1 písm. a) Tr. zák., o dovolaní obvineného F. U. podanom prostredníctvom obhajcu Pavla Trnku proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z
c) Tr. por. dovolanie obvineného Stanislava Mokráňa sa odmieta. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou z 29. apríla 2020, sp. zn. 3T/14/2020 bol obžalovaný F. U. uznaný za vinného zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby
1 písm. a) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že od presne nezisteného dňa v roku 2018 do 16. apríla 2019 v mieste svojho trvalého bydliska v bytovom dome č. XX v obci Y. spôsoboval fyzické a psychické utrpenie svojej matke U. U. tým spôsobom, že jej počas hádok, ktoré sa opakovali aj počas nočných hodín, vulgárne nadával slovami ”vstávaj kurva, vstávaj”, ”sviňa”, ”ty kurva špinavá, toto si nemala robiť, to ti nezabudnem nikdy” a inými, pričom poškodená U. U. pri niektorých hádkach vyšla z bytu na chodbu bytového domu, kde na obvineného kričala, aby prestal a nechal ju tak, kam za ňou vyšiel pokračoval vo vulgárnych nadávkach voči jej osobe a žiadal ju, aby sa vrátila do bytu, sácal do poškodenej a nadával jej, že chodí pomaly s barlou a túto jej v jednom prípade vyhodil z okna bytu na ulicu, vyhrážal sa jej zabitím slovami ”piča stará, postav sa zo zeme, lebo ťa zabijem”, teda spôsobom, ktorý mohol u poškodenej vzbudiť dôvodnú obavu o svoj život a zdravie, opakovane ju presne nezisteným spôsobom fyzicky napádal, v dôsledku ktorých útokov poškodená U. U. utrpela viaceré modriny na rôznych častiach tela, najmä v oblasti tváre, líc, zápästí a kľúčnych kostí, čím v poškodenej U. U. vyvolával strach a stres a spôsoboval jej ťažké príkorie. Za tento trestný čin bol obžalovaný F. U. odsúdený
1 Tr. zák., s použitím § 42 ods. 1 a § 41 ods. l, ods. 2 Tr. zák. s prihliadnutím na § 38 ods. 4, § 37 písm. h) Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky a 8 (osem) mesiacov a
2 písm. a) Tr. zák. bol zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň
2 Tr. zák. súd zrušil výrok o treste odňatia slobody 8 (osem) mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 18 (osemnásť) mesiacov za súčasného uloženia probačného dohľadu nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe z rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou z
por. odvolanie obvineného ako nedôvodné zamietol. Proti uzneseniu krajského súdu podal obvinený F. U. prostredníctvom obhajcu Pavla Trnku dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) a písm. k) Tr. por. Úvodom zrekapituloval priebeh doterajšieho konania. V rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. k) Tr. por. uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že právoplatným rozhodnutím Okresného úradu Odbor všeobecnej vnútornej správy Bánovce nad Bebravou z 01. augusta 2019 sp. zn. OU-BN-OVVS-2019/003965 bol uznaný vinným a postihnutý za priestupok proti občianskemu spolužitiu
l písm. e) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že na rovnakom mieste a v rovnakom čase ako sa mal dopustiť zločinu
l písm. a) Tr. zák. a vo vzťahu k tej istej poškodenej U. U. jej pod vplyvom alkoholu opakovane robil schválnosti tým, že aj napriek jej upozorneniam v byte fajčil. Pripomenul znalecký posudok a výpoveď znalca PhDr. R. V., z ktorých vyplynulo, že u poškodenej zistil stres ako jeden zo znakov týrania, ktorý spôsobovalo jeho heteroagresívne správanie pod vplyvom alkoholu a beznádejnosť jej snahy, aby s požívaním alkoholu a správaním s tým spojeným, prestal. To jej spôsobovalo preťaženosť, únavu a celkovú vyčerpanosť. Nakoľko súčasťou uvedeného bolo aj konanie v rámci spomínaného priestupkového konania, a teda vzhľadom na čiastočnú totožnosť konaní, ako aj ich následku je
jeho názoru daná prekážka veci už rozhodnutej, pričom poukázal na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva, najvyššieho súdu a na odôvodnenie svojho odvolania pred súdom druhej inštancie. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Tr. por. uviedol, že trestné oznámenie poškodenej, ako aj obstaranie ďalších dôkazov na účely začatia trestného stíhania považuje za evidentne nezákonné, čo
jeho názoru sa podpísalo na zákonnosti celého ďalšieho dokazovania vrátane dôkazov, ktoré vykonal prvostupňový súd po podaní obžaloby. Pripomenul návrh Okresného riaditeľstva PZ Obvodné oddelenie PZ Bánovce nad Bebravou z 18. apríla 2019 ČVS:ORP-78/BN-BN-2019 adresovaný Okresnému riaditeľstvu PZ Odbor kriminálnej polície Bánovce nad Bebravou, z ktorého vyplýva, že z výsluchov poškodených a svedkov pre prečiny
l a § 359 ods. l Tr. zák. vyplynulo podozrenie zo spáchania zločinu
l Tr. zák., a preto bola časť spisového materiálu predložená príslušnému orgánu. Ako prílohy boli označené kópie výpovedí svedkov a poškodených. Poukázal na porušenie § 132 ods. 2 Tr. por.
ktorého je zakázané zisťovať skutočnosti, ktoré nesúvisia s konkrétnym trestným stíhaním, čo
neho vyplýva zo zápisníc z výsluchov K. U., R. X., F. T. a M. T.. Ako príklad uviedol svedkyňu R. Á., ktorá
neho bola vypočutá k otázkam, ktoré nesúviseli s predmetom veci. Ďalej polemizoval, že ak je možné veriť údajom v zápisniciach o výsluchoch K. U., R. X. a M. T., tieto boli vypočúvané 18. apríla 2019, teda deň potom, ako vypovedala U. U.Ň. v čase od 9.10 do 10.30 hod. na Obvodnom oddelení PZ Bánove nad Bebravou, kam sa dostavila bez predvolania a podala na neho do zápisnice trestné oznámenie. Trestné oznámenie bolo zaevidované pod ČVS:ORP-77/BN-BN-2019, teda časovo skôr, ako trestná vec vedená pre prečiny
l a § 359 ods. l Tr. zák. V spise sa však na č. l. 296 nachádza úradný záznam,
ktorého poverený príslušník PZ telefonicky preveroval podozrenie zo spáchania domáceho násilia proti poškodenej u sestričky jej ošetrujúceho lekára 17. apríla 2019 o 9.15 hod., a teda v čase kedy poškodená iba začala vypovedať v súvislosti s podaním trestného oznámenia a súčasne aj v čase pred výsluchom svedkýň, z ktorých výsluchov takéto podozrenie malo vyplynúť. Avšak úradný záznam o tomto telefonáte je pritom vyhotovený pod sp. zn. ČVS: ORP-78/BN-BN-2019, ktorý sa jeho obsahom tohto podozrenia vôbec netýka.
neho poškodená pritom opakovane vypovedá, že žiadne trestné oznámenie ani nechcela podávať, sama sa na políciu nedostavila a príslušníci polície prišli za ňou domov a odviezli ju na políciu, zamkli jej byt a kľúče jej vrátili až pri odchode z policajného útvaru. Pripomenul odôvodnenie prvostupňového rozsudku, kde svedkyne M. T. a Zuzana Mikušová potvrdili, že sa im poškodená pri vzájomnom rozhovore mala zdôveriť, že sa k nej správal zle a použil proti nej násilie. Svedkyňa M. T. na hlavnom pojednávaní z
neho vyvodiť iba dva alternatívne závery. Ak U. U.Á. bola vypočúvaná v súvislosti s podaním trestného oznámenia
jeho názoru z výpovede poškodenej a nepriamo z výpovede svedkyne M. T., pričom tento záver možno vyvodiť aj zo znaleckého posudku PhDr. R. V., keďže podanie trestného oznámenia poškodenou z vlastnej vôle nekorešponduje so závermi znalca o jej výrazne ochranárskom správaní. Ešte menej pravdepodobný je preto aj záver, že trestné oznámenie sa rozhodla podať čase, kedy už bol zadržaný pre trestnú činnosť, ktorej som sa dopustil proti M. T., K. U., R. X. a F. T.. Následne poukazoval na angloamerickú doktrínu „ovocia z otráveného stromu“ a uviedol, že prokurátor vo vyjadrení sa k odvolaniu správne poukázal na to, že táto doktrína nie je v rozhodovacej praxi súdov SR prijímaná bezvýhradne, keďže nie každá nezákonnosť či procesný nedostatok sa zákonite musí podpísať pod zákonnosť nadväzujúceho dôkazu a rozhodnutia vo veci. Preukázateľne nezákonný postup v súvislosti s obstaraním trestného oznámenia od poškodenej (
2 Tr. por. je trestné oznámenie jedným z dôkazných prostriedkov, ktorého obsah slúži ako dôkaz na objasnenie veci), ako aj v rozpore s § 132 ods. 2 Tr. por. vykonané výsluchy svedkýň, ktoré viedli k začatiu trestného stíhania a vzneseniu obvinenia sa totiž podpísali pod zákonnosť následne v prípravnom konaní a pred súdom vykonané výsluchy tak poškodenej ako aj svedkýň Ing. K. U., M. T. a R. X., pričom tieto súd pokladal za rozhodujúce. Svedkyne sa
neho ohľadne svojich následných výpovedí po vznesení obvinenia a pred súdom cítia byt viazané tvrdeniami, ktoré vo vzťahu k jeho konaniu, uviedli vo výpovediach v inej trestnej veci, v ktorej boli sami poškodené jeho konaním kvalifikovaným ako prečin
zák., keďže subjektívne môžu mať obavu z prípadného trestného stíhania, ak by následne vypovedali inak. Je toho názoru, že prvostupňový, ani odvolací súd sa s jeho námietkou o začatí trestného stíhania a nezákonnosti dôkazov nevysporiadali s výnimkou stručnej a všeobecnej zmienky o nedostatku znakov identickosti jeho konania voči poškodenej, za ktoré bolo riešené v konaní pred Okresným úradom v Bánovciach nad Bebravou vedenom pod sp. zn. OU-BNOVV S-2019/003965 s konaním vedeným proti nemu
zák. Okrem toho sa súdy riadne nevysporiadali ani s obhajobou o prekážky rozhodnutej veci. Tieto skutočnosti
neho zakladajú dovolací dôvod
1 písm. c) Tr. por., keďže súdu zákon ukladá povinnosť v odôvodnení svojho rozhodnutia vyrovnať sa s obhajobou, čo v tomto prípade mohlo viesť k inému ako odsudzujúcemu rozsudku. Navrhol preto, aby najvyšší súd
1 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm.
1 písm. k) Tr. por. je toho názoru, že obhajoba sa opätovne pokúša argumentovať porušením zásady ne bis in idem, na ktorú z rovnakých dôvodov poukazovala už v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v následne podanom odvolaní. Pripomenul rozhodnutie o priestupku sp. zn. OU-BN-OVVS-2019/00365,
ktorého bol obvinený uznaný vinným za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa dopustil vo vzťahu ku poškodenej tým spôsobom, že tejto pod vplyvom alkoholu opakovane robil schválnosti tým, že v byte fajčil napriek jej upozorneniam, zatiaľ čo skutok mu kladený za vinu v trestnom konaní spočíval v hádkach, vulgárnych nadávkach, sácaní, vyhrážaní sa smrťou a fyzických atakoch, dôsledkom ktorých boli modriny vzniknuté na tele poškodenej, a ktorý súhrn útokov spôsoboval ťažké príkorie, strach a stres u poškodenej. Komparáciou skutkovej vety priestupku a skutkovej vety rozsudku z 29.4.2020 sp. zn. 3T/14/2020 je
neho nesporné, že skutok riešený v priestupkovom konaní a skutok prejednávaný v trestnom konaní nie sú totožné tak z hľadiska konania, ani z hľadiska následku, pričom jedinú totožnosť možno vzhliadnuť v osobách páchateľa a poškodenej osoby. Totožnosť konania je preto v danom prípade vylúčená už zo samotného znenia skutkových viet v rozhodnutiach správneho orgánu a súdu, pričom je tiež evidentné, že nie je daná ani totožnosť následku, a to ani čiastočne, keďže je absolútne vylúčené, aby konanie obvineného spočívajúce vo fajčení v byte poškodenej napriek jej zákazu by mohlo na poškodenej zanechať tak závažné následky, aké skonštatoval znalec z odboru psychológia, na rozdiel od konania a jednotlivých útokov opísaných v skutkovej vete rozsudku. Vzhľadom na uvedené sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym názorom súdov prvého a druhého stupňa, ktoré správne dospeli k záveru, že označený priestupok v žiadnom prípade nevykazuje znaky identickosti s konaním, za ktoré súd obžalovaného odsudzoval a skutkový dej vo výrokovej časti rozhodnutia o priestupku a skutkový dej opísaný v rozsudku sú dve úplne rozdielne konania a rozhodnutie o priestupku za takýchto okolností nemôže predstavovať prekážku ne bis in idem. Opačný výklad by mal za následok faktickú nemožnosť dopustiť sa trestného činu, pokiaľ by totožný páchateľ už bol právoplatne postihnutý za priestupok, ktorý spáchal voči tej istej osobe, čo celkom zjavne nezodpovedá zásade ne bis in idem a jej účelu. Námietky uplatnené
1 písm. g) Tr. por. boli
neho prezentované už pred okresným a krajským súdom. V rámci doktríny „ovocia z otráveného stromu“ dal do pozornosti rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Tdo/44/2019. Nestotožňuje sa ani s dovolaním v časti o tzv. náhradnom delikte, nakoľko z výpovedí svedkýň vykonávaných v inej trestnej veci obžalovaného (
1 a § 359 ods. 1 Tr. zák. realizovaných Obvodným oddelením PZ Bánovce nad Bebravou pod ČVS:ORP-78/BN-BN-2019) počas
zák. vo vzťahu k poškodenej, s ktorou býva v spoločnej domácnosti. Výsluchy svedkýň
neho neboli zamerané primárne na zisťovanie poznatkov o ďalšej náhradnej trestnej činnosti obvineného, ale tieto plynule vyplynuli z opisu správania sa obvineného v jeho domácom prostredí. Z jednotlivých zápisníc o výsluchoch svedkýň v konaní ČVS: ORP-78/BN-BN2019 je teda zrejmé, že tieto boli realizované
1 písm. a) Tr. zák., kedy bola vyhotovená aj fotodokumentácia jej zranení, čo potvrdzuje pravdivosť výpovedí svedkýň aj v tom smere, že sa s poškodenou skutočne stretli v budove polície. S námietkami uvedenými v rámci
1 písm. c) Tr. por. nesúhlasí, nakoľko sa okresný a krajský súd relevantným a dostatočným spôsobom vysporiadali so všetkými otázkami dôležitými pre trestné konanie a ich rozhodnutia nevykazujú známky arbitrárnosti, ani nepreskúmateľnosti a právne závery, ku ktorým súdy v konaní dospeli, sú riadnym spôsobom zdôvodnené. Navrhol preto, aby najvyšší súd
a), písm. b), písm. d), písm.
1 Tr. por. dovolanie možno podať ak:
ustálenej praxe dovolacieho súdu vo vzťahu k výkladu dovolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), písm.
1 písm. c) Tr. por. Pri posudzovaní, či v tom ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, je potrebné vychádzať zo všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu a tieto individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach vyhodnotiť. Právo na obhajobu treba chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Dovolací dôvod
1 písm. g) Tr. por. možno uplatniť len v prípade, ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov. Vzťahuje sa k najdôležitejšej fáze trestného konania - k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách. Prvou je vyhľadávanie dôkazov, druhou ich zabezpečenie, treťou ich vykonávanie a poslednou etapou dokazovania je hodnotenie dôkazov. Dovolací dôvod
1 písm. g) Tr. por. sa týka predovšetkým tretej etapy dokazovania, t. j. vykonávania dôkazov súdom, ale zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá dokazovania (vyhľadávanie a zabezpečovanie), pretože dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom, eventuálne získané nezákonným donútením alebo hrozbou s výnimkou prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila (§ 119 ods. 4 Tr. por.), nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné. V rámci uvedeného dovolacieho dôvodu sa preto skúma predovšetkým postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu pri získavaní a vykonávaní dôkazov, ktoré slúžili ako podklad pre rozhodnutie vo veci. V rámci dovolacieho dôvodu uplatneného
1 písm. k) Trestného poriadku obvinený namietal neprípustnosť trestného stíhania, nakoľko
neho je daná čiastočná totožnosť skutku so skutkom prejedanými v rámci priestupku.
8 Tr. por. nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.
1 písm. e) Tr. por. trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené ak ide o osobu, proti ktorej sa skoršie stíhanie pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom súdu alebo bolo právoplatne zastavené, podmienečne zastavené a obvinený sa osvedčil alebo sa skončilo schválením zmieru a zastavením trestného stíhania, ak rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené. S uvedenou námietkou sa už vysporiadal okresný súd v rámci svojho rozsudku, kde uviedol: „Obžalovaný bol pre vulgárne správanie a schválnosti voči poškodenej postihnutý aj priestupkovo ako to vyplynulo zo spisu Okresného úradu Bánovce nad Bebravou OU-BN-OVVS-2019/003965, toto konanie však nemá znaky identickosti s konaním, za ktoré súd obžalovaného odsudzoval.“ Najvyšší súd k tomu dopĺňa, že zo skutkovej vety predmetného rozhodnutia vyplýva, že obvinený dňa 16.04.2019 v čase asi o 17:00 hod. mal v mieste trvalého bydliska vulgárne opakovane nadávať na adresu susedov pod vplyvom alkoholu, pričom mal v byte opakovane fajčiť, napriek opakovaným upozorneniam svojej matky U. U., čím jej mal robiť schválnosti. Z rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva že obvinený blízkej osobe - matke spôsoboval fyzické a psychické utrpenia bitím, údermi, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu a stresu. Porovnaním oboch skutkových viet je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že išlo o dva rôzne skutky, pričom nie je daná totožnosť skutkov ani čiastočne. V rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. c) obvinený namietal, že sa súd nedostatočne vysporiadal s jeho obhajobou ani s prekážkou veci už rozhodnutej. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému
1 písm. c) Trestného poriadku potom najvyšší súd v kontexte uvedených zistení považuje za žiaduce pripomenúť, že vlastné hodnotenie dôkazov
12 Trestného poriadku nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. Tak, ako pre zisťovanie skutkového stavu veci, aj pre samotné hodnotenie dôkazov platia v trestnom konaní zákonom stanovené pravidlá,
ktorých je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok pritom nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, v zmysle ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nemôže opätovne prehodnocovať vykonané dôkazy
predstáv obvineného - dovolateľa, pretože takéto oprávnenie mu zo zákona nevyplýva. Hodnotenie dôkazov totižto nenapĺňa žiadny dovolací dôvod. Ako už bolo vyššie uvedené, prvostupňový súd sa v dostatočnej miere vysporiadal s námietkou obvineného smerujúcou k stíhaniu za čin, za ktorý bol sankcionovaný v rámci priestupkového konania. K výhradám nevysporiadania sa s jeho námietkami je potrebné pripomenúť, že dovolateľ nešpecifikoval, s ktorými námietkami sa odvolací súd nevysporiadal v dostatočnej miere, resp. vôbec nevysporiadal. S prihliadnutím na túto skutočnosť, najvyšší súd preskúmal rozhodnutia súdov prvého a druhého stupňa, ako aj odvolacích námietok a dospel k záveru, že nezistil žiadnu námietku obhajoby, s ktorou sa súdy nevysporiadali. K tomu je však potrebné pripomenúť, že samotné hodnotenie či už rozsahu alebo, v danom prípade najmä výsledkov vykonaného dokazovania a z neho vyplývajúce ustálenie priebehu skutkového deja a ďalších okolností spáchania žalovaného skutku, ako už bolo uvedené, nemôže byť predmetom prieskumnej právomoci dovolacieho súdu. Zároveň sa k vyššie vymedzeným námietkam obvineného žiada v kontexte dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku, ale ani žiaden iný dôvod dovolania
1 Trestného poriadku. V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani skutočnosť, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe platí, že nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu sám osebe nie je dovolacím dôvodom
1 písm. c) Trestného poriadku, ktoré predpokladá porušenie práva na obhajobu len v procesnoprávnom význame a nezahŕňa aj prípady nedostatku odôvodnenia súdneho rozhodnutia (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 17. marca 2009, sp. zn. III. ÚS 83/2009), pričom dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 371 ods. 7 Trestného poriadku). Pri uplatnení dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Tr. por. obvinený namietal porušenie § 132 ods. 2 Tr. por., keď v rámci výsluchov svedkýň K. U., R. X.,, F. T. a M. T.
neho boli zisťované aj iné skutočnosti, ktoré nesúviseli s trestným stíhaním. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať len v takých prípadoch, keď zistené porušenie zákona svojou povahou a závažnosťou zodpovedá porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nesprávny procesný postup pri získaní alebo vykonávaní dôkazov tak môže viesť k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu iba vtedy, ak mal negatívny materiálny dopad na práva obvineného, teda vtedy, ak odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého získanie alebo vykonanie sa spochybňuje (bližšie viď. R 24/2020-I). Svedkyne boli vypočúvané Obvodnom oddelení Policajného zboru v Bánovciach nad Bebravou v konaní vedeným pod ČVS:ORP-78/BN-BN-2019 pre prečin nebezpečného vyhrážania
1 Tr. zák. Po preskúmaní ich výpovedí nebolo zistené, že došlo k zisťovaniu akýchkoľvek skutočností, ktoré nesúvisia s prejedávanou trestnou vecou. Okrem toho samotný dovolateľ nešpecifikoval konkrétne skutočnosti, ktorých zisťovaním malo
neho dôjsť k porušeniu § 132 ods. 2 Tr. por. Keďže z vykonaných výpovedí boli zistené informácie, z ktorých vyplynulo podozrenie zo spáchania zločinu
1 písm. a) Tr. por., orgány činné v trestnom konaní postupovali správne, keď odstúpili časť spisového materiálu spojeného s týmto podozrením vecne a miestne príslušnému útvaru na prejednanie a rozhodnutie. Ostatné námietky obvineného smerovali k polemike s názormi súdov nižšieho stupňa a tým aj k správnosti zistenia skutkového stavu. Ten by však bolo možné napádať jedine
3 Trestného poriadku prostredníctvom dovolania ministra spravodlivosti, ktorý však koná iba na podnet. Navyše hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý by zodpovedal predstavám obvineného, nepatrí pod žiadny dovolací dôvod
1 Trestného poriadku. Na podklade týchto úvah Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.