Obsah (10)

§ 397§ 142§ 224§ 242§ 241§ 100§ 408§ 135§ 299§ 243b

1 Cdo 71/2010 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Milana Deáka a sudkýň JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Viery Petríkov

§ 397

Obchodného zákonníka záloţnému veriteľovi začala plynúť márnym uplynutím doby splatnosti zabezpečenej pohľadávky, t. j. od

1. marca 1996 a skončila
2. marca
3. V tejto spojitosti poukázal na konanie vedené na súde prvého stupňa pod sp. zn. 11C 1436/99, z ktorého mal za preukázané, ţe záloţný veriteľ v premlčacej dobe do
4. marca 2000 neuplatnil svoje právo zo záloţnej zmluvy postupom

ustanovenia § 299 ods. 2 Obchodného zákonníka s tým, ţe v citovanom konaní sa domáhal zaplatenia pohľadávky a nie výkonu záloţného práva vo vzťahu k záloţným dlţníkom.

súdu prvého stupňa ustanovenie § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka v danom prípade vôbec nemoţno pouţiť a premlčanie výkonu záloţného práva treba posudzovať výslovne iba

ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich premlčanie. O trovách konania rozhodol

§ 142ods.

1 O.s.p. Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) na odvolanie ţalovaných 1/ a 2/ rozsudkom z 18. februára 2010 sp. zn. 2Co 315/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol, a ţalobcom uloţil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť ţalovanému 1/ trovy konania 99,50 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, ţalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal.

odvolacieho súdu zo strany súdu prvého stupňa vec bola nesprávne právne posúdená, pretoţe bolo potrebné v danom prípade aplikovať § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd vychádzajúc z toho, ţe – ako to uţ konštatoval aj v rozhodnutí sp. zn. 1 Co 287/2008 /č. l. 65/ – z rozsudku z

1. júna 1997 sp. zn. 14 Cb 165/1996, ktorý nadobudol právoplatnosť
2. októbra 1997, vyplýva, ţe ţalovaná M. C. bola zaviazaná zaplatiť ţalobcovi P., sumu 614.634,70 Sk s prísl. ako dlh z úverovej zmluvy, pričom pohľadávka z tejto úverovej zmluvy bola zabezpečená zmluvou o zriadení predmetného záloţného práva k nehnuteľnostiam, a ţe na základe tohto právoplatného rozsudku bol podaný
3. februára 1999 návrh na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora JUDr. B. J. a konanie sa vedie pod sp. zn. Ex 95/1999, uzavrel, ţe zabezpečená pohľadávka nie je premlčaná. Záloţné právo nie je v tomto prípade premlčané preto, ţe nie je premlčaná zabezpečená pohľadávka (§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd 1 Cdo 71/2010 3 nezistil ani ţiadne ďalšie skutočnosti, pre ktoré by nebolo moţné s predmetom draţby nakladať a vo vzťahu ku konaniu vedenému na súde prvého stupňa pod sp. zn. 11C 1436/99 poukázal na to, ţe v priebehu tohto konania došlo k zmene ţaloby a právny predchodca ţalovaného 1/ ako ţalobca v uvedenom konaní ţiadal uloţiť terajším ţalobcom 1/ a 2/ (v tom čase v postavení ţalovaných) povinnosť peňaţného plnenia. O trovách konania rozhodol odvolací súd

§ 224ods.

2 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali ţalobcovia 1/ a 2/ dovolanie, v ktorom ţiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolatelia namietali, ţe odvolací súd vec nesprávne právne posúdil. Odvolaciemu súdu v tomto smere vytýkali, ţe nezohľadnil, ţe záloţný veriteľ v premlčacej dobe do 17. marca 2000 neuplatnil svoje právo zo záloţnej zmluvy postupom

ustanovenia § 299 ods. 2 Obchodného zákonníka, keď

ich názoru pri posúdení premlčania práva záloţného veriteľa, je potrebné vychádzať iba z Obchodného zákonníka. Uviedli, ţe neboli účastníkmi exekučného konania pred súdnym exekútorom JUDr. B. J. vedeného pod. sp. zn. Ex 95/99, ţe rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 28. októbra 2003, sp. zn. 14Co 218/2004 (prijatý vo veci vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 11C 1436/99) je rozhodnutím, aké má na mysli § 135 ods. 2 O. s. p., a ţe v zmysle intertemporálneho ustanovenia § 879e ods. 1 Občianskeho zákonníka nemoţno aplikovať § 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka /„Ak pohľadávka zabezpečená záloţným právom nie je riadne a včas splnená, môţe sa záloţný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď zabezpečovaná pohľadávka je premlčaná.“/. Ţalovaný 1/ vo vyjadrení k dovolaniu ţalobcov navrhol dovolanie zamietnuť, keďţe rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny. Ţalovaný 2/ sa k dovolaniu ţalobcov nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu

§ 242ods.

1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné. 1 Cdo 71/2010 4 V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len

toho, ako ich dovolateľ označil, ale

obsahu tohto opravného prostriedku. Vady uvedené v § 237 O.s.p. (nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, neexistenciu návrhu na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom) dovolatelia nenamietali a ich existencia v dovolacom konaní nevyšla najavo. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť rozhodnutia, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Ani takáto vada však dovolacím súdom v konaní zistená nebola. Z obsahu dovolania je zrejmé, ţe ţalobcovia uplatňujú dovolací dôvod

§ 241ods.

2 písm. c/ O.s.p., t. j. namietajú nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 1 Cdo 71/2010 5 Dovolatelia videli nesprávne právne posúdenie predovšetkým v tom, ţe odvolací súd neakceptoval ich názor, ţe pri posudzovaní premlčania práva záloţného veriteľa, je potrebné vychádzať iba z Obchodného zákonníka; ţalobcovia, teda zjavne nesúhlasili s aplikovaním ustanovenia § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka odvolacím súdom.

§ 100ods.

1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 aţ 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlţníka. Ak sa dlţník premlčania dovolá, nemoţno premlčané právo veriteľovi priznať.

§ 100ods.

2 prvej vety Občianskeho zákonníka premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva.

§ 100ods.

2 tretej vety Občianskeho zákonníka záloţné práva sa nepremlčujú skôr, neţ zabezpečená pohľadávka. Záloţné právo je právom, ktoré premlčaniu podlieha; z tohto správneho názoru vychádzali oba niţšie súdy. Nejde tu totiţ o majetkové právo, ktoré by bolo z moţnosti premlčania vylúčené. Niţšie súdy sa však líšili v tom, či k premlčaniu záloţného práva v danom prípade došlo alebo nedošlo: súd prvého stupňa na rozdiel od odvolacieho súdu bol názoru, ţe ustanovenie § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka vôbec nemoţno pouţiť a premlčanie výkonu záloţného práva treba posudzovať výslovne iba

ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich premlčanie. Z ustanovenia § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, ţe sa premlčuje aj záloţné právo. Záloţné právo sa však nepremlčuje skôr než zabezpečená pohľadávka. Z ustanovenia § 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka,

ktorého sa moţno zo zálohu uspokojiť aj vtedy, keď je zabezpečená pohľadávka premlčaná, vyplýva, ţe záloţné právo sa môţe premlčať neskôr než zabezpečená pohľadávka. V riešenom prípade nešlo však o aplikáciu § 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka, ale o aplikáciu § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t.j. námietka v dovolaní, ţe v zmysle intertemporálneho ustanovenia § 879e ods. 1 Občianskeho zákonníka nemoţno aplikovať § 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka, je uţ iba z tohto dôvodu bez právneho významu. Hodno iba poznamenať, ţe znenie /obsah/ § 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka v podstatnej časti – ohľadom moţnosti uspokojiť sa zo zálohu aj vtedy, keď je zabezpečená pohľadávka premlčaná – zodpovedá textu § 151f ods. 1 1 Cdo 71/2010 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do

1. decembra 2002 a ustanovenia § 879e ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvilo nepravú spätnú účinnosť zákona č. 526/2002 Z. z. Z argumentácie odvolacieho súdu vyplýva jeho názor, ţe premlčanie predmetného záloţného práva sa má riadiť Občianskym zákonníkom (§ 100 ods. 2) aj v prípade, ak ním bola zabezpečená pohľadávka spravujúca sa Obchodným zákonníkom (v danom prípade pohľadávka z úverovej zmluvy). Tento názor je správny. Ţe záloţné právo sa aj v takomto prípade previazanosti na zmluvu o úvere spravuje Občianskym zákonníkom (§ 100 ods. 2) a nepremlčí skôr neţ zabezpečená pohľadávka, nebolo judikované iba v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky, na ktoré v priebehu konania poukázal ţalovaný 1/, ale aj v celom rade ďalších rozhodnutí (porovnaj napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky - rozsudok z
2. januára 2006, sp. zn. 21 Cdo 2048/2004; uznesenie z
3. novembra 2007, sp. zn. 21 Cdo 3157/2006, ktoré preskúmal Ústavný súd Českej republiky a rozhodol uznesením z
4. októbra 2008 sp. zn. I.ÚS 269/08; rozsudok z
5. februára 2008, sp. zn. 21 Cdo 888/2007). Pokiaľ nie je premlčaná pohľadávka, ktorá je zabezpečená záloţným právom, nemôţe sa premlčať ani samotné záloţné právo – ide tu o prejav akcesority záloţného práva. Rovnaký názor sa zastáva aj v teórii (porovnaj Imrich Fekete, Občiansky zákonník
6. Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, str. 494; Jiří Švestka, Jiří Spáčil, Marta Škárová, Milan Hulmák a kolektiv, Občanský zákoník I. Komentář, C. H. Beck, Praha 2009,
7. vydanie, str. 591). Ţiada sa na tomto mieste zároveň upozorniť, ţe rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
8. mája 2000, sp. zn. 4 Obo 115/99, na ktorý v dôvodoch svojho rozsudku poukázal súd prvého stupňa, nemá na riešenú vec dosah. V citovanom rozhodnutí sa riešilo ručenie, ktorým sa zabezpečoval záväzok zo zmluvy o úvere, a právna veta ohľadom spravovania vzťahov, ktoré vznikajú pri takomto zabezpečení, ustanoveniami Obchodného zákonníka (§ 261 ods. 4, § 263), sa vzťahovala na ručenie. Tento záver je celkom zrejmý zo štruktúry publikovaného rozhodnutia (porovnaj znenie poslednej právnej vety) a napokon aj z argumentácie odôvodnenia, kde sa upozorňuje, ţe „ručenie v obchodných záväzkových vzťahoch je v Obchodnom zákonníku upravené komplexne a na vzťahy z neho sa preto nepouţijú ustanovenia Občianskeho zákonníka o ručení“. Je teda dostatočne jasné, ţe v citovanom rozhodnutí sa riešil celkom iný inštitút zabezpečujúci splnenie záväzku – pohľadávky (ručenie), neţ o aký išlo v tejto právnej veci: tu bolo zriadené záloţné právo – zaloţená nehnuteľnosť zmluvou a v tejto zmluve sa dohodlo, ţe uspokojenie záloţného 1 Cdo 71/2010 7 veriteľa pri výkone záloţného práva sa riadi ustanovením § 299 ods. 2 Obchodného zákonníka. Záloţné právo je vecným právom k cudzej veci (zálohu), ktoré slúţi na zabezpečenie (zabezpečovacia funkcia) a uspokojenie pohľadávky záloţného veriteľa prostredníctvom výkonu záloţného práva (uhradzovacia funkcia). Ţalobcovia 1/ a 2/ nespochybnili, ţe pohľadávka z úveru zabezpečená záloţným právom nie je premlčaná, nesúhlasili však s tým, ţe záloţné právo sa v danom prípade nepremlčuje skôr neţ zabezpečená pohľadávka, teda – ako uţ bolo spomenuté – namietali, ţe sa nemá aplikovať ustanovenie § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V dovolaní uvádzaná skutočnosť, ţe neboli účastníkmi exekučného konania pred súdnym exekútorom JUDr. B. J. vedeného pod. sp. zn. Ex 95/99, zodpovedá tomu, ţe ţalobcovia 1/ a 2/ nemali síce postavenie dlţníka (osobného –zo zmluvy o úvere), nič to ale nemení na ich postavení záloţných dlţníkov; záloţca a obligačný dlţník predsa môţu byť rozdielne osoby, čo bol aj daný prípad. K nepremlčaniu pohľadávky zabezpečenej záloţným právom treba uviesť, ţe keďţe išlo o pohľadávku zo zmluvy o úvere, platí tu úprava Obchodného zákonníka stanovujúca absolútne obmedzenie premlčacej doby v obchodnoprávnych vzťahoch.

§ 408ods.

1 Obchodného zákonníka bez ohľadu na iné ustanovenia tohto zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov od dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Námietku premlčania však nemoţno uplatniť v súdnom alebo rozhodcovskom konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím tejto lehoty.

§ 408ods.

2 Obchodného zákonníka ak bolo právo právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace pred uplynutím premlčacej doby alebo po jej uplynutí, moţno rozhodnutie súdne vykonať, ak sa konanie o jeho výkone začalo do troch mesiacov odo dňa keď sa mohlo začať. V záujme právnej istoty účastníkov obchodných vzťahov ustanovenie § 408 Obchodného zákonníka upravuje všeobecné obmedzenie premlčacej doby zakotvením tzv. absolútnej premlčacej doby, ktorá časovo limituje, dokedy najneskôr sa právo plynúce z obchodného záväzkového vzťahu nepremlčí. 1 Cdo 71/2010 8 Citované ustanovenie § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka určuje maximálnu dĺţku premlčacej doby na desať rokov, pričom začiatok tejto doby sa počíta odo dňa, keď premlčacia doba začala plynúť po prvý raz. Na priebeh (plynutie) tejto premlčacej doby nemá vplyv jej spočívanie a túto dobu nemôţu účastníci obchodného vzťahu meniť ani ju vylúčiť, predĺţiť ju nemôţu ani iné ustanovenia tohto zákona. Citované ustanovenie § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka upravuje premlčanie vo vzťahu k výkonu rozhodnutiu [k exekúcii v zmysle § 233 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov] a to tak, ţe ak bolo právo právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace pred uplynutím desaťročnej premlčacej doby

§ 408ods.

1 Obchodného zákonníka alebo po jej uplynutí, moţno rozhodnutie súdne vykonať, ak sa konanie o jeho výkone (exekúcia v zmysle § 233 Exekučného poriadku) začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať. Z tohto ustanovenia výkladom a contrario treba vyvodiť, ţe ak bolo právo právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní skôr ako tri mesiace pred uplynutím desaťročnej premlčacej doby

§ 408ods.

1 Obchodného zákonníka, rozhodnutie moţno súdne vykonať, ak sa konanie o jeho výkone (v zmysle § 233 EP exekúcii) začalo pred skončením (uplynutím) premlčacej doby

§ 408ods.

1 Obchodného zákonníka. Ustanovenie § 408 Obchodného zákonníka ráta teda s dvomi moţnosťami. V prípade prvej (ak bolo právo právoplatne priznané v priebehu desaťročnej premlčacej doby uvedenej v § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka a zároveň skôr neţ v posledných troch mesiacoch pred uplynutím tejto doby) výkon rozhodnutia (exekučné konanie) musí byť začatý do uplynutia desaťročnej doby počítanej odo dňa, keď začala táto doba plynúť po prvý raz, inak nastane premlčanie rozhodnutím priznaného práva. V prípade druhej moţnosti ide o situáciu, keď právo bolo právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace pred uplynutím premlčacej doby uvedenej v § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka alebo po jej uplynutí; vtedy musí oprávnený podať návrh na exekúciu najneskôr v lehote troch mesiacov odo dňa, keď sa mohla exekúcia začať, čomu treba rozumieť tak, ţe najneskôr do troch mesiacov od vykonateľnosti vydaného exekučného titulu, inak sa jeho právo priznané rozhodnutím premlčí [porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júla 2008 sp. zn. 1 M Cdo 5/2008 a tieţ uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo 17. mája 2005, sp. zn. 20 Cdo 2911/2004 (uverejnené pod poradovým číslom 59/2006 v Zbierke 1 Cdo 71/2010 9 súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky),

ktorého: „Právo plynoucí z obchodního závazkového vztahu pravomocně přiznané v soudním nebo rozhodčím řízení v posledních třech měsících plynutí desetileté doby uvedené v § 408 odst. 1 obch. zák. nebo aţ po jejím uplynutí, se nepromlčí, podá-li oprávněný návrh na nařízení výkonu rozhodnutí nebo exekuce ve lhůtě tří měsíců od vykonatelnosti rozhodnutí.“]. Za stavu, ktorý vyplýva z rozhodnutí niţších súdov a ktorý ţalobcovia nespochybnili, teda ţe vzhľadom na splatnosť zabezpečenej pohľadávky začala plynúť premlčacia doba od

1. marca 1996, ţe rozsudkom súdu prvého stupňa z
2. júna 1997 sp. zn. 14 Cb 165/1996, ktorý nadobudol právoplatnosť
3. októbra 1997, bola ţalovanej osobnej dlţníčke M. C. uloţená povinnosť zaplatiť vtedajšiemu ţalobcovi P. (právnemu predchodcovi terajšieho ţalobcu 1/) sumu 614.634,70 Sk s prísl. ako dlh z úverovej zmluvy (pohľadávka bola uplatnená v štvorročnej všeobecnej premlčacej dobe

§ 397Obchodného zákonníka) a ţe na základe tohto právoplatného rozsudku bol podaný 9.

februára 1999 návrh na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora JUDr. B. J. vedenej pod sp. zn. Ex 95/1999, ide o prvú z dvoch uvedených moţností, t.j. právo bolo právoplatne priznané v priebehu desaťročnej premlčacej doby uvedenej v § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka a zároveň skôr neţ v posledných troch mesiacoch pred uplynutím tejto doby a výkon rozhodnutia (exekučné konanie) bol začatý do uplynutia desaťročnej doby počítanej odo dňa, kedy začala táto doba plynúť po prvý raz; preto nenastalo premlčanie rozhodnutím priznaného práva (zabezpečenej pohľadávky). Správny je teda konečný záver odvolacieho súdu,

ktorého tým, že zabezpečená pohľadávka nie je premlčaná, nie je premlčané ani predmetné záložne právo (§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

dovolateľov rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 28. októbra 2003, sp. zn. 14Co 218/2004 (prijatý vo veci vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 11C 1436/99) je rozhodnutím, aké má na mysli § 135 ods. 2 O. s. p.; dovolatelia takto evidentne namietajú prejudicialitu.

§ 135ods.

1 O.s.p. súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Súd je tieţ viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, ţe bol 1 Cdo 71/2010 10 spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný

osobných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

§ 135ods.

2 O.s.p. inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môţe súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza. Podstatu prejudiciality treba chápať ako kauzálny vzťah medzi dvomi subjektívnymi právami, z ktorých jedno je podmienené druhým. Svoje miesto nachádza predovšetkým v prípadoch, kedy právoplatným rozhodnutím o veci sa vyriešila otázka, ktorá má zásadný význam pre ďalší spor: od jej posúdenia závisí rozhodnutie v tejto ďalšej veci (porovnaj napr. Bohumil Dvořák, Právní moc civilních soudních rozhodnutí, Praha 2008, str. 62 a nasl.). Jej vznik predpokladá, ţe určitý právny vzťah sa stal predmetom procesu, pričom právny vzťah, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté, musí súd pri rozhodovaní o inej veci (právnom vzťahu) posudzovať len tak, ako sa stalo v právoplatnom rozhodnutí. Prejudiciálna (predbeţná alebo aj predurčujúca) otázka je potom taká otázka, ktorá sama predmetom konania nie je, avšak na jej vyriešení je závislé rozhodnutie, ktoré má súd prijať. Prejudicialita takto vyjadruje skutočnosť, ţe v konaní o určitej veci sa vyskytuje relatívne samostatná otázka, ktorá bola predmetom právoplatne skončeného konania a má pre terajšie konanie určujúci význam. Treba pripomenúť, ţe prejudiciálna otázka sa aj v minulosti chápala ako taká právna skutočnosť (právo, právny vzťah), ktorej existencia či neexistencia by mala vplyv na rozhodnutie o veci prejednávanej súdom a ktorá sama môţe byť predmetom konania na súde, resp. predmetom rozhodnutia v inom konaní (porovnaj Jindřich Hrdlička, Předurčující otázky v řízení před státním notářstvím, Acta Universitatis Carolinae, Iuridica 3/1967, str.243). Ani

dovolacieho súdu pre túto právnu vec (rozhodnutie) nemal rozsudok Krajského súdu v Košiciach z

1. októbra 2003, sp. zn. 14Co 218/2004 (prijatý vo veci vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 11C 1436/99) účinky záväznosti rozhodnutia o prejudiciálnej otázke. V tomto konaní vedenom na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 18C 3/2008 sa ţalobcovia 1/ a 2/ domáhali uloţenia povinnosti ţalovaným 1/ a 2/ 1 Cdo 71/2010 11 zdrţať sa a upustiť od výkonu záloţného práva na nehnuteľnostiach v spoluvlastníctve ţalobcov 1/ a 2/ vedených na LV č. X, kat. úz. B., vzniknutého na základe záloţnej zmluvy č. 78-785131-7 z
2. septembra 1992, registrovanej Štátnym notárstvom v Michalovciach
3. septembra 1992 pod č. R III 1163/92, a to vo forme dobrovoľnej draţby v zmysle zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných draţbách /predmet konania/. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z
4. októbra 2003, sp. zn. 14Co 218/2004 (prijatý vo veci vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 11C 1436/99) sa týkal povinnosti terajších ţalobcov 1/ a 2/ (vtedy v postavení ţalovaných) zaplatiť vtedajšiemu ţalobcovi (právnemu predchodcovi terajšieho ţalovaného 1/) 614.634,70 Sk s 19 % úrokom z omeškania od
5. marca 1996 do zaplatenia, keďţe pôvodný návrh bol zmenený; tento rozsudok týkajúci sa poţadovaného peňaţného plnenia nemá povahu vyriešenia otázky, na ktorej je závislé rozhodnutie v tejto právnej veci. Ţalobcovia prehliadajú, ţe v predošlom konaní došlo k zmene návrhu a rozhodovalo sa o inom neţ pôvodnom návrhu. V tomto smere postačí upozorniť na podstatné časti z odôvodnenia odvolacieho súdu v uznesení zo
6. októbra 2008 sp. zn. 1Co 287/2008, ktoré sa práve týmto okolnostiam dôsledne venovalo [uvádza sa tam, ţe pôvodným návrhom podaným na súd
7. septembra1999 sa pôvodný záloţný veriteľ P. voči terajším ţalobcom ako záloţcom domáhal, aby im bola uloţená povinnosť strpieť predaj predmetu záloţného práva z uvedenej záloţnej zmluvy; podaním z
8. mája 2001 (doručeným súdu zrejme na pojednávaní
9. mája 2001) a aj do zápisnice súdu na pojednávaní
10. mája 2001 právny nástupca ţalobcu (postupník K.) zmenil pôvodnú ţalobu tak, ţe ţiadal, aby „ţalovaní v
11. a
12. rade boli zaviazaní zaplatiť ţalobcovi 614.634,70 Sk s 19 % úrokom z omeškania od
13. marca 1996 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, ţe plnením jedného z nich zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého, avšak ţalobca je oprávnený domáhať sa uspokojenia voči ţalovaným v
14. a
15. rade len z výťaţku predaja zaloţenej nehnuteľnosti s prísl. zapísanej na LV č. X ako dom súp. č. X, postavený na parcele č. X vo výmere X m2 kat. úz. B.“; takúto zmenu návrhu prvostupňový súd pripustil vyhláseným uznesením na pojednávaní
16. novembra 2001, takţe v ďalšom konaní uţ prvostupňový súd aj odvolací súd rozhodovali o tomto zmenenom návrhu (i keď v záhlaví rozsudku bola vec označená

pôvodného návrhu)]. Výsledok /konečné rozhodnutie/ prijatý vo veci vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 11C 1436/99 nemal účinky záväznosti rozhodnutia o prejudiciálnej otázke pre terajšie rozhodovanie, lebo vyriešená otázka (rozhodnutím o predmete konania, ktorým bolo poţadované peňažné plnenie) nebola v tomto konaní predurčujúcou. 1 Cdo 71/2010 12 Z podaných dôvodov vyplýva, ţe ţalobcovia 1/ a 2/ neopodstatnene v dovolaní namietali vecnú nesprávnosť rozsudku odvolacieho súdu, tvrdiac, ţe odvolací súd vec nesprávne právne posúdil v otázkach, ktoré boli vyššie rozobraté. Dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť ešte niekoľko poznámok. Vznik záloţného práva na základe zmluvy ako typického zabezpečovacieho inštitútu zaviedla v našich pomeroch s účinnosťou od

1. januára 1992 právna úprava Obchodného zákonníka – zák. č. 513/1991 Zb. a novela Občianskeho zákonníka (zákonom č. 509/1991 Zb.). Zákon č. 174/1950 Zb. o draţbách mimo exekúcie sa nevzťahoval na nehnuteľné veci a pre legislatívne nedostatky, resp. nepripravenosť ako v Českej republike, tak aj v Slovenskej republike zákon upravujúci aj draţby nehnuteľnosti sa podstatne oneskoril [ide o zákon o veřejných draţbách č. 26/2000 Sb. (s účinnosťou od
2. mája 2000) a o zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných draţbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (s účinnosťou od
3. januára 2003)].

§ 299ods.

2 Obchodného zákonníka v znení účinnom do

1. decembra 2002 záloţný veriteľ môţe pri výkone svojho záloţného práva predať na verejnej dražbe zaloţenú nehnuteľnosť alebo iný záloh, ktorý má u seba alebo s ktorým je oprávnený nakladať, ak na tento zamýšľaný výkon záloţného práva včas upozorní záloţcu a dlţníka; ak to určuje zmluva, môţe záloţný veriteľ predať zálohu aj iným vhodným spôsobom. V porovnaní s Občianskym zákonníkom Obchodný zákonník tu pripúšťal výkon záloţného práva – predaj na verejnej draţbe a priamy predaj zálohu veriteľom. V tejto právnej veci išlo o prípad, keď oprávnenie záloţného veriteľa predať vec na verejnej draţbe vyplývalo z citovanej zákonnej úpravy záloţného práva, keďţe u zmluvne zriadeného záloţného práva – zaloţenej nehnuteľnosti sa dohodlo, ţe uspokojenie záloţného veriteľa pri výkone záloţného práva sa riadi ustanovením § 299 ods. 2 Obchodného zákonníka. Zákonom č. 526/2002 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákonodarca § 299 Obchodného zákonníka s účinnosťou od
2. januára 2003 vypustil (porovnaj čl. III bod 3, čl. VI tohto zákona). Dôvodová správa k tomu uvádza: „V súlade s celkovou koncepciou reformy záloţného práva sa z Obchodného zákonníka vypúšťajú ustanovenia upravujúce problematiku záloţného práva. Po prijatí navrhovaných 1 Cdo 71/2010 13 zmien, sa na zabezpečenie záväzku záloţným právom, pouţijú jednotne ustanovenia Občianskeho zákonníka“. V tejto spojitosti treba poukázať na intertemporálne ustanovenie § 879e ods. 1 Občianskeho zákonníka,

ktorého ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred

1. januárom 2003; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred
2. januárom 2003 sa však posudzujú

doterajších predpisov, ak nie je ustanovené inak. V nadväznosti na uvedené ustanovenie upravujúce nepravú spätnú účinnosť treba zdôrazniť, ţe uţ spomenutý zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných draţbách sa vzťahuje aj na riešený prípad. Pre iný reţim právnej aplikácie chýba racionálne odôvodnenie a do právneho poriadku by sa vnášala nerovnosť, ktorá odporuje zásadám právneho štátu (k princípu rovnosti porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky z 8. marca 2005 sp. zn. Pl. ÚS 47/04). Rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) správny. Nakoľko nebolo zistené, ţe by konanie bolo postihnuté vadou obsiahnutou v ustanovení § 237 O.s.p. alebo inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcov ako nedôvodné

§ 243bods.

1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd

§ 243bods.

5 v spojení s § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. V dovolacom konaní procesne úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcom, ktorí úspech nemali. Dovolací súd ţalovaným však nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, keďţe nepodali návrh na uloţenie tejto povinnosti ţalobcom. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 25. apríla 2012 JUDr. Milan D e á k, v. r. predseda senátu 1 Cdo 71/2010 14 Za správnosť : Hrčková Marta