1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona (ďalej tiež „Tr. zák.") s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. spáchaného v štádiu pokusu
1 Tr. zák., na verejnom zasadnutí
2 Tr. por. zrušuje rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 9. júna 2020, sp. zn. 5To/54/2020 vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a zrušuje aj ďalšie rozhodnutia na zrušované rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
1 Tr. por. prikazuje Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Odôvodnenie Okresný súd Lučenec (ďalej tiež „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) z 05. marca 2020, sp. zn. 22T/164/2019 uznal obvineného Š. C. (ďalej tiež „obvinený“) za vinného zo zločinu sexuálneho násilia
1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. spáchaného v štádiu pokusu
1 Tr. zák., ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že: - dňa 12.10.2019 približne o 20:00 hod. na ulici Lúčnej v Lučenci, pred bytovými jednotkami popisným číslom 17, pod vplyvom alkoholu zastavil tadiaľ predchádzajúcu maloletú S..E.., nar. XX.XX.XXXX, a od tejto žiadal orálny sex, čo maloletá odmietla, preto maloletú chytil rukami za vlasy a rameno a zatlačil na kolená, jednou rukou si rozopol nohavice a vybral penis, pričom hlavu maloletej priťahoval do svojho rozkroku s tým, aby ho táto orálne uspokojovala, v dôsledku ktorého konania maloletá začala kričať o pomoc, po čom na miesto pribehli A. C. a E. E. a od maloletej ho odstrčili. Okresný súd za tento trestný čin uložil obvinenému
2 Tr. zák.. s použitím § 38 ods. 5 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 11 (jedenásť) rokov nepodmienečne, pre výkon ktorého ho zaradil
2 písm. b) Tr. zák. do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Súčasne okresný súd obvinenému
2 písm. a), d) Tr. zák. uložil ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote, teda riadne a včas obvinený odvolanie pre nesprávnosť výroku o treste. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej tiež „krajský súd“) rozsudkom z 09. júna 2020, sp. zn.5To/54/2020 zrušil
1 písm. e), ods. 3 Tr. por. rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o treste a
3 Tr. por. sám rozhodol tak, že odsúdil obvineného
2 Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov, pre výkon ktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Ostatné výroky v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa zostali nedotknuté. Proti naposledy uvedenému rozsudku krajského súdu podal Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej tiež „generálny prokurátor“ alebo „dovolateľ“) v neprospech obvineného dovolanie, a to z dovolacieho dôvodu
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. h/ Trestného poriadku, t. j. že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby a z dovolacieho dôvodu
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, t. j., že dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. V písomných dôvodoch podaného dovolania generálny prokurátor namietol, že
napadnutého rozsudku krajského súdu bol porušený zákon v ustanoveniach § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. a v ustanoveniach § 200 ods. 2, § 37 písm. m), § 38 ods. 4, ods. 5 Tr. zák. v prospech obvineného. Generálny prokurátor poukázal na skutočnosť, že krajský súd argumentáciu o nemožnosti uloženia trestu odňatia slobody pri zvýšení dolnej hranice trestnej sadzby
5 Tr. zák. oprel najmä o uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
zák., teda nemá kvalifikačnú relevanciu, ale má vplyv len na použitie ustanovení všeobecnej časti Trestného zákona upravujúcich hranicu trestnej sadzby v zmysle § 38 ods. 5 Tr. zák. Z uvedeného dôvodu a s poukazom na predmetné stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
názoru generálneho prokurátora možno jednoznačne uzavrieť, že okresný súd nebol povinný v skutkovej vete výroku o vine odsudzujúceho rozsudku konkretizovať, respektíve uvádzať predchádzajúce odsúdenie obvineného pre zločin, ako mu to nesprávne vytkol krajský súd. Rovnako sa nestotožnil s názorom krajského súdu, že predchádzajúce odsúdenia obžalovaného neboli predmetom dokazovania. Jednak si obvinený v danej veci bol nepochybne vedomý svojich predchádzajúcich odsúdení za zločiny, za ktoré bol opakovane súdom potrestaný niekoľkoročnými nepodmienečnými trestami odňatia slobody. Navyše s predchádzajúcimi odsúdeniami bol obžalovaný v priebehu trestného konania opakovane oboznámený. Súčasťou vyšetrovacieho spisu, s ktorým sa po skončení vyšetrovania obvinený s jeho obhajkyňou oboznámili dňa 17. decembra 2019, bol aj odpis registra trestov na obvineného obsahujúci údaje o nezahladených predchádzajúcich odsúdeniach obvineného za zločiny. Naviac na hlavnom pojednávaní konanom dňa 05. marca 2020 okresný súd správne vykonal dokazovanie, keď postupom
por. čítal odpis registra trestov obvineného a oboznámil aj trestné spisy Okresného súdu Lučenec sp. zn. 22T/52/2007 a sp. zn. 3T/218/2022, v ktorých bol obvinený odsúdený za zločiny. K týmto dôkazom obvinený a jeho obhajkyňa nemali žiadne pripomienky. Ďalej uviedol, že prokurátor navrhol súdu pri ukladaní trestu aplikovať ustanovenie § 38 ods. 5 Tr. zák. až v záverečnej reči na hlavnom pojednávaní, avšak v inej fáze trestného konania prokurátor takúto povinnosť nemá. Nemožno,
názoru generálneho prokurátora, súhlasiť so záverom krajského súdu, že postupom prokurátora, respektíve súdu prvého stupňa došlo k „neprimeranému zásahu do základných práv obvineného z dôvodu, že tento nebol náležite oboznámený so všetkými skutkovými závermi, ktoré tvorili podklad pre výrok o treste“. Poukázal taktiež na to, že z vyššie uvedeného stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zrejmé, že síce je potrebné poučiť obvineného o úprave trestnej sadzby, ktorá v jeho prípade prichádza do úvahy, pričom okresný súd je tak povinný urobiť najneskôr pri poučení obvineného
1 Tr. por. Súčasne zo stanoviska vyplýva, že k porušeniu práva na obhajobu zakladajúceho dôvod dovolania
1 písm. c/ Tr. por. (v nadväznosti na § 257 ods. 5 Tr. por.) dôjde len vtedy, ak by obvinený bez takéhoto predchádzajúceho poučenia urobil vyhlásenie o uznaní viny. Uvedený záver je logický, pretože výška trestnej sadzby zohráva nepochybne dôležitú rolu pri rozhodovaní sa obvineného, či urobí pred súdom vyhlásenie o uznaní viny. V prípade, že by obvinený urobil vyhlásenie o vine bez poučenia o tom, aký skutočný trest mu hrozí, nepochybne by tým
názoru generálneho prokurátora bolo porušené jeho právo na obhajobu a k náprave by mohlo dôjsť výlučne podaním dovolania
1 písm. c/ Tr. por. V novom konaní by mal obvinený možnosť - vzhľadom na výšku hroziaceho trestu - vyhlásenie o vine neurobiť. Generálny prokurátor zastáva názor, že v predmetnej trestnej veci nedošlo k porušeniu práva obvineného Š. C. na obhajobu, pretože na hlavnom pojednávaní dňa 06. februára 2020 po poučení súdu v zmysle § 257 ods. 1 Tr. por. vyhlásil, že je nevinný. Vzhľadom na to, že obvinený neurobil vyhlásenie o uznaní viny
5 Tr. por., absencia jeho výslovného poučenia o výške hroziaceho trestu nemala vplyv na výkon obhajobných práv ani na samotné rozhodnutie okresného súdu o vine a treste, preto nebol dôvod neaplikovať ustanovenie § 38 ods. 5 Tr. zák. a uložiť tak obžalovanému trest „nesúladný so zákonom ustanovenou trestnou sadzbou“ tak, ako to urobil krajský súd. Na druhej strane okresný súd postupoval správne a v súlade so zákonom, keď po úprave trestnej sadzby uvedenej v ustanovení § 200 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 5 Tr. zák. uložil obvinenému sprísnený trest odňatia slobody vo výmere 11 (jedenásť) rokov, t. j. na dolnej hranici takto zvýšenej trestnej sadzby. Krajský súd nepoužitím ustanovenia § 38 ods. 5 Tr. zák. uložil obvinenému trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, ktorá bola v danom prípade - po zvýšení dolnej hranice trestnej sadzby o jednu polovicu vo výmere 11 až 15 rokov.
názoru generálneho prokurátora, tým bol naplnený dovolací dôvod
1 písm. h) Tr. por. Generálny prokurátor má za to, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je zároveň založené na nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia, pretože krajský súd pri ukladaní trestu nesprávne aplikoval ustanovenia § 37 písm. m), § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. (namiesto ustanovenia § 38 ods. 5 Tr. zák.), čím bol naplnený aj dovolací dôvod
1 písm. i) Tr. por. Generálny prokurátor z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby dovolací súd výrokom pod bodom I.
1 Tr. por. vyslovil, že právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 09. júna 2020, sp. zn. 5To/54/2020 bol porušený zákon v ustanoveniach § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. a v ustanoveniach § 37 písm. m), § 38 ods. 4, ods. 5 Tr. zák. v prospech obvineného Š.R. C.. Súčasne navrhol, aby dovolací súd výrokom pod bodom II.
2 Tr. por. zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 09. júna 2020, sp. zn. 5To/54/2020, ako aj ďalšie rozhodnutia na toto rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a výrokom pod bodom III.
1 Tr. por. prikázal Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Zároveň, aby dovolací súd výrokom pod bodom IV.
2 Tr. por. rozhodol o väzbe obvineného Š. C.. K dovolaniu generálneho prokurátora sa písomne vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Lučenec a obvinený prostredníctvom svojej ustanovenej obhajkyne. Prokurátor Okresnej prokuratúry Lučenec vo svojom písomnom stanovisku (podanie z
jeho názoru do jeho základných práv. Uvedený záver konštatuje krajský súd, s ktorým sa obvinený stotožnil. Ďalej obvinený uviedol, že on vedel, že mu hrozí vysoký trest, avšak si nebol vedomý možnosti použitia § 38 ods. 4 a 5 Tr. zák. Okresný súd na strane 6 a 7 svojho rozsudku konštatuje, že obvinený bol 12-krát súdne trestaný a je osobou s bohatou kriminálnou minulosťou. Tiež poukázal na rozsudok okresného súdu sp. zn. 22T/52/2007 v spojitosti s Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 3To/279/2007, ktorými bol odsúdený za zločin lúpeže ako aj na rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 3T/218/2012, ktorým bol rovnako odsúdený za zločin lúpeže. Na tieto rozhodnutia však okresný súd poukazuje z dôvodu, že obvinený počas konania tvrdil, že sa v minulosti dopúšťal len majetkovej trestnej činnosti, a že nikdy nepoužil násilie voči inej osobe, čím chcel vyvrátiť tvrdenie obvineného. Ku spáchaniu skutkov sa dobrovoľne priznal, nakoľko si bol vedomý, že uvedené skutky spáchal. Okresný súd síce vykonal dokazovanie prečítaním odpisu z registra trestov a oboznámil s vyššie uvedenými trestnými spismi, avšak v súvislosti s jeho páchaním opakovanej násilnej trestnej činnosti, a nie s poukazom na § 38 ods. 4 a 5 Tr. zák. Obvinený má za to, že krajský súd správne zrušil v napadnutom rozsudku výrok o treste, a to bez aplikácie ustanovenia § 38 ods. 5 Tr. zák. Obvinený má za to, že nie sú naplnené dovolacie dôvody
1 písm.
c/ Tr. por. dovolanie generálneho prokurátora na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci ako nedôvodné odmietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní posúdil naplnenie procesných podmienok pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podane´ proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm.
por. nariadil verejné zasadnutie, v rámci ktorého bolo zistené, že v predmetnej trestnej veci dovolací dôvod
1 písm. i/ Tr. por. je preukázaný. Najvyšší súd vyslovil porušenie zákona v rozsahu, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Pokiaľ ide o namietaný dovolací dôvod vyplývajúci z ustanovenie § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por., tak tento sa vzťahuje na výrok o treste v dvoch smeroch. Po prvé, uloženie trestu mimo zákonu stanovenej trestnej sadzby, teda mimo zákonného rozpätia, keď sa trest zvyšuje nad hornú hranicu alebo znižuje pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby. Po druhé, uloženie takého druhu trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Uložením trestu mimo zákonnej trestnej sadzby sa rozumie uloženie takej výmery trestu, ktorá nespadá do rozsahu trestnej sadzby stanovenej Trestným zákonom za trestný čin, zo spáchania ktorého bol obvinený uznaný vinným. V tomto prípade nesprávny postup pri určovaní výmery trestu spočíva buď v prekročení jeho maximálnej povolenej výmery alebo v nedodržaní jeho dolnej hranice, pokiaľ je táto určená. Uvedené sa však týka len tých druhov trestov, pri ktorých je trestná sadzba stanovená zákonom, teda predovšetkým pôjde o trest odňatia slobody, trest domáceho väzenia, trest povinnej práce, trest zákazu činnosti a iné. V predmetnej trestnej veci však z ustanovenia § 200 ods. 2 Tr. zák. vyplýva, že za zločin sexuálneho násilia
2 Tr. zák., pre ktorý je obvinený stíhaný, Trestný zákon ustanovuje vo svojej osobitnej časti dolnú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov a hornú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov. Z rozhodnutia krajského súdu však vyplýva, že obvinenému bol uložený trest odňatia slobody v rámci vyššie uvedeného zákonného rozpätia. Druhom trestu, ktorý Trestný zákon nepripúšťa, sa rozumejú prípady, keď súd obvinenému uložil niektorý z druhov trestov, napriek tomu, že neboli splnené zákonné podmienky na jeho uloženie. Najvyšší súd dospel k záveru, že o tieto prípady v prvom ako aj v druhom smere u obvineného nejde. Ako vyplýva z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., dôvodom dovolania
tohto ustanovenia okrem iného je, že napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Najvyšší súd v tejto súvislosti pripomína, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb. Netreba preto zdôrazňovať, že dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, a je teda vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. Najvyšší súd po splnení prieskumnej povinnosti v predmetnej trestnej veci zistil, že odvolací súd nerešpektoval stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky 2/2019 pod č. 14 (ďalej tiež „stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2/2019 č. 14“), ktoré bolo prijaté za účelom zjednotenia výkladu a aplikácie ustanovení § 163 ods. 3 Tr. por. a § 165 ods. 1 Tr. por. Z právnych viet stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2/2019 č. 14 pod bodom I. vyplýva, že: Odsudzujúci výrok o vine má jednak skutkovú časť (vetu), a jednak právnu časť, teda právnu vetu a právnu kvalifikáciu. Skutková veta odráža faktické okolnosti, ktoré sú právne relevantné z hľadiska základnej alebo kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu, teda kvalifikačne použitého ustanovenia osobitnej časti Trestného zákona. Formulácia „uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu“ (§ 163 ods. 3 Trestného poriadku) znamená povinnosť uviesť vo výroku o vine odsudzujúceho rozsudku okrem skutkovej vety aj tzv. právnu vetu, vychádzajúcu zo znenia ustanovenia (ustanovení), použitého (použitých) na právnu kvalifikáciu činu, ktoré sú označené vo výroku o vine zákonným pomenovaním a číselným paragrafovým označením (s nimi je priamo spojená trestná sadzba trestu odňatia slobody). Do kategórie faktických okolností uvedených v predchádzajúcom odseku a tvoriacich súčasť skutkovej vety patria aj skutočnosti, ktoré
ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona vyvolávajú použitie osobitnej trestnej sadzby, namiesto použitia sadzby, ktorá je uvedená v kvalifikačne relevantnom ustanovení osobitnej časti Trestného zákona, resp. namiesto sadzby iného trestu než trestu odňatia slobody, ktorá z právnej kvalifikácie činu inak vyplýva (§ 47 ods. 2, § 61 ods. 4 a 5 Trestného zákona). Skutočnosti bez kvalifikačnej relevancie, vyvolávajúce použitie ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona, ktoré len upravuje hranice trestnej sadzby priradenej ku kvalifikačne použitému ustanoveniu osobitnej časti Trestného zákona (§ 38 ods. 3 až 6, § 41 ods. 2 samostatne alebo v spojení s § 42 ods. 1, § 61 ods. 3 a 6 Trestného zákona), nie sú súčasťou skutkovej vety výroku odsudzujúceho rozsudku. Dotknuté ustanovenia sa uvádzajú (označujú) vo výroku o treste v zmysle § 165 ods. 1 Trestného poriadku („s uvedením zákonných ustanovení,
ktorých bol trest uložený“). V predmetnej trestnej veci najvyšší súd zistil, že súd prvého stupňa vo vzťahu k obvinenému správne oboznámil dva podstatné trestné spisy, a to v prvom prípade spis Okresného súdu Lučenec, z ktorého vyplynulo, že obvinený bol rozsudkom Okresného súdu Lučenec z 29. novembra 2007, sp. zn. 22T/52/2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 09. januára 2008, sp. zn. 3To/279/2007 uznaný za vinného zo zločinu lúpeže
1 Tr. zák. a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 56 mesiacov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. V druhom prípade trestný spis Okresného súdu Lučenec, z ktorého bolo preukázané, že obvinený bol rozsudkom Okresného súdu Lučenec z 05. februára 2013, sp. zn. 3T/218/2012 uznaný za vinného zo zločinu lúpeže
1, ods. 2 písm.
1 písm. i) Tr. por. Je potrebné v tomto ohľade plne súhlasiť s argumentáciou generálneho prokurátora vyjadrenou v písomnom odôvodnení jeho dovolania, že Krajský súd v Banskej Bystrici nepoužitím ustanovenia § 38 ods. 5 Tr. zák. uložil nezákonný trest, pričom pri správnom použití ustanovenia § 38 ods. 5 Tr. zák. mal odvolací súd ukladať obvinenému trest odňatia slobody v rozpätí trestných sadzieb s dolnou hranicou vo výmere 11 rokov a hornou hranicou vo výmere 15 rokov. Z uvedeného potom vyplýva, že rozhodnutie krajského súdu napadnuté dovolaním je založené na nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia vo výroku o treste a uvádzaný dovolací dôvod
1 písm. i/ Tr. por. v konkrétnom prípade je daný. Najvyšší súd preto o dovolaní generálneho prokurátora rozhodol tak, ako je uvedené v bode I. výrokovej časti tohto rozsudku.
2 Tr. por., ak sa vykonáva na obvinenom trest odňatia slobody uložený mu pôvodným rozsudkom a dovolací súd na dovolanie výrok o tomto treste zruší, rozhodne súčasne o väzbe. Najvyšší súd ako súd dovolací zistil, že obvineného nemožno prepustiť na slobodu, lebo je u neho daný dôvod väzby
1 písm. c/ Tr. por. Tento dôvod je založený na obave, že by mohol pokračovať v páchaní rôznej úmyselnej trestnej činnosti. Spomenutá obava zakladajúca väzobný dôvod
1 písm. c/ Tr. por. u obvineného vyplýva z toho, že pobyt obvineného na slobode
záverov psychiatrického znaleckého posudku by mohol byť pre spoločnosť potenciálne nebezpečný pri konzumácii alkoholických nápojov a eventuálnych agresívnych tendenciách v stave opitosti. V minulosti obvinený spáchal rôznu úmyselnú trestnú činnosť aj násilného charakteru, za ktorú opakovane vykonával trestu odňatia slobody spojený s jeho priamym výkonom. Doteraz bol 12-krát súdne trestaný, teda u obvineného ide o osobu so sklonmi k páchaniu úmyselnej a násilnej trestnej činnosti. U obvineného existuje dôvodná obava, že by mohol pokračovať v páchaní rôznej úmyselnej trestnej činnosti, a to aj násilnej povahy. Dĺžka trvania väzby obvineného
2 Tr. por. sa
3 Tr. por. posudzuje samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní, pričom táto začala plynúť okamihom vyhlásenia rozhodnutia o väzbe na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu, t. j.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.