1 Občianskeho zákonníka, a to porušenie právnej povinnosti ţalovaným a škodu. Skutočnosť, ţe ţalobca sa doposiaľ nestal vlastníkom bytu, ktorého je nájomcom a za ktorý musí teda uhrádzať nájomné, nemoţno chápať ako ujmu (vyjadriteľnú v peniazoch), ktorá nastala v majetkovej sfére ţalobcu. Ďalej dospel k záveru, ţe tvrdenie ţalobcu, ţe bol ako nájomca ukrátený na podiele z kúpnej ceny za odpredaj nebytového priestoru tretím osobám, neobstojí z dôvodu, ţe nebol preukázaný ani vznik škody, ani príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou. Uviedol, ţe nesplnenie hoci len jedného zo zákonných 3 5 Cdo 44/2011 predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, má za následok, ţe zodpovednosť za škodu nevznikne. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. l O.s.p.) O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
l v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie, ktorého prípustnosť a dôvodnosť odôvodnil ustanovením § 236 O.s.p v spojení s ustanovením § 241 ods. 2 písm.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania ale v dovolacom konaní neboli zistené. 5 5 Cdo 44/2011 Základné právo na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestanným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. analogického práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal moţnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne, bez náleţitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, ţe by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu nie je dôvodná.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry 6 5 Cdo 44/2011 ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo účastníka konania na úspech s jeho procesným úkonom, v tomto prípade s dovolaním, a do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo na akceptovanie právneho názoru účastníka konania na skutkový stav zistený v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 231/34). Dovolateľ ďalej v dovolaní namietal, ţe odvolací súd odmietol poskytnúť súdnu ochranu jeho základnému ľudskému právu – právu vlastniť majetok - zaručenému 7 5 Cdo 44/2011 Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá moţnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým, ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní, ak by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím. V prípade dovolateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základných práv. Jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie
subjektívnych názorov dovolateľa. V zmysle článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
čl. 1 Dodatkového protokolu kaţdá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne uţívať majetok. Nikoho nemoţno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nielenţe ustanovuje, ţe kaţdý má právo vlastniť majetok, ale súčasne určuje, ţe vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnakú zákonnú ochranu. Z formulácie obsiahnutej v tomto článku nemoţno odvodzovať právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť vec) bez ohľadu na dodrţanie podmienok, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi (I. ÚS 128/95) a nemoţno z neho ani vyvodzovať zabezpečenie základného práva na ochranu vlastníctva bez splnenia zákonných podmienok jej poskytnutia, ktoré sú uvedené predovšetkým v Občianskom zákonníku (I. ÚS 59/94). Obsah vlastníckeho práva nie je predmetom 8 5 Cdo 44/2011 ústavnej úpravy, ale upravuje ho na základe ústavného zmocnenia zákon (PL. ÚS 38/95, I. ÚS 97/09). Týmto zákonom je Občiansky zákonník, ktorý obsah vlastníckeho práva vymedzuje tak, ţe vlastník veci je predmet svojho vlastníctva oprávnený drţať, uţívať, poţívať jeho plody a úţitky a nakladať s ním, čo vychádza z rímsko-právnej koncepcie obsahu vlastníckeho práva (ius possidendi, ius utendi et fruendi, ius dispondendi).
Európskeho súdu pre ľudské práva môţe byť majetkom, resp. vlastníctvom, existujúci majetok (rozsudok Van der Mussele v. Belgicko z
čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na ochranu majetku
čl. 1 Dodatkového protokolu, treba posudzovať vţdy vo vzťahu k porušeniu základného práva 9 5 Cdo 44/2011 na súdnu a inú právnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (napr. IV. ÚS 367/08, I. ÚS 197/08, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 203/09, IV. ÚS 326/07). Pokiaľ zo strany všeobecného súdu nedôjde ku konaniu, ktoré by predstavovalo zásah do práva na súdnu ochranu, nemôţe byť všeobecný súd svojím rozhodnutím zároveň sekundárnym porušovateľom základného práva hmotného charakteru, medzi ktoré patrí aj právo vlastniť majetok. Keďţe Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v konaní alebo rozhodnutí odvolacieho súdu také pochybenia, ktorými by boli zásadným spôsobom porušené ústavné princípy vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohol dospieť k záveru o porušení základného práva vlastniť majetok
čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy. Toto platí rovnako vo vzťahu k čl. 1 dodatkového protokolu. Základné právo vlastniť majetok nemoţno zamieňať s „právom na úspech v súdnom konaní“, ktoré náš právny poriadok nepozná. Ţalobca v dovolaní namieta, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p). Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Ţalobca ako dovolací dôvod ďalej uvádza, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod
2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval 10 5 Cdo 44/2011 alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, ţe nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené, ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd pouţil na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde. Keďţe ustanovenia § 237, § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. dovolanie ţalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu nepripúšťajú, bolo potrebné tento opravný prostriedok odmietnuť
1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania, ktorá spočíva v odmene advokáta za jednu právnu sluţbu, ktorú poskytol ţalovanej vypracovaním vyjadrenia z 25. augusta 2010 k dovolaniu ţalobcu (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil
1 vyhlášky vo výške 91,29 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,21 € )] po pripočítaní DPH v sume 18,72 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu predstavuje spolu 117,22 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 11 5 Cdo 44/2011 V Bratislave dňa 3. mája 2011 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová 12 5 Cdo 44/2011
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.