Obsah (5)

§ 419§ 421§ 431§ 432§ 440

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Obdo/5/2021 Identifikačné číslo spisu: 1214220679 Dátum vydania rozhodnutia: 10.02.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Andrea Moravčíková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

§ 419

CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 35. Podľa ust. § 420 písm. f/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 36.

§ 421ods.

1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 37.

§ 431ods.

1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.( § 431 ods. 2 CSP) 38.

§ 432ods.

1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP) 39.

§ 440CSP, dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

1. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom vymedzenému dôvodu zmätočnosti skutočne došlo.
2. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
3. Podľa ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
4. Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní veci a napadnutého rozhodnutia stotožní s názorom vysloveným súdom prvej inštancie bez toho, aby vytkol obsah odôvodnenia rozsudku, nemožno túto skutočnosť považovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom stanoveného dovolacieho dôvodu len preto, že sporová strana s rozhodnutím nesúhlasí. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
5. Za porušenie práva na spravodlivý proces sa považuje v zmysle rozhodovacej činnosti ústavného súdu situácia, ak všeobecný súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodní a nevysporiada sa so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými sporovými stranami, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. V takom prípade všeobecný súd svojim postupom založí nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a spravidla tak aj jeho protiústavnosť. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho - ktorého rozhodnutia, svedčí to o ľubovôli v súdnom rozhodovaní, pričom zásada právneho štátu ľubovôľu v rozhodovaní orgánov verejnej moci zakazuje; len vecne správne rozhodnutie a náležite, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie, napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy. Podobne ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej argumentácie nastávajú obdobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K námietke nesprávneho vyhodnotenia aktívnej legitimácie žalobcu v konaní
6. Žalobca považoval za procesnú vadu v zmysle ust.§ 420 písm. f/ CSP nesprávny právny záver súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu v otázke jeho aktívnej legitimácie v konaní. Záver súdu o tom, či žalobca je v konaní aktívne legitimovaný predstavuje otázku spadajúcu pod právne posúdenie veci. Prípadný nedostatok vecnej legitimácie (či už aktívnej alebo pasívnej) nezakladá vadu v zmysle ust. § 420 písm. f/ CSP. V takomto prípade nejde o nesprávny procesný postup súdu. Vecná legitimácia je totiž stav vyplývajúci z hmotného práva (nie procesného práva) a procesným následkom jej nedostatku je zamietnutie žaloby. Nesprávne posúdenie tejto otázky môže byť preto uplatnené len v rámci dovolacieho dôvodu

§ 432CSP (R 54/2012, R 43/2003).

1. Vo vzťahu k aktívnej a pasívnej vecnej legitimácii dovolací súd odkazuje na svoju už ustálenú judikatúru. Už z rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/205/2009 vyplýva, že „Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal.“
2. V rozsudku sp. zn. 3Cdo/192/2004 Najvyšší súdu Slovenskej republiky uviedol, že na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.
3. Námietka dovolateľa týkajúca sa odňatia možnosti konať pred súdom, čím došlo k odopretiu spravodlivého procesu, súvisí s jeho tvrdením, že súdy nesprávne posúdili jeho aktívnu vecnú legitimáciu v konaní tým, že skúmali platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, odkloniac sa zároveň od ustálenej judikatúry.
4. Dovolateľ v stručnosti tvrdí, že jeho aktívna vecná legitimácia v konaní je nespochybniteľná tým, že boli splnené podmienky postúpenia pohľadávky, a toto bolo zároveň riadne oznámené dlžníkovi postupníkom. Dovolací súd tu však musí dovolateľovi ozrejmiť základné pojmy, keď si tento zjavne zamieňa procesnú legitimáciu a vecnú legitimáciu, zmiešavajúc tak pojmy nesúvisiace. Pretože podľa jeho premisy by stačilo získať postúpením akúkoľvek neexistujúcu pohľadávku a tým by sa získalo právo (vecná legitimácia, hmotnoprávny vzťah).
5. V predmetnej veci súdy (navyše, konštatujúc túto skutočnosť len na margo, nad rámec zásadných dôvodov zamietnutia žaloby) zdôraznili, že keď predmetom postúpenia pohľadávky na žalobcu bola pohľadávka, ktorá bola v konaní zistená ako neexistujúca (teda, že pôvodný žalobca voči žalovanému žiadne právo nemá a tento voči nemu nemá žiadnu hmotnoprávnu povinnosť), potom ani nemohla byť postúpená, teda zmluva o postúpení nemôže byť platná, keď nemá predmet, právo spôsobilé byť predmetom postúpenia.
6. Dovolací súd zdôrazňuje (s poukazom na vyššie citovanú judikatúru), že v civilnom sporovom konaní procesná legitimácia je spôsobilosť byť stranou, t.j. žalobcom resp. žalovaným. (Za určitých podmienok sa procesná spôsobilosť môže týkať aj ďalších subjektov, napr. zúčastnenej osoby, intervenienta). Strana disponujúca dostatočnou procesnou subjektivitou je zároveň aktívne alebo pasívne v konaní legitimovaná, pričom nedostatok určitej procesnej podmienky nie je vadou žaloby z hľadiska jej správnosti či úplnosti, keďže vo vzťahu k procesným podmienkam súd odstraňuje vady žaloby podľa § 128 a 129 CSP. Medzi podmienky konania však nemôže patriť nedostatok aktívnej alebo pasívnej vecnej legitimácie, kedy subjekt nie je nositeľom práva či povinnosti, o ktoré v konaní ide, pretože tento nedostatok je dôvodom na zamietnutie žaloby (nie na zastavenie konania ako je to v prípade nesplnených procesných podmienok). V tomto prípade sa tak aj stalo - žaloba bola zamietnutá. Vecná legitimácia je teda základný predpoklad úspešnosti žaloby, je to stav vyplývajúci z hmotného práva, teda stav, ak tvrdený subjekt je aj skutočným nositeľom hmotnoprávnej povinnosti alebo práva.
7. Samozrejme, relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu procesnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky; súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení; dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie; to by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník (už konštantná judikatúra formovaná najmä uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/210/2001 zo dňa
9. 2003, R 119/2003). Neskoršia súdna prax sa odklonila od uvedeného názoru len v tom zmysle, že dlžník je oprávnený domáhať sa skúmania platnosti postúpenia, ak zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá v rozpore so zákonom, kedy nie je rozhodujúce, či mu postúpenie oznámil postupca alebo preukázal postupník (rozsudok sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa
11. 2009, R 46/2009; zhodne Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. IV. ÚS/337/2012).
12. Vo veci prejednávanej nik nespochybnil proces postúpenia, t.j. platnosť zmluvy samotnej z pohľadu jej účastníkov, pričom predmetom konania bolo skúmanie práva obsiahnutého v zmluve o postúpení, keďže toto právo mohlo založiť oprávnenie žalovanú povinnosť od žalovaného vymáhať. Pokiaľ právo žalobca neosvedčil, potom neosvedčil, že je držiteľom hmotného práva, a teda jeho žaloba musela byť logicky zamietnutá ako nedôvodná.
13. Nik teda dovolateľovi neodňal právo zúčastniť sa na procese ako žalobca, jeho vec bola prejednaná a súdy svoje rozhodnutia riadne odôvodnili. Námietke dovolateľa vo vzťahu k tvrdenému odňatiu práva z dôvodu nesprávneho vyhodnotenia jeho aktívnej vecnej legitimácie teda nemožno vyhovieť. Námietka nevykonania dôkazov
14. Dovolateľ vadu podľa ust. § 420 písm. f/ CSP videl v porušení zásady kontradiktórnosti z dôvodu nevykonania ním navrhnutých dôkazov súdom prvej inštancie a odvolacím súdom. K uvedenej vade malo dôjsť nesprávnym procesným postupom, ktorý predchádzal napadnutému rozsudku odvolacieho súdu potvrdzujúceho rozsudok súdu prvej inštancie, keď súd prvej inštancie ani odvolací súd nevykonali podľa dovolateľa kľúčový dôkaz - výsluch svedkov a vedúcich jednotlivých prevádzok žalovaného, v ktorých boli práce vykonávané.
15. V súvislosti s namietanými nedostatkami vo vykonanom dokazovaní, dovolací súd zdôrazňuje, že súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. Súd hodnotí predložené dôkazy, resp. vykonáva dokazovanie aj inými dôkazmi, než predložia strany a následne ich hodnotí podľa svojho uváženia v zmysle zákona. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov majú byť súčasťou rozsudku.
16. Dovolací súd konštatuje, že už v judikáte R 37/1993 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3-4/1993, ktorý je aplikovateľný aj od
17. júla 2016 pre konania podľa CSP, najvyšší súd uviedol, že „nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom.“
18. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle ust. § 420 písm. f/ CSP, lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčené (obdobne R 125/1999, R 6/2000). Rovnako, pokiaľ by aj súd niektorý z vykonaných dôkazov vyhodnotil nesprávne, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné. Dovolací súd zdôrazňuje, že procesným pochybením by bol taký postup súdu, ktorý by procesnej strane v konaní znemožnil dôkazy predkladať alebo navrhovať.
19. K súdom zamietnutému vykonaniu dokazovania dovolací súd uvádza, že súd môže zamietnuť vykonanie navrhnutého dôkazu v konaní, v prípade zamietnutia vykonania dôkazu o tom vydá uznesenie do zápisnice o pojednávaní, následne dôvody, prečo tak urobil, uvedie v odôvodení rozhodnutia vo veci samej. Oba konajúce súdy nižšej inštancie sa so skutočnosťou nevykonania navrhovaných dôkazov v odôvodnení svojich rozhodnutí riadne vysporiadali. Dovolací súd v tomto postupe nevzhliadol prvok arbitrárnosti či postup ukracujúci žalobcu na jeho procesných právach a táto námietka dovolateľa teda vzhľadom na uvedené nie je dôvodná.
20. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle ust. § 420 písm. f/ CSP, avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore nezistil. Námietka nesprávneho procesného postupu nepripustením zmeny žaloby
21. Porušenie práva na spravodlivý proces videl dovolateľ aj v nepripustení zmeny žaloby bez zohľadnenia zákonných podmienok. Ohľadom odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, je bez pochýb, že v jeho rámci bola ako kľúčový argument na podporu nepripustenia zmeny žaloby označená nepoužiteľnosť výsledkov skoršieho konania pre konanie o zmenenej žalobe, teda to, čo ako dôvod takéhoto rozhodnutia uvádza samotný zákon. Súd prvej inštancie konštatoval, že novo uvádzané skutočnosti v podaní doručenom súdu 23.5.2018, boli v priamom rozpore s doterajšími skutkovými tvrdeniami žalobcu a na ich preukázanie výsledky vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi nemožno využiť. Vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu, aj tu bolo rozhodujúce stotožnenie sa odvolacieho súdu s nepripustením zmeny žaloby súdom prvej inštancie konštatujúc, že vo veci sa uskutočnili viaceré pojednávania a v danom čase mal súd už vykonané dokazovanie listinnými dôkazmi i výsluchom strán. Poukázal na účelovosť konania žalobcu, ktorý sa zmeny domáhal po tom, ako súd prvej inštancie oboznámil strany o svojom predbežnom právnom posúdení veci a len pár dní pred tým, než súd prvej inštancie vo veci rozhodol.
22. Dovolací súd podotýka, že tvrdené porušenie práva na spravodlivý proces prijatím uznesenia o nepripustení zmeny žaloby je v dovolaní samotným žalobcom spochybnené, keď v bode 24 dovolania uvádza, že jeho podanie z 22.5.2018 nie je návrhom na zmenu žaloby, a následne v bode 29 výslovne uvádza, že v konaní neboli naplnené podmienky pre nepripustenie zmeny žaloby podľa ust. 143 ods. 1 CSP, pretože súd účastníkov neoboznamoval so žiadnymi listinnými dôkazmi, ani s ničím, čo by nemohlo byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe. Teda (vnútorne rozporne) tvrdí, že zmenu nenavrhol, ale zamietnutie jeho návrhu je odňatím možnosti konať pred súdom. Tu len dovolací súd stručne uvádza, že tento postup súdu prvej inštancie, akokoľvek by bol alebo nebol procesne správny, na priebeh konania nemal absolútne žiaden vplyv. So všetkými okolnosťami priebehu konania sa konajúce súdy vysporiadali, pričom len konštatovanie toho, že zmenu súd nepripúšťa, v konečnom dôsledku znamenalo len to, že nepristúpil k ďalším návrhom žalobcu na vykonanie dokazovania, s čím sa zároveň preskúmateľným a zrozumiteľným spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žiaden zo súdov nižšej inštancie konanie vytýkanou vadou zmätočnosti v skutočnosti nezaťažil. Námietka prekvapivého a nedostatočne odôvodneného rozhodnutia
23. Ohľadom dovolateľom namietaného vydania prekvapivého rozhodnutia, dovolací súd uvádza, že o tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, keď odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch, ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným právnym záverom odvolacieho súdu nemá strana sporu možnosť vyjadrovať sa, právo argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné.
24. Princíp právnej istoty znamená, že strany môžu predvídať obsah súdneho rozhodnutia v konkrétnej právnej veci. O nečakané (prekvapivé) rozhodnutie odvolacieho súdu ide vtedy, ak sa odvolací súd v rozhodujúcich okolnostiach odklonil od rozhodnutia súdu prvej inštancie alebo ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným právnym záverom odvolacieho súdu nemá strana sporu možnosť vyjadrovať sa, právo argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné. V súvislosti s touto námietkou dovolací súd konštatuje, že v danom prípade nemožno rozhodnutie odvolacieho súdu považovať za prekvapivé.
25. Do práva na spravodlivý proces nepochybne patrí právo sporovej strany na preskúmateľné a dostatočne odôvodnené súdne rozhodnutie, s náležitosťami vyžadovanými zákonnou úpravou procesného práva (sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Na to aby odôvodnenie rozhodnutia spĺňalo všetky zákonom požadované náležitosti nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď na každý argument sťažovateľa. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgias c. Grécko z
26. mája 1997, Recueil III/1997).
27. V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (§ 220 ods. 2 CSP).
28. Z rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a akými podstatnými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, stotožňujúc sa so závermi súdu prvej inštancie, že zmluva o postúpení pohľadávky medzi pôvodným žalobcom a spoločnosťou Blockchain SK a.s. ako postupníkom, predmetom ktorej malo byť postúpenie žalovanej pohľadávky, ktorú mali spoločne a nerozdielne plniť pôvodne žalovaný 1/ spoločnosť Infra Services a.s, a žalovaný (BVS), je podľa ust. § 39 OZ absolútne neplatná, nakoľko predmetom bolo postúpenie neexistujúcej pohľadávky. Odvolací súd sa vyjadril ku všetkým podstatným a pre posúdenie veci relevantným odvolacím námietkam, a nie je mu možné vytýkať, že sa vo svojom rozhodnutí v odôvodnení dostatočne nevysporiadal s argumentáciou sporových strán, resp. žalobcu. Dovolací súd uvádza, že odvolací súd sa s odvolacími námietkami žalobcu precízne zaoberal, tieto zhodnotil a dostatočne objasnil, prečo potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie.
29. Dovolací súd konštatuje, že potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí. Rozhodnutie obsahuje zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, pričom odvolací súd sa náležitým spôsobom zaoberal aj odvolacou argumentáciou žalovaného. Súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd, v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedli rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísali priebeh konania, stanoviská sporových strán k prerokovávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citovali právne predpisy, ktoré aplikovali na daný prípad a z ktorých vyvodili svoje právne závery.
30. Najvyšší súd má za to, že skutkové a právne závery súdov nižších inštancií nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 220 ods. 2 CSP). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.
31. Dovolací súd pripomína konštatovanie ústavného súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania zmätočnosti znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (IV. ÚS 196/2014 a tiež IV. ÚS 279/2018). Nejde totiž o nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Za procesnú vadu konania podľa ust. § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, nie je spôsobilá založiť prípustnosť dovolania ani podľa ust. § 421 ods. 1 CSP.
32. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje dostatočnú argumentáciu k relevantným odvolacím námietkam a nie je ho možné považovať za nedostatočne odôvodnené, arbitrárne, resp. svojvoľné. Námietka nedostatočného, resp. nepreskúmateľného rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie, preto v posudzovanom prípade nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, ktorá by znamenala porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. K dovolacím dôvodom podľa ust. § 432 CSP
33. Dovolateľ prípustnosť dovolania zároveň vyvodzoval aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu, je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom právnu otázku zásadného právneho významu, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. ktorá ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená. V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania (uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/206/2016 z 26.09.2017, uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/52/2017 z 8.06.2017).
34. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska ust. § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle ust. § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).
35. Dovolanie prípustné podľa ust.§ 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
36. Žalobca ako právnu otázku v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. a/ CSP formuloval, či relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Zároveň poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/210/2001 (R 119/2003). K takto nastolenej otázke najvyšší súd konštatuje, že na jej riešení odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie. Kľúčovou otázkou od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo to, či postupca informoval dlžníka o postúpení pohľadávky, pričom je zrejmé, že tak učinil (čl. 5 a 6 spisu). Kľúčovým bolo konštatovanie neexistencie postúpenej pohľadávky voči žalovanému, a s tým spojená absencia vecnej legitimácie žalobcu voči tomuto žalovanému. Žalovanému (BVS) nikdy nesvedčala povinnosť plniť žalobcovi, túto povinnosť mala výlučne spoločnosť Infra sevices a.s. ako objednávateľ zo zmluvy o dielo. Odvolací súd založil svoje rozhodnutie na vyššie uvedených záveroch, možno preto uzavrieť, že takto žalobcom položená otázka nepredstavovala kľúčovú otázku, na základe ktorej by odvolací súdu založil svoje rozhodnutie - nebola teda pre jeho právne závery otázkou podstatnou. Navyše, túto námietku v súvislosti s tvrdeným porušením práva na spravodlivý proces, už dovolací súd žalobcovi objasnil vyššie.
37. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP na vyriešenie právnej otázky „či funkcia vedúceho správy je takou činnosťou, pri ktorej obvykle dochádza k uzatváraniu zmlúv za právny subjekt, ktorých obsahom sú práce v hodnote 446.466,77 eur, a to bez splnenia povinnosti vykonať verejné obstarávanie v zmysle príslušných právnych predpisov“, ktorá podľa názoru dovolateľa nebola vyriešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu.
38. Podľa názoru dovolacieho súdu žalobca otázku vymedzil spôsobom, ktorý by vyžadoval revíziu skutkových zistení odvolacieho súdu. Jeho námietky totiž nesmerujú k tomu, že by odvolací súd nesprávne interpretoval ustanovenie § 15 Obchodného zákonníka. Pokiaľ dovolateľ tvrdí, že odvolací súd z vykonaného dokazovania nezistil správne skutkový stav a nesprávne vec preto právne posúdil vo vzťahu k otázke konania vedúceho správy spoločnosti Infra Services a.s. a jeho oprávnenia ústne objednávať práce v súvislosti zo zmluvou o dielo u žalobu, nejedná sa o dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci, ale o napadnutie rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatočné, resp. nesprávne zistenie skutkového stavu.
39. Dovolací súd skúmajúc dovolateľove tvrdenia konštatuje, že vo vzťahu k tvrdeniu, že súdy nesprávne vyhodnotili, že prostredníctvom vedúceho správy spoločnosti Infra Services a.s. došlo k uzavretiu novej zmluvy o dielo, k čomu tento nemal oprávnenie, tak takéto tvrdenie nemá oporu v preskúmavaných rozhodnutiach. Súdy oboch inštancií jednoznačne vyhodnotili skutkový stav tak, že došlo medzi pôvodným žalobcom a žalovaným 1/ (Infra Services a.s.) k uzavretiu zmluvy o dielo, ktorá má charakter zmluvy v prospech tretieho, a to žalovaného (pôvodne žalovaného 2/). Tento ich záver má pevnú oporu v samotných žalobných tvrdeniach dovolateľa, ktorý doložil ako základ tvrdeného nároku zmluvu o dielo, z ktorej tento charakter zmluvy vyplýva.
40. Súdy zrozumiteľne vysvetlili, prečo na ich úvahy nemôže mať vplyv výsluch ďalších svedkov, osvedčujúcich nesporné skutočnosti, a to vykonanie prác, za ktoré žiada žalobca zaplatiť, v prospech žalovaného. Tento fakt súdy vyhodnotili ako prirodzený znak zmluvy v prospech tretieho podľa ust § 50 OZ. Správne tiež vymedzili, že typickým znakom tejto zmluvy je to, že ten, v koho prospech sa uzatvára, je zároveň tým, komu z tejto zmluvy nijaká povinnosť nemôže vzniknúť.
41. Dovolací súd tu podotýka, že občiansky zákonník koncepciou zmluvy v prospech tretieho, ktorá sa nepovažuje za zmluvný typ, ale podobne ako spotrebiteľské zmluvy za určitý režim, pripúšťa, aby zo zmluvy uzatvorenej medzi dvomi zmluvnými stranami vznikli práva aj pre inú osobu, ako je zmluvná strana. Takémuto režimu zodpovedá aj v konaní predložená zmluva o dielo a z vykonaného dokazovania súdy správne ustálili vznik práv a povinností výlučne medzi účastníkmi zmluvy o dielo ako zhotoviteľom a objednávateľom.
42. Tu neobstojí ani námietka dovolateľa, že súdy hodnotením tejto zmluvy nesprávne dospeli k tomu, že došlo k vzniku nových zmlúv a tieto ich úvahy majú spočívať na nesprávnom závere o rozsahu oprávnení vedúceho správy. Súd prvej inštancie len hypoteticky, formulujúc svoju úvahu podmieňovacím spôsobom, formuloval dovetok toho, čo by mohlo byť dôsledkom navrhovaného (súdom zamietnutého) dokazovania ďalšími svedkami, a to stav, že by mohlo opäť len dôjsť k potvrdeniu skutočnosti, že by vzťah vznikol výlučne medzi tými, ktorí by potenciálnu novú zmluvu o dielo zatvárali, a to osobami odlišnými od žalovaného samotného (v bode 28 rozsudku súdu prvej inštancie sa výslovne uvádza nasledovné: „...... Pokiaľ by teda pán Marián Gallé objednal u spoločnosti PRIMA INVEST, spol. s r.o. aj práce týkajúce sa vodárenských areálov v správe žalovaného, ktoré neboli predmetom Zmluvy o dielo z 21.05.2012, bolo by prijatie objednávky a následnú realizáciu týchto prác spoločnosťou PRIMA INVEST, spol. s r.o. možné považovať iba za uzatvorenie novej zmluvy o dielo, ktorá by bola opäť uzatvorená medzi spoločnosťou Infra Services, a.s. ako objednávateľom a spoločnosťou PRIMA INVEST, spol. s r.o. ako zhotoviteľom. V takomto prípade by samozrejme povinnosť uhradiť cenu prác svedčila opäť práve a výlučne spoločnosti Infra Services, a.s., nakoľko pán Marián Gallé konal práve v mene tejto spoločnosti a nie v mene žalovaného.“) V žiadnom prípade nemožno z uvedeného dovodiť, že súdy vyhodnotili z vykonaného dokazovania vznik novej zmluvy, odlišnej od zmluvy v konaní doloženej samotným žalobcom, na ktorú nadväzujú aj faktúry uplatnené voči žalovanému 1/, voči ktorému však konanie bolo zastavené.
43. Nijako tu nemôže mať vplyv na úvahu súdu dovolateľom uvádzané opomenutie súdov skúmať pohnútku vedúceho správy žalovaného 1/, ktorý mal vykonané práce dojednávať. Takéto tvrdenie je mimo akejkoľvek úvahy spôsobilej zvrátiť výsledok procesu, rovnako ako až v dovolaní uvádzané tvrdenia týkajúce sa potreby vysporiadať sa s vnútorn