Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Obdo/88/2020 Identifikačné číslo spisu: 2310224332 Dátum vydania rozhodnutia: 10.02.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Ivana Nemčeková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:2310224332.3 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a členiek senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. a JUDr. Lenky Praženkovej, v spore žalobcu: JASPLASTIK - SK, spol. s r.o., so sídlom Matúškovo č. 913, Matúškovo, IČO: 36 242 578, zastúpeného: Advokátska kancelária TIMAR & partners, s.r.o., so sídlom P. Pazmáňa 2367/17A, Šaľa, IČO: 36 866 296, proti žalovaným: 1/ Ing. C. W., nar. XX. N. XXXX, bytom F. a 2/ T. P., nar. XX. P. XXXX, bytom R., obom spoločne zastúpeným: Advokátska kancelária JUDr. Peter Erdös s. r. o., so sídlom Radvanská 1, Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 52 522 211, o zaplatenie 72.978,20 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 20Cb/223/2010, o dovolaní žalovaných proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 25. júna 2019, č. k. 21Cob/102/2018-863, takto rozhodol: Dovolanie žalovaných z a m i e t a . Žalobca m á n á r o k proti žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne na plnú náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie 1. Okresný súd Galanta (ďalej tiež „súd prvej inštancie") v poradí druhým rozsudkom, z 1. marca 2019, č. k. 20Cb/223/2010-798, zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovaným domáhal, aby mu spoločne a nerozdielne nahradili škodu v sume 72.978,20 eur, t. j. vo výške pohľadávky, ktorá zostala neuspokojená po zrušení konkurzu na spoločnosť MASTRA s.r.o., Matúškovo 901, 925 01 Matúškovo, IČO: 31 420 125 (ďalej tiež „MASTRA s.r.o.") v dôsledku toho, že žalovaní ako jej konatelia nepodali včas návrh na vyhlásenie konkurzu. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalovaní sa o úpadku MASTRA s.r.o. dozvedeli 25. mája 2009, následne oslovili reštrukturalizačného správcu, aby vypracoval reštrukturalizačný posudok a na jeho základe podali návrh na reštrukturalizáciu uvedenej obchodnej spoločnosti, ktorú súd aj povolil. Takéto konanie posúdil súd prvej inštancie ako konanie s odbornou starostlivosťou, v dôsledku čoho žalovaní v zmysle ust. § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej tiež „ZKR") nezodpovedajú za škodu žalobcovi; na uvedený záver nemala vplyv okolnosť, že reštrukturalizácia nakoniec úspešná nebola. Zároveň priznal žalovaným nárok na náhradu trov konania. 2. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave (ďalej tiež „odvolací súd") uplatnený nárok posúdil ako dôvodný a rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaní sú spoločne a nerozdielne povinní do troch dní zaplatiť žalobcovi 72.978,20 eur a nahradiť mu 100 % trov celého konania. 3. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku poukázal na dôvody podaného odvolania, vyjadrenia strán a zopakované dokazovanie s podrobným uvedením vykonaných dôkazov. V rámci zisteného skutkového stavu konštatoval, že MASTRA s.r.o. bola do obchodného registra zapísaná 8. septembra 1992 a obaja žalovaní boli od roku 2005 jej spoločníkmi a konateľmi so samostatným konateľským oprávnením. Začiatkom roka 2009 sa MASTRA s.r.o. dostala do zlej finančnej situácie, meškala s platbami úveru voči J. a k 30. aprílu 2009 mala peňažné záväzky 30 dní po lehote splatnosti v celkovej výške 1 152 000 eur. MASTRA s.r.o. dňa 17. júna 2009 uzavrela kúpnu zmluvu, ktorou previedla na žalobcu nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX v kat. úz. L., s upresňujúcimi dodatkami (č. 1 z 2. júla 2009 a č. 2 zo 17. augusta 2009). Za účelom odstránenia dôvodov prerušenia správneho katastrálneho konania o vklade uvedeného prevodu vlastníctva do katastra nehnuteľností, žalobca ako veriteľ a MASTRA s.r.o. ako dlžník dňa 17. augusta 2009 uzavreli zmluvu o úvere, ktorou sa žalobca zaviazal prenechať tejto spoločnosti 71 200 eur a MASTRA s.r.o. sa zaviazala ich vrátiť v hotovosti s 5 % úrokmi v dvoch splátkach po 35 600 eur splatných k 30. augustu 2010 a k 30. augustu 2011. Nebolo v konaní zistené, že by žalobca v čase podpisu úverovej zmluvy vedel, že žalovaní v mene MASTRA s.r.o. podali návrh na povolenie reštrukturalizácie tejto spoločnosti; žalobca sumu 71 200 eur spoločnosti odovzdal. 4. Ďalej odvolací súd uviedol, že žalovaný 1/ ako konateľ MASTRA s.r.o. už 4. júna 2009 poveril správcu, Mgr. Ing. Miroslava Ondreja, vypracovaním reštrukturalizačného posudku, ktorý ho vyhotovil 4. augusta 2009 pod č. 1/2009 so záverom, že odporúča reštrukturalizáciu spoločnosti. Žalovaný 1/ v mene MASTRA s.r.o. dňa 11. augusta 2009 podal návrh na jej reštrukturalizáciu a Okresný súd Trnava ju povolil uznesením z 11. septembra 2009, č.k. 25R 1/2009-55 a ustanovil Mgr. Ing. Miroslava Ondreja do funkcie správcu. V reštrukturalizácii si žalobca voči MASTRA s.r.o. prihlásil pohľadávku 71 200 eur zo zmluvy o úvere, ktorá správcom nebola popretá. Vzhľadom na závery veriteľského výboru z 18. decembra 2009 (nepreukázanie reálneho plnenia reštrukturalizačného plánu) správca 18. decembra 2009 navrhol vyhlásenie konkurzu na majetok MASTRA s.r.o. Konkurzný súd uznesením č. k. 25R 1/2009-1466 zastavil reštrukturalizačné konanie a voči MASTRA s.r.o. začal konkurzné konanie, konkurz vyhlásil a za správcu ustanovil Ing. Katarínu Čentéšovú. Žalobca si v konkurze uplatnil pohľadávku na vrátenie úveru zo zmluvy o úvere 71 200 eur, s úrokmi z omeškania 1.306,96 eur a sumu 471,24 eur z faktúry č. 091744 za plyn spotrebovaný MASTRA s.r.o. v areáli Matúškovo za obdobie október až december 2009; pohľadávky boli správcom zistené 15. januára 2010. Na podnet správcu Okresný súd Trnava, uznesením z 10. augusta 2010, č. k. 31K 1/2010-1683, zrušil konkurz vyhlásený na majetok MASTRA s.r.o. z dôvodu, že majetok spoločnosti nepostačuje ani na úhradu pohľadávok proti podstate; uznesenie bolo publikované v obchodnom vestníku 17. augusta 2010. Pohľadávky žalobcu prihlásené do tohto konkurzu neboli uspokojené ani čiastočne. 5. Za nespornú medzi stranami, a v konaní aj dokazovaním za ustálenú, odvolací súd považoval okolnosť, že MASTRA s.r.o. bola v úpadku k 30. aprílu 2009. Za podstatnú a medzi stranami spornú považoval otázku: „či žalovaní po zistení úpadku spoločnosti MASTRA s.r.o. konali s odbornou starostlivosťou, čo by ich podľa ust. § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. zbavilo zodpovednosti za škodu". K tomu konštatoval, že bolo povinnosťou žalovaných tvrdiť a dokázať, že ich rozhodnutie požiadať správcu o vypracovanie reštrukturalizačného posudku bolo založené na takých skutočnostiach a vedomostiach, ktoré primerane funkcii konateľov dotknutej spoločnosti a pri zohľadnení všetkých dostupných informácií o podnikaní, hospodárskej a finančnej situácii spoločnosti, stave trhu, možnosti rozvoja podnikania a nových príležitostí, objektívne opodstatňovalo ich rozhodnutie podať namiesto návrhu na konkurz návrh na povolenie reštrukturalizácie. Žalovaní však podľa odvolacieho súdu počas celého konania žiadne takéto skutočnosti netvrdili, ani nedokázali. 6. Pokiaľ sa žalovaní odvolávali na to, že správca v posudku reštrukturalizáciu spoločnosti MASTRA s.r.o. odporučil a konkurzný súd ju povolil, a preto v prerokúvanom spore súd nie je oprávnený opodstatnenosť tohto záveru preskúmavať, tak odvolací súd tento názor s poukazom na ust. § 193 a § 194 a § 230 CSP označil na nesprávny. Zdôraznil, že súd pri povolení reštrukturalizácie neskúma v celom rozsahu to, či reštrukturalizácia predstavuje v danom okamihu najlepší spôsob riešenia situácie dlžníka; za obsah reštrukturalizačného posudku zodpovedá v prvom rade správca a z ust. § 116 ods. 2 ZKR vyplýva, že súd môže odoprieť povolenie reštrukturalizácie len v prípade zjavnej nesprávnosti posudku. Rozhodnutie o povolení reštrukturalizácie netvorí prekážku veci rozhodnutej vo vzťahu k posúdeniu, či konatelia spoločnosti konali s odbornou starostlivosťou. Odvolací súd poukázal aj na to, že veritelia sa nezúčastňujú konania v časti o povolenie reštrukturalizácie (účastníkmi sa stávajú až prihláškou, po povolení reštrukturalizácie) a nemajú právo sa vyjadrovať alebo navrhovať dôkazy na posúdenie, či reštrukturalizácia je skutočne reálna. Na dôvažok odvolací súd poukázal aj na úpravu v § 109 ods. 5 ZKR, normujúcu zodpovednosť správcu za škodu z nesprávne odporučenej reštrukturalizácie s tým, že samo odporučenie reštrukturalizácie (a jej následné povolenie na základe takéhoto odporučenia) nezakladá prekážku veci rozhodnutej pre posúdenie toho, či skutočne boli splnené podmienky na jej odporučenie a povolenie. 7. Podľa odvolacieho súdu minimálne v časti odhadovaných tržieb a ziskovosti je reštrukturalizačný posudok založený na obchodnom a finančnom odhade samotnej spoločnosti a jej (bližšie neurčeného) ekonomického poradcu. Žalovaní tak na preukázanie svojho konania s odbornou starostlivosťou boli povinní tvrdiť a dokázať konkrétne skutočnosti, z ktorých vychádzali pri zostavovaní odhadu, ktorý poskytli správcovi (najmä o akých konkrétnych obchodoch uvádzaných v reštrukturalizačnom pláne rokovali a s kým, aká bola šanca na úspech týchto rokovaní, akú šancu mala spoločnosť prípadné záväzky z týchto obchodov plniť a akým spôsobom sa tieto výsledky mohli reálne prejaviť na hospodárení spoločnosti a na šanci uspokojiť veriteľov tak, aby to vyrovnalo dôsledky oneskoreného návrhu na vyhlásenie konkurzu). Odvolací súd považoval za logický a racionálny záver znaleckého posudku vypracovaného CORPORA a.s., č. 71/2011, že reštrukturalizácia ako bola popísaná v reštrukturalizačnom posudku, bola nereálna. Žalovaní opak nepreukázali, a to ani predložením znaleckého posudku vypracovaného Bratislavská súdno - znalecká a konzultačná spoločnosť, s.r.o., č. 1/2014, ktorého celková skladba podľa odvolacieho súdu mu neumožňovala preskúmať závery posudku. Odvolací súd dospel k záveru, že žalovaní ani reštrukturalizačným posudkom č. 1/2009 nepreukázali také skutočnosti, ktoré by svedčili o tom, že odbornú starostlivosť dodržali. 8. K námietkam žalovaných, že žalobca v konaní nepreukázal skutočnú výšku škody, čím podľa nich nedošlo k preukázaniu jedného z atribútov pre úspešné uplatnenie náhrady škody, odvolací súd uviedol, že výšku škody ustanovenie § 11 ods. 4 ZKR v znení do 30. novembra 2009 prezumuje a takto stanovenú zákonnú domnienku žalovaní v dokazovaní nevyvrátili. Dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo žalovaných (že škoda nevznikla alebo že vznikla v nižšej výške), ktorí však žiadne konkrétne skutočnosti ani dôkazy nenavrhli. Odvolací súd preto v zmysle ust. § 192 CSP vychádzal z domnienky výšky škody v žalobou uplatnenej výške a mal ju za preukázanú (v konaní opak nevyšiel najavo). V tomto smere poukázal aj na účel zákonnej úpravy v ust. § 11 ods. 4 v znení do 30. novembra 2009, ktorým bolo uľahčenie dôkaznej situácie poškodeného veriteľa. Všeobecný apel žalovaných na „princípy spravodlivosti" nezakladal dôvody pre odchýlenie sa od doslovného znenia zákona a odvolací súd nevidel žiaden dôvod pre iný, než ním použitý výklad ust. § 11 ods. 4 ZKR v znení do 30. novembra 2009, keď ani samotní žalovaní žiadne (konkrétne) dôvody, ktoré by takýto odklon opodstatňovali, neuviedli. 9. Odvolací súd zhrnul, že predmetom sporu je nárok žalobcu ako veriteľa spoločnosti MASTRA s.r.o., voči žalovaným ako jej bývalým konateľom, na náhradu škody spôsobenej tým, že žalovaní porušili svoju povinnosť včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok spoločnosti, v zmysle úpravy v ust. § 11 ods. 2 a 4 ZKR v znení do 30. novembra 2009. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaní mohli úpadok MASTRA s.r.o. zistiť najneskôr niekoľko dní po 30. apríli 2009 po tom, čo boli zaúčtované všetky účtovné operácie do tohto dátumu, a nie až z listu audítorky z 25. mája 2009. Z ust. § 11 ods. 2 ZKR v znení do 30. novembra 2009 vyplýva, že dlžník je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní nielen odo dňa, keď sa dozvedel o svojom úpadku, ale aj odkedy sa pri zachovaní odbornej starostlivosti o tomto úpadku dozvedieť mohol. Vychádzajúc z ust. § 7 vo väzbe na ust. § 4 ods. 2 ZKR v znení do 30. novembra 2009 a vyhl. č. 643/2005 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o spôsobe určenia platobnej neschopnosti a predlženia, dospel odvolací súd k záveru, že štatutárny orgán dlžníka koná pri sledovaní svojej situácie s odbornou starostlivosťou jedine vtedy, ak sústavne sleduje a vyhodnocuje všetky ukazovatele rozhodné podľa cit. vyhlášky pre posúdenie, či je spoločnosť v úpadku, tieto informácie si aktívne vyhľadáva v účtovníctve, iných evidenciách a podkladoch spoločnosti a bezodkladne na ne reaguje primeraným spôsobom, teda buď podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu v zmysle ust. § 11 ods. 2 ZKR, alebo iným konaním s odbornou starostlivosťou v zmysle ust. § 11 ods. 4 citovaného zákona. Žalovaní úpadok MASTRA s.r.o. mohli zistiť najneskôr začiatkom mája 2009, „orientačne približne do 15. mája 2009" a približne od tejto doby začala plynúť 30 - dňová lehota podľa ust. § 11 ods. 2 ZKR v znení do 30. novembra 2009, do ktorej mali žalovaní podať návrh na vyhlásenie konkurzu, no neurobili tak. 10. Odvolací súd uviedol, že ust. § 11 ods. 4 ZKR v znení do 30. novembra 2009 zakladá samostatnú skutkovú podstatu zodpovednosti štatutárneho orgánu za škodu spôsobenú oneskoreným podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, a to priamo voči veriteľom spoločnosti. Zbaviť sa tejto objektívnej zodpovednosti môže štatutárny orgán iba ak preukáže, že konal s odbornou starostlivosťou, čo predstavuje liberačný dôvod. Z citovaného zákonného ustanovenia možno dovodiť i ďalšie predpoklady pre naplnenie zodpovednosti za škodu: 1. protiprávne konanie, 2. vznik škody a 3. príčinnú súvislosť medzi konaním a vznikom škody. Podstata škody na strane žalobcu spočíva v tom, že žalobca spoločnosti MASTRA s.r.o. poskytol peňažné prostriedky (úver). Je daná aj príčinná súvislosť medzi vznikom škody na strane žalobcu (úbytok, resp. nerozmnoženie majetku) a protiprávnym konaním žalovaných (opomenutie včasného podania návrhu na vyhlásenie konkurzu). Tretia veta ust. § 11 ods. 4 ZKR v znení do 30. novembra 2009 (pozn. dovolacieho súdu - odvolací súd nesprávne uvádza § 11 ods. 1 ZKR) neprezumuje konkrétny mechanizmus vzniku škody, teda nevyplýva z nej, že škoda spočíva práve v neuspokojení tejto pohľadávky. Toto ustanovenie prezumuje výšku škody odkazom na sumu tejto pohľadávky. To, či žalovaní pri uzatváraní zmluvy o úvere zo 17. augusta 2009 chceli alebo nechceli žalobcu poškodiť, či (ne)konali úmyselne, nie je relevantné, keďže ide v zmysle ust. § 11 ods. 4 ZKR v znení do 30. novembra 2009 o zodpovednosť objektívnu s možnosťou liberácie, a to bez ohľadu na zavinenie. Podstatné je, že žalovaní porušili svoju povinnosť a že v dôsledku toho žalobcovi vznikla škoda. 11. Samotné poverenie reštrukturalizačného správcu na vypracovanie reštrukturalizačného posudku, nemožno podľa odvolacieho súdu považovať za dodržanie odbornej starostlivosti, keďže z ust. § 108 ods. 1 ZKR priamo vyplýva, že poverením správcu vypracovať reštrukturalizačný posudok nie je dotknutá povinnosť dlžníka včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Odvolací súd uzavrel, že v danom prípade žalovaní nedokázali, že by po 30. apríli 2009 (dni, kedy bola MASTRA s.r.o. nepochybne v úpadku) potrebnú odbornú starostlivosť zachovali. 12. Vychádzajúc aj z ust. § 7 ZKR odvolací súd konštatoval, že žalovaní neuniesli svoje dôkazné bremeno k liberačnému dôvodu v zmysle ust. § 11 ods. 4 ZKR v znení do 30. novembra 2009, keď nedokázali, z akého dôvodu sa pri poverení správcu vypracovaním reštrukturalizačného posudku, mohli primerane svojej funkcii a s prihliadnutím na všetky dostupné informácie domnievať, že správca reštrukturalizáciu v posudku odporučí a že bude úspešná. Z dokazovania pritom vyplynulo, že reštrukturalizácia v tej podobe, ako bola v posudku popísaná, bola nereálna a žalovaní nedokázali žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by jej reálnosť potvrdzovali; v dôsledku toho nemožno za zachovanie odbornej starostlivosti bez ďalšieho považovať ani samotné podanie návrhu na povolenie reštrukturalizácie. O podaní tohto návrhu rozhoduje dlžník sám (resp. osoby konajúce v jeho mene) a reštrukturalizačný posudok odporúčajúci reštrukturalizáciu je iba jedným z nutných podkladov pre jeho podanie (§ 111 ods. 2 ZKR). Aj keď reštrukturalizačný posudok odporúča reštrukturalizáciu, dlžníka (osoby konajúce v jeho mene) stále zaťažuje povinnosť konať s odbornou starostlivosťou v zmysle ust. § 7 ZKR. Rozhodnutie dlžníka o tom, že namiesto vyhlásenia konkurzu požiada o povolenie reštrukturalizácie, teda že svojím veriteľom ponúkne túto možnosť vyrovnania ich pohľadávok, sa musí diať s odbornou starostlivosťou, avšak týmto rozhodnutím samým o sebe sa pojem odbornej starostlivosti nenapĺňa a nevyčerpáva. To, že reštrukturalizácia vždy zabezpečuje pre veriteľov vyššiu mieru uspokojenia než konkurz totiž neplatí a má miesto len tam, kde dlžník skutočne má ekonomické predpoklady na to, aby úspešne oživil svoje podnikanie. Ak tu také predpoklady nie sú, predstavuje reštrukturalizácia len odďaľovanie ekonomického zániku dlžníka a možnosti aspoň čiastočného uspokojenia jeho veriteľov. Úlohou dlžníka je práve s odbornou starostlivosťou, teda po zohľadnení všetkých dostupných informácií zhodnotiť, či tieto predpoklady splnené sú. Podľa odvolacieho súdu žalovaní v konaní nepreukázali takúto odbornú starostlivosť po 30. apríli 2009, preto sa svojej zodpovednosti za škodu v zmysle ust. § 11 ods. 4 ZKR v znení do 30. novembra 2009 nezbavili. 13. Poukaz žalovaných na právnu úpravu ust. § 11 ods. 4 ZKR v znení účinnom od 1. januára 2013 bol podľa odvolacieho súdu nedôvodný, keďže upravuje novú povinnosť pri porušení povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu, a to zaplatiť do všeobecnej podstaty určitú paušálnu sumu; ide však o odlišné právne inštitúty. 14. Odvolací súd záverom zhrnul, že sú dané všetky predpoklady zodpovednosti žalovaných podľa ust. § 11 ods. 4 ZKR v znení do 30. novembra 2009 za škodu spôsobenú žalobcovi tým, že nepodali včas návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok MASTRA s.r.o. a sú povinní mu ju nahradiť vo výške prezumovanej podľa citovaného zákonného ustanovenia, teda vo výške v zrušenom konkurze neuspokojených pohľadávok (72 506,96 + 471,24 = 72 978,20 eur). Pretože žalovaní protiprávne konali spoločne, odvolací súd ich zaviazal solidárne. O náhrade trov konania rozhodol za aplikácie ust. § 369 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 369 ods. 1 CSP. 15. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní (ďalej tiež „dovolatelia") spoločné dovolanie, ktoré odôvodnili s poukazom na ust. § 421 ods. 1 písm. b/ CSP tak, že odvolací súd, ktorý svojím rozsudkom zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, nesprávne právne posúdil vec a nastolená právna otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. K tomuto uviedli, že „naplnili liberačný dôvod v zmysle § 11 ods. 4 ZKR". 16. Ďalej žalovaní uviedli, že žalobca porušenie povinnosti - nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu „k dátumom 01.02.2007, 01.02.2008 a 25.6.2009" ničím nepreukázal, správy audítora Ing. Ľubice Mesárošovej z 3. septembra 2007, 8. marca 2008, nemajú žiadnu relevanciu a znalecký posudok CORPORA a.s. bol vyvrátený posudkom znaleckej organizácie Bratislavská súdno - znalecká a konzultačná spoločnosť s.r.o., č. 1/2014. Podľa dovolateľov nebola preukázaná ani „skutočná výška škody", nakoľko ZKR v zmysle ust. § 11 ods. 4 len predpokladá a prezumuje výšku škody pozostávajúcu z výšky pohľadávky, ktorá nebola uspokojená v konkurznom konaní, zákon však „stanovuje povinnosť žalobcovi v konaní preukazovať skutočnú výšku škody". V konaní nebolo zo strany žalobcu preukázané, akým spôsobom, predovšetkým v akej výške, by pohľadávka žalobcu bola alebo nebola uspokojená v prípade včasného podania návrhu na vyhlásenie konkurzu. S odkazom na ust. § 373 a nasl. Obchodného zákonníka (zák. č. 513/1992 Zb., ďalej tiež „OBZ") dovolatelia uviedli, že v tomto konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom skutočnej škody „takým spôsobom, aby mohol byť priznaný akýkoľvek nárok na náhradu škody". 17. Dovolatelia zvýraznili, že na pojednávaní 21. novembra 2011 sudca okresného súdu vyslovil svoj právny názor v zmysle § 118 Občianskeho súdneho poriadku, že v tomto štádiu konania nepovažuje za preukázané, kedy malo dôjsť k vzniku škody, čím nemal za preukázanú príčinnú súvislosť. Úpadok MASTRA s.r.o. „nebol preukázaný s výnimkou listu audítorky Mesárošovej, ktorá žalovaných ku dňu 25.5.2009 upozornila na predlženie a žalovaní od tohto dňa konali s odbornou starostlivosťou tak, aby predišli akýmkoľvek ďalším škodám veriteľov, prípadne spoločnosti MASTRA". 18. Podľa dovolateľov pre záver o existencii liberačného dôvodu postačovalo konanie s odbornou starostlivosťou, za ktoré je možné považovať konanie, ktorého cieľom je vyriešiť úpadok iným spôsobom ako konkurzom, „a to neformálnou alebo formálnou reštrukturalizáciou, pokiaľ možno dôvodne predpokladať a postupuje podľa pravidiel „best practice", a z toho dôvodu zbavuje žalovaných zodpovednosti za oneskorené podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu". Uviedli, že v tomto konaní nebol preukázaný iný deň úpadku ako 30. apríl 2009, o čom sa dozvedeli 25. mája 2009, preto „je jednoznačne preukázané, že konali s odbornou starostlivosťou". Za dôležité považovali aj to, že príslušný súd nimi navrhnutú reštrukturalizáciu povolil, keď predtým mal možnosť a oprávnenie skúmať splnenie podmienok na také rozhodnutie. 19. V ďalšej časti dovolania žalovaní poukázali na vykonané dôkazy (výsluch znalca Kardoša, svedkov Mesárošovej a J.) a ponúkli ich vlastné hodnotenie. Uviedli tiež, že nemali nikdy v úmysle poškodiť žalobcu. Naopak v momente, keď sa dozvedeli o predlžení, „nemali záujem položiť spoločnosť", ale ozdraviť ju formálnou reštrukturalizáciou. Samotná reštrukturalizácia neprebehla z dôvodu, že veritelia MASTRA s.r.o. neposkytli dostatočný čas na možnú reštrukturalizáciu. Dovolatelia poukázali aj na zmenené ustanovenie ust. § 11 ods. 4 ZKR v znení účinnom od 1. januára 2013. 20. Za nesprávne právne posúdenie veci výslovne dovolatelia považovali to, že „odvolací súd nesprávne právne posúdil konanie žalovaných, tak, že nekonali s odbornou starostlivosťou po zistení úpadku spoločnosti MASTRA s.r.o., vzhľadom na zistený skutkový stav na súde prvej inštancie a odvolacom súde". Nesúhlasili so záverom, že podanie návrhu na povolenie reštrukturalizácie namiesto podania návrhu na vyhlásenie konkurzu nezodpovedalo ust. § 7 ZKR a že tieto skutočnosti počas celého konania netvrdili, ani nedokázali. Naopak, podľa dovolateľov počas konania tvrdili a preukázali, že ich konanie pri zohľadnení všetkých dostupných informácií o podnikaní, hospodárskej a finančnej situácii spoločnosti, stave trhu, možnosti rozvoja podnikania a nových príležitostí, objektívne opodstatňovalo ich rozhodnutie podať návrh na povolenie reštrukturalizácie. V tejto súvislosti opätovne zvýraznili, že konkurzný súd reštrukturalizačný posudok akceptoval a reštrukturalizáciu dlžníka povolil, po možnom zvažovaní dôvodnosti predpokladu väčšieho rozsahu uspokojenia veriteľov ako v prípade konkurzu. V tomto smere dovolatelia vytkli odvolaciemu súdu, že vzhľadom na závery znaleckého posudku CORPORA a.s., č. 71/2011, vyhodnotil, že reštrukturalizácia bola nereálna, čo bolo zo strany odvolacieho súdu „hypotetické a neprináležiace túto právnu otázku posudzovať". Znalecká organizácia CORPORA a.s. pritom nie je odborne spôsobilou organizáciou v zmysle § 108 ods. 3 ZKR. 21. Nesprávnosť právneho posúdenia mala podľa dovolateľov spočívať aj v tom, „že vzhľadom ku krátkosti času od vyhlásenia a povolenia reštrukturalizácie a následného vyhlásenia konkurzu uplynuli len 3 mesiace". Obchodné aktivity, ich rozpracovanosť, boli súčasťou reštrukturalizačného posudku, neboli to len tvrdenia žalovaných. Títo nesúhlasili ani „s právnym posúdením dôkazu, znaleckého posudku č. 1/2014". 22. Dovolatelia namietli, že „právne posúdenie zistených skutkových okolností odvolacím súdom je nesprávne aj v tej časti, že žalovaní nepreukázali, že konali s odbornou starostlivosťou". Právne posúdenie v časti príčinnej súvislosti medzi konaním, resp. nekonaním žalovaných a vznikom škody je nesprávne a „absentuje logickú úvahu". Podľa dovolateľov v prípade podania návrhu na vyhlásenie konkurzu do 15. júna 2009 by nevznikol medzi žalobcom a spoločnosťou MASTRA s.r.o. žiadny záväzkový vzťah a nedošlo by k žiadnemu plneniu a „z toho dôvodu nie je daná príčinná súvislosť nevyhnutná pre naplnenie zodpovednosti za škodu v zmysle ust. § 373 Obchodného zákonníka". Žalovaní nemali žiadnu povinnosť informovať žalobcu, že dňa 11. augusta 2009 podali návrh na povolenie reštrukturalizácie, ani v čase uzatvárania Kúpnej zmluvy, že poverili správcu prípravou reštrukturalizačného posudku. Podľa žalovaných sa v nadväznosti na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 29Odo/1220/2005 odvolací súd nevysporiadal správne so skutočne vzniknutou škodou. Ďalej uviedli, že v zmysle bodu 8, 8.1 reštrukturalizačného posudku č. 1/2009 bol „predpoklad uspokojenia veriteľov v konkurze" určený vo výške 12,06% ich pohľadávok, na rozdiel od miery uspokojenia v reštrukturalizácii na úrovni 70 až 80% výšky ich pohľadávok v priebehu 18 až 24 mesiacov. Z toho vyplýva nesprávne právne posúdenie odvolacím súdom, že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali opak prezumovanej výšky škody vzhľadom na výšku pohľadávky, pretože „v danom prípade v prípade zodpovednosti žalovaných výška škody prichádza do úvahy len percentuálna náhrada vo výške 12,06%, t.j. 8.801,17 EUR". 23. Dovolatelia navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") zmenil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu tak, že žalobu zamietne a žalobcu zaviaže povinnosťou nahradiť žalovaným trovy prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania, alebo aby napadnuté rozhodnutie zrušil a žalobcu zaviazal na náhradu trov dovolacieho konania. Dovolatelia tiež navrhli v zmysle ust. § 444 CSP odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. 24. K dovolaniu sa vyjadril žalobca a označil ho za procesne neprípustné, keďže rozporuje správnosť skutkových záverov a s tým spojenú nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom a nevymedzuje žiadnu právnu otázku v rozsahu ust. § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. K dátumu 30. apríla 2009, ktorý ani nebol sporným, žalovaní nepodali návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok MASTRA s.r.o., preto sú nútení znášať zákonnú sankciu v rozsahu povinnosti nahradiť žalobcovi ako veriteľovi spoločnosti škodu vo výške určenej v ust. § 11 ods. 4 ZKR, teda v sume, ktorá zostala neuspokojená po zrušení konkurzu, ako to práve citované zákonné ustanovenie predpokladá. Rozsudok odvolacieho súdu je komplexný a odvolací súd sa v ňom vysporiadal, prečo nebolo možné akceptovať liberačný dôvod, na ktorý dovolatelia poukazovali, a to samotné podanie návrhu na povolenie reštrukturalizácie, resp. sporovanie výšky škody. Žalovaní v konaní neuniesli dôkazné bremeno. Pokiaľ ide o liberačný dôvod, ten netvorí otázku zásadného právneho významu, a to sa rovnako týka aj otázky výšky škody. Tvrdenie, že by v reštrukturalizácii veritelia boli uspokojení vo väčšom rozsahu, je iba nepreukázanou hypotézou dovolateľov. Ak by dovolatelia riadne podali návrh na vyhlásenie konkurzu, nebola by pohľadávka žalobcu voči spoločnosti vznikla. Žalobca navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol ako neprípustné, alebo zamietol, nakoľko nie je dôvodné a požiadal o náhradu trov dovolacieho konania. 25. K vyjadreniu žalobcu v podanej replike žalovaní zvýraznili, že vo veci ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola doposiaľ v rozhodnutí dovolacieho súdu vyriešená a to, že „odvolací súd nesprávne právne posúdil konanie žalovaných tak, že nekonali s odbornou starostlivosťou po zistení úpadku spoločnosti MASTRA s.r.o., vzhľadom na zistený skutkový stav na súde prvej inštancie a odvolacom súde". Otázka právna je, či žalovaní konali s odbornou starostlivosťou a obdobne v otázke výšky škody v zmysle ust. § 11 ods. 4 ZKR nemusí ísť v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. b/ CSP o otázku zásadného právneho významu. 26. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie bolo podané včas, na to oprávnenými osobami, v neprospech ktorých bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpenými v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP a contrario) dospel k záveru, že dovolanie žalovaných 1/ a 2/ je len v časti prípustné, avšak nie je dôvodné a treba ho zamietnuť. K podmienkam prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b/ CSP 27. Podľa ust. § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 28. Podľa ust. § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
- a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
- b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
- c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 29. Podľa ust. § 432 ods. 1, 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 30. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom, týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení, upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti dovolania vyplývajúce z ust. § 420 alebo § 421 CSP a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j., aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP. 31. Dovolatelia prípustnosť dovolania vyvodzovali výhradne z ust. § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 32. Pre dovolanie prípustné podľa ust. § 421 CSP platí, že ho možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní(§ 428 CSP). Pokiaľ dovolateľ nevymedzí ním tvrdený dovolací dôvod uvedeným spôsobom, je to dôvod pre odmietnutie dovolania podľa ust. § 447 písm. f/ CSP. Podľa tohto ustanovenia dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP. 33. Dôvod prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm.
- b)CSP predpokladá, že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z toto ustanovenia, musí:
- a)konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd,
- b)podať svoje vysvetlenie, ako mala byť táto otázka správne riešená (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo/216/2017). Zároveň je potrebné zdôrazniť, že sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ust. § 421 ods. 1 písm. b/ CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP. K dovolacím otázkam č. 1/ až 11/ 34. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že dovolatelia za dovolacím súdom doposiaľ nevyriešené právne otázky považovali to: 1/ či v okolnostiach danej veci je možné považovať za liberačný dôvod v zmysle ust. § 11 ods. 4 ZKR (v znení účinnom do 30. novembra 2009), a teda za konanie s odbornou starostlivosťou štatutárnych orgánov obchodnej spoločnosti v úpadku
- a)poverenie reštrukturalizačného správcu vypracovaním reštrukturalizačného posudku, resp.
- b)podanie návrhu v mene dlžníka v úpadku na jeho reštrukturalizáciu, ak príslušný súd rozhodol o povolení reštrukturalizácie; 2/ či pri uplatňovaní nároku na náhradu škody v zmysle ust. § 11 ods. 4 ZKR (v znení účinnom do 30. novembra 2009) veriteľ (poškodený), ktorého pohľadávka po zrušení konkurzu na majetok dlžníka (alebo zastavení konkurzného konania) pre nedostatok majetku zostala neuspokojená, je a priori povinný preukazovať výšku škody v rozsahu miery uspokojenia poškodeného veriteľa, ktorú by dosiahol v konkurze na majetok dlžníka v úpadku, ak by bol návrh dlžníkom, resp. v jeho mene povinne konajúcimi štatutárnymi orgánmi, podaný včas (ďalej tiež ako nedôvodné „otázky č. 1/ a 2/"). 35. Ďalej z obsahu dovolania vyplynulo, že za nesprávne právne posúdenie odvolacím súdom považovali dovolatelia v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. b/ CSP aj to, že: 3/ skutkové tvrdenia žalobcu o porušení povinnosti žalovaných podať návrh na vyhlásenie konkurzu „k dátumom 1.2.2007, 1.2.2008 a k 25.6.2009" nie sú ničím preukázané, 4/ závery napadnutého rozhodnutia vychádzajúce „výlučne" zo znaleckého posudku CORPORA a.s. a správy audítorky Ing. Mesárošovej z 3.9.2007 a 8.3.2008 nemajú žiadnu relevanciu, pričom opak potvrdzuje posudok Bratislavskej súdno - znaleckej a konzultačnej spoločnosti s.r.o., č. 1/2014, a teda k porušeniu povinnosti v zmysle ust. § 11 ods. 4 ZKR v roku 2007 a 2008 žalovanými nedošlo, 5/ nedošlo ani k preukázaniu kauzálneho nexusu potrebného pre vznik nároku na náhradu škody, 6/ znalecký posudok CORPORA a.s. ako dôkaz nie je „upotrebiteľný", 7/ na pojednávaní 24. novembra 2011 sudca v prvoinštančnom konaní vyslovil právny názor v zmysle ust. § 118 ods. 2 OSP, že nepovažuje za preukázané, kedy malo dôjsť k porušeniu právnej povinnosti a kedy došlo k vzniku škody, čím nemal preukázanú príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) medzi porušením právnej povinnosti na strane žalovaných a vznikom škody na strane žalobcu, 8/ úpadok MASTRA s.r.o. nebol preukázaný, s výnimkou listu audítorky Ing. Mesárošovej k 25. máju 2009, „a žalovaní od toho dňa konali s odbornou starostlivosťou tak, aby predišli akýmkoľvek ďalším škodám veriteľom, prípadne spoločnosti MASTRA", 9/ žalovaní v súvislosti s uzavretou zmluvou o úvere zo 17. augusta 2009 nemali žiadnu povinnosť informovať žalobcu, že dňa 11. augusta 2009 podali návrh na povolenie reštrukturalizácie, 10/ žalovaní boli presvedčení o úspešnosti reštrukturalizácie a táto neprebehla z dôvodu, že veritelia im neposkytli „dostatočný čas na možnú reštrukturalizáciu", 11/ úprava v ust. § 11 ods. 4 ZKR v znení účinnom od 1. januára 2013 stanovuje už len paušálnu, limitovanú výšku sumy za porušenie povinnosti včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu (ďalej tiež ako neprípustné „otázky č. 3/ - 11/"). K rozdielu medzi právnymi a skutkovými otázkami 36. Z vyššie uvedeného vyplýva, že dovolatelia v rámci formulovaných dovolacích dôvodov nerozlišujú kvalifikovane medzi skutkovými a právnymi otázkami a za námietky z hľadiska nesprávneho právneho posúdenia veci označujú aj námietky vyjadrené v rovine skutkových zistení a záverov, ako aj postupu súdu v procese dokazovania a jeho vyhodnotenia. 37. V tomto smere dovolací súd uvádza, že už v minulosti vyslovil (5Obdo/45/2020), že postup súdu pri zisťovaní právnych a skutkových poznatkov je odlišný, s čím prirodzene následne súvisí rozlišovanie skutkových a právnych otázok. Neobjasnená skutková otázka zakladá stav non liquet, a len v tejto oblasti je možné uplatniť pravidlá dôkazného bremena. Je dôležité presne rozlišovať medzi právnymi a skutkovými otázkami (
- aj)v súvislosti s mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Revízia rozhodnutí súdov nižšej inštancie je možná výlučne vo svetle skúmania a riešenia právnych otázok, nikdy nie skutkových. Tu najvyšší súd poukázal na myšlienku Gerlicha, ktorý pre rozlišovanie skutkových a právnych poznatkov stanovil kritérium, podľa ktorého všetky tie poznatky, ktoré sme získali hľadajúc odpoveď na otázku, čo má byť, sú poznatky právne, a tie, ktoré sme získali odpoveďou na otázku, čo je, sú poznatky skutkové (Gerlich, K.: Skutkové zjištění a právní posouzení v řízení soudním. Praha, Brno: Orbis, 1934) [m.m. uznesenie najvyššieho súdu z 28. apríla 2020, sp. zn. 5Obdo/16/2020, ods. 38]. 38. K definícii skutkovej a právnej otázky sa najvyšší súd vyjadril (3Cdo/27/2019) aj tak, že: „Riešenie skutkovej otázky je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť, či nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie právnej normy na posudzovaný prípad". 39. Pokiaľ však dovolatelia spochybňujú skutkové (a nie právne) závery odvolacieho súdu, tak platí, že prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP nemôže byť daná, ak je dovolanie zamerané na riešenie skutkových, a nie právnych otázok (k tomu viď aj 1Obdo/47/2017, 4Obdo/45/2017 a 5Obdo/22/2017). Osobitne dáva dovolací súd do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd") z 5. septembra 2018, sp. zn. II.ÚS/416/2018, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu z 25. apríla 2018, sp. zn. 5Obdo/22/2017 ako zjavne neopodstatnená, a v ktorom ústavný súd skonštatoval, že „mu nepatrí nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, tak ústavný súd nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania na základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať". 40. Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie veci, je ním potrebné rozumieť omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (uznesenie najvyššieho súdu z 27. júna 2011, sp. zn. 7Cdo/7/2010). 41. Najvyšší súd k argumentácii dovolateľov i argumentácii žalobcu vo vyjadrení k dovolaniu, a to k prípustnosti dovolania, ďalej uvádza, že z dikcie ust. § 421 ods. 1 CSP nevyplýva požiadavka, aby právna otázka, ktorá je predpokladom dovolania, spĺňala aj podmienku „zásadného právneho významu". Rovnako ani spôsob vymedzenia dovolacej otázky spočívajúcej v nesprávnom právnom posúdení (§ 432 CSP) neviaže prípustnosť dovolania na existenciu takejto podmienky. Ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b/ CSP podmieňuje prípustnosť dovolania kumuláciou dvoch predpokladov, a to, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia konkrétnej právnej otázky a zároveň, že táto právna otázka nebola vyriešená v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu (pozri nález ústavného súdu z 9. februára 2021, č. k. IV.ÚS/479/2020). K dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP - k otázkam č. 1/ a 2/ 42. Vo svetle vyššie uvedeného dovolací súd uvádza, že preskúmaním dovolania žalovaných z hľadiska prípustnosti nimi nastolených dovolacích dôvodov, vymedzených v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, považoval za relevantné len právne otázky č. 1/ a č. 2/ (viď ods. 34). Tieto dve právne otázky, založené na interpretácii ust. § 11 ods. 4 ZKR v znení do 30. novembra 2009, najvyšší súd doposiaľ vo svojej rozhodovacej praxi neriešil, a keďže spĺňajú aj ostatné kritériá v zmysle § 432 ods. 1 a 2 CSP a boli v danom spore kľúčové pre meritórne rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, dovolací súd ich považoval z hľadiska ust. § 421 ods. 1 písm. b/ CSP za otázky odôvodňujúce prípustnosť dovolania. 43. V danom prípade ide o posúdenie špecifického prípadu priamej zodpovednosti štatutárnych orgánov (tu konateľov spoločnosti s ručením obmedzeným) obchodnej spoločnosti (ako dlžníka v úpadku) voči jej veriteľovi za nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu dlžníka v úpadku v zákonom predpísanej lehote. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že v okolnostiach danej veci bolo pre napadnuté meritórne rozhodnutie určujúce podradenie zisteného skutkového stavu ustanoveniu § 11 ods. 4 ZKR v znení do 30. novembra 2009. Práve v tomto zákonnom ustanovení obsiahnutá osobitná právna úprava náhrady škody a jej interpretácia, bola pre riešenie sporu kľúčová. Odvolací súd v rozsudku zreteľne (v ods. 28) vysvetlil, že „podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. platí, že ak osoba povinná podať návrh na vyhlásenie konkurzu v mene dlžníka (teda aj štatutárny orgán) poruší túto povinnosť, zodpovedá veriteľom za škodu, ktorá im v dôsledku toho vznikla, ibaže preukáže, že konala s odbornou starostlivosťou. Citované zákonné ustanovenie tak zakladá samostatnú skutkovú podstatu zodpovednosti štatutárneho orgánu za škodu spôsobenú oneskoreným podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, a to priamo voči veriteľom spoločnosti. Samotný následok, teda to, že štatutárny orgán spoločnosti zodpovedá za škodu spôsobenú porušením povinnosti podať včas návrh na vyhlásenie konkurzu, totiž vyplýva priamo z ust. § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. Konateľ teda zodpovedá veriteľovi už na základe citovaného zákonného ustanovenia, a preto nie je potrebné vôbec odkazovať na základné ustanovenia o zodpovednosti za škodu v Obchodnom alebo Občianskom zákonníku". 44. Je treba upresniť, že hoci námietky dovolateľov smerujú k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci z hľadiska interpretácie ust. § 11 ods. 4 ZKR v znení do 30. novembra 2009, týkajú sa však aj s týmto zákonným ustanovením súvisiacich ďalších (nižšie citovaných) právnych noriem, aplikovaných odvolacím súdom na ním zistený skutkový stav. Dovolací súd pripomína, že je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). K právnej úprave relevantnej pre posúdenie dôvodnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP - k otázkam č. 1/ a č. 2/ 45. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že aplikoval pri posúdení sporu právnu úpravu platnú a účinnú v rozhodnej dobe, t.j. „v čase tvrdeného porušenia povinnosti žalovaných". Za podstatné považoval ustálenie momentu úpadku spoločnosti MASTRA s.r.o., t. j. k 30. aprílu 2009, a teda vychádzal primárne z právnej úpravy úpadku v znení do 30. novembra 2009 (okrem ZKR obsiahnutej aj vo vyhl. č. 643/2005 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o spôsobe určenia platobnej neschopnosti a predlženia). Keďže dovolací súd je pri rozhodovaní viazaný skutkovým stavom tak ako ho zistil odvolací súd, preto za stavu zistenia úpadku dotknutej spoločnosti k 30. aprílu 2009 a nadväzne na to porušenia povinnosti štatutárnych orgánov podľa § 11 ods. 2 ZKR, dovolací súd pri právnom posúdení rovnako vychádzal z právnej úpravy platnej a účinnej v znení do 30. novembra 2009. (Dovolací súd len poznamenáva, že rovnaké znenie ustanovenia § 11 ods. 4 ZKR platilo s účinnosťou až do 31. decembra 2012). 46. Pri posúdení dôvodnosti dovolania z hľadiska riešenia právnych otázok č. 1/ a č. 2/, nastolených dovolateľmi v danej veci, boli dovolacím súdom aplikované nasledovné právne normy v znení do 30. novembra 2009. 46.1 Podľa ust. § 3 ods. 1 ZKR, dlžník je v úpadku, ak je platobne neschopný alebo predlžený. Ak dlžník podá návrh na povolenie reštrukturalizácie alebo návrh na vyhlásenie konkurzu, rozumie sa tým, že je v úpadku. 46.2 Podľa ust. § 4 ods. 2 ZKR, ak je dlžník povinný účtovať podľa osobitného predpisu, 1) je povinný sústavne sledovať vývoj svojej finančnej situácie, ako aj stav svojho majetku a záväzkov tak, aby mohol včas zistiť prípadnú hrozbu úpadku a prijať opatrenia, ktoré hroziaci úpadok odvrátia. [Osobitným predpisom uvedeným v odkaze 1) je zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov]. 46.3 Podľa ust. § 7 ZKR, konaním s odbornou starostlivosťou sa na účely tohto zákona rozumie konanie so starostlivosťou primeranou funkcii alebo postaveniu konajúcej osoby po zohľadnení všetkých dostupných informácií, ktoré sa týkajú alebo môžu mať vplyv na jej konanie. 46.4 Podľa ust. § 11 ods. 2 ZKR, dlžník v úpadku je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom úpadku. Túto povinnosť v mene dlžníka má rovnako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu dlžníka, likvidátor dlžníka a zákonný zástupca dlžníka. 46.5 Podľa ust. § 11 ods. 4 ZKR, ak osoba povinná podať návrh na vyhlásenie konkurzu v mene dlžníka poruší povinnosť včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu, zodpovedá veriteľom za škodu, ktorá im v dôsledku toho vznikla, ibaže preukáže, že konala s odbornou starostlivosťou. Táto povinnosť sa nepovažuje za splnenú, ak súd návrh na vyhlásenie konkurzu odmietol alebo konkurzné konanie zastavil z dôvodu späťvzatia návrhu. Ak návrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný včas, predpokladá sa, že výška škody, ktorá tým veriteľom vznikla, je suma ich pohľadávok, ktoré po zrušení konkurzu alebo zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku zostali neuspokojené, ibaže sa preukáže iná výška škody. Nárok na náhradu škody za nesplnenie tejto povinnosti sa premlčí jeden rok od zrušenia konkurzu alebo zastavenia konkurzného konania pre nedostatok majetku. 46.6 Podľa ust. § 108 ods. 1 ZKR, ak dlžníkovi hrozí úpadok alebo je v úpadku, môže poveriť správcu vypracovaním reštrukturalizačného posudku (ďalej len "posudok") na účely zistenia, či sú splnené predpoklady na jeho reštrukturalizáciu. Tým nie je dotknutá povinnosť dlžníka včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu. K posúdeniu dôvodnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP z hľadiska riešenia právnej otázky č. 1/ 47. Dovolatelia sa v rámci dovolacej právnej otázky (č. 1/) pýtajú, či v okolnostiach danej veci je možné považovať za liberačný dôvod v zmysle ust. § 11 ods. 4 ZKR (v znení účinnom do 30. novembra 2009), a teda za konanie s odbornou starostlivosťou štatutárnych orgánov obchodnej spoločnosti v úpadku
- a)poverenie reštrukturalizačného správcu vypracovaním reštrukturalizačného posudku, resp.
- b)podanie návrhu v mene dlžníka v úpadku na jeho reštrukturalizáciu, ak príslušný súd rozhodol o povolení reštrukturalizácie. 48. Z hľadiska vecno-právneho k dovolateľmi nastolenej právnej otázke č. 1/ dovolací súd uvádza, že vo vzťahu k špecifickým, konkrétnym skutkovým okolnostiam v danej veci odvolací súd správne interpretoval ust. § 11 ods. 4 ZKR v znení do 30. novembra 2009, keď uzavrel, že za liberačný dôvod na strane (tu žalovaných) štatutárnych orgánov dlžníka v úpadku z hľadiska ich konania s odbornou starostlivosťou nemožno považovať bez ďalšieho to, že (a/) poverili reštrukturalizačného správcu vypracovaním reštrukturalizačného posudku a ani to, že (b/) podali na jeho základe návrh na povolenie reštrukturalizácie, o ktorom konkurzný súd rozhodol tak, že reštrukturalizáciu dlžníka povolil. 49. V tejto súvislosti sa dovolací súd stotožňuje s odvolacím súdom, ktorý v napadnutom rozsudku správne poukázal aj na ustanovenie § 108 ods. 1 ZKR v rozhodnom znení, so záverom, že v takom prípade, aký tvorí posudzovaná vec, pre liberáciu zo zodpovednosti štatutárnych orgánov (povinných osôb) konajúcich v mene dlžníka v úpadku za včasné nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu podľa ust. § 11 ods. 4 vo väzbe na ust. § 11 ods. 2 ZKR v znení do 30. novembra 2009, nepostačovalo samotné, v lehote vyplývajúcej z ust. § 11 ods. 2 ZKR učinené poverenie správcu vypracovaním reštrukturalizačného posudku, keďže podľa ust. § 108 ods. 1 veta druhá ZKR tým nie je dotknutá povinnosť dlžníka včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Súčasne bol správny záver, že, tak ako tomu bolo v danom prípade, podľa okolností v konkrétnej veci pre liberáciu zo zodpovednosti štatutárnych orgánov (povinných osôb) konajúcich v mene dlžníka v úpadku za včasné nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu podľa ust. § 11 ods. 4 vo väzbe na ust. § 11 ods. 2 ZKR v znení do 30. novembra 2009 bez ďalšieho nemuselo postačovať podanie návrhu na reštrukturalizáciu dlžníka v úpadku, a to ani keď konkurzný súd reštrukturalizáciu povolil. Aj keď reštrukturalizačný posudok odporúča reštrukturalizáciu a konkurzný súd ju povolí, tak dlžníka (osoby konajúce v jeho mene) stále zaťažuje povinnosť konať s odbornou starostlivosťou v zmysle ust. § 7 ZKR a toto preukázať v súdnom spore o nárokoch veriteľa v zmysle ust. § 11 ods. 4 ZKR v znení do 30. novembra 2009. Preukázanie skutočností (konania), ktoré by mohli byť považované za konanie s odbornou starostlivosťou v zmysle ust. § 7 ZKR, a to ako liberačný dôvod v zmysle ust. § 11 ods. 4 ZKR v znení do 30. novembra 2009, je dôkazným bremenom povinnej (konajúcej) osoby a jeho obsah je vždy závislý od konkrétnych okolností daného prípadu. 50. Dovolací súd zdôrazňuje, že samotná právna úprava v zákone č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii rozlišuje konkurz a reštrukturalizáciu ako samostatné a odchylné právne inštitúty (reštrukturalizačné konanie s úpravou v § 108 až 166 ZKR). Podľa Ďuricu: „Miera a intenzita ekonomického neúspechu môže byť rôzna. Ak dosahuje rozmery, ktoré právny poriadok kvalifikuje ako úpadok, musí sa riešiť osobitným spôsobom, ktorý upravujú právne predpisy konkurzného práva" (Ďurica, M. Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii. 2. vydanie, Bratislava: EUROKODEX, 2010, s. 23). Konkurz, resp. konkurzné konanie je osobitným druhom civilného konania, v ktorom si veritelia vymáhajú pohľadávky proti dlžníkovi, ktorý je v krízovej ekonomickej situácii zákonom označenej ako úpadok (pozri tamtiež, s. 49). Ide v podstate o likvidačný proces, v ktorom sa dlžníkov majetok speňaží a výťažok z neho sa kolektívnym spôsobom rozdelí medzi jeho veriteľov, či už pomerne pre nezabezpečených veriteľov alebo oddelene pre zabezpečených veriteľov. Naproti tomu reštrukturalizácia je procesom záchrany podniku v stave úpadku alebo hroziaceho úpadku, v ktorom sa veritelia a dlžník „dohodnú" na pláne, podľa ktorého sa potom pohľadávky veriteľov, ktorí sa procesu uzatvárania dohody o pláne zúčastnili. Reštrukturalizácia prichádza do úvahy už v čase hroziaceho úpadku. Konkurz prichádza do úvahy až počas úpadku. Ich spoločným znakom je uspokojenie veriteľov v čo najvyššej miere. Ich rozdeľujúcim znakom je hľadisko zachovania podniku (pozri Pospíšil, B. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii s komentárom. Žilina: EUROKÓDEX Poradca podnikateľa, 2005, s. 11). 51. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii v ust. § 11 ods. 2 v znení do 30. novembra 2009 stanovuje povinnosť dlžníkovi v úpadku podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom úpadku. Túto povinnosť v druhej vete cit. ustanovenia zákon stanovil aj štatutárnemu orgánu. Následne zodpovednosť v zmysle ust. § 11 ods. 4 ZKR v rozhodnom znení je stanovená za porušenie povinnosti včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Zákonná úprava je kogentná a neumožňuje túto povinnosť „nahradiť" v uvedenej zákonnej lehote poverením správcu vypracovať reštrukturalizačný posudok, resp. aj neskoršou aktivitou dlžníka v úpadku, v jeho mene konajúcich osôb, smerujúcou k povoleniu reštrukturalizácie. 52. Keďže v prípade osobitnej zodpovednosti za škodu v zmysle ust. § 11 ods. 4 ZKR v znení do 30. novembra 2009 ide o zodpovednosť objektívnu, pre vznik nároku veriteľa na náhradu škody postačuje, že povinná osoba poruší povinnosť včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu a v takom prípade z dikcie tretej vety citovaného ustanovenia zákon predpokladá, že veriteľom vznikne škoda vo výške sumy ich pohľadávok, ktoré po zrušení konkurzu alebo zastavení konkurzného konania zostanú neuspokojené, ibaže sa preukáže iná výška škody. 53. Pokiaľ ide o liberačný dôvod spočívajúci v preukázaní, že osoba povinná podať návrh na vyhlásenie konkurzu v mene dlžníka, konala s odbornou starostlivosťou, tak odvolací súd správne v napadnutom rozsudku (ods. 18) uviedol, že posúdenie, či určité konanie je alebo nie je konaním s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ZKR, je otázkou právnou. Pre takýto právny záver však v rámci sporového konania mali žalovaní povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť na preukázanie takých skutočností, teda takého konkrétneho konania (skutkového stavu), ktoré by súd mohol právne posúdiť ako konanie s odbornou starostlivosťou a z neho následne vyvodiť existenciu liberačného dôvodu. Ustanovenie § 11 ods. 4 ZKR v znení do 30. novembra 2009 výslovne upravuje dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno) na strane povinnej osoby, vzhľadom na dikciu „ibaže preukáže, že konal s odbornou starostlivosťou". K tomu odvolací súd správne uviedol, že žalovaní v podstate poukazovali len na to, že správca v reštrukturalizačnom posudku odporučil reštrukturalizáciu dlžníka v úpadku (MASTRA s.r.
- o)a na jeho základe konkurzný súd reštrukturalizáciu povolil, avšak nie je správny názor, že súd konajúci v spore o náhradu škody, by z hľadiska aplikácie a interpretácie ust. § 11 ods. 4 ZKR v znení do 30. novembra 2009, nebol oprávnený preskúmať opodstatnenosť tohto stavu. 54. Dovolací súd poznamenáva, že reštrukturalizačný plán vychádza z reštrukturalizačného posudku, pričom ekonomický aspekt rozhodnutia správcu nie je otázkou právneho posúdenia, ale pre súd záväzne vyplýva z odborného posudku správcu. Konkurzný súd rozhodujúci o povolení reštrukturalizácie nepreskúmava a neprehodnocuje správnosť odporúčaní správcu začať reštrukturalizačné konanie, ako ani správnosť reštrukturalizačného plánu, pretože nie je v kompetencii ani v odbornosti konkurzného súdu, aby revidoval odborné (ekonomické) závery a odporúčania licencovaného správcu, nesúceho za ich vecnú správnosť samostatnú zodpovednosť. 55. Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd správne vyžadoval vo vzťahu k tvrdenej existencii liberačného dôvodu v zmysle ust. § 11 ods. 4 ZKR v znení do 30. novembra 2009 od žalovaných, aby preukázali také skutočnosti (skutkové okolnosti), z ktorých by bolo možné prijať právny záver, že konali s odbornou starostlivosťou. K tomu konkrétne uviedol, že „bolo povinnosťou žalovaných tvrdiť a dokázať, že ich rozhodnutie požiadať správcu o vypracovanie reštrukturalizačného posudku bolo založené na takých skutočnostiach a vedomostiach, ktoré primerane funkcii konateľov dotknutej spoločnosti a pri zohľadnení všetkých dostupných informácií o podnikaní, hospodárskej a finančnej situácii spoločnosti, stave trhu, možnosti rozvoja podnikania a nových príležitostí, objektívne opodstatňovalo ich rozhodnutie podať namiesto návrhu na konkurz návrh na povolenie reštrukturalizácie". A tiež, že „žalovaní tak na preukázanie svojho konania s odbornou starostlivosťou boli povinní tvrdiť a dokázať konkrétne skutočnosti, z ktorých vychádzali pri zostavovaní odhadu, ktorý poskytli správcovi (najmä o akých konkrétnych obchodoch uvádzaných v reštrukturalizačnom pláne rokovali a s kým, aká bola šanca na úspech týchto rokovaní, akú šancu mala spoločnosť prípadné záväzky z týchto obchodov plniť a akým spôsobom sa tieto výsledky mohli reálne prejaviť na hospodárení spoločnosti a na šanci uspokojiť veriteľov tak, aby to vyrovnalo dôsledky oneskoreného návrhu na vyhlásenie konkurzu)". Žalovaní však argumentovali v podstate len tým, že poverili licencovaného správcu vypracovaním reštrukturalizačného posudku a že na jeho základe konkurzný súd reštrukturalizáciu povolil. Podľa dovolacieho súdu dôvodne odvolací súd sám posudzoval tento postup a konanie štatutárov z hľadiska úpravy v ust. § 11 ods. 4 ZKR v spojení s ust. § 7 ZKR v rozhodnom znení. Zodpovednosť žalovaných za preukázanie vlastného konania, ktoré malo mať charakter konania štatutárneho orgánu s odbornou starostlivosťou, v tomto smere nemožno prenášať na reštrukturalizačného správcu, ktorý reštrukturalizáciu odporučil a ani na súd, ktorý na základe jeho posudku reštrukturalizáciu povolil. V opačnom prípade by totiž pre liberáciu zo zodpovednosti za škodu (§ 11 ods. 4 ZKR) bez ďalšieho stačilo, aby povinné osoby (§ 11 ods. 2 ZKR) podali (akýkoľvek) návrh na reštrukturalizáciu dlžníka v úpadku a príp., aby ju konkurzný súd povolil. Takýto výklad dotknutých právnych noriem by však celkom popieral účel tejto pomerne striktne nastavenej úpravy zodpovednosti za oneskorené podanie (nepodanie) návrhu na konkurz dlžníka v úpadku. Podľa názoru dovolacieho súdu v tomto prípade je potrebné preferovať teleologický prístup, a pri interpretácii relevantnej právnej úpravy zodpovednosti povinných osôb, definovaných v § 11 ods. 2 ZKR, za škodu voči veriteľovi dlžníka v úpadku podľa ust. § 11 ods. 4 ZKR v znení do 30. novembra 2009, vychádzať z jej účelu a zmyslu, ktorým je zvýšená ochrana práv veriteľa, jeho vymáhateľných nárokov voči dlžníkovi v úpadku a uľahčenie aj dôkaznej pozície veriteľa pri ich uplatňovaní v súdnom konaní (tu priamo voči štatutárnym orgánom dlžníka v úpadku). 56. Najvyšší súd v minulosti konštatoval, že pojem „odborná starostlivosť" zákon nedefinuje. V zásade sa odbornou starostlivosťou chápu všeobecné znalosti a skúsenosti pri výkone funkcie s prihliadnutím na predmet podnikania (rozhodnutie zo 16. marca 2009, sp. zn. 6Obo/125/2008). Tiež konštatoval, že konatelia teda majú konať odborne a lojálne voči spoločnosti a jej spoločníkom. Odbornosť sa vzťahuje na schopnosť rozhodovania so znalosťou veci, v celej zložitosti problematiky podnikania spoločnosti. Odbornosť zahŕňa aj vytvorenie zodpovedajúcej informačnej sústavy spoločnosti v záujme získavania všetkých informácií relevantných vo vzťahu k predmetu rozhodovania (rozhodnutie z 19. februára 2009, sp. zn. 1Obo/16/2008). Samotné ustanovenie § 7 ZKR (v rozhodnom znení) definuje konanie s odbornou starostlivosťou tak, že sa ním na účely tohto zákona rozumie konanie so starostlivosťou primeranou funkcii alebo postaveniu konajúcej osoby po zohľadnení všetkých dostupných informácií, ktoré sa týkajú alebo môžu mať vplyv na jej konanie. Odborná starostlivosť je vymedzená objektívne v tom smere, že posúdenie, či určitá osoba konala s odbornou starostlivosťou, netreba zisťovať z pohľadu konajúcej osoby, čo by vyžadovalo skúmanie jej vôle, ale z pohľadu okolností tak, ako sú vnímané širším okruhom nezaujatých osôb. 57. Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd správne z hľadiska interpretácie ust. § 11 ods. 4 ZKR v znení do 30. novembra 2009 vyžadoval k obrane žalovaných konkrétne