov G. Y., B. Y., K. O., ktorí sú naviac rodinní príslušníci s osobitným pomerom k veci, pretože ich skutočným záujmom v jeho veci bolo zabrániť objasneniu krokov, ktoré sa vykonali, a ktoré čiastočne uviedol obvinený vo svojej výpovedi, v prospech ich trestne stíhaného a medzitým aj k nepodmienečnému trestu odňatia slobody vo výške 25 rokov odsúdeného syna K. Y.. Obvinený opätovne poukázal na to, že vo výpovedi pred vyšetrovateľom z
názoru obvineného potvrdené aj tým, že k údajnému skutku malo dôjsť 20. októbra 2016, pričom k jeho oznámeniu zo strany poškodenej G. Y. došlo až koncom mesiaca august 2016 (správne v januári 2017). Obvinený ďalej vyjadril presvedčenie, že ak by sa skutok naozaj stal, tak by ho nahlásili na polícii okamžite, tak ako to poškodená spravila po údajnej krádeži v dome. V tejto súvislosti namietal, že ak by spáchal skutok spôsobom, ako to tvrdia poškodení, bolo by nelogické, aby písomne potvrdzoval prevzatie sumy 13.000,- Eur (nie pôžičku) za účelom ich použitia v prospech syna poškodených K. Y.. Poškodená a svedkovia v podstate zhodne vo výpovediach uviedli, že záležitosti ich syna K. Y. s ním neprejednávali, ak by to však bola pravda, nemal by o ich synovi a jeho trestnom prípade, ako aj aktivitách vyvíjaných na jeho obhajobu, informácie. Je logické, že tieto informácie mohol mať jedine od poškodenej, jej manžela a dcéry. Ak by došlo k spáchaniu skutku spôsobom, ako to tvrdia poškodení, bolo by potom,
názoru obvineného, nelogické správanie ich dcéry K. O., ktorá s ním žila aj po údajnom spáchaní skutku nepretržite až do
4 Trestného poriadku. Namietal, že orgány činné v trestnom konaní a súdy nižšieho stupňa sa touto zásadou nezaoberali, iniciatívne nevykonali žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali jeho nevinu, hoci boli dostupné a on sám predložil viacero návrhov na vykonanie dôkazov, pritom nimi chcel preukázať, že predmetný skutok nemohol spáchať, nakoľko sa v inkriminovanom čase nenachádzal v dome poškodenej G. Y. v Y. - R., ale bol na ceste do L., počas cesty do L. tankoval na pumpe R., a preto sú výpovede poškodenej G. Y. a svedkov B. Y. a K. O. nevierohodné, preukázateľne ich viackrát zmenili s cieľom neobjasniť podstatu pomoci, ktorú sa v tom čase snažili poskytnúť ich trestne stíhanému synovi K. Y., teda k samotnému skutku nedošlo, pretože G. Y. mu sumu 13.000,- Eur poskytla dobrovoľne práve v súvislosti s úkonmi vykonávanými v prospech pomoci pre ich syna. Preto bolo potrebné, tak ako to už navrhoval, zabezpečiť výpis telefónnych čísel (SIM-kariet) K. O. za rok 2016 so zameraním na dátum
1, ods. 2 Trestného poriadku rozhodol tak, že uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/40/2020 z 30. júna 2020 bol porušený čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, a zákon v ustanovení § 2 ods. 4,10, 12 a 18 Trestného poriadku, § 58 ods. 5 a 6 Trestného poriadku, § 61a Trestného poriadku, § 119 ods. 1 písm. a), ods. 2 Trestného poriadku a § 168 ods. 1 Trestného poriadku, v neprospech obvineného H. M. a toto uznesenie zrušil. Tiež navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil aj ďalšie rozhodnutia na zrušené uznesenie nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad a aby Krajskému súdu v Trnave prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K dovolaniu obvineného sa vyjadrila prokurátorka Okresnej prokuratúry Senica (ďalej len „prokurátorka"), ktorá vo svojom vyjadrení zhrnula rozhodnutia súdov nižších stupňov a namietala, že aj keď obvinený v rámci svojho dovolania poukázal aj na dovolacie dôvody
1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku. Vyjadrila názor, že nezákonnosť dôkazu musí vyplývať z obsahu spisu a nie z toho, že vykonaný dôkaz bol vyhodnotený v rozpore s predstavami obvineného, pričom nevykonanie navrhnutých dôkazov dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku nenapĺňa. V nadväznosti na to prokurátorka konštatovala, že obvinený založil svoje dovolanie na nespokojnosti so zisteným skutkovým stavom, a to najmä z dôvodu nevykonania ním navrhovaných dôkazov, čo subsumoval pod dovolacie dôvody
1 písm. c), písm.
1 písm. i) Trestného poriadku a pochybenia skutkovej podstaty sú uplatniteľné iba v rámci dovolania
3 Trestného poriadku. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku prokurátorka poukázala na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktorej, v prípade ak obvinený navrhuje vykonať dôkazy, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu sa zaoberať každým takýmto návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím o návrhu rozhodnúť, a to mu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, prípadne rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú, pričom za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti
10 ods. 11 Trestného poriadku, ako aj vlastné hodnotenie dôkazov
12 Trestného poriadku. Vyjadrila názor, že aj keď obvinený navrhol vykonať množstvo dôkazov, ktoré okresný súd väčšinou odmietol ako nedôvodné, o každom návrhu dovolateľa na vykonanie dôkazov rozhodol, pričom skutočnosť, že sa vykonanými dôkazmi, ktoré obvinený navrhol, nepodarilo preukázať skutočnosti, ktoré od nich očakával, nespôsobuje porušenie jeho práva na obhajobu. V tejto súvislosti poukázala na výpoveď dovolateľom navrhnutého svedka J. F., ktorý vyjadrenia obvineného o ceste do L. a ním tvrdený priebeh skutku nepotvrdil s tým, že jeho verziu nepotvrdil ani ním navrhnutý dôkaz vyžiadaný z Národnej diaľničnej spoločnosti,
ktorej výskyt motorového vozidla na úseku, ktorým mal 20. októbra prechádzať, nebol zaznamenaný. Vykonaným dokazovaním bolo,
názoru prokurátorky, jednoznačne a nepochybne preukázané, že žalovaný skutok sa stal spôsobom a v rozsahu, ako to ustálili okresný súd, pričom ani krajský súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by skutkové závery okresného súdu spochybňovali. Vzhľadom na to, že vykonané dôkazy nepripúšťajú iný priebeh skutkového deja, okresný súd nemohol postupovať
zásady „in dubio pro reo" tak, ako to požadoval obvinený vo svojom dovolaní a nebolo ani potrebné ďalšie dôkazy vykonávať. Na základe vyššie uvedených skutočností prokurátorka navrhla dovolanie obvineného
c) Trestného poriadku odmietnuť. V doplnení dovolania doručenom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 16. marca 2021 obvinený namietal, že v jeho prípade nemohlo byť použité ustanovenie § 38 ods. 4 Trestného zákona, pretože nebol včas pred jeho neodvolateľným vyhlásením
1 písm. a) Trestného poriadku upozornený na možné navýšenie trestnej sankcie v prípade preukázania viny. S poukazom na zápisnicu o hlavnom pojednávaní konštatoval, že
2 až 4 Trestného zákona bol poučený až potom, čo bolo určené poradie výsluchu svedkov, svedkovia boli poučení a k poučeniu sa vyjadrili, pričom poučený v tomto smere (ohľadne možného navýšenia trestnej sadzby) nebol ani vyšetrovateľom, prokurátorom, či iným štátnym orgánom. Poukazujúc na stanovisko trestnoprávneho kolégia z 10. júna 2019, sp. zn. Tpj 26/2019, namietal porušenie svojho práva na obhajobu napĺňajúce dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku, pretože v rámci splnenia povinnosti
5 Trestného poriadku, sa mal súd
jeho názoru pri poučení
1 Trestného poriadku presvedčiť, či bol v skoršom priebehu konania poučený aj o možnosti upravenia trestnej sadzby
4 Trestného zákona, čo síce bol, ale
zápisnice oneskorene, pretože z hľadiska svojich práv mal a musel vedieť, aká v jeho neprospech upravená (sprísnená) sadzba sa spája s údajným trestným činom, ktorého sa týka jeho neodvolateľné vyhlásenie. V doplnení svojho dovolania obvinený ďalej namietal, že sudkyňa krajského súdu JUDr. Katarína Stanislavská mala v jeden deň minimálne dve pojednávania v trestných veciach (vrátane jeho), pričom v inej trestnej veci (obžalovaného K. V.) sa podrobne vyjadrila aj k judikátu sp. zn. Tpj 26/2019, pričom v jeho trestnej veci predmetný judikát úplne ignorovala a ignorovala aj z neho vyplývajúce pochybenia týkajúce sa rozhodnutia okresného súdu, ktoré je zaťažené nezákonnosťou, čím je naplnený dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku v nadväznosti na § 257 ods. 5 Trestného poriadku. Ďalšie pochybenie odvolacieho súdu vzhliadol dovolateľ v tom, že krajský súd sa nevyjadril a ani žiadnym iným spôsobom nezaujal stanovisko k Nálezu Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. I. ÚS 733/
1 písm. c) Trestného poriadku. V podstate na základe vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
1, ods. 2 Trestného poriadku rozhodol tak, že uznesením Krajského súdu Trnava z
1 písm. g) Trestného poriadku a ku ktorému priložil komentár k ustanoveniu § 61a Trestného poriadku. V predmetnom doplnení dovolania namietal, že priebeh verejného zasadnutia konaného 30. júna 2020 nebol zaznamenaný s využitím technického zariadenia určeného na zaznamenávanie zvuku, nebolo ani vyhlásené opatrenie
3 Trestného poriadku a odvolací senát ani v zmysle § 61a Trestného poriadku neskonštatoval, že nahrávacie zariadenie nie je k dispozícii, respektíve je nefunkčné. Obvinený vyjadril názor, že na predmetnom verejnom zasadnutí bolo vykonávané dokazovanie, keďže bola podaná správa o stave veci, boli čítané listiny a keďže obsah prednesenej správy nebol protokolovaný, nie je možné zistiť v akom kontexte podaná správa znela. Hoci upozornil, že sa verejné zasadnutie nenahráva, k náprave nedošlo. Sudkyňa JUDr. Katarína Stanislavská, mu povedala, že do zápisnice sa uvedie len to, čo ona chce, a nie to, čo on povie, pričom zároveň odmietla od obvineného prevziať stanoviská sp. zn. Tpj 1/2019 a Tpj 26/2019 a túto skutočnosť odmietla poznamenať do zápisnice Obvinený ďalej namietal, že na dotknutom verejnom zasadnutí navrhol vykonať dôkaz v podobe lokalizácie telefónov, avšak na tento návrh nedostal žiadnu odpoveď, dokonca ani zamietavú. Tým, že odvolací súd 30. júna 2020 vôbec nerozhodol o jeho návrhoch na vykonanie dôkazov, došlo
jeho návrhu k porušeniu § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Dodal, že navrhované dôkazy by jasne vyvrátili dôvodnosť trestného stíhania voči nemu, nakoľko sa v danom čase nachádzal cca 100 km od rodinného domu poškodených, teda údajnú krádež nemal ako spáchať. Namietal ďalej, že do dnešného dňa mu nebola doručená zápisnica o verejnom zasadnutí, hoci ju on aj obhajca žiadali. Z dôvodu, že verejné zasadnutie nebolo nahrávané, považoval obvinený argumentáciu prokurátora, svojho obhajcu v spojení so záverečnými návrhmi, preberanie dôkaznej situácie, predloženie listinných dôkazov v rámci verejného zasadnutia za dôkazy získané nezákonným spôsobom. Vyjadril názor, že rozhodnutia súdov nižšieho stupňa sú založené na extrémnom nesúlade medzi skutkovými a právnymi závermi, pričom sa nevysporiadali s obhajobnými návrhmi a námietkami obvineného, nerešpektovali základné ústavné princípy, deformovali dôkazné prostriedky, svojvoľne aplikovali normy trestného práva, čím naplnili dovolacie dôvody v zmysle § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. i) Trestného poriadku. Poukazujúc na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo veciach Delcourt proti Belgicku zo 17. januára 1970, Sutter proti Švajčiarsku z 22. februára 1984, rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. ÚS 79/02 dovolateľ konštatoval potrebu dodržiavania práva na spravodlivé súdne konanie a spravodlivý súdny proces plynúce z čl. 6 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd. V závere zotrval na svojom už skôr uvedenom konečnom návrhu. Obvinený ďalej doplnil ním podané dovolanie aj podaním z 29. marca 2021, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 30. marca 2021, v ktorom vyjadril názor, že vychádzajúc z Metodického pokynu č. 1/2006 generálneho riaditeľa Sekcie trestného práva Ministerstva spravodlivosti Slovenskej Republiky k záznamu pojednávania pomocou technického zariadenia z 30. marca 2006 vydaného na vykonanie záznamu pojednávania
3 Trestného poriadku v znení zákona č. 65/2005 Z. z a zákona č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku diktafón, keďže len priestorovo zaznamenáva zvuk v pojednávacej miestnosti, nie je vhodný na individuálnu identifikáciu osôb, ktorých hlas zaznamenáva, a preto nie je iným vhodným záznamovým zariadením na vykonanie záznamu hlavného pojednávania
3 Trestného poriadku. V nadväznosti na to, obvinený namietal, že na zaznamenanie hlavného pojednávania konaného
názoru obvineného nepoužiteľnosť vykonaných dôkazov, bránili odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok vecne preskúmal, preto mal rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. V závere svojho podania zotrval na už predtým uvedenom konečnom návrhu. Podané dovolanie obvinený doplnil aj podaním zo 4. októbra 2021, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 6. októbra 2021, v ktorom opätovne namietal naplnenie dovolacích dôvodov
1 písm. c), písm. g) Trestného poriadku a súdom nižšieho stupňa vytýkal, že jeho návrhy na vykonanie dôkazov bez riadneho odôvodnenia zamietli, navyše tie dôkazy, ktoré boli vykonané, boli
názoru obvineného nelogickým spôsobom zdeformované, pričom súdy nižšieho stupňa úplne odignorovali dôkazy v podobe predložených šekov za výživné. Pre úplnosť dodal, že dcéra údajne okradnutých rodičov zaplatila zaňho šek na výživné dva dni po údajnej krádeži, žila v spoločnej domácnosti s údajným zlodejom (teda s ním), poskytovala mu také benefity ako bývanie v rodinnom dome, užívanie osobných motorových vozidiel a iné, čo považoval za nelogické. Taktiež považoval za nelogické, aby dcéra údajne okradnutých rodičov posielala peniaze, zaľúbené listy údajnému zlodejovi do ÚVTOS. V závere opätovne zopakoval už skôr uvedený konečný návrh. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd") ako súd dovolací [§ 377 Trestného poriadku] pred vydaním rozhodnutia o dovolaní posúdil naplnenie procesných podmienok pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podane´ proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm.
1 písm.
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti
10 Trestného poriadku, resp. uplatnení oprávnenia
11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 7/2011). Vychádzajúc z ustanovenia § 272 ods. 3 Trestného poriadku obvinený je síce v rámci práva na obhajobu oprávnený navrhovať dôkazy a určitý dôkaz aj sám zabezpečiť, je ale na úvahe orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktoré z dôkazov vykoná, respektíve zabezpečí. V rámci práva na obhajobu, v konaní pred súdom je povinnosťou súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť, alebo ho odmietnuť, alebo rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom R 116/2014). Súd vykonávajúci dokazovanie teda návrhmi strán ani ich názormi, čo do rozsahu dokazovania, nie je viazaný. Je výlučne na zvážení súdu, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam, a vykonanie ktorého naopak, nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numeratur). Súd je však povinný s návrhmi strán v konaní, čo do rozsahu dokazovania, sa vysporiadať (primerane rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. 5Tdo/54/2019, 4Tdo/34/2018). Okresný súd na hlavnom pojednávaní konanom v dňoch 16. septembra 2019 a 11. novembra 2019, pred ukončením dokazovania, uznesením
2 Trestného poriadku odmietol vykonať celý rad v zápisnici o dotknutom hlavnom pojednávaní vymenovaných dôkazov navrhovaných obhajobou a samotným obžalovaným, pretože, ako to plynie z odôvodnenia jeho rozsudku (strana 15), ale aj uznesenia krajského súdu (strana 11), išlo o návrhy nedôvodné, nesúvisiace s prejednávaným skutkom, zbytočné, pretože v prejednavánej veci bolo vykonané dokazovanie v rozsahu postačujúcom a nevyhnutnom na rozhodnutie, vykonané dôkazy v dostatočnej miere postačovali na vyslovenie jednoznačných záverov o vine tak, ako vyplývajú z výsledkov vykonaného dokazovania a v konečnom dôsledku ako sú premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku. Vykonanie ďalších dôkazov navrhnutých obžalovaným nepovažoval krajský súd za nevyhnutné vzhľadom na ostatné už vykonané dôkazy, ktoré boli postačujúce pre rozhodnutie súdu s tým, že ich vykonanie by nemalo žiaden vplyv na správnosť zisteného skutkového stavu. Je pravdou, že v neprehľadnom množstve obvineným navrhovaných dôkazov tak okresný, ako aj krajský súd prehliadli návrh na vykonanie dôkazu, a to vyžiadanie bloku o zaplatení pohonných hmôt, ktoré mal obvinený tankovať
1 písm. i), veta za bodkočiarkou, Trestného poriadku,
ktorého správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť (primerane už spomínané rozhodnutie publikované pod číslom R 7/2011). Vo vzťahu k námietkam obvineného, že krajský súd nereagoval na jeho návrh prednesený na verejnom zasadnutí konanom o jeho odvolaní vykonať dôkaz lokalizovaním jeho telefónov sa žiada uviesť, že návrh na vykonanie tohto dôkazu odmietol už okresný súd, pričom krajský súd sa s jeho postupom, ako to plynie z jeho uznesenia, v plnom rozsahu stotožnil, preto nebolo potrebné, aby vykonanie tohto dôkazu aj sám odmietal. Navyše
ustálenej súdnej praxe (primerane rozhodnutie publikované v Zbierke pod číslom 44/2018) nie je potrebné, aby krajský súd návrhy na vykonanie dokazovania prednesené na verejnom zasadnutí výslovne odmietal, ale postačí, ak sa s nimi vysporiada v odôvodnení svojho rozhodnutia, keďže ustanovenia o hlavnom pojednávaní sa na vykonávanie dokazovania vychádzajúc z ustanovenia § 295 ods. 2 Trestného poriadku vťahujú na verejné zasadnutie len primerane, pričom krajský súd ako to už bolo uvedené, sa návrhmi obvineného na doplnenie dokazovania v primeranom rozsahu vysporiadal. Pokiaľ ešte obvinený namietal, že mu doposiaľ nebola doručená zápisnica o verejnom zasadnutí, hoci doručenie jej opisu požadoval on, ako aj jeho obhajca, k tomu na žiada uviesť, že takáto požiadavka nie je v zápisnici o verejnom zasadnutí zaznamená a aj keby snáď k nej došlo, takéto prípadné pochybenie, keďže rozhodnutie krajského súdu obvinenému doručené bolo, nemá žiaden zásadný vplyv na jeho právo na obhajobu. Preto vyššie uvedenými námietkami obvineného k naplneniu dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku nedošlo. Pokiaľ obvinený namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, ktorými bola konštatovaná jeho vina, k tomu sa žiada v prvom rade uviesť, že
7 Trestného poriadku dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné, preto námietky dovolateľa v tom smere, že rozhodnutia súdov nižšieho stupňa,
jeho názoru, nie sú náležite odôvodnené v zásade žiaden dovolací dôvod nenapĺňajú. Na strane druhej je potrebné obvinenému prisvedčiť, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor") je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantne´ otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolene´ účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasni´ skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovane´ základné právo účastníka na spravodlivý proces (napríklad rozhodnutia ústavného súdu, sp. zn. II. U´S 209/04, IV. ÚS 350/2014, II. ÚS 449/2015). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESLˇP") pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESLˇP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajcˇiarsku z 29. apríla 1993, II. U´S 410/06) - primerane rozhodnutie ústavného súdu, sp. zn. III. ÚS 155/2018. V prejednávanej veci,
názoru najvyššieho súdu, tak okresný, ako aj krajský súd dostatočným spôsobom, ktorý nie je možné považovať za svojvoľný, či arbitrárny, uviedli, ktoré skutočnosti vzali za dokázané, o ktoré dôkazy opreli svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravovali pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnali s obhajobou, prečo nevyhoveli návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravovali, keď posudzovali dokázané skutočnosti
príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Okresný súd v napadnutom rozsudku popísal dôkazy, ktoré boli v prejednávanej veci vykonané, konštatoval, že obvinený bol zo spáchania žalovanej trestnej činnosti usvedčený najmä výpoveďami poškodenej G. Y., svedka B. Y., podporne aj výpoveďou svedkyne K. O., ich dcéry, ktoré považoval v podstatných skutočnostiach za konzistentné (účel použitia dotknutých peňazí aj vzhľadom na to, že disponovanie s nimi nepoprel ani samotný obvinený, nie je podstatný a tým pádom zásadný význam nemajú ani jeho sa týkajúce rozpory). Obvinený, ako to už bolo naznačené, v podanom dovolaní ani nepoprel, že sumou vo výške 13.000,- Eur, patriacou poškodenej disponoval, namietal „len", že túto sumu mu dala dobrovoľne pred bankou pred svedkom J. F., pričom následne s dotknutým svedkom odišiel do L. po diaľnici Kúty - Bratislava, kde spomínaného svedka vyložil. Tieto skutočnosti však svedok J. F., ktorému nebol dôvod neveriť, nepotvrdil a taktiež systém Národnej diaľničnej spoločnosti prechod vozidla, ktorým mal obvinený v kritický čas do L. cestovať, nezaznamenal. Týmito dôkazmi považoval okresný súd obhajobu obvineného a jeho verziu o ceste do L. v čase skutku za spoľahlivo vyvrátenú, preto už nebolo potrebné ju ďalej vyvracať, či potvrdzovať inými dôkazmi, s čím sa krajský súd bez výhrad stotožnil, pričom tieto úvahy súdov nižšieho stupňa, na podklade ktorých ustálili svoje skutkové zistenia, a ktoré nie je možné považovať za svojvoľné, či arbitrárne, dovolací súd v rámci dovolacieho konania, nie je oprávnený preskúmavať, pretože by to odporovalo viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkovým stavom
1 písm. i), veta za bodkočiarkou, Trestného poriadku,
ktorého správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. (Primerane už spomínané rozhodnutie publikované pod číslom R 7/2011). Každopádne vzhľadom na objektívnosť dôkazu, a to správy Národnej diaľničnej spoločnosti (navyše podporovanej výpoveďou nezainteresovaného svedka J. F., ktorý cestu do L. s obvineným poprel), je potrebné súdom nižšieho stupňa prisvedčiť, že je nepravdepodobné, aby nejakým iným, a to aj dovolateľom navrhovaným dôkazom, bolo preukázané, že obvinený cestu do L. v kritický čas vykonal. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu dáva odpoveď aj na obvineným namietanú zdanlivú nelogickosť v postupe poškodenej a jej rodinných príslušníkov, spočívajúcu v tom, že poškodená, hoci ku skutku došlo v októbri 2016, trestné oznámenie podala až v januári 2017, navyše dcéra poškodenej, svedkyňa K. O., napriek tomu, že jej rodičom odcudzil finančné prostriedky v pomerne vysokej sume, s ním po určitú dobu ešte naďalej žila, zaplatila zaňho výživné, do výkonu trestu mu posielala peniaze a zaľúbené listy. Z výpovedí oboch svedkýň, ale aj svedka B. Y. zachytených v odôvodnení rozsudku okresného súdu plynie, že obvinený podpísal prehlásenie, že od poškodenej prevzal sumu 13.000,- Eur s tým, že ju bude splácať po 500,- Eur mesačne, preto poškodená vyčkávala, či obvinený túto sumu nesplatí sám a až následne trestné oznámenie podala. Z výpovede svedkyne K. O. potom ešte plynie, že obžalovanému posielala peniaze a zaľúbené listy, pretože sa bála, že keď ho prepustia a on sa dozvie, že ho udala, tak jej ublíži. Vo svetle tohto vysvetlenia potom obvineným namietaný postup poškodenej, ale ani jej dcéry nelogickosti nevykazuje. Pokiaľ obvinený namietal porušenie svojho práva na obhajobu, spočívajúce v tom, že sudkyňa okresného súdu vyhovela viacerým námietkam prokurátorky podaným proti otázkam kladeným zo strany obvineného svedkom G. Y., B. Y. a K. O. z dôvodu, že nesúviseli s prejednávanou vecou, k tomu sa žiada uviesť, že obvinený nenamietal procesný postup okresného súdu týkajúci sa spôsobu vykonávania výsluchu, konkrétne namietania položených otázok stranou v konaní, plynúci z ustanovenia § 259 Trestného poriadku v spojení s § 261 ods. 4 Trestného poriadku a § 132 ods. 2 Trestného poriadku.
Trestného poriadku strany môžu namietať spôsob vykonávania výsluchu, najmä môžu namietať prípustnosť otázky položenej vypočúvajúcim. O námietke rozhodne predseda senátu. Ak námietke vyhovie, vypočúvaný nie je povinný na otázku odpovedať a táto otázka sa do zápisnice nezapíše alebo sa zo zápisnice vyčiarkne. O námietke proti otázke predsedu senátu, sudcu alebo prísediaceho rozhodne senát.
4, veta prvá, Trestného poriadku ustanovenia § 258 ods. 2 a 3 a § 259 sa použijú primerane aj na vykonanie dôkazu výsluchom svedka.
2 Trestného poriadku svedka možno vypočúvať len do miery nevyhnutnej pre trestné konanie. Môžu sa mu klásť otázky na doplnenie výpovede alebo na objasnenie neúplností, nejasností alebo rozporov. Otázky sa musia klásť ohľaduplne a zrozumiteľne. Svedkovi sa nesmú klásť otázky, v ktorých je obsiahnuté, ako na otázku odpovedať, otázky klamlivé ani otázky, ktoré by obsahovali skutočnosti, ktoré sa majú zistiť až z jeho výpovede. Otázky nesmú neodôvodnene zasahovať do súkromia vypočúvaného s výnimkou zisťovania pohnútky obvineného, obzvlášť ak ide o svedka chorého alebo svedka poškodeného trestným činom proti ľudskej dôstojnosti. Vzhľadom na to, že vychádzajúc z ustanovenia § 132 ods. 2 Trestného poriadku, svedka je možné vypočúvať len do miery nevyhnutnej pre trestné konanie, neumožnenie kladenia otázok z dôvodu, že položené otázky nesúvisia s prejednávanou vecou, je v súlade s postupom týkajúcim sa kladenia otázok vyplývajúcim z vyššie citovaných ustanovení. Pokiaľ obvinený v dôvodoch podaného dovolania rozporoval obsah odôvodnenia okresného súdu, na podklade ktorého nepripustil zo strany dovolateľa niektoré otázky (pretože nesúviseli s prejednávanou vecou), ide o námietky skutkového charakteru, ktoré sú však, ako to už bolo vyššie uvedené, vychádzajúc z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, z prieskumu dovolacieho súdu vylúčené. Nepripustenie ďalších otázok kladených stranou konania pre nesúvis s prejednávanou vecou je určenie rozsahu dokazovania, ktoré je ako to už bolo vyššie uvedené, taktiež pre jeho skutkový charakter vylúčený z prieskumu dovolacieho súdu, pričom úvahy súdov nižšieho stupňa s ohľadom na už konštatované dôvody nie je možné považovať za svojvoľné, arbitrárne. Obvinený v podanom dovolaní síce tvrdil, že tieto otázky „v konečnom dôsledku" (teda nie priamo, zjavne) súvisia s jeho obhajobou, teda s jeho verziou priebehu skutkového deja, avšak len vo všeobecnej rovine bez poukázania na konkrétne argumenty, z ktorých by bolo zrejmé, že okresný súd mohol tento súvis s prejednávanou vecou identifikovať, pritom úlohou dovolacieho súdu nie je domýšľať si, či hľadať, v čom by mohli spočívať konkrétne dôvody obvineného námietok (primerane napríklad rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 518/2019). Navyše aj keby snáď bolo pravdou, že obvinenému nebolo umožnené klásť dotknutým svedkom otázky, ktoré s vecou súviseli, ani ich prípadné opätovné položenie a odpovede na ne by k zmene súdmi ustáleného skutku neviedli. Súdy nižšieho stupňa založili totiž svoje odsudzujúce rozhodnutia právne na výpovediach dotknutých troch svedkov, vo vzťahu ku ktorým nemalo byť obvinenému umožnené klásť otázky, pričom dospeli (súdy) k záveru, že výpovede týchto svedkov sú v podstatných rysoch, pokiaľ ide o priebeh skutku, zhodné s tým, že na podklade Správy Národnej diaľničnej spoločnosti a výpovede svedka J. F. považovali za vylúčené, aby skutok prebehol tak, ako to tvrdil obžalovaný. Za situácie potom, že ani odstránenie prípadnej namietanej vady by neviedlo k zmene postavenia obvineného, nemôže ísť v kontexte konkrétnych okolností prejednávaného prípadu o chybu zásadného významu, pritom len také porušenie práva na obhajobu je možné považovať za naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c ) Trestného poriadku. Dovolanie totiž nemožno považovať za dôvodné, ak by ním namietané a dovolacím súdom zistené porušenie zákona nemohlo viesť ku zmene napadnutého rozhodnutia. Dovolanie by v takom prípade v konečnom dôsledku nemohlo bytˇ úspešné a splniť ním sledovaný účel nápravy, ani ak by mu dovolací súd vyhovel, čím by stratilo procesnú povahu opravného prostriedku. Preto dovolací súd také dovolanie odmietne
c) Trestného poriadku alebo zamietne
1 Trestného poriadku (rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 52/2013, bod III.). Napokon z obsahu spisu je zrejmé, že obžalovaným kladené a prokurátorkou namietané otázky skutočne nemali s prejednávanou vecou súvis. Pokiaľ obvinený namietal, že pred neodvolateľným vyhlásením o jeho nevine nebol poučený
4 Trestného zákona, a preto v jeho prípade nemohlo byť použité, k tomu je potrebné uviesť, že vychádzajúc z ustanovenia § 257 ods. 5 Trestného poriadku je v zásade neodvolateľné len vyhlásenie o vine, ktoré obvinený neurobil. Navyše pred svojou výpoveďou, ako to plynie zo zápisnice o hlavnom pojednávaní vykonávanom okresným súdom, o použití ustanovenia § 38 ods. 4 Trestného poriadku obvinený poučený bol (napokon dovolateľ túto skutočnosť ani nerozporuje, tvrdí len, že poučený bol neskoro), preto takýmto postupom právo na obhajobu obvineného, ale ani žiadne iné porušené nebolo. Ani vyššie uvedenými námietkam preto obvinený dovolací dôvod plynúci z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nenaplnil.
1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dôvod dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku sa vzťahuje k najdôležitejšej fáze trestného konania, teda k dokazovaniu. Týka sa predovšetkým vykonávania dôkazov súdom, ale zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá, teda ich vyhľadávanie a zabezpečovanie, lebo dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom, eventuálne získané nezákonným donútením alebo hrozbou, nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné. V rámci uvedeného dovolacieho dôvodu sa preto skúma predovšetkým postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu pri získavaní a vykonávan
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.