1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona a iné o dovolaní obvineného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 2To/146/2019, z 10. decembra 2019 takto rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného V. P. o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Partizánske, sp. zn. 1T/24/2019, z 13. septembra 2019 bol obvinený V. P. uznaný za vinného zo spáchania zločinu lúpeže
1 , ods. 2 písm.
1 Trestného zákona, ktorých sa dopustil na skutkovom základe, že dňa 15.12.2018 o cca. 20:30 hod. bez oprávnenia a súhlasu vošiel v M. na ulicu H. XXX/X do domu E. L. v úmysle zmocniť sa finančnej hotovosti poškodeného, ktorý v tom čase spal na gauči v kuchyni predmetného domu, začal poškodeného rukami škrtiť, potom ho rukami opakovane udieral do hlavy, rukou prehľadal poškodenému košeľu, ktorú mal oblečenú na sebe a z náprsného vrecka košele poškodenému odcudzil finančnú hotovosť vo výške 20,-€, občiansky preukaz poškodeného, kartu poistenca zdravotnej poisťovne G. a cestovný lístok na bezplatnú dopravu dôchodcu a následne z domu poškodeného odišiel preč, čím uvedeným konaním spôsobil E. L., nar. XX.XX.XXXX škodu odcudzením finančnej hotovosti vo výške 20,-€ a pomliaždeninové poranenie vo vlasatej časti hlavy a pomliaždeninové poranenie krčnej chrbtice, ktoré si vyžiadalo lekárske ošetrenie a zároveň porušil domovú slobodu E. L.. Za to bol menovanému uložený
2, § 41 ods. 2, § 38 ods. 2, ods. 5, ods. 7 a § 37 písm. h) Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 114 (stoštrnásť) mesiacov; pričom na výkon trestu odňatia slobody bol
2 písm. b) Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
1 písm. c) Trestného zákona súd prvého stupňa uložil obvinenému trest prepadnutia veci - finančných prostriedkov bankovka v nominálnej hodnote 20 € (dvadsať eur) sériové číslo: R..
5 Trestného zákona vlastníkom prepadnutej veci sa stal štát. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd rozhodujúci na podklade odvolania obvineného V. P. rozhodol rozsudkom, sp. zn. 2To/146/2019, z 10. decembra 2019 tak, že
1 písm. d) Trestného poriadku zrušil v napadnutom rozsudku celý výrok o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu, ako aj výrok o treste prepadnutia veci.
3 Trestného poriadku zmienenému obvinenému uložil
2, § 41 ods. 1, § 38 ods. 2, ods. 5, ods. 8, § 37 písm. h) Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) rokov a 6 (šesť) mesiacov.
2 písm. b) Trestného zákona súd obvineného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Obvinený V. P. podal prostredníctvom obhajcu proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, a to s poukazom na údajné naplnenie dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku [zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu]. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom obvinený namietal: „Okresný i krajský súd založili výrok, že páchateľom trestného činu lúpeže bol obžalovaný na osamotenom dôkaze - tvrdení poškodeného, ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že v obžalovanom poznáva páchateľa na 100 % (agnoskácia). Pretože obžalovaný popieral spáchanie skutku, súd nemal rezignovať na posúdenie vierohodnosti výpovede svedka, pretože táto výpoveď má ťažiskový význam pre preukázanie viny. Je preto nesprávny postup okresného súdu, ak zamietol návrhy obžalovaného a obhajcu na vykonanie dôkazov. Napriek tomu, že krajský súd v odôvodnení rozsudku podrobne uviedol všetky skutočnosti, ktoré obhajoba namietala, pochybenie okresného súdu o odmietnutí návrhov nenapravil a rozsudok nezrušil". „Okresný súd zamietol na hlavnom pojednávaní návrhy obhajoby, a to vykonanie rekonštrukcie skutku, znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctva za účelom objektívneho posúdenia stavu ovplyvnenia alkoholom poškodeného v čase spáchania skutku, kontrolné dokazovanie znaleckým ústavom vo veci skutočností, ktoré mali byť objasnené znaleckým posudkom vyhotoveným MUDr. H., najmä ku skutočnosti, aké mal poškodený ovládacie a rozpoznávacie schopnosti v čase spáchania skutku s prihliadnutím na alkoholické opojenie poškodeného a tiež výsluch brata poškodeného. V konaní bolo preukázané, že poškodený bol už v minulosti odsúdený za trestný čin krivého obvinenia. Ide o závažnú skutočnosť, ktorej súd nevenoval náležitú pozornosť. Bolo potrebné so spisom o odsúdení poškodeného podrobne sa oboznámiť. V skutkovej vete je uvedené, že obžalovaný odcudzil poškodenému občiansky preukaz a kartu poistenca. Sám poškodený však uviedol, že po návrate z polície odcudzené doklady našiel v kuchyni. Dokazovaním pred okresným súdom nebolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný sa dopustil konania, za ktoré mu bol uložený trest, a preto došlo k porušeniu zásady prezumpcie neviny, z ktorej vyplýva pravidlo in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obvineného). Podstatou princípu in dubio pro reo je, že ak po vykonanom dokazovaní pretrvávajú pochybnosti o existencii relevantných skutkových okolností (napr. o skutku, osobe páchateľa, poškodeného alebo zavinenia), ktoré nie je možné odstrániť ani vykonaním ďalšieho dôkazu, orgány činné v trestnom konaní sú povinné rozhodnúť v prospech obvineného. Aplikácia uvedeného princípu je namieste predovšetkým vtedy, ak je možné rozumne dospieť k viacerým verziám skutkového deja, alebo nie je možné jednoznačne sa prikloniť k žiadnej zo skupiny odporujúcich si dôkazov. Akýchkoľvek vysoký stupeň podozrenia sám o sebe nemôže vytvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci výrok. S poukazom na uvedené sa v trestnom konaní vyžaduje, aby súdy dosiahli najvyššieho možného stupňa istoty, ktoré je možné od stupňa ľudského poznania vyžadovať, a to prinajmenšom na úrovni pravidla preukázania trestného činu bez dôvodných pochybnosti." „Krajský súd mal správne na základe odvolania obžalovaného rozsudok
1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d), písm.
Trestného poriadku, vyjadril prokurátor, a síce v podstate nasledovne: „
môjho názoru neexistujú dôvody, ktoré uvádza JUDr. Miloš Kaščák v dovolaní a to
1 písm. c) Trestného poriadku, a to, že bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. JUDr. Miloš Kaščák v dovolaní namieta, že okresný súd zamietol na hlavnom pojednávaní návrhy obhajoby, a to vykonanie rekonštrukcie skutku, znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctva za účelom objektívneho posúdenia stavu ovplyvnenia alkoholom poškodeného v čase spáchania skutku, kontrolné dokazovanie znaleckým ústavom vo veci skutočnosti, ktoré mali byť objasnené znaleckým posudkom vyhotoveným MUDr. H., najmä ku skutočnosti, aké mal poškodený ovládacie a rozpoznávacie schopnosti v čase spáchania skutku s prihliadnutím na alkoholické opojenie poškodeného a tiež výsluch brata poškodeného. V konaní bolo preukázané, že poškodený bol už v minulosti odsúdený za trestný čin krivého obvinenia, pričom
obhajoby ide o závažnú skutočnosť, ktorej súd nevenoval náležitú pozornosť. Dokazovaním pred okresným súdom
obhajoby nebolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný sa dopustil konania, za ktoré mu bol uložený trest, a preto došlo k porušeniu zásady prezumpcie neviny, z ktorej vyplýva pravidlo in dubio pro reo. Okresný i krajský súd
obhajcu obvineného založili výrok, že páchateľom trestného činu lúpeže bol obžalovaný na osamotenom dôkaze - tvrdení poškodeného, ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že v obžalovanom poznáva páchateľa na 100 % (agnoskácia). Pretože obžalovaný popieral spáchanie skutku, súd nemal rezignovať na posúdenie vierohodnosti výpovede svedka, pretože táto výpoveď má ťažiskový význam pre preukázanie viny. Obhajoba preto namieta procesný postup okresného súdu, ak zamietol návrhy obžalovaného a obhajcu na vykonanie vyššie uvedených dôkazov. „
ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, ak obvinený v rámci práva na obhajobu navrhuje dôkazy, potom povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu je zaoberať sa každým takýmto návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím o návrhu rozhodnúť, a to vyhovieť, alebo ho odmietnuť
, prípadne rozhodnúť, že ďalšie dôkazy sa vykonávať nebudú
1. Za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti
10 a ods. 11 ako aj vlastné hodnotenie dôkazov
2. Súd sám rozhoduje o vykonaní dôkazov, ktoré zabezpečia náležité zistenie skutkovej stavu veci bez dôvodných pochybností tak, aby bolo možné vo veci rozhodnúť (pozri NS SR, sp. zn. 2Tdo/29/2001). Vzhľadom na uvedené dovolanie uplatňujúce dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku neobstojí, pretože námietky obhajcu smerujú výhradne voči posúdeniu opodstatnenosti návrhov obhajoby na doplnenie dokazovania. Tiež je potrebné uviesť, že Okresný súd v Partizánskom sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré odmietol vykonať ďalšie navrhované dôkazy, ako tie, ktoré na hlavnom pojednávaní vykonal. Zároveň je potrebné uviesť, že vina obžalovaného zo spáchania skutku obžalobou mu kladeného za vinu, bola preukázaná bez dôvodných pochybností, a to výpoveďou poškodeného, ktorá korešponduje s ďalšími vykonanými dôkazmi, a to výpoveďou svedkov C. O., E. M., znalkyne MUDr. H., zápisnicou o prehliadke tela poškodeného s fotodokumentáciou, lekárskej správy z ošetrenia poškodeného, kamerovými záznamami z potravín u L., zo zápisnice o odňatí veci - bankovky v hodnote 20 €, pričom týmito vykonanými dôkazmi zároveň bola vyvrátená obhajoba obžalovaného a preukázaná nepravdivosť a účelovosť výpovedí svedkov U. F., B. Y., K. P., E. P. a H. P.. Podané dovolanie
môjho názoru iba formálne odkazuje na ustanovenie § 371 ods. 1 písm.
+ + + Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre jeho podanie a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
c) Trestného poriadku, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
Trestného poriadku. Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom v porovnaní s dôvodmi zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie odvolanie". Čo sa týka viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku k tomu treba poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
Zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku. Z toho vyplýva, že v prípade, ak chybám vytýkaným v dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania
Trestného poriadku a ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne
c) Trestného poriadku, alebo zamietne
1 Trestného poriadku bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom
1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný právne uplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku, dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom
a nasledujúcich ustanovení Trestného poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (viď k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/30/2011, zo 16. augusta 2011, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012). K dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku:
1 písm.
názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Vyššie podrobne opisovaná zásada obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného: - právo obhajovať sa osobne, alebo - právo obhajovať sa za pomoci obhajcu
vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ako obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného, a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm.
l písm. c) Trestného poriadku argumentoval vecne (nie však relevantne), že výrok bol založený na osamotenom dôkaze pozostávajúcom z tvrdení poškodeného, ktorý ho mal opoznať ako páchateľa a súd nevykonal ním navrhované dôkazy, ktoré boli potrebné pre správne zistenie a objasnenie skutku. Tým mu malo byť odňaté právo na obhajobu. Na tomto mieste je ku namietanému potrebné uviesť najprv to, že hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nepredstavuje porušenie jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle uplatneného dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. Jedná sa o skrytú formu vyjadrenia záujmu obvineného, aby boli vykonané dôkazy vyhodnotené v jeho prospech. Nie je ďalej
najvyššieho súdu možné podať úspešne dovolanie z dôvodu
1 písm.
12 Trestného poriadku. Ak by záver súdu o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm.
vyššie uvedených kritérií išlo o porušenie práva na obhajobu, bolo by potrebné posúdiť, či toto právo bolo porušené zásadným spôsobom, a to v závislosti na tom, či by porušenie práva na obhajobu mohlo vyvolať odlišné rozhodnutie vo veci samej. Z obsahu spisu je však zrejmé, že obvinený mal v konaní pred súdom možnosť navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, čo napokon aj využil a o týchto návrhoch súdy zákonným spôsobom rozhodli [zápisnica z hlavného pojednávania okresného súdu z
c) Trestného poriadku je dovolací súd viazaný zisteným skutkovým stavom a nie je oprávnený hodnotiť vykonané dôkazy, zaoberal sa závermi krajského a okresného súdu v tom smere, či na dovolateľom tvrdené argumenty o porušení zásady in dubio pro reo a procesné použitie agnoskácie dali oba súdy dovolateľovi primeranú odpoveď, pretože absencia takejto odpovede by mohla predstavovať porušenie práva na obhajobu. Vo všeobecnosti je možné uviesť, že v trestnom konaní ako takom narážajú základné práva fyzických a právnických osôb na donucovaciu moc štátu. Z princípu materiálneho právneho štátu a rešpektu k základným právam a slobodám vyplýva, že k takému zásadnému zásahu do života a práv jednotlivca musí existovať dostatočne závažné ospravedlnenie. Verejný záujem na zistení viny a uložení trestu pôsobiaceho ako individuálna a generálne prevencia legitimuje obmedzenie osobnej slobody len pri riadnej aplikácii hmotného i procesného trestného práva. Z procesnoprávneho hľadiska musí byť jednoznačne zistené a preukázané, že skutok, ktorý je predmetom obžaloby, sa objektívne stal, že predstavuje skutočne závažnú hrozbu pre spoločnosť ako celok a že odsúdená osoba je skutočne tou, ktorá sa konania dopustila, alebo na takomto konaní participovala. K princípom spravodlivého procesu patrí i princíp prezumpcie neviny. Tento princíp z neho vyvierajúce subprincípy (vrátane zásady in dubio pro reo) vyžadujú, aby to bol štát, ktorý v trestnom konaní nesie dôkazné bremeno a ktorý je povinný preukázať obvinenému vinu. Ak ale existujú akékoľvek pochybnosti právnej alebo skutkovej povahy, je nevyhnutné rozhodnúť v prospech obvineného. Podstatou princípu in dubio pro reo je, že ak pretrvávajú po vykonanom dokazovaní dôvodné pochybnosti o existencii relevantných skutkových okolností (o skutku, osobe páchateľa, zavinení, atď.), ktoré nie je možné odstrániť ani vykonaním ďalšieho dôkazu, orgány činné v trestnom konaní sú povinné rozhodnúť v prospech obvineného. Aplikácia tohto princípe je preto namieste predovšetkým vtedy, ak je možné rozumne dospieť k viacerým verziám skutkového deja, alebo nie je možné jednoznačne sa prikloniť k žiadnej zo skupiny odporujúcich si dôkazov. Akokoľvek vysoký stupeň podozrenia totiž sám osebe nie je spôsobilý vytvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci výrok. V trestnom konaní sa vyžaduje, aby súd dosiahol najvyšší možný stupeň istoty, ktorý je možné od ľudského poznania vyžadovať, a to prinajmenšom na úrovni pravidla preukázania spáchania trestnej činnosti bez dôvodných pochybností. Z judikatúry ESĽP vyplýva požiadavka, aby sudcovia nevychádzali z vopred získaného presvedčenia, že obvinený spáchal trestný čin. Dôkazné bremeno musí spočívať na obžalobe a všetky prípadné pochybnosti musia byť vyhodnotené v prospech obvineného. Všeobecné súdy teda nemajú pri hodnotení dôkazov a vyvodzovaní skutkových zistení absolútnu voľnosť. Limitované sú predovšetkým hranicami základných práv dotknutých osôb a princípmi ústavného poriadku. Preto musia dodržať vysoký štandard aj pokiaľ ide o hodnotenie vypovedajúce o schopnosti a hodnovernosti dôkazov samotných. Ústavne neudržateľný je postup súdu, ktorý dôkazný postup starostlivo a úplne logicky a presvedčivo neodôvodní, alebo ak sú skutkové zistenia v extrémnom rozpore s vykonanými dôkazmi, v dôsledku čoho je výsledok dokazovania nespravodlivý a vecne neudržateľný. Extrémny rozpor môže pritom spočívať najmä v tom, že skutkové zistenia nemajú žiadnu spojitosť s vykonanými dôkazmi, alebo keď hodnotenie dôkazov v napadnutom rozhodnutí úplne absentuje. S tým je spojený zákaz deformácie dôkazov, teda zákaz vyvodzovania takých skutkových zistení, ktoré z vykonaných dôkazov pri ich logickom a rozumnom vyhodnotení nemôžu vyplývať. Vo vzťahu k agnoskácii (stotožnenia obžalovaného svedkom či poškodeným na hlavnom pojednávaní) je potrebné uviesť, že je možné ju považovať za validný dôkazný prostriedok. Nemá však kvalitu dôkazného prostriedku rekogníciou, preto je potrebné, aby vo veci rozhodujúci súd posúdil, akú konkrétnu dôkaznú silu jej prizná. Poznávajúci je totiž na hlavnom pojednávaní postavený do situácie, keď sú účastníkom konania „priradené" určité role a nemá možnosť voľby z figurantov. Ak prebehla agnoskácia až po vykonanej rekognícii, je jej dôkazný význam ešte obmedzenejší, pretože pamäťová stopa poznávajúceho je ovplyvnená zrakovým vnemom osôb, ktoré jej boli skôr ukázané. V danom prípade je (vzhľadom na už vyššie uvedené) potom potrebné skonštatovať, že tak okresný ako aj krajský súd, poskytli dovolateľovi dostatočné argumenty v tom smere, prečo považujú výpoveď poškodeného za vierohodnú, prečo neuverili výpovediam iných svedkov a ktorými konkrétnymi dôkazmi je podporovaný
nich záver o vine obvineného. Tiež dostal odpoveď na to, z akých konkrétnych dôvodov nebolo jeho návrhom na vykonanie dôkazom vyhovené - teda obdržal dostatočne vyčerpávajúcu odpoveď, prečo sa v jeho prípade neaplikuje zásada in dubio pro reo. Zároveň nad rámec veci najvyšší súd dáva do pozornosti, že
jeho názoru zo strany poškodeného sa nejednalo o „typickú" agnoskáciu, pretože páchateľom mala byť osoba, ktorú dôverne poznal a od začiatku trestného konania uvádzal jej totožnosť a jej totožnosťou si bol od počiatku istý. Inými slovami, poškodený neopoznával osobu, ktorej totožnosť pred spáchaním skutku a v čase jeho spáchania nepoznal, teda nešlo o pre neho neznámu osobu, s ktorou by mal prvý kontakt až pri spáchaní skutku. K procesnej relevancii agnoskácie sa však najvyšší súd vzhľadom na uplatnené dovolacie dôvody nemôže bližšie vyjadriť. Zo zmieneného potom vyplýva, že v trestnej veci obvineného nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol naplnený dôvod dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku. Nakoľko najvyšší súd s poukazom na vyššie konštatované nezistil naplnenie dôvodu dovolania namietaného obvineným rozhodol v konečnom dôsledku tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.