1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva
1 písm. a) Tr. zák., o dovolaní obvineného Q. F. podanom prostredníctvom obhajcu JUDr. Jozefa Podobu proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z
c) Tr. por. dovolanie obvineného Q. F. sa odmieta. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Trenčín z 20. novembra 2019, sp. zn. 8T/6/2019 bol obžalovaný Q. F. uznaný za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví
zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva
1 písm. a) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že v čase cca o 01.00 h dňa 30.03.2018 na ulici C. v U. pred pohostinstvom I. pod vplyvom alkoholu po predchádzajúcej slovnej výmene názorov fyzicky napadol poškodeného C. D. tak, že ho udrel päsťou do tváre, v dôsledku čoho poškodený spadol na zem, po čom ho obvinený kopol do oblasti tváre a spôsobil mu tak zranenia zlomeninu vonkajšej steny čeľustnej dutiny vľavo, zmliaždenie tváre obojstranne, zmliaždenie a odreninu nosa, ktoré si vyžiadali hospitalizáciu vo FN v Trenčíne s dobou liečenia minimálne 34 dní a dobou práceneschopnosti 40 dní, pričom poškodený bol obmedzený na bežnom spôsobe života po dobu 16 dní. Za to bol odsúdený
1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák. a v spojení s § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní jeden rok.
1 Tr. zák. s použitím § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. výkon tohto trestu mu bol podmienečne odložený a
2 Tr. zák. mu súd ustanovil skúšobnú dobu probačného dohľadu dva roky.
2 Tr. zák. s použitím § 51 ods. 3 písm. b), ods. 4 písm.
neho súd vyhodnotil výpoveď svedka C. U. ako účelovú, pričom z nej vyplýva, že fyzický konflikt začal poškodený C. D., ktorý na slovnú urážku reagoval tak, že si dal dole okuliare, prišiel k nemu a zaútočil na obvineného, zatiaľ čo tento inštinktívne reagoval vykrytím jeho útoku smerujúceho na tvár. Obvinený následne reagoval maximálne dvoma inštinktívnymi obrannými údermi smerom na tvár poškodeného, pričom v tejto časti
obvineného korešponduje výpoveď svedka C. U. s výpoveďou poškodeného. Poukázal, že pokiaľ poškodený chcel od neho iba slovné ospravedlnenie, nemal si preto dôvod dávať dole okuliare, podísť k nemu a fyzicky zaútočiť na takom mieste, kde už nemal čas kde ustúpiť. Rovnako
neho súd nebral do úvahy ani skutočnosť, že poškodený je v porovnaní s ním vyššej a zavalitejšej postavy. Následne uviedol, že prvostupňový súd napriek tomu vyhodnotil výpovede poškodeného a svedkov M. N. a D. Š. ako vierohodné, ktoré majú preukazovať spáchanie skutku. Ďalej pozornosť upriamil na rozpory vo výpovediach, kde poškodený uviedol, že žiadal ospravedlnenie, zložil okuliare, pristúpil k nemu a sotil do neho, zatiaľ čo obaja svedkovia nehovoria o tom že ho mal poškodený sotiť ako prvý, a preto nepovažuje prvostupňové rozhodnutie za konzistentné. Následne sa odvolával na vykonaný znalecký posudok z odboru kriminalistika, odvetvie biológia a genetická analýza, ktorý
jeho názoru preukazuje iba zaistenie škvrny červenej farby z pravej prednej časti bundy a na spodnej časti ľavého rukáva, a teda pokiaľ by kopol do ležiaceho poškodeného, jeho krv by sa našla aj na nohaviciach alebo obuvi. Následne namietal, že súd daný skutok nekvalifikoval v zmysle § 25 Tr. zák. ako nutnú obranu, keďže okrem obrany kopol
svedka M. N. do tváre, čo odmieta a súčasne argumentoval tým, že svedok bol kamarát poškodeného a obaja boli v stave podnapitosti, a preto ich výpovede považuje za účelové. Pripomenul uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 01.02.2017 sp. zn. 3To/79/2016, na ktoré poukázal v rámci odvolacieho konania. Predmetné uznesenie pojednáva o hodnotení dôkazov s poukazom na § 2 ods. 12 Tr. por. Následne citoval § 25 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Tr. zák. ako aj vlastný komentár k týmto ustanoveniam.
neho išlo o nutnú obranu pri odvrátení útoku od poškodeného na oblasť hlavy, keďže týmto mu zabránil k ublíženiu na zdraví primeraným spôsobom v rámci momentálneho vyhodnotenia danej situácie. Je toho názoru, že vzhľadom na opísané skutočnosti mal dôvodnú obavu o zdravie a to aj preto, že v danom čase nemal kde ustúpiť alebo odísť. V rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. c) citoval § 2 ods. 9 Tr. por., čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 3 Dohovoru. Ďalej uviedol, že aj keď v rámci prípravného konania a konania pred súdom využil svoje právo nevypovedať, v písomnom odôvodnení odvolania sa ku skutku podrobne vyjadril vrátane rozporov poškodeného, a svedkov, pričom odvolací súd sa týmito rozpormi nezaoberal, ako ani posúdením, či v danom prípade išlo o nutnú obranu.
obvineného odvolací súd sa nezaoberal obsahom jeho odvolania smerujúceho na poukázanie podstatných rozporov a klasifikáciou jeho konania ako nutnej obrany, čím došlo
neho k naplneniu dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Tr. por. K odvolaciemu dôvodu
1 písm. i) uviedol, že prvostupňový a ani odvolací súd neakceptovali § 25 ods. 1 Tr. zák. a teda išlo
neho o nutnú obranu a nie trestný čin. Následne zopakoval tvrdenia o rozporoch vo výpovediach poškodeného a svedkov.
jeho názoru, odôvodnenie výroku o vine zo spáchania skutku naplňujúceho prečiny mimo rozumných pochybností zodpovedalo požiadavke preukázania zákonných znakov oboch prečinov aj preukázaním materiálneho korektívu, pričom sa toto v odôvodnení rozhodnutí súdov nestalo ani pri jednom zo spáchaných trestných činov. Z vykonaných dôkazov nie je
neho možné vyvodiť spoľahlivý záver, že sa fyzickým napadnutím už útočiaceho poškodeného dopustil aj hrubej neslušnosti na mieste verejne prístupnom v intenciách prečinu výtržníctva, nakoľko nie každé fyzické napadnutie, a to aj na mieste verejnom musí vždy napĺňať aj skutkovú podstatu prečinu výtržníctva. Následne uviedol, že k naplnenie materiálneho korektívu
2 Tr. zák. pri prečine výtržníctva v zmysle § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák., ako aj následne pri prečine ublíženia na zdraví
1 Tr. zák. v súvislosti s jeho konaním v zmysle § 25 ods. 1 Tr zák. z pohľadu, či je ich závažnosť nepatrná so zreteľom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa v danej veci nie je preukázané. Vzhľadom na uvedené, navrhol, aby najvyšší súd rozsudkom vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 19. mája 2020 sp. zn. 23To/33/2020 a konaním, ktoré mu predchádzalo bol porušený zákon
por. v jeho neprospech, napadnuté uznesenie vrátanie rozsudku prvého stupňa zrušil, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré sú na tieto obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo k zrušeniu stratili podklad, a prikázal Okresnému súdu v Trenčíne vec znovu prerokovať a rozhodnúť. V súlade s ustanovením § 376 Tr. por. prvostupňový súd dovolanie obvineného doručil na vyjadrenie stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté. Prokurátor Okresnej prokuratúry Trenčín úvodom písomného vyjadrenia k podanému dovolaniu z 14. júla 2020 zrekapituloval priebeh doterajšieho konania, obsah predmetného dovolania, uviedol zákonné ustanovenia Trestného poriadku týkajúcich sa dovolania. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) pripomenul uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tdo/29/2001,
ktorého za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri splnení povinností
10, ods. 11 Tr. por., ako aj vlastné hodnotenie dôkazov
12 Tr. por. V rámci namietaného dovolacie dôvodu
1 písm. i) Tr. por. uvádza, že uvedené ustanovenie je možné aplikovať na nápravu právnych chýb rozhodnutia alebo iných skutočností
noriem hmotného práva, nie však z hľadiska procesných predpisov, a teda nie je možné preskúmať a hodnotiť a úplnosť skutkových zistení, či preveriť úplnosť vykonaného dokazovania. Pripomenul, že najvyšší súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou. V tomto prípade
prokurátora námietky zo strany obvineného smerujú primárne do skutkových oblastí, nesprávneho hodnotenia dôkazov, popieraniu viny a dovolaciemu súdu predkladá vlastnú verziu skutkového stavu založenú na inom, pre neho priaznivom hodnotení dôkazov. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby najvyšší súd dovolanie
c) Tr. por. na neverejnom zasadnutí uznesením odmietol, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
1 písm. c), písm.
a), písm. b), písm. d), písm.
1 Tr. por. dovolanie možno podať ak:
ustálenej praxe dovolacieho súdu vo vzťahu k výkladu dovolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm.
1 písm.
1 písm. i) Tr. por. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací súd povinný prezumovať. V rámci dovolacieho dôvodu uplatneného
1 písm. c) Tr. por. obvinený namietal, že odvolací sa v odôvodnení svojho uznesenia nevysporiadal s jeho podrobným vyjadrením ku skutku, s rozpormi svedeckých výpovedí s výpoveďou poškodeného, a ním namietanou nutnou obranou, ktoré uviedol v podanom odvolaní. Po preskúmaní súdneho spisu bolo zistené, že odvolací súd sa s rozpormi vo výpovediach svedkov vysporiadal na strane 5 uznesenia, v ktorom ustálil, že poškodený a obaja svedkovia vypovedali v prípravnom konaní a aj na hlavnom pojednávaní zhodne, že zranenie poškodeného spôsobil obžalovaný, čo videli na vlastné oči. Ich výpovede korešpondovali aj navzájom a boli aj v zhode so znaleckými posudkami tak znalca z odboru zdravotníctva, ktorý potvrdil, že zranenia poškodeného vznikli mechanizmom ako uvádzal poškodený a znalcov z odboru kriminalistickej identifikácie, z ktorého vyplynulo, že na vetrovke obžalovaného bol biologický materiál poškodeného, pričom samotný obžalovaný nevedel hodnoverne vysvetliť prítomnosť tohto materiálu na jeho vetrovke, nakoľko konflikt s poškodeným popieral. Hoci sa krajský súd v odôvodnení priamo obhajobou obvineného o nutnej obrane nezaoberal, ja potrebné konštatovať, že sa zaoberal tými vykonanými dôkazmi z ktorých priebeh skutkového deja vyplýva zhodne s ustálenou skutkovou vetou a z ktorých vyplýva, že v žiadnom prípade o nutnú obranu obvineného nemohlo ísť, keď po tom ako poškodený spadol na zem, tohto kopol ešte do tváre. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému
1 písm. c) Tr. por. potom najvyšší súd v kontexte uvedených zistení považuje za žiaduce pripomenúť, že vlastné hodnotenie dôkazov
12 Tr. por. nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. Tak, ako pre zisťovanie skutkového stavu veci, aj pre samotné hodnotenie dôkazov platia v trestnom konaní zákonom stanovené pravidlá,
ktorých je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok pritom nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Tr. por., v zmysle ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nemôže opätovne prehodnocovať vykonané dôkazy
predstáv obvineného - dovolateľa, pretože takéto oprávnenie mu zo zákona nevyplýva. Hodnotenie dôkazov totižto nenapĺňa žiadny dovolací dôvod. Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd nemohol námietkam obvineného založeným na vlastnom hodnotení výpovedí svedkov a na nespokojnosti s rozsahom a obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia priznať v rámci dovolacieho konania akúkoľvek relevanciu. Samotné hodnotenie či už rozsahu alebo, v danom prípade najmä výsledkov vykonaného dokazovania a z neho vyplývajúce ustálenie priebehu skutkového deja a ďalších okolností spáchania žalovaného skutku, ako už bolo uvedené, nemôže byť predmetom prieskumnej právomoci dovolacieho súdu. Zároveň sa k vyššie vymedzeným námietkam obvineného žiada v kontexte dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 písm. c) Tr. por., ale ani žiaden iný dôvod dovolania
1 Tr. por. V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani skutočnosť, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe platí, že nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu sám osebe nie je dovolacím dôvodom
1 písm. c) Tr. por., ktoré predpokladá porušenie práva na obhajobu len v procesnoprávnom význame a nezahŕňa aj prípady nedostatku odôvodnenia súdneho rozhodnutia (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 17. marca 2009, sp. zn. III. ÚS 83/2009), pričom dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 371 ods. 7 Tr. por.). Okrem toho sa odvolací súd na strane 6 svojho uznesenia vysporiadal so skutkom a odvolacími námietkami obvineného tak, že
jeho názoru súd prvého stupňa v písomnom odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne dostatočne a presvedčivo uviedol svoje skutkové úvahy vyplývajúce z hodnotenia dôkazov tak, že mal za jednoznačne preukázané, že obžalovaný sa dopustil protiprávneho konania voči poškodenému, teda, že naplnil všetky zákonné znaky žalovaných trestných činov. Rovnako odôvodnil, že v žiadnom prípade takéto rozhodnutie súdu prvého stupňa nemožno označiť za arbitrárne. Súd prvého stupňa tu podrobne vysvetlil, ktoré dôkazy bral za hodnoverné, z akých dôvodov, a svoje právne úvahy aj dostatočne presvedčivo právne zdôvodnil. Správne preto súd prvého stupňa uznal obžalovaného vinným, pretože bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že skutok spáchal obžalovaný. Vzhľadom na ustálenie skutku bolo posúdenie jeho konania ako nutnej obrany vylúčené Pre úplnosť sa najvyšší súd pripomína, že správnosť zistenia skutkového stavu. By bolo možné napádať jedine
3 Tr. por. prostredníctvom dovolania ministra spravodlivosti, ktorý však koná iba na podnet. Z uvedeného dôvodu a vzhľadom na dostatočné odôvodnenie krajského súdu, nie je možné uvedené námietky subsumovať pod žiaden z odvolacích dôvodov
1 písm. c) Tr. por. Najvyšší súd musí predovšetkým opätovne pripomenúť, že dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. i) Tr. por. slúži výlučne k náprave hmotnoprávnych chýb. Z toho vyplýva, že (ani) na podklade tohto dovolacieho dôvodu nie je možné posudzovať a hodnotiť správnosť a úplnosť skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por., ani preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov
12 Tr. por., keďže to sú otázky upravené normami procesného práva, a nie hmotným právom. Z uvedeného je zrejmé, že predmetom dovolacieho dôvodu vzneseného
1 písm. i) Tr. por. môže byť len nesprávne právne posúdenie skutku uvedeného v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej súdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré už nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť. Dôvod dovolania
1 písm. i) Tr. por. slúži výlučne na nápravu hmotnoprávnych chýb. Dikciou za bodkočiarkou vylučuje námietky skutkové, to znamená nie je prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu. Pre možnosť posudzovania podmienok nutnej obrany alebo putatívnej obrany, ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu v dovolacom konaní, by zistený skutok musel obsahovať skutkové okolnosti svedčiace na možnosť konania obvineného v nutnej obrane alebo v putatívnej obrane. Za tejto situácie by bol dovolací dôvod
1 písm. i) Tr. por. naplnený vtedy, ak by také okolnosti boli nesprávne právne vyhodnotené, t. j. ako nespĺňajúce kritériá uvedené v § 25 Tr. zák., hoci v skutočnosti by ich spĺňali. (uznesenie najvyššieho súdu z 18. decembra 2012, sp. zn. 2 Tdo 73/2012, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 47, roč. 2014 - II. a III.). V prípade výhrad obvineného smerujúce k tomu, že súdy neprávne posúdili skutok ako nutnú obranu
zák. je potrebné uviesť, že táto skutočnosť nenašla svoje vyjadrenie v skutkovej vete výroku prvostupňového rozsudku, čo znamená, že sa nimi ani nebolo možné zaoberať z pozície dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.