Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Obdo/36/2021 Identifikačné číslo spisu: 3712205875 Dátum vydania rozhodnutia: 19.01.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Miroslava Janečková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK

§ 262ods.

1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 56 O nároku štátu na náhradu výdavkov, ktoré súd prvej inštancie priznal svedkovi Ing. V. Q. uznesením č. k. 9Cb/234/2012-176 zo dňa 23. apríla 2014 a vyplatil prostredníctvom štátu vo výške 3,60 eur, rozhodol odvolací súd za použitia čl. 4 ods. 2 základných princípov CSP a na rozhodnutie o tomto nároku primerane aplikoval § 255 ods.

§ 262ods.

1 CSP, nakoľko štát sa vyplatením svedočného vo výške 3,60 eur stal v tejto časti osobou zúčastnenou na konaní. Pri rozhodovaní zohľadnil úspech žalovaného a neúspech žalobcu. 57 Súd prvej inštancie uznesením č. k. 9Cb/234/2012-380 zo dňa 13. júla 2017 priznal Ing. C. D., znalcovi z odboru elektrotechnika, odvetvie elektronika, odmenu a náhradu hotových výdavkov za vypracovaný znalecký posudok č. 27/2014 vo výške 732,09 eur a upravil učtáreň, aby po právoplatnosti uznesenia poukázala znalcovi znalečné 500 eur zo zálohy zloženej pod účtovným dokladom D14 Preddavky na účet znalca. Preddavok na trovy znaleckého dokazovania zložil žalovaný. Výška tohto preddavku patrí do rozhodnutia o nároku žalovaného na náhradu trov konania, ktoré boli žalovanému proti žalobcovi priznané v rozsahu 100%. Ku dňu rozhodnutia zostal predmetom rozhodovania nárok znalca na zaplatenie zvyšku znalečného vo výške 232,09 eur. Za použitia čl. 4 ods. 2 základných princípov CSP a primeranej aplikácie § 255 ods.

§ 262ods.

1 CSP na rozhodnutie o nároku znalca, so zohľadnením úspechu žalovaného a neúspechu žalobcu, rozhodol odvolací súd tak, že neúspešnému žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť Ing. C. D. za vypracovaný znalecký posudok č. 27/2014 vo výške 232,09 eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. 58 V súvislosti so svedkom N. R., nar. XX. Z. XXXX, trvalý pobyt MZ., C. - C., ktorý si uplatnil právo na náhradu hotových výdavkov - cestovného s tým, že listiny preukazujúce výšku tohto nároku doručí súdu prvej inštancie dodatočne, odvolací súd konštatoval, že z predloženého súdneho spisu odvolací súd zistil, že výšku svedočného svedok N. R. listinami nedoložil. Z dôvodu nepreukázania výšky uplatneného nároku na svedočné odvolací súd rozhodol tak, že svedok N. R. nemá právo na náhradu cestovného za účasť na výsluchu na pojednávaní dňa 2. júla 2014. 59 O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods.

§ 255a § 262 ods.

1 CSP a žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník za dodržania zásad podľa § 251 CSP. 60 Proti rozsudku odvolacieho súdu, okrem výroku týkajúceho sa náhrady svedočného svedka N. R. (týmto výrokom nebola žiadnej zo strán sporu, teda ani žalobcovi uložená žiadna povinnosť), podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, navrhujúc rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodil z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, tvrdiac, že v konaní došlo k vade zmätočnosti. Konštatoval, že právny názor súdu prvej inštancie sa nevzťahuje na skutkový stav v prejednávanej veci, nakoľko si žalobca neuplatnil zostatkovú hodnotu predmetu leasingu. Tvrdenie odvolacieho súdu o tej skutočnosti, že žalobca mal zohľadniť zostatkovú hodnotu, označil za odporujúcu skutočnosti. Uviedol, že dôvod zamietnutia žaloby označil za nepravdivý, nezodpovedajúci skutočnosti. Namietal, že odvolací súd nesprávne interpretoval znenie § 17 Všeobecných leasingových podmienok (ďalej aj „VLP“). Konštatoval, že súd nesprávne a nespravodlivo zamietol žalobu na základe neodôvodneného rozsudku, pričom odvolací súd rozhodol o niečom, čo ani nebolo predmetom konania. Odvolaciemu súdu ďalej vytýkal, že účelovo a nesprávne aplikoval stanovisko občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa

1. septembra 2010, (ďalej aj „stanovisko“) Cpjn 204/2007, nakoľko žalovaný ako leasingový nájomca predmet nevrátil, čo aj odvolací súd považoval za nesporné. Vyslovil otázku, ako sa môže žalobca bezdôvodne obohatiť (odsek 60 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu), keď mu žalovaný nevrátil predmet leasingu. Uvedené konštatovanie odvolacieho súdu označil dovolateľ za vymykajúce sa zásadám formálnej logiky, zásadám matematiky a obchodným vzťahom. V prípade predmetu leasingu nie je možné objektívne stanoviť jeho hodnotu, nakoľko žalobca predmetom nedisponuje. Opätovne zdôraznil, že žaloval len leasingové splátky a nie zostatkovú hodnotu predmetu leasingu. Vytýkal odvolaciemu súdu, že pochybil aj pri posudzovaní úspechu účastníkov v konaní, keď opomenul skutočnosť, že v konaní bolo zo strany žalovaného plnené, konkrétne bolo plnené zo strany zabezpečovacieho inštitútu - záložného práva, čo odvolací súd mal zohľadniť pri výpočte úspechu vo veci. Ďalej poukázal dovolateľ na to, že rozsudok bol reálne vyhlásený o 10:45, pričom v zápisnici je 10:
2. Po vstupe do pojednávacej miestnosti už bola zápisnica, vrátane časti znenia ennunciatu už na stole pred žalobcom, hoci ešte rozsudok nebol vyhlásený. 61 Prípustnosť dovolania dovolateľ vyvodil aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP tvrdiac, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Súčasne tvrdil, že sa odvolací súd odklonil pri svojom rozhodovaní od ustálenej súdnej praxe. Dovolateľ v dovolaní sformuloval právnu otázku tak, že zo zásad formálnej logiky by malo vychádzať, že žalovaný jednoducho nemôže mať nárok na odpočet hodnoty nevráteného predmetu, nakoľko nevrátením porušil vlastnícke právo žalobcu k predmetu a teda žalobca je ten, ktorému vznikla pohľadávka vo výške hodnoty nevráteného predmetu leasingu. Poukázal na to, že odvolací súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že i v prípade nevráteného predmetu leasingu má žalobca odpočítať hodnotu tohto nevráteného predmetu, čo označil za ekonomicky i právny nezmysel. Uzavrel, že dovolacím súdom ešte nebola riešená otázka, či je v prípade nevráteného predmetu leasingu povinnosťou žalobcu zohľadniť hodnotu nevráteného predmetu leasingu. 62 Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení navrhol dovolanie žalobcu odmietnuť, prípadne zamietnuť. V súvislosti s námietkou žalobcu, že súd rozhodol ultra petitum, žalovaný uviedol, že za daných okolností odvolací súd a ani prvoinštančný súd objektívne nemohli prekročiť žalobcov návrh, keďže žalobcovi nepriznali viac a ani niečo iné, než čo žiadal, keďže bola žaloba zamietnutá. Z tohto dôvodu teda nebolo porušené právo žalobcu na spravodlivý súdny proces a v konaní nedošlo ani k tzv. vade zmätočnosti. Pokiaľ ide o požadované vrátenie predmetu leasingu žalobcovi, žalovaný uviedol, že v čase zaslania výpovede zo dňa
3. apríla 2012 a obratom podanej žaloby zo dňa
4. mája 2012 žalovaný preukázateľne a dlhodobo nemal predmet leasingu reálne k dispozícii (držbe), o čom nepochybne mal žalobca vedomosť, keď rokoval so žalovaným o riešení danej situácie. Poukázal na to, že z dôvodu trvajúcej nefunkčnosti terapeutického prístroja PLASON a opakovaného vykonávania opráv žalovaný nielenže objektívne nemohol predmet leasingu používať, ale fakticky ho nemal ani len vo fyzickej dispozícii, keďže sa nepretržite nachádzal buď v oprave alebo u dodávateľa. V súvislosti s námietkou žalobcu o účelovej interpretácii stanoviska NS ČR zo dňa
5. septembra 2010 sp. zn. Cpjn/204/2007 žalovaný vyslovil názor, že prípadná nesprávna interpretácia iného súdneho rozhodnutia nespôsobuje tzv. vadu zmätočnosti (§ 420 písm. f/ CSP), keďže v tomto prípade nejde o procesný postup súdu, ale o právne posúdenie veci (meritórna rozhodovacia činnosť). Žalovaný ďalej konštatoval, že odvolací súd spomínané stanovisko interpretoval správne. Poukázal aj na obdobné závery vyslovené v odbornej literatúre k leasingovej zmluve (Farská, P., Kofroň, M., Novotný, M kol.: Finanční leasing v praxi Beckovi přílučky pro právni praxi. Praha: C.H.Beck 2003, str. 44). K ďalšej námietke žalobcu, že žalovaný v časti zavinil zastavenie konania, žalovaný uviedol, že dôvodom čiastočného späťvzatia žaloby nebolo správanie sa žalovaného. Správanie sa tretích osôb (záložcu alebo vydražiteľa) objektívne nemohol ovplyvniť a ani to, či vôbec dôjde k speňaženiu zálohu. Nemožno opomenúť, že začatie výkonu záložného práva, vrátane iniciovania dražobného procesu, fakticky zapríčinil žalobca ako záložný veriteľ a navrhovateľ dražby. Žalobcom špecifikovanú otázku označil za otázku, definovanú jednak neurčito, paušálne a tiež príliš všeobecne a ďalej za otázku nie právnu, ale skutkovú, ktorej predmetom nie je posúdenie obsahu, zmyslu alebo účelu noriem aplikovaných odvolacím súdom, keď na žiadnu z nich napokon žalobca neodkazuje, ale pravdepodobne posúdenie konania žalobcu v rámci ustanovení uzavretej leasingovej zmluvy a VLP. 63 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie bolo podané včas, na to oprávnenou osobou, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpenou v súlade so zákonom (429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP a contrario) pred samotným vecným prejednaním dovolania najskôr skúmal, či dovolanie je procesne prípustné. 64 Podľa ust. § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 65 Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. 66 Podľa ust. § 420 písm. f/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 67 Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutn