Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Cdo/132/2019 Identifikačné číslo spisu: 5417203388 Dátum vydania rozhodnutia: 23.02.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Vladik Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:5417203388.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: C.. Y. Š., bývajúci X., E. XXX, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. ŠKERDA, s.r.o. so sídlom Dolný Kubín, Radlinského 1727/49, proti žalovaným: 1/ North Slovakia Camion s.r.o., IČO: 31 613 179, so sídlom Dolný Kubín, Nábrežie Oravy 534/6, právne zastúpený: JUDr. Miroslav Bachynec, advokát so sídlom Podbiel 177, 2/ C.. P. D., bývajúci Y. M., M. XXX/XX, právne zastúpený: Mgr. Milan Migo, advokát so sídlom Dolný Kubín, Alej slobody 2203, o zaplatenie 168.717,81 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 6 C 56/2017, o dovolaní žalovaného v 1/ rade proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 25. októbra 2018 sp. zn. 9 Co 239/2018, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a. Žalobcovi a žalovanému v 2/ rade p r i z n á v a voči žalovanému v 1/ rade nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie 1. Okresný súd Dolný Kubín (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 6 C 56/2017 z 15. mája 2018 uložil žalovaným v 1/ a 2/ rade zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi sumu 114.600 eur s 9 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 64.600 eur od 07. novembra 2014 do 25. marca 2015, zo sumy 36.600 eur od 26. marca 2015 do 19. mája 2015, zo sumy 14.600 eur od 20. mája 2015 do zaplatenia, zo sumy 50.000 eur od 07. novembra 2014 do zaplatenia a zo sumy 50.000 eur od 07. novembra 2014 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo vzťahu k uvedenému nároku priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania, ktoré sú mu povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovaní v 1/ a 2/ rade v rozsahu 100 %. Žalovanému v 1/ rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 54.117,81 eur s 8,25 % úrokom z omeškania ročne od 07. novembra 2014 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania vo vzťahu k uvedenému nároku, na náhradu ktorých zaviazal žalovaného v 1/ rade v rozsahu 100 %. 2. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplynulo, že súd prvej inštancie mal v danom prípade za preukázané, že žalovaný v 2/ rade vstúpil do zmluvného vzťahu s veriteľom (žalobcom) ako konateľ žalovaného v 1/ rade, t. j. ak vystupoval ako štatutárny orgán (a nie ako fyzická osoba), zmluvný vzťah vznikol medzi žalobcom a spoločnosťou, za ktorú žalovaný v 2/ rade konal, t. j. medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade. Konanie žalovaného v 2/ rade, ktorým dohodol a prevzal pôžičky ako konanie osoby vykonávajúcej pôsobnosť štatutárneho orgánu žalovaného v 1/ rade zaväzuje žalovaného v 1/ rade, keď neprekračuje pôsobnosť štatutárneho orgánu vymedzenú zákonom a nebolo tvrdené, že by prekračovala pôsobnosť, ktorá mu bola v medziach zákona zverená (napr. spoločenskou zmluvou). 3. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného v 1/ rade, že malo ísť o fingované zmluvy o pôžičkách v tom zmysle, že išlo fakticky o pôžičky žalovaného v 2/ rade, súd prvej inštancie uviedol, že ak by tomu tak malo byť, tak sa javí ako nelogické, aby žalovaný v 2/ rade súčasne so zmluvami o pôžičke zo dňa 28. decembra 2010, 26. januára 2011 a 11. apríla 2011 podpísal aj dohodu o pristúpení záväzku, na základe ktorej sa stal s poukazom na ustanovenie § 533 ods. 1 prvá veta zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“) dlžníkom žalobcu popri žalovanom v 1/ rade a zaviazaným s ním spoločne a nerozdielne. Takisto by podľa súdu prvej inštancie nedávalo zmysel konanie žalovaného v 2/ rade po poskytnutí pôžičiek spočívajúce v tom, že peniaze z pôžičiek vkladal na účet, či do pokladne žalovaného v 1/ rade. 4. Z listín založených v súdnom spise mal súd prvej inštancie preukázané, že k poskytnutiu pôžičiek skutočne došlo (a tieto sa aj dostali do majetku žalovaného v 1/ rade), pričom skutočnosť, či boli účtované správne a v správnej výške podľa názoru súdu prvej inštancie nemala vplyv na to, že záväzok vrátiť pôžičky vznikol žalovanému v 1/ rade už tým, že zmluvy boli uzavreté jeho štatutárnym orgánom (konateľom), ktorý aj pôžičky prevzal do svojich rúk v hotovosti. Súd prvej inštancie dodal, že k prevzatiu pôžičky v hotovosti došlo v čase, keď ešte nebol v účinnosti zákon č. 394/2012 Z. z. o obmedzení platieb v hotovosti (tento nadobudol účinnosť až 01. januára 2013). Zároveň ustálil, že záväzok vrátiť pôžičky vznikol popri žalovanom v 1/ rade aj žalovanému v 2/ rade vo vzťahu k prvým trom pôžičkám z dôvodu jeho pristúpenia k dlhu. 5. Z dôvodu, že podľa názoru okresného súdu následné nakladanie a účtovanie poskytnutých pôžičiek nemohlo mať vplyv na vznik, resp. zánik záväzku vrátiť pôžičku, nevykonal znalecké dokazovanie znalcom z odboru účtovníctva za účelom preukázania, či a aké finančné prostriedky boli žalovaným v 2/ rade vložené do spoločnosti žalovaného v 1/ rade. 6. Podľa súdu prvej inštancie žalovaný v 2/ rade poskytol logické vysvetlenie prečo o sumách požičaných od žalobcu nebolo účtované ako o pôžičkách, a to, že žalovaný v 1/ rade bol v danom období v zlej finančnej situácii, pre ktorú bolo voči nemu vedených viacero exekúcii a tak tieto vkladal a aj vyberal žalovaný v 2/ rade za účelom úhrady splatných záväzkov a momentálnych potrieb spoločnosti tak, aby tieto neboli súdnymi exekútormi zablokované. 7. Súd prvej inštancie nezohľadnil v prejednávanej veci tvrdenie žalovaného v 1/ rade o tom, že nepriaznivý stav spoločnosti spôsobil žalovaný v 2/ rade tým, že bez súhlasu ostatných spoločníkov dohodol tzv. zabezpečovací derivát swap, ktorý znamenal pre spoločnosť stratu 35.160 eur mesačne, pretože rovnako ako v prípade vedenia účtovníctva, ide o vnútornú záležitosť žalovaného v 1/ rade, resp. o vzťah medzi ním a žalovaným v 2/ rade, ktorý podľa názoru konajúceho okresného súdu na existenciu pohľadávky žalobcu nemôže mať vplyv. 8. Okresný súd sa v ďalšom nestotožnil s argumentáciou žalovaného v 1/ rade, ktorý poukazoval na porušenie zásady poctivého obchodného styku a v tejto súvislosti na porušenie dobrých mravov, ktoré malo mať za následok neplatnosť zmlúv o pôžičkách, pretože prípadné porušenie týchto princípov žalovaný v 1/ rade vzťahoval na správanie žalovaného v 2/ rade vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade, pričom vnútorný vzťah medzi podnikateľom a jeho štatutárnym orgánom nemá z pohľadu súdu prvej inštancie vplyv na vzťah medzi podnikateľom a treťou osobou. 9. Na základe uvedených skutočností, súd prvej inštancie nedospel k záveru o existencii dôvodu neplatnosti zmlúv o pôžičkách. 10. Vo vzťahu k neplatnosti dohôd o uznaní dlhu, okresný súd dospel k záveru, že ide o platné právne úkony. Súd prvej inštancie vyslovil nesúhlas s námietkou žalovaného v 1/ rade, že v uznaniach nie je správne uvedený dôvod dlhu, pretože v danom prípade mal okresný súd za preukázané, že vznikol zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade. Vo vzťahu k námietke o nesprávnej výške dlhu súd prvej inštancie poznamenal, že je pravdou, že z uznaní nevyplýva, že v čase, kedy boli uznania vyhotovené, resp. v čase, ktorý je uvedený na nich ako dátum už žalovaný v 1/ rade a žalovaný v 2/ rade nedlžili žalobcovi dohodnutý 9 % ročný úrok, ktorý bol zaplatený vždy pri poskytnutí tej ktorej pôžičky a tak tiež nie je pravdivá konštatácia, že nebol splatený dlh z pôžičiek ani sčasti. Uvedenie nesprávnej výšky príslušenstva dlhu však podľa okresného súdu nespôsobilo neurčitosť výšky uznávaného dlhu - v danom prípade boli v uznaní istiny pôžičiek vyjadrené konkrétnou sumou a takisto bolo konkrétnym spôsobom uvedené aj ich príslušenstvo. To, že v uznaní bol uvedený aj 9 % ročný úrok z pôžičky, ktorý už bol v čase uznania zaplatený, t. j. bol uznaný aj sčasti zaniknutý dlh podľa názoru okresného súdu nespôsobilo neurčitosť výšku dlhu, ale len vyvrátilo právnu domnienku, že uvedený dlh v časti týchto úrokov v čase uznania trval. Okresný súd uznania dlhov vyhodnotil ako platné, čo malo za následok, že práva takto uznané sa premlčujú za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo. S poukazom na uvedené vyhodnotil okresný súd námietku premlčania za nedôvodnú a konštatoval, že veriteľ (žalobca) nemusí preukazovať vznik dlhu ani jeho výšku v čase uznania. Súd prvej inštancie dal v ďalšom do pozornosti, že žalovaným v 1/ a 2/ rade, na ktorých bolo podľa § 558 Občianskeho zákonníka dôkazné bremeno sa nepodarilo vyvrátiť, že by dlhy z pôžičiek nevznikli a že by výška uznaných istín pôžičiek bola iná, než je žalovaná. 11. Záverom súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade k vzniku zmlúv o pôžičkách došlo, pretože bolo preukázané zhodným tvrdením žalobcu a žalovaného v 2/ rade, že peniaze z pôžičiek v hotovosti prebral žalovaný v 2/ rade, ktorý bol v rozhodujúcom čase konateľom žalovaného v 1/ rade a pri prevzatí peňazí konal za žalovaného v 1/ rade ako dlžníka z predmetných zmlúv. Žalovanému v 1/ rade tak vznikol záväzok pôžičky vrátiť. Povinnosť vrátiť poskytnuté pôžičky, a to spoločne a nerozdielne, vznikla s poukazom na ustanovenie § 533 Občianskeho zákonníka popri žalovanom v 1/ rade aj žalovanému v 2/ rade, a to vo vzťahu k nárokom zo zmluvy o pôžičke zo dňa 28. decembra 2010, zo dňa 26. januára 2011 a zo dňa 11. apríla 2011, pretože vo vzťahu k týmto pôžičkám žalovaný v 2/ rade so žalobcom uzavrel dohodu o pristúpení k záväzku. 12. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 9 Co 239/2018 z 25. októbra 2018 podľa § 387 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ako „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) potvrdil ako vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie a žalobcovi a žalovanému v 2/ rade voči žalovanému v 1/ rade priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 13. Odvolací súd uviedol, že pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s podrobnými dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani zo strany žalovaného v 1/ rade neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd mal za zrejmé, z ktorých konkrétnych skutočností súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal, i to, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a to, či už išlo o existenciu pôžičiek alebo náležitostí uznania dlhu v súvislosti s ustanovením § 558 Občianskeho zákonníka. V ďalšom poukázal na podrobné a logické vysvetlenie v bodoch 38 až 48 dôvodov, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, a preto ich nepovažoval za potrebné opakovať. Keďže v priebehu odvolacieho konania podľa krajského súdu neboli predložené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie, neprislúchalo odvolaciemu súdu vyhodnotiť vykonané dokazovanie iným spôsobom, než ho vyhodnotil okresný súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutia. 14. Žalovaný v 1/ rade podal proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie podľa § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. l písm. a/ CSP. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 37/2013 z 23. januára 2013, ktoré je aplikovateľné, keďže v účtovníctve dovolateľa sa nenachádzajú dôkazy o tom, že žalobca žalovanému v l/ rade reálne odovzdal finančné prostriedky podľa jednotlivých zmlúv o pôžičkách. Uviedol, že v sporovom konaní pred súdom je dôkazné bremeno na žalobcovi s tým, že v zmluvách o pôžičkách nie je uvedené, že ich dlžník preberá v hotovosti. Na to, aby boli zmluvy o pôžičkách reálne naplnené, bolo podľa dovolateľa potrebné reálne odovzdanie peňazí žalovanému v l/ rade, nebolo postačujúce, ak finančné prostriedky odovzdal do rúk konateľa - žalovanému v 2/ rade. 15. Dal do pozornosti, že od začiatku popieral pôžičky od žalobcu z dôvodu, že nedisponoval zmluvami o pôžičkách (ktoré neboli vedené v účtovníctve spoločnosti a pôžičky sa reálne neobjavili na účtoch spoločnosti) a z dôvodu, že žalovaný v 2/rade, ktorý mal prevziať pôžičky prehlásil, že ide o jeho pôžičky. V ďalšom poznamenal, že zmluvy o pôžičke nemožno považovať za dôkaz o reálnom odovzdaní predmetu pôžičky. Podľa názoru dovolateľa odvolací súd postupoval pri prerokovávaní odvolania nesprávne, keď nevykonal dokazovanie na zisťovanie, či žalovaný v l/ rade skutočne reálne prevzal finančné čiastky, ktoré mali byt' predmetom zmlúv o pôžičkách a či žalobca disponoval finančnými prostriedkami ku dňu poskytnutia jednotlivých pôžičiek. Napokon mal za to, že žalobca existenciu finančných prostriedkov nepreukázal, pričom odvolací súd aj napriek tomu, že dovolateľ namietal nesprávny postup súdu prvej inštancie, sa dôkazmi o ich existencii nezaoberal. Existencia finančných prostriedkov, ktoré mali byť poskytnuté ako pôžička, nebola podľa dovolateľa zo strany žalobcu preukázaná, z čoho vyvodil jednoznačný záver, že dôkazné bremeno neuniesol. 16. Poukázal na súdnu prax, v zmysle ktorej, na to, aby bola naplnená podmienka vzniku zmlúv o pôžičkách, bol žalobca povinný preukázať, že finančné prostriedky z pôžičiek reálne vložil do spoločnosti (bol povinný predmet pôžičiek reálne odovzdať do pokladne alebo na účet spoločnosti). Ak súd prvej inštancie vyhovel žalobe a súd druhej inštancie odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil bez toho, aby vyhodnotil potrebu vykonania navrhovaných dôkazov (aj výsluchom C.. W. V.), tak podľa žalovaného v 1/ rade nesprávnym procesným postupom znemožnil dovolateľovi ako procesnej strane, aby uskutočňovala prislúchajúce procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. 17. Odvolací súd podľa dovolateľa pochybil tak ako aj súd prvej inštancie, keď sa nevysporiadal s otázkou, koho z účastníkov konania zaťažuje dôkazné bremeno preukázať reálne poskytnutie predmetu pôžičky žalovanému v prvom rade, keď ich poskytnutie dovolateľ od samotného začiatku popieral. Konštatoval, že v dôsledku skutočnosti, že žalobca predložil súdu písomné zmluvy o pôžičkách v ktorých nie je uvedené, že dlžník dňom podpísania týchto zmlúv potvrdzuje prevzatie pôžičiek v hotovosti, tak dôkazné bremeno o tom, že to tak nebolo, nezaťažovalo žalovaného v 1/ rade ale žalobcu. 18. V ďalšom dovolateľ namietal, že odvolací súd sa s jeho námietkami v odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku vôbec nevysporiadal s tým, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je podľa dovolateľa možné po právnej stránke preskúmať, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie. Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nemá podľa dovolateľa náležitosti v zmysle 393 CSP. 19. V súdnom konaní neboli podľa dovolateľa zistené žiadne relevantné prekážky v tom zmysle, aby požičané finančné prostriedky neboli účtované na správnom účte 269 krátkodobé finančné výpomoci od iných osôb a nie na účte 365 - spoločnosti voči spoločníkom a združeniu. 20. S poukazom na vadu podľa 420 písm. f/ CSP dovolateľ namietal, že k vade - odvolací súd nesprávnym postupom znemožnil strane, aby uskutočnila svoje procesné práva - došlo v dôsledku nesprávneho právneho záveru súdov oboch inštancií v otázke reálneho vloženia finančných prostriedkov, ktoré mali byt' predmetom zmlúv o pôžičkách do pokladne alebo na účet spoločnosti, keď súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam aj z dôvodu, že neboli vykonané navrhované dôkazy. 21. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP žalovaný v 1/ rade uviedol, že odvolací súd sa právnym názorom uvedeným vyššie odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 116/2009) podľa ktorej musia byť splnené všetky predpoklady uznania dlhu v zmysle § 558 OZ v súvislosti s uplatnenou námietkou premlčania nárokov žalobcu. Dohody o uznaní dlhov sú podľa názoru žalovaného v 1/ rade pre neurčitosť a nesprávnosť údajov týkajúcich sa dôvodu a výšky nesplatených pohľadávok v rozpore s § 37 ods. l OZ a § 39 ods. l OZ, teda sú neplatné. Z dôvodu, že v čase uznania dlhov nebol uvedený dôvod ich vzniku /kauza/, lebo finančné prostriedky zo zmlúv o pôžičkách žalovaný v 2/ rade považoval za vlastné a tak ich aj účtoval a bola nesprávne uvedená výška jednotlivých pohľadávok. 22. Odvolací súd sa podľa dovolateľa odklonil od ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu aj v tom, ako je potrebné posudzovať naplnenie podmienky vzniku zmlúv o pôžičkách, keď žalobca bol povinný preukázať, že finančné prostriedky z pôžičiek reálne odovzdal do pokladne alebo na účet spoločnosti, tak ako o tom už bolo rozhodované viacerými rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (4 Cdo 253/2007, 5 Cdo 216/2007, 5 Cdo 199/2008 a iné). 23. Zo všetkých uvedených dôvodov žalovaný v 1/ rade navrhol, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie a priznal žalovanému v 1/ rade v rozsahu 100 %. 24. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie žalovaného v 1/ rade sa považuje za neprípustné, resp. nedôvodné. Vyslovil, že nie je možné prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP odôvodňovať tým, že žalobca v spore údajne nepreukázal odovzdanie finančných prostriedkov z pôžičiek žalovanému v 1/ rade, keďže v danom prípade bolo vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázané poskytnutie finančných prostriedkov žalobcom žalovanému v 1/ rade. 25. Argumentáciu žalovaného v l/ rade, ktorý namietal nevykonanie výsluchu svedkyne C.. W. V. a nevykonanie preverenia spôsobu nakladania a účtovania vkladov a výberov finančných prostriedkov, ktoré vykonával v účtovníctve žalovaného v 1/ rade žalovaný v 2/ rade, považoval žalobca za nedôvodnú. Mal za to, že súdy v sporovom konaní nemusia vykonať všetky sporovými stranami navrhnuté dôkazy. Navyše súd prvej inštancie sa podľa žalobcu v odôvodnení svojho rozsudku dôkladne vysporiadal s dôkazmi navrhovanými žalovaným v l/ rade, pričom uviedol aj dôvody, pre ktoré žalobcom navrhované dôkazy nevykonal. V súvislosti s uvedeným žalobca zdôraznil, že pre rozhodnutie sporu nebolo podstatné, že C.. W. V. zaevidovala finančné prostriedky z poskytnutých pôžičiek žalobcu žalovanému v l/ rade do účtovníctva spoločnosti (žalovaného v l/ rade) ako osobný vklad žalovaného v 2/ rade. 26. V ďalšom sa žalobca nestotožnil s námietkou dovolateľa o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Uviedol, že neobstojí ani tvrdenie dovolateľa, že k vade podľa § 420 písm. f/ CSP došlo v dôsledku nesprávneho právneho záveru súdov oboch inštancií v otázke reálneho vloženia finančných prostriedkov, ktoré mali byť predmetom zmlúv o pôžičkách do pokladne alebo na účet spoločnosti, keď súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zdôraznil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach judikoval, že nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP, pretože nejde o nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 27. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca vyslovil názor, že dovolanie žalovaného v 1/ rade nie je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné. 28. Žalobca zároveň konštatoval, že žalovaný v 1/ rade síce odvodzoval prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, ale v podanom dovolaní nevymedzil dovolací dôvod tak, ako to vyžaduje § 432 ods. 2 CSP, pretože právne otázky, pri riešení ktorých sa mal súd druhej inštancie odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, sú v dovolaní žalovaného v 1/ rade špecifikované neurčito a zmätočne. Poznamenal, že nie je možné konštatovať, že by sa súd druhej inštancie pri rozhodovaní v predmetnom spore odklonil od rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré sa v dovolaní odvoláva žalovaný v 1/ rade. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel žalobca k záveru, že dovolanie žalovaného v 1/ rade nie je prípustné ani podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. 29. Napokon žalobca uviedol, že dovolanie žalovaného v 1/ rade nepovažuje za dôvodné. Poznamenal, že viaceré vyjadrenia žalovaného v 1/ rade uvedené v dovolaní nie sú pravdivé a sú zavádzajúce. Pre posúdenie oprávnenosti žalobcovho nároku nebolo podľa žalobcu rozhodujúce, či žalovaný v 1/ rade vo svojom účtovníctve zaevidoval, resp. akým spôsobom zaevidoval pôžičky poskytnuté žalobcom - je internou záležitosťou žalovaného v 1/ rade akým spôsobom vedie svoje účtovníctvo. Navyše spôsob vedenia účtovníctva žalovaného v 1/ rade a tento spôsob vedenia účtovníctva nemôže mať dopad na existenciu súkromnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v l/ rade. Rovnako považoval za internú záležitosť medzi žalovaným v 1/ rade a žalovaným v 2/ rade, či, kedy a akým spôsobom žalovaný v 2/ rade vložil finančné prostriedky na účet (resp. do pokladne) žalovaného v 1/ rade. Tieto interné záležitosti nemajú podľa žalobcu nijaký vplyv na existenciu nároku žalobcu voči žalovaným a na právny vzťah medzi žalobcom a žalovanými. S poukazom na uvedené žalobca navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovaného v 1/ rade odmietol alebo zamietol a aby mu priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. 30. Žalovaný v 2/ rade vo vyjadrení k dovolaniu poznamenal, že súd zákonným spôsobom posúdil, či navrhované dôkazy bolo alebo nebolo potrebné vykonať a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Skutkový stav bol podľa žalovaného v 2/ rade zistený v rozsahu absolútne dostatočnom pre spravodlivé rozhodnutie súdu a pokiaľ žalovaný v 1/ rade tvrdil, že nevykonaním ním navrhovaného dôkazu dospel súd k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu záveru, tak práve takéto tvrdenia žalovaného v 1/ rade sú v rozpore s objektívne zisteným skutkovým stavom. V zmysle uvedeného mal žalovaný v 2/ rade za to, že dovolanie podľa § 420 písm. f/ CSP nie je prípustné. 31. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP uviedol, že z odôvodnenia dovolania nie je možné dostatočne a zrozumiteľne určiť, v čom konkrétnom vidí dovolateľ právnu otázku riešenú odvolacím súdom tak, že sa mal tento odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Z tvrdení dovolateľa podľa žalovaného v 2/ rade nie je možné ani dedukovať o akú konkrétnu právnu otázku sa má jednať. 32. Vychádzajúc z uvedeného navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovaného v 1/ rade odmietol, resp. zamietol a jemu priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu. 33. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania. 34. Dovolací súd najskôr skúmal existenciu prvého z dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov, ktorým je tzv. vada zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Ak totiž dovolanie z dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 CSP smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, potom existencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv. zmätočnosť rozhodnutia) neznamená len splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale zakladá bez ďalšieho aj jeho dôvodnosť. Z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 35. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom vymedzenému dôvodu zmätočnosti skutočne došlo. 36. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.