1, ods. 2 písm. c), písm. e) Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného R. V. sa odmieta. Odôvodnenie I. Konanie predchádzajúce dovolaniu Rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej aj „prvostupňový súd“ alebo „okresný súd“) z 15. januára 2018, sp. zn. 34Tk/1/2016, bol obvinený R. V. uznaný za vinného v bode 1) z obzvlášť závažného zločinu vraždy
1, ods. 2 písm. e) Trestného zákona a v bode 2) z obzvlášť závažného zločinu vraždy
1, ods. 2 písm. c), písm.
2 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 41 ods. 2, § 47 ods. 1 Trestného zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody na doživotie.
3 písm. a) Trestného zákona prvostupňový súd obvineného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
1 Trestného poriadku poškodeného M. D., nar. XX. Q. XXXX, trvale bytom F. Š., K. ulica XXX/X, s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.
1 Trestného poriadku poškodenú P. Q., nar. X. H. XXXX, trvale bytom K. č. XXX, s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces. Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) rozhodujúc o odvolaní obvineného R. V. proti uvedenému rozsudku prvostupňového súdu uznesením zo 4. septembra 2018, sp. zn. 6To/57/2018, odvolanie obvineného R. V.
II. Dovolanie a vyjadrenie k nemu Proti citovanému uzneseniu Krajského súdu v Trnave, ako aj jemu predchádzajúcemu rozsudku Okresného súdu Trnava podal obvinený R. V. dovolanie najskôr vlastným písomným podaním z 27. júla 2020 z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku odôvodnil obvineným tým, že prvostupňový súd sa dopustil porušenia práva na obhajobu obvineného zásadným spôsobom, keď pri svojom rozhodovaní o skutku pod bodom 1) obžaloby na základe predložených dôkazov nenáležite zistil skutkový stav. Porušenia práva na obhajobu sa
obvineného dopustil aj krajský súd, ktorý zamietol jeho odvolanie ako nedôvodné, pretože sa v celom rozsahu stotožnil s nenáležite zisteným skutkovým stavom skutku pod bodom 1) obžaloby. V podrobnostiach obvinený poukázal na str. 29 rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom je uvedené, že to, že sa dopustil skutku pod bodom 1) obžaloby, vyplýva z jeho objektívnej prítomnosti na mieste činu, potvrdzovanej okrem iného prítomnosťou zmiešaných krvných stôp s profilom DNA poškodenej a profilom DNA obvineného na mieste činu. Svoje tvrdenia prvostupňový súd odôvodnil na str. 23 rozsudku, kde poukázal na závery znaleckého posudku KEÚ PZ ČES: PPZ-KEÚ-BA-EXP-2015/1194 z 3. novembra 2015, ako aj na závery znaleckého posudku KEÚ PZ ČES: PPZ-KEÚ-BA-EXP-2015/2328 z 3. novembra 2015, avšak uvedené tvrdenia prvostupňového súdu
obvineného nepreukazujú jeho prítomnosť na mieste činu v čase vraždy, keďže vznik krvných stôp na mieste nie je možné objektívne časovo rozlíšiť. Obvinený v tejto súvislosti uviedol, že krvné stopy na mieste činu vznikli už deň pred vraždou, tak ako to popísal vo svojej výpovedi, pričom k zmiešaniu krvných stôp obvineného a poškodenej došlo postupne, keď do hubky na riad obvinený utrel svoju krv zo zranenia vzniknutého pri pomoci poškodenej deň alebo dva dni pred vraždou a krv poškodenej sa na hubku na riad dostala pred jej vraždou spôsobom, ktorý nie je možné objasniť, nakoľko poškodená zomrela. Prvostupňový súd ďalej
obvineného vôbec neskúmal toto časové rozlíšenie vzniku krvných stôp, ktoré je podstatné z hľadiska dokázania viny a nevenoval sa ďalšiemu dokazovaniu v tomto smere, čím
obvineného zásadným spôsobom porušil jeho právo na obhajobu. V konečnom dôsledku mal mať
názoru obvineného pri vyhodnocovaní dôkazov vykonaných v tejto časti konania prvostupňový súd minimálne pochybnosti o jeho prítomnosti na mieste činu v čase vraždy, pričom pri hodnotení týchto dôkazov mal vychádzať zo zásady in dubio pro reo a ustáliť, že jeho prítomnosť na mieste činu v čase vraždy nemožno bez akýchkoľvek pochybností dokázať. V ďalšej časti podaného dovolania obvinený poukázal na to, že v rámci svojej obhajoby uviedol, že na mieste činu bol 14., resp. 15. januára 2015, kedy ho poškodená pustila do bytu, pretože ho dobre poznala, s tým, že jej priniesol „krajčírsku robotu“. Prvostupňový súd však konštatoval, že jeho obhajoba bola vyvrátená svedeckými výpoveďami J. W., Ž. D., Z. B.J. a D. W., z ktorých vyplýva, že poškodená veci doma opravovala vždy výlučne sama. Uvedené však
obvineného nepreukazuje, že poškodená ho do svojho bytu pustiť nemohla. Obaja sa totiž poznali, mohla mať veľa práce a obvinený sa jej ponúkol, že jej pomôže, čo však už prvostupňový súd ďalej neskúmal. Rovnako tak prvostupňový súd neriešil, že
výpovede svedka Q. Z. tento mohol byť na vražde nejako zainteresovaný a jeho výpoveď vyhodnotil iba ako potvrdenie toho, že vraždu spáchal obvinený. Obvinený pritom poukázal na to, že existujú značné pochybnosti, ktoré neboli dostatočne vyšetrené, pričom tieto výpovede jednoznačne nepreukazujú jeho vinu. Prvostupňový súd v prípade svedka Q. Z. prihliadol len na jeho výpoveď z prípravného konania, pričom jeho výpoveď na hlavnom pojednávaní nepovažoval za dôveryhodnú. Uvedeným došlo
obvineného k porušeniu § 278 ods. 2 Trestného poriadku, v zmysle ktorého súd môže pri svojom rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli na hlavnom pojednávaní prebraté a opierať sa len o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané. Vo vzťahu k motívu vraždy, ktorým mal byť majetkový prospech, obvinený uviedol, že prvostupňový súd vo vzťahu k jeho kartovým hrám o peniaze nesprávne vyhodnotil svedecké výpovede jeho spoluhráčov P. Č., Y. W.R. a Á. K., ktorí svorne potvrdili, že kartové hry s ním nehrávali často, maximálne raz za týždeň, pričom hrávali s peňažným základom 5 centov a výhra mohla byť spolu najviac 3 - 5 eur. Uvedené
obvineného jednoznačne preukazuje, že v prípade spáchania vraždy poškodenej nemohol mať motív získania majetkového prospechu pre zakúpenie si drog, resp. pre peniaze na kartové hry. Napriek tomu však prvostupňový súd ustálil skutkový stav a následne i motív konania obvineného tak, ako je uvedené na str. 31 rozsudku. Prvostupňový súd si taktiež osvojil názor, že obvinený vyhľadával osamote žijúce staršie osoby, ktoré mohli disponovať finančnou hotovosťou, ku ktorej sa mohol bezpracne dostať na úkor života alebo zdravia týchto osôb. Prvostupňový súd tento svoj názor odvodil od toho, že obvinený sa priznal ku skutku pod bodom 2) obžaloby. Obvinený k tomu poukázal na to, čo tvrdil od začiatku dokazovania, a síce že pred skutkom bol až do svojho zadržania živnostníkom, riadne si zarábal na živobytie, mal dostatok peňazí a nebol odkázaný na zištný motív takého ohavného konania, akým vražda nepochybne je. Obvinený taktiež poukázal na to, že prvostupňový súd nevykonal žiadne dokazovanie vo vzťahu k preukázaniu toho, že by si mal kupovať drogy, aké drogy si mal kupovať, v akých množstvách, za aké finančné čiastky a od koho. Uvedené pochybnosti o zistenom skutkovom stave neboli
obvineného prvostupňovým ani odvolacím súdom odstránené. Vo vzťahu k prvostupňovým súdom konštatovanému modusu operandi oboch vrážd obvinený uviedol, že modus operandi v prípade vraždy poškodeného K. a poškodenej D. sa zhoduje iba v použití nástroja na dokonanie oboch skutkov, avšak modus operandi sa nezhoduje v spôsobe dokonania každého zo skutkov. To, že smrť poškodenej D. bola spôsobená podstatne menej ranami ako smrť poškodeného K.,
obvineného preukazuje, že vraždu poškodenej D. spáchala iná osoba. V prípade vraždy poškodenej D. išlo o menej rán z dôvodu, že páchateľ konal chladnokrvne a bez emócií, pričom keď sa presvedčil, že poškodená zomrela, prestal so svojím vražedným útokom. Naopak, v prípade vraždy poškodeného K. obvinený zasadil poškodenému spolu 49 rán práve z tohto dôvodu, že konal v afekte, čo je hlavný rozdiel v konaní oboch páchateľov, ktorý
obvineného preukazuje, že vraždu poškodenej D. nespáchal. Obvinený taktiež poukázal na to, že v prípade vraždy poškodeného K. k svojmu konaniu nepotreboval žiaden podporný motív, vraždu spáchal v afekte, bez akéhokoľvek plánovania, prípadne premyslenia si svojho konania a vôbec nie premyslene a chladnokrvne. Poukázal tiež na to, že nakoľko vraždu poškodenej D. nespáchal, neexistuje tu okamih, kedy začala plynúť prvostupňovým súdom stanovená 11 mesačná lehota od januára 2015 (keď prvostupňový súd na str. 31 rozsudku konštatoval, že možno predpokladať, že práve skutočnosť, že obvinený bol ako podozrivá osoba najskôr pre nedostatok dovtedy získaných dôkazov prepustený na slobodu, ho motivovala k spáchaniu ďalšieho skutku, nakoľko si bol dostatočne vedomý, že po 11 mesiacoch od spáchania predošlého skutku mu táto trestná činnosť v podstate „ľahko prešla“ bez konzekvencií a v takomto druhu trestnej činnosti mohol ďalej beztrestne pokračovať), čo
neho znamená, že celá prvostupňovým súdom stanovená konštrukcia vedľajšieho motívu pre vraždu poškodeného je neopodstatnená a irelevantná. Obvinený taktiež poukázal na to, že páchateľ vraždy poškodenej D. konal
všetkých vykonaných dôkazov premyslene a chladnokrvne, čo
prvostupňového súdu potvrdzuje aj skutočnosť, že po dokonaní vraždy prehľadal byt poškodenej D. a zrejme sa zmocnil vecí väčšej hodnoty. Prvostupňový súd však dospel k záveru, že tieto veci sa nepodarilo vykonaným dokazovaním jednoznačne ustáliť, čo
obvineného znamená, že prvostupňovému súdu sa nepodarilo preukázať, že z bytu poškodenej D. boli odcudzené nejaké veci a z tohto dôvodu nemohol prijať skutkový záver, že páchateľ vraždy poškodenej konal s úmyslom získať majetkový prospech, ako je to uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku. V ďalšej časti podaného dovolania obvinený poukázal na to, že prvostupňový súd ako rozhodujúci dôkaz pri ukladaní doživotného trestu odňatia slobody aplikoval znalecký posudok z odboru Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie Psychológia, ktorý 8. júna 2016 pod č. 18/2016 vypracoval Ústav pre znaleckú činnosť v psychológii a psychiatrii v Nových Zámkoch, konkrétne znalec PhDr. T. V.. Znalec v záveroch tohto posudku uviedol, že obvinený prakticky nemá šancu na nápravu, pri svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní sa pomerne podrobne vyjadril aj k osobe obvineného. Znalec sa však
obvineného v rámci svojej posudkovej činnosti nevyjadril k možnosti korekcie osobnosti obvineného liečbou, resp. psychoterapiou z dlhodobého hľadiska a prípadne tiež z hľadiska dlhodobého mnohoročného pobytu obvineného v ústave na výkon trestu odňatia slobody.
obvineného tomu bolo aj napriek skutočnosti, že znalci z odvetvia psychiatrie MUDr. Ľ. J. a MUDr. J. P. v znaleckom posudku potvrdili, že z psychiatrického hľadiska, nakoľko obvinený netrpí žiadnou psychickou poruchou alebo chorobou, nie je jeho pobyt na slobode pre spoločnosť nebezpečný. Protichodné vyjadrenia znalcov z odboru psychológie a psychiatrie pritom prvostupňový súd
obvineného ďalej neskúmal, ale len jednostranne akceptoval závery znalca z odboru psychológie PhDr. T. V. a priradil mu status osoby s nepriaznivou prognózou resocializácie. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku obvinený poukázal na to, že na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie
1 písm. b) Trestného zákona (zrejme mal na mysli Trestného poriadku, pozn.), ktorým sa priznal k spáchaniu skutku pod bodom 2) obžaloby, čím bola
neho naplnená poľahčujúca okolnosť uvedená v § 36 písm. l) Trestného zákona. Konajúce súdy však túto skutočnosť nebrali do úvahy pri rozhodovaní o jeho treste, čím
jeho názoru došlo k porušeniu § 38 ods. 2 Trestného zákona. Odvolací súd dokonca v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že priznanie sa k spáchaniu skutku v prípade ukladaného trestu odňatia slobody na doživotie nemá žiadny význam. Konajúce súdy mali
obvineného akceptovať jeho priznanie sa ku skutku pod bodom 2) obžaloby ako poľahčujúcu okolnosť
l) Trestného zákona, aj keď sa týkalo len jedného zo skutkov uvedených v obžalobe. Na základe uvedeného obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky po vykonanom dokazovaní rozsudkom
1 Trestného poriadku vyslovil porušenie zákona v časti o jeho vine a treste rozsudkom prvostupňového súdu a v časti o zamietnutí jeho odvolania uznesením odvolacieho súdu. Zároveň navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok prvostupňového súdu i napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a vzhľadom na závažnosť pochybenia súdov, ktoré rozhodovali v predmetnej veci, ako aj na to, že ide o jeho celoživotnú budúcnosť, navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky prikázal vec na prerokovanie a rozhodnutie inému okresnému súdu. K dovolaniu obvineného sa vyjadrila prokurátorka Krajskej prokuratúry Trnava (ďalej len „prokurátorka“) písomným podaním z 26. marca 2021, v ktorom po zrekapitulovaní predchádzajúceho konania uviedla, že rozhodnutia prvostupňového i odvolacieho súdu považuje za správne a vydané v súlade so zákonom, pričom je toho názoru, že konajúce súdy rozhodli zákonne, na podklade dostatočne zisteného skutkového stavu, pri aplikácii príslušných ustanovení Trestného zákona. Trestná činnosť bola obvinenému
názoru prokurátorky jednoznačne a nepochybne preukázaná dôkazmi, ktoré boli zabezpečené v priebehu prípravného konania a v konaní pred súdom, pričom dokazovanie bolo vykonané v súlade so zákonom. Vo vzťahu k obvineným uvádzanému dovolaciemu dôvodu
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku. Pri posudzovaní, či v tom ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, je potrebné vychádzať zo všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu a tieto individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach vyhodnotiť. Právo na obhajobu treba chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva.“ Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku prokurátorka uviedla, že dovolací súd nie je oprávnený na revíziu právoplatných rozhodnutí vo vzťahu k správnosti a úplnosti zisteného skutkového stavu, ktorý bol ustálený konajúcimi súdmi, pokiaľ je dovolanie podané inou osobou ako ministrom spravodlivosti
3 Trestného poriadku. Prokurátorka v tejto súvislosti poukázala aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. decembra 2012, sp. zn. 2 Tdo 73/2012, v zmysle ktorého „Dôvod dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku slúži výlučne na nápravu hmotnoprávnych chýb. Dikciou za bodkočiarkou vylučuje námietky skutkové, tzn. nie je možné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu.“ S poukazom na uvedené prokurátorka navrhla, aby dovolací súd dovolanie obvineného R. V.
1 Trestného poriadku, veta prvá, keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok a o tomto bolo rozhodnuté. Súčasne však dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Úvodom je potrebné uviesť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu, ktorým sa má zabezpečiť náprava procesných a hmotnoprávnych chýb taxatívne uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok (s výnimkou dovolacieho dôvodu
3 Trestného poriadku) neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa.
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku v predmetnej veci naplnený nebol.
1 písm.
1 písm.
1 písm. i) Trestného poriadku, ani žiaden iný dôvod dovolania
1 Trestného poriadku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v predmetnej veci nie sú splnené dôvody dovolania
1 písm. c), písm. i) Trestného poriadku a z tohto dôvodu dovolanie obvineného R. V. na neverejnom zasadnutí
c) Trestného poriadku odmietol. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.