1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona a iné na neverejnom zasadnutí konanom
c) Trestného poriadku dovolanie manželky obvineného T. I. H. I. odmieta. Odôvodnenie Okresný súd Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 5. septembra 2016, sp. zn. 1T/4/2014, uznal obvineného T. I.Š. vinným v bode 1) a 2) z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu podvodu
1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, v bode 1) v súbehu so zločinom sprenevery
1, ods. 3 Trestného zákona, v bode 3) až 5) z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu podvodu
1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, v bode 3) v súbehu s obzvlášť závažným zločinom sprenevery
1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, ktoré spáchal tak, že X) T. I. zabezpečil všetky podklady a zrealizoval všetky potrebné úkony k tomu, aby jeho manželka H. I. ako živnostníčka s obchodným menom H. I. L., H. XXX, I., okres G., IČO: XX XXX XXX, (ďalej len f. H. I. L.) ako leasingový nájomca uzatvorila dňa
4 Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného zákona, za použitia § 38 ods. 2 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere dvanásť a pol roka nepodmienečne, na ktorého výkon ho
4 Trestného zákona do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň
1 Trestného poriadku súd poškodených P. I. U., spol. s r. o., B.Á. X. T. XX, X., IČO: XX XXX XXX, C. I., s. r. o., R. X/B, X., IČO: XX XXX XXX a D. I. U., a. s., L. X/A, X., IČO: XX XXX XXX, odkazuje s uplatneným nárokom na náhradu škody, na civilný proces. Obvinený napadol uvedený rozsudok okresného súdu odvolaním, ktoré Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 19. decembra 2017, sp. zn. 3To/3/2017, zamietol
1 Trestného poriadku ako podané oneskorene. Doručovateľ pošty sa neúspešne pokúsil o doručenie uznesenia krajského súdu obvinenému s výzvou o opakované doručenie
názoru súdu prvého stupňa, ktorý vyslovil v čase, keď dával poučenie o opravnom prostriedku, obhajca nemá právo podať opravný prostriedok v mene obvineného ani právo vyjadrovať sa v jeho mene. Poukázala, že totožné porušenie zákona Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval v prípade toho istého sudcu a súdu aj v inej veci sp. zn. 6Tdo/19/2018. Postupom sudcu súdu prvého stupňa, ktorý nedal obhajcovi obvineného možnosť vyjadriť sa k právu obvineného podať odvolanie a poučenie adresoval len prokurátorovi, došlo
dovolateľky k porušeniu zásady rovnosti strán v konaní
14 Trestného poriadku. Ďalej uviedla, že nezákonný postup súdu prvého stupňa aj s poukazom na existujúcu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zapríčinil, že konanie pred týmto súdom nie je možné hodnotiť ako skončené a preto odvolací súdu pri porušení jednej zo základných zásad trestného konania mal rozhodnúť o vrátení veci tomuto súdu na ďalšie konanie. Na základe uvedených skutočností dovolateľka navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, že napadnutým uznesením a v konaní, ktoré mu predchádzalo bol porušený zákon v § 2 ods. 7, ods. 9, ods. 14, § 34 ods. 1, § 44 ods. 2 Trestného poriadku v neprospech obvineného; aby napadnuté uznesenie a rozsudok okresného súdu zrušil v celom rozsahu a okresnému súdu sa prikázal, aby vec potrebnú v rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. V závere dodala, že z dôvodu ochorenia advokáta na Covid, z dôvodu obmedzení existujúcich na okresnom súde počas núdzového stavu a z dôvodu potreby naštudovať pomerne rozsiahly spisový materiál, bolo odôvodnenie dovolania možné realizovať až v tomto čase. Prokurátor príslušnej okresnej prokuratúry v písomnom vyjadrení k dovolaniu manželky obvineného uviedol, že napadnutý rozsudok okresného súdu a uznesenie krajského súdu považuje za zákonný a dostatočným spôsobom konkrétne odôvodnený. V priebehu konania neboli zistené porušenia hmotnoprávnych a ani procesnoprávnych predpisov a nie sú splnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 písm. l) Trestného poriadku tak ako ich uvádza manželka obvineného zastúpená advokátom (JUDr. Jaroslav Kokavec). V zmysle § 369 ods. 5 Trestného poriadku manželka obvineného môže podať dovolanie v prospech obvineného len s jeho výslovným písomným súhlasom. Súčasťou podaného dovolania je aj listina označená ako „Súhlas na podanie dovolania na Najvyšší súd“ bez dátumu podpisu, kde pisateľom by mal byť obvinený T. I., bytom P. XXXX/XX, G.. Uvedená listina je opatrená pečiatkou notára, pričom sa však
prokurátora nejedná o overenie podpisu, ale o overenie kópie listiny a to zrejme preto, aby nebolo možné overiť pravosť podpisu obvineného. Na obvineného bol
neho vôbec isté, či obvinený vôbec žije a kde sa nachádza. V tejto situácii považoval prokurátor za predčasné rozhodovať o dovolaní manželky obvineného, ktorá ako podklad na jeho podanie predložila kópiu „súhlasu“ obvineného na podanie dovolania. Dodal, že uvedené platí o to zvlášť, keď mal obvinený uviesť v hlavičke tohto „súhlasu“ ako adresu pobytu adresu, kde sa očividne nenachádza. Odhliadnuc od uvedeného je prokurátor názoru, že žiadnym spôsobom nedošlo k porušeniu § 371 ods. 1 písm. l) Trestného poriadku a teda, že odvolací súd zamietol odvolanie
1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody, alebo zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom alebo osobou uvedenou v § 308 ods. 2 napriek tomu, že obvinený nedal výslovný súhlas na späťvzatie odvolania. Zo zápisnice o hlavom pojednávaní z 5. septembra 2016, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok, vyplýva, že toto bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, avšak za účasti obhajcu - substitúta JUDr. Jaroslava Kokavca, nakoľko sa jednalo o prípad povinnej obhajoby. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní je
prokurátora zrejmé, že obhajca po vyhlásení napadnutého rozsudku nezahlásil voči nemu odvolanie a pokiaľ ide o obvineného, tomuto bude rozsudok oznámený doručením. Prokurátor poukázal na § 309 ods. 1, ods. 2 a § 66 ods. 3 Trestného poriadku a uviedol, že z doručenky na č. l. 1248 vyplýva, že obvinenému bol rozsudok doručený postupom
3 Trestného poriadku - uložením na pošte
prokurátora zjavné, že ho podal po uplynutí 15-dňovej zákonnej lehoty, ktorá uplynula v posudzovanom prípade dňom
prokurátora potrebné uviesť, že o tejto skutočnosti bol obvinený zákonným spôsobom opakovane poučený pri svojich výsluchoch v prípravnom konaní (čo potvrdil svojim podpisom). Ako adresu na doručovanie písomností uviedol naposledy prostredníctvom svojho obhajcu - X. XXX/X, G., tak ako to vyplýva z č. l. 986, na ktorú adresu mu bol aj napadnutý rozsudok doručovaný. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že obvineným podané odvolanie 22. novembra 2016 bolo podané po uplynutí zákonnej lehoty tak u obvineného, ako aj u jeho obhajcu. Skutočnosť, že obvinený si neskôr uložený rozsudok prevzal na pošte 7. novembra 2016, nemá
prokurátora vplyv na plynutie jeho lehoty na podanie odvolania, a to od
prokurátora stále možnosť obvineného a to aj prostredníctvom obhajcu podať odvolanie včas. Prokurátor má za to, že doba od vyhlásenia rozsudku dňa
Podaním doručeným okresnému súdu
jej názoru v neprospech jej manžela zasahovali nezákonným spôsobom do vyšetrovania a do vyšetrovacieho spisu. Tieto osoby jej napríklad potom ako jej manžel sa prestal zdržiavať v mieste trvalého bydliska, inštalovali na podvozok jej auta sledovacie zariadenie - GPS a túto skutočnosť oznámila na polícii. Predmetom dovolania nie je
dovolateľky len skúmanie času, kedy bolo podané odvolanie, ale aj skutočnosť, že sudca na hlavnom pojednávaní po vyhlásení rozsudku tým, že nepoučil jeho obhajcu o práve podať odvolanie a takto znemožnil podať odvolanie už na hlavnom pojednávaní, porušil práva obvineného na obhajobu a konal v rozpore s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku tak, ako je to uvedené v dôvodoch dovolania, preto sa k ďalším častiam vyjadrenia prokurátora vyjadrovať nebudú. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) posúdil vec najprv v zmysle § 382 Trestného poriadku a zistil, že dovolanie bolo podané manželkou obvineného T. I. H. I. ako oprávnenou osobou
5 Trestného poriadku, prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], v zákonnej lehote uvedenej v § 370 ods. 1 Trestného poriadku, potom ako obvinený využil svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok (odvolanie), o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku), s obsahovými náležitosťami
1 Trestného poriadku a s uvedením dôvodu dovolania
odseku 2 tohto ustanovenia. Dovolací súd, ale zároveň zistil, že manželkou obvineného uplatnený dôvod dovolania
1 písm. l) Trestného poriadku, ale ani v následnom vyjadrení naznačený dôvod
1 písm.
Nestačí, ak podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014). Zároveň treba uviesť, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené, v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku, sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
Trestného poriadku (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 120/2012-I). Povedané inými slovami, pri zisťovaní dôvodov dovolania dovolacím súdom je rozhodujúca ich vecná špecifikácia dovolateľom a nie ich označenie
V súvislosťou dovolateľkinou námietkou porušenia práva na obhajobu [dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku] najvyšší súd stabilne judikuje a aj na tomto mieste opakuje, že právo na obhajobu je potrebné v zmysle tohto dovolacieho dôvodu chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 5 Trestného poriadku). Právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu zabezpečujúcich „rovnosť zbraní“ medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom ako žalobcom v trestnom konaní, na strane druhej. Táto základná zásada trestného konania je v Trestnom poriadku upravená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku, vyplýva z čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a je garantovaná v ďalších významných právnych dokumentoch, akými sú Listina základných práv a slobôd a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby, a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Porušenie práva na obhajobu je podstatnou chybou konania. Dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku je však koncipovaný oveľa užšie, keďže nie je ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva zásadným spôsobom. Pri posudzovaní, či v danom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, sú dôležité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného, a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo. Je potrebné taktiež zdôrazniť, že trestné konanie sa posudzuje komplexne ako jeden celok a nie je možné z hľadiska zachovania práv obvineného hodnotiť len niektoré parciálne, jednotlivo extrahované úkony, resp. postupy a na základe nich konštatovať zásadné porušenie jeho obhajobných práv. Najvyšší súd však z obsahu rozsudku okresného súdu nezistil žiadne skutočnosti svedčiace o tom, že by v priebehu konania na súdoch nižšieho stupňa došlo k porušeniu práva obvineného T. I. na obhajobu. Naopak, jeho právo na obhajobu bolo v priebehu trestného konania v plnom rozsahu zachované, pričom obvinený mal možnosť zúčastňovať sa pojednávaní a uplatňovať svoje práva či už osobne, alebo prostredníctvom obhajcu, pričom toto svoje právo v priebehu konania aj aktívne využíval.
1 písm. l) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak odvolací súd zamietol odvolanie
1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody, alebo zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom alebo osobou uvedenou v § 308 ods. 2 napriek tomu, že obvinený nedal výslovný súhlas na späťvzatie odvolania. Ak obvinený podal odvolanie až po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania a v dôsledku toho odvolací súd nemohol preskúmať rozsudok súdu prvého stupňa, a preto odvolanie
1 Trestného poriadku zamietol ako oneskorene podané, nie je proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie (§ 368 ods. 1 Trestného poriadku), okrem prípadu, ak by obvinený v dovolaní namietal, že odvolanie nebolo podané oneskorene, a preto je naplnený dovolací dôvod spočívajúci v zamietnutí riadneho opravného prostriedku bez splnenia procesnej podmienky na také rozhodnutie [§ 371 ods. 1 písm. l) Trestného poriadku] (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 24/2011).
3 Trestného poriadku ak nebol adresát zásielky, ktorú treba doručiť do vlastných rúk, zastihnutý na adrese, ktorú na tieto účely uviedol, zásielka sa uloží u orgánu, ktorý zásielku doručuje, a adresát sa vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v určitý deň a hodinu. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledný, uloží sa písomnosť na pošte alebo orgáne obce a adresát sa vhodným spôsobom upovedomí, kde a kedy si môže zásielku vyzdvihnúť. Ak si adresát zásielku nevyzdvihne do troch pracovných dní od uloženia, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel; toto neplatí, ak ide o doručenie obžaloby, uznesenia o podmienečnom zastavení trestného stíhania a trestného rozkazu. Dňom uloženia zásielky aj bez vedomia adresáta o uložení nastávajú účinky doručenia. O možných následkoch doručenia uvedenou fikciou uloženia musí byť obvinený poučený pri prvom výsluchu, pri ktorom oznamuje adresu na doručovanie písomnosti (§ 34 ods. 5 Trestného poriadku). Z uvedeného vyplýva, že fikcia doručenia nastane bez ohľadu na vôľu subjektu, ktorému sa písomnosť doručuje, a to v zákonom presne predpísanom čase. Ak táto skutočnosť nastane skôr, ako si adresát písomnosť prevezme na pošte, považuje sa písomnosť už za doručenú fikciou doručenia, pretože táto nastala skôr, ako sa adresát o uložení a obsahu zásielky dozvedel. Trestný poriadok neustanovuje, že by skutočné neskoršie prevzatie písomnosti negovalo jej predošlé doručenie fikciou. Ako je zrejmé z dikcie § 66 ods. 3 Trestného poriadku, fikcia nastane „aj keď sa adresát o uložení nedozvedel“. Zákon teda počíta s možnosťou, že sa adresát po fikcii doručenia dozvie alebo aj nedozvie o obsahu písomnosti. Rovnako predmetné ustanovenie jasne vymedzuje, že písomnosť sa považuje za doručenú fikciou, ak sa o nej adresát dozvedel neskôr, alebo „aj keď sa adresát o uložení nedozvedel“. To znamená, že zákon jednoznačne počíta s oboma alternatívami, ktoré by mohli nastať po fikcii doručenia (prevzatie aj neprevzatie písomnosti), čo je vymedzené práve slovom „aj“. Vo vzťahu k uvedenému je potrebné poukázať aj na fakt, že fikciu doručenia možno uplatňovať len voči osobám, ktoré už nejakým spôsobom prišli do kontaktu s orgánmi činnými v trestnom konaní a svoju adresu im uviedli alebo inak verifikovali. Je to z toho dôvodu, že fikcia doručenia počíta s tým, že sa doručovalo na adresu, ktorú daný subjekt uviedol ako adresu na doručovanie orgánom činným v trestnom konaní. V kontexte týchto všeobecných východísk a z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že obvinenému bol rozsudok okresného súdu doručený postupom
3 Trestného poriadku (doručenka nachádzajúca sa na č. l. 1248) a to uložením na pošte
3 Trestného poriadku poslednej vety doručenie obžaloby, uznesenia o podmienečnom zastavení trestného stíhania a trestného rozkazu. Možno ešte dodať, že obvinený bol o doručovaní do vlastných rúk
2 a ods. 3 Trestného poriadku riadne poučený, a ako vyplýva zo zápisnice o výsluchu obvineného z 15. marca 2012 (č. l. 84) poučeniu v plnej miere porozumel. Na tomto mieste je nutné pripomenúť, že obvinený má v trestnom konaní nielen práva, ale aj povinnosti, medzi ktoré nepochybne patrí aj povinnosť preberať si zásielky orgánov činných v trestnom konaní a súdu. Ako vyplýva z § 34 ods. 7 Trestného poriadku okrem uvedenia adresy, kde sa obvinenému budú doručovať aj písomnosti určené do vlastných rúk, je obvinený povinný uviesť aj spôsob doručovania s tým, že ak túto adresu alebo spôsob doručovania zmení, je povinný takú skutočnosť bez meškania oznámiť príslušnému orgánu (čo obvinený aj v priebehu konania vykonával). Ak tak neurobí, musí byť uzrozumený s tým, že bude znášať procesné konzekvencie (napr. v podobe, že písomnosť sa považuje za doručenú, aj keď sa obvinený o jej obsahu nedozvedel, prípadne môže viesť k aplikácii zaisťovacích úkonov, napríklad väzby). Tieto dôvody viedli najvyšší súd k záveru, že v posudzovanej veci dôvody dovolania nie sú zjavne splnené, a preto dovolanie manželky obvineného T. I. H. I.
c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí odmietol. Uznesenie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.