← Slovensko

o náhradu škody

Najvyšší súd 6 Cdo 193/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. Š., bývajúceho v P., zastúpeného JUDr. Jánom Klimekom, advokátom so sídlom v Prešove, Sládkovičova 8, proti ţalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie 13, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 25 C 55/2008, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z

  1. júna 2011 sp. zn. 6 Co 98/2010 takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Prešov ako súd prvého stupňa rozsudkom z
  2. septembra 2010 č. k. 25 C 55/08-80 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 999,82 EUR do troch dní od právoplatnosti rozsudku a tieţ povinnosť zaplatiť mu v rovnakej lehote aj náhradu trov konania 655,51 EUR. Takto rozhodol poukazujúc na zistené skutočnosti, z ktorých vyvodil záver o opodstatnenosti nároku ţalobcu na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) , uplatneného vo forme náhrady nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup spočívajúci v neprimeranej dĺţke trestného konania, ktoré skončilo oslobodením ţalobcu spod obţaloby. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe v trestnom konaní proti ţalobcovi došlo k prieťahom v súvislosti s vypracovaním a doručovaním odsudzujúceho rozsudku okresného súdu z 21.4.2005, ktorý bol vypravený na doručenie ţalobcovi aţ 14.11.
  3. Priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy povaţoval za primeranú 6 Cdo 193/2011 2 poukazujúc pritom na to, ţe trestné konanie psychicky zle vplývalo nielen na ţalobcu, ale aj jeho rodinu. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na odvolanie ţalovanej rozsudkom z
  4. júna 2011 sp. zn. 6 Co 98/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania 69,61 EUR do pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku na účet jeho právneho zástupcu. Potvrdenie prvostupňového rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou stotoţňujúc sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Zároveň sa stotoţnil aj s presvedčivým odôvodnením prvostupňového rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkázal. V súvislosti s odvolacími námietkami ţalovanej uviedol, ţe k prieťahom v trestnom konaní došlo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., preto aplikácia tohto predpisu na daný prípad bola správna, a ţe v zmysle tohto zákona patrí do právomoci všeobecného súdu rozhodovanie o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie ţalovaná. Ţiadala, aby dovolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila odňatím moţnosti konať pred súdom a nesprávnym právnym posúdením veci. Za odňatie moţnosti konať pred súdom označila nedostatočné odôvodnenie rozsudkov odvolacieho ako aj prvostupňového súdu. Poukazovala na skutočnosť, ţe i keď súdy v základnom konaní sa dôsledne zaoberali splnením podmienky uplatneného nároku, a to existenciou prieťahov v trestnom konaní pri vyhotovovaní oslobodzovacieho (správne odsudzujúceho) rozsudku, neodôvodnili náleţite preukázanie ďalších predpokladov nároku na nemajetkovú ujmu, ktorými sú vznik tejto ujmy, ako aj príčinná súvislosť medzi jej vznikom a nesprávnym úradným postupom súdu. Presvedčivo neodôvodnili ani určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol tento mimoriadny opravný prostriedok ako neopodstatnený zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, ţe smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť. 6 Cdo 193/2011 3 Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a 238 O.s.p. Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy. Nejde totiţ v dovolaním napadnutom výroku o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretoţe dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a nejedná sa ani o potvrdenie rozsudku, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
  5. Dovolací súd z úradnej povinnosti preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolací súd nezistil existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil teda ani podmienku prípustnosti dovolania, na ktorú poukazovala dovolateľka a ktorá mala spočívať v odňatí jej moţnosti konať pred súdom tým, ţe rozsudky oboch súdov neboli dostatočne odôvodnené. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, pričom sa zároveň stotoţnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku. Vysporiadal sa aj s odvolacími námietkami ţalovanej týkajúcimi sa aplikácie zákona č. 514/2003 Z. z. na daný prípad a právomoci súdu rozhodovať o uplatnenom nároku. Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa spĺňa poţiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., keďţe ním bola daná odpoveď na všetky podstatné otázky 6 Cdo 193/2011 4 týkajúce sa predmetu konania z hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci. Z tohto odôvodnenia vyplynulo, ţe v trestnom konaní proti ţalobcovi došlo k prieťahom spočívajúcim v tom, ţe odsudzujúci rozsudok okresného súdu bol vypravený na doručenie aţ takmer po siedmych mesiacoch, ţe v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sa za nesprávny úradný postup povaţujú aj prieťahy v konaní, a ţe v dôsledku týchto skutočností boli splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú takýmto nesprávnym úradným postupom, a to vo forme nemajetkovej ujmy. Z celkového kontextu odôvodnenia tieţ vyplynulo, ţe prieťahy v konaní mali za následok porušenie základného práva ţalobcu na konanie bez prieťahov a vznik nemajetkovej ujmy spočívajúcej v predĺţení konania, a tým aj v predĺţení stavu právnej neistoty. Príčinná súvislosť medzi prieťahmi v konaní a vznikom nemajetkovej ujmy bola zrejmá zo samotnej povahy prieťahov, preto nepotrebovala bliţšie objasňovanie. Námietka dovolateľky o odňatí moţnosti konať pred súdom nedostatočným odôvodnením rozhodnutia tak nebola dôvodná. S prihliadnutím na konkrétne okolnosti však nebola ani spôsobilá zaloţiť prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Tým, ţe odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku, dovolateľka fakticky namietala nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Z obsahu spisu je však zrejmé, ţe v odvolaní proti tomuto rozsudku ţiadnu výhradu v tomto smere nevzniesla, hoci tak urobiť mohla a podľa zásady „kaţdý je povinný si stráţiť svoje práva“ aj urobiť mala. Pretoţe aj pre oblasť procesného práva platí všeobecná právna zásada „male enim iure nostro uti non debemus“ („nemáme však zneuţívať svoje právo“ – Gai. Institutiones 1, 53), javí sa postup ţalovanej ako odporujúci tejto zásade. Za tejto situácie prelomenie stavu právnej istoty, nastolenej právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu, konštatovaním prípustnosti dovolania neprichádzalo do úvahy. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako neprípustné odmietol. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe náklady ţalobcu spojené s odmenou jeho zástupcu za vyjadrenie k dovolaniu, nepovaţoval, vzhľadom na jeho neprípustnosť, za potrebné na účelné bránenie práva. 6 Cdo 193/2011 5 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  6. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  7. apríla 2012 JUDr. Rudolf Č i r č, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.