zákona o spotrebiteľských úveroch, obe však boli spotrebiteľskými zmluvami
O. z. s potrebou vztiahnutia na ne i obmedzení
zákona o ochrane spotrebiteľa. U zmluvy o hypotekárnom úvere bol naplnený jej účel (poskytnutie žalovanou žalobcovi finančných prostriedkov na kúpu bytu) a nebolo preukázané jej uzavretie žalobcom v podstatnom omyle vychádzajúcom zo skutočnosti pre jeho uskutočnenie rozhodujúcej a ani iný dôvod neplatnosti zmluvy, z ktorého dôvodu za dôvodnú nepovažoval (súd prvej inštancie) žalobu ani v časti určenia neplatnosti záložného práva banky (bez ktorého dojednania by k financovaniu kúpy bytu žalobcom zo strany banky nedošlo).
ktorej po predčasnom zosplatnení úveru je tu už len nárok na úroky z omeškania a nie aj na ďalšie úročenie úveru zmluvným úrokom). Podobne za dôvodnú napokon nepovažoval požiadavku žalovanej na náhradu skutočných nákladov dražby a to ako pre nepreukázanie týchto nákladov žalovanou, tak i pre nedostatok individuálneho vyjednania aj ustanovenia zmluvy o zriadení záložného práva, obsahujúceho splnomocnenie záložného veriteľa záložcom na predaj nehnuteľnosti „cez iný odborný subjekt“.
1 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „C. s. p.“) potvrdil a s odkazmi na § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
neho nešlo považovať za dôvodné ako odvolaciu námietku žalobcu nepreskúmateľnosťou rozsudku súdu prvej inštancie, tak ani odvolacie námietky žalovanej nezrozumiteľnosťou a zmätočnosťou žaloby a prihliadnutím na dôkazy týkajúce sa zmluvy o bežnom účte napriek jej nepredloženiu žalobcom. V prípade námietky (žalovanej) o nepreukázaní donútenia žalobcu bankou otvoriť si bežný účet mal v zhode so súdom prvej inštancie za to, že tu bola zjavná časová súvislosť medzi zriadením bežného účtu a poskytnutím hypotekárneho úveru a u námietky žalobcu týkajúcej sa ním navrhovaného a súdom prvej inštancie nepripusteného dokazovania (o spôsobe fungovania frakčného bankovníctva) poukázal na nedostatok dopadu tvrdení majúcich sa takto preukázať na platnosť zmluvy o hypotekárnom úvere v prejednávanej veci (keď najmä žalobca sám žiadal o poskytnutie a čerpanie úveru bezhotovostne a takýto spôsob čerpania banka aj žalobcovi za účelom úhrady kúpnej ceny za nehnuteľnosť umožnila, pričom spôsob čerpania na platnosť zmluvy vplyv nemal). 5. Proti takémuto rozsudku podal žalobca (ďalej tiež „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. b/ aj f/ C. s. p. V pomerne rozsiahlom dovolaní (v rozsahu 32 strán textu), pretkanom citáciami z množstva rozhodnutí ústavného súdu, Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Českej republiky, z právnej teórie i z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a poukazmi na niektoré iné rozhodnutia najvyššieho súdu a Krajského súdu v Prešove, venujúcom sa tiež viacerým aspektom právneho posúdenia veci namietal predovšetkým pripustenie zmeny v osobe žalovanej bez toho, aby mu (žalobcovi) bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k príslušnému návrhu žalovanej, pričom dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu bolo akceptovanie neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávky, prisúdenie pasívnej legitimácie v konaní osobe, ktorá nie je bankou a i zmena obsahu pohľadávky voči spotrebiteľovi. Oba nižšie súdy sa okrem toho
dovolateľa nevysporiadali s viacerými argumentami žalobcu, čím taktiež (nepreskúmateľnosťou svojich rozhodnutí) porušili jeho právo na prístup k súdu a súdnu ochranu. Navrhol preto, aby dovolací súd rozsudky oboch nižších súdov zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.
novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani sebou samým) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (v tejto súv. por. napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). 10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti.
p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti určitému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie napadnúť dovolaním (úspešne). Rozhodnutia odvolacích súdov, proti ktorým dnes účinná úprava procesného práva dovolania pripúšťa, sú vymenované v ustanoveniach §§ 420 a 421 C. s. p. (u dovolaní, ktorých prípustnosť je vyvodzovaná z tzv. zmätočnosti, teda dovolaní
p. tak, že ide o rozhodnutia vo veci samej alebo také, ktorými sa konanie končí a v prípadoch dovolaní z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, teda dovolaní
p. tak, že ide buď o potvrdzujúce alebo zmeňujúce rozhodnutie). 11.
p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu (písmeno b/), ako aj vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (písmeno f/). 12. Procesná vada zmätočnosti
b/ C. s. p. je daná vtedy, ak odvolací súd vydal meritórne alebo aj nemeritórne rozhodnutie majúce konanie skončiť v konaní, v ktorom v čase vydania rozhodnutia prinajmenšom jednej strane sporu (v mimosporovom konaní účastníkovi) chýbala procesná subjektivita. Pojem procesná subjektivita (§§ 61 až 66 C. s. p.) v dnes platnej úprave civilného sporového procesu nahradil skorším procesným právom poznaný pojem spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 19 O. s. p.), v oboch prípadoch však procesné právo existenciu subjektivity odvodzuje (resp. v minulosti existenciu spôsobilosti odvodzovalo) od existencie hmotnoprávnej spôsobilosti mať práva a povinnosti, ktorú zásadne majú žijúce fyzické a stále existujúce právnické osoby (§ 7 a nasl. a § 18 a nasl. O. z.). 13. Pojem procesnej subjektivity býva nie až tak zriedka (avšak nesprávne) zamieňaný s pojmom vecnej legitimácie - či už aktívnej, ak sa týka toho, kto spor inicioval a niečoho sa v ňom domáha, alebo pasívnej, ak sa naopak týka toho, kto bol vykázaný do procesnej pozície žalovaného a jeho úlohou je spravidla sa v konaní požiadavke uplatnenej žalobou brániť. Nesprávnosť zamieňania oboch pojmov tkvie v tom, že u procesnej subjektivity ide o jednu z procesných podmienok (bez ktorých splnenia konanie vôbec nemôže prebiehať a skončiť rozhodnutím vo veci samej, ale musí byť -
povahy prekážky buď bez ďalšieho alebo po bezvýslednosti zákonom predpísaného postupu na jej odstránenie, ak ide o prekážku odstrániteľnú - zastavené), u vecnej legitimácie (a jej prípadného nedostatku) ale naopak o stav neexistencie právneho vzťahu do sporu povolaných strán (pri ktorom rozhodnutie vo veci samej vylúčené nie je, ale jediným možným výsledkom je tu zamietnutie žaloby buď preto, že žalobca nie je nositeľom práva, ktorého ochrana sa požaduje, pretože žalovaný nie je nositeľom právnej povinnosti zodpovedajúcej uplatnenému právu alebo je tu dokonca stav absencie vecnej legitimácie na oboch stranách sporu). 14. Z už uvedeného tak musí byť zrejmé, že odvolacie konanie ani jeho výsledok a podobne ani im predchádzajúce konanie na súde prvej inštancie a jeho výsledok procesnou vadou tzv. zmätočnosti
b/ C. s. p. zaťažené neboli, pretože v takýchto konaniach až do ich skončenia na strane žalobcu (a vzájomného žalovaného) figurovala žijúca fyzická osoba a na strane žalovanej stále existujúca osoba právnická. Na takomto nazeraní na vec nebolo spôsobilé vôbec nič zmeniť ako chybné zanesenie súdom prvej inštancie do záhlavia aj do výroku jeho rozsudku už v obchodnom registri nezapísaného sídla banky, tak ani žalobcom v dovolaní uplatnené výhrady týkajúce sa (ne)platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky (v prvom prípade preto, že uvedenie chybného sídla je len zrejmou nesprávnosťou s potrebou jej opravy bez dopadu na existenciu právnickej osoby, v druhom potom preto, že otázka platnosti zmluvy je práve onou otázkou existencie právneho vzťahu strán sporu, ktorá môže byť zodpovedaná len tak, že tu niet vecnej legitimácie a nie tak, že strane sporu chýba procesná subjektivita). 15. Hoci v prípade vady zhora dovolateľovi za pravdu dať nešlo, to isté neplatilo u druhej dovolaním vytýkanej vady. 16. Úprava dôvodu prípustnosti dovolania pre tzv. zmätočnosť, spočívajúceho v porušení práva na spravodlivý súdny proces v ustanovení § 420 písm. f/ C. s. p. je praktickým prevzatím skoršej úpravy významovo totožnej vady z ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (
ktorého bolo dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Tým, čo obe úpravy jasne odlišuje, je zúženie okruhu rozhodnutí napadnuteľných dovolaniami
novej úpravy (tým, že zákon takúto možnosť už neposkytuje u iných než vecných, resp. konanie končiacich rozhodnutí odvolacích súdov).
dovolacieho súdu môže byť predmetom diskusie, či skutočnou zmenou oproti skoršiemu stavu je aj výslovné zadefinovanie požiadavky na vyššiu mieru (intenzitu) zásahu prípadným nesprávnym postupom súdu do procesných práv strany (tu rozumej, že prípustnosť dovolania
f/ C. s. p. je daná len v prípadoch takých upretí stranám ich procesných práv, ktorých dôsledkom je porušenie práva na spravodlivý proces), keďže prakticky totožne sa s problémom za existencie čiastočne odchylnej zákonnej úpravy vyporiadala i skoršia judikatúra (ktorá taktiež nevidela odňatie možnosti konať pred súdom v absolútne každom porušení jednotlivého procesného práva účastníka konania). Napokon tým, čo je jednotiacim prvkom úpravy spred 1. júla 2016 i tej platnej a účinnej dnes, je to, že v prípadoch dovolaní pre zmätočnosť (nerozhodno z ktorého dôvodu
jednotlivých písmen § 420 C. s. p.) idú takpovediac ruku v ruke prípustnosť aj dôvodnosť dovolania, teda nestotožnenie sa dovolacieho súdu s názorom dovolateľa o existencii namietanej vady vedie k záveru o neprípustnosti dovolania a k jeho odmietnutiu, kým naopak dôsledkom akceptovania názoru dovolateľa je nielen nutný záver o prípustnosti dovolania, ale tiež opačné (v tomto prípade jediné možné kasačné) rozhodnutie dovolacieho súdu.
žaloby splniť ktorou môže mať odlišný názor než jeho procesný súper). Okrem práve uvedeného je tu navyše aj stav takej rozdielnosti úprav rozhodovania o návrhoch na zmeny v okruhu účastníkov konania (dnes strán sporu)
O. s. p. a C. s. p., ktorú odvolací súd v prejednávanej veci
všetkého prehliadol a ktorú len ťažko označiť za iba kozmetickú zmenu (ako na to najvyšší súd poukázal napr. v uznesení z 29. novembra 2018 sp. zn. 7 Cdo 207/2017). 20.
2 O. s. p. ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli a
odseku 3 vety prvej rovnakého ustanovenia súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa nevyžaduje. 21.
1 C. s. p. ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli a
odseku 2 vety prvej tohto ustanovenia súd vyhovie návrhu
odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí konania došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu. 22. Ako už bolo uvedené aj v ostatnom zmieňovanom rozhodnutí najvyššieho súdu, z porovnania oboch práve odcitovaných úprav, dopadajúcich na zmeny v okruhu strán sporu motivované tými zmenami v sfére hmotného práva, ku ktorým dôjde až v priebehu konania, vyplýva nielen obmedzenie návrhovej iniciatívy pri zmene na žalobcu (na rozdiel od skoršej úpravy priznávajúcej identické právo tiež subjektu majúcemu záujem v konaní žalobcu nahradiť a až do pozitívneho rozhodnutia o zmene stojacemu mimo okruh účastníkov konania, inak s prezumovaným súhlasom žalobcu so zmenou, pokiaľ návrh podá subjekt majúci nadobudnúť právo, o ktoré v konaní ide) a opustenie skoršej nadbytočnej úpravy o nepotrebnosti súhlasu žalovaného aj subjektu majúceho zaujať jeho miesto s navrhovanou zmenou tu rozumej bez ohľadu na to, či sa táto týka žalobcu alebo žalovaného, keďže je to žalobca, ktorý ako „dominus litis“ (pán sporu) určuje, koho do sporu zapojí]; ale predovšetkým to, že kým podmienkou pozitívneho rozhodnutia o zmene
2 a 3 O. s. p. bolo (odhliadajúc od súhlasu nového žalobcu) preukázanie nástupu právnej skutočnosti spôsobilej privodiť prevod alebo prechod práva či povinnosti, predstavujúcich predmet sporu, z pôvodného účastníka konania na inú osobu, podmienkou vyhovenia návrhu na zmenu strany sporu
1 a 2 C. s. p. je preukázanie prevodu alebo prechodu práva (nielen, že k nemu malo dôjsť, ale že k nemu skutočne došlo).
ktorých vytýkanú vadu zmätočnosti
f/ C. s. p. mali založiť aj nedostatky odôvodnení rozhodnutí oboch nižších súdov či iné vady v ich postupe, nakoľko jediný možný výsledok tohto dovolacieho konania predurčil už výskyt zhora priblíženej nesprávnosti v postupe. Keďže ale najvyšší súd mal za to, že v tomto prípade nebola naplnená tá zákonná požiadavka,
ktorej nápravu nemožno dosiahnuť len zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 449 ods. 2 C. s. p.) - pretože to bol práve a iba odvolací súd, kto pochybil pri rozhodovaní o zmene a následne i pri rozhodovaní v merite,
1 C. s. p. v spojení s § 450 rovnakého zákona rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto uznesenia.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.